ղľáԾ
Písať básne je luxus a sloboda
Rozhovor srakúskym spisovateľom Gerhardom RUISSOM
Gerhard Ruiss (1951) predstavuje vsúčasnej rakúskej literatúre originálny hlas. Je autorom viacerých básnických zbierok: Single Swingers, Indikácie (Indikationen), Speváci vkúpeľni (Sänger im Bad), 2and happy shop ..., uverejňuje kultúrno-publicistické články a presadzuje sa politicky ladenými prozaickými textami, napr.: Ďasno – Pašerák, Ö et nous. Café Sarajevo, Prípad Bernhard (Der Fall Bernhard), Cudzinci! Cudzina! Vyhýbajte sa nám!(Ausländer! Fremde! Meidet uns!). Časť svojej tvorby predstaví Gerhard Ruiss 20. septembra vKlube Trezor bratislavského Divadla Astorka.
* Kedy si prozaikom? Kedy básnikom?
- Páči sa mi, keď si môžem nejakú rolu osvojiť apotom ju opustiť. Platí to aj pre moje texty. Ktomu pristupuje, že netypické je vždy oveľa zaujímavejšie než to, čo očakávame. Nie je nič horšie, ako už názvom povedať, čo sa stane.
* Nesúvisí tvoja žánrová poloha so zvolenou témou či stým, že poézia vychádza skôr vmalých vydavateľstvách?
- Nie. šٰ literárne žánre svýnimkou románu aliteratúry faktu musia prekonávať tú istú prekážku - nájsť si cestu kčitateľom. Ale rovnako ťažké je nájsť pre čitateľov zaujímavých autorov.
* Tu by mohli pomôcť médiá.
- Mohli, ba aj mali, ale pri tom hľadaní sa ukázalo, že nie sú ani tak pomocou, ako skôr protivníkom. Pritom postavenie, aké literatúra bude mať vnašich spoločnostiach, celkom závisí od toho, akú hodnotu prisúdime verejným úlohám. Ak bude rozhodovať len trh, stane sa predajnosť kníh jediným znakom kvality ana dlhší čas vyradí zobehu veľa zaujímavej literatúry.
* Oúlohách poézie sa hovorí tak často, že básnici sa už stali menšinou, ako otom píše i Manfred Chobot: „Básnici sú ako hráči golfu, truhlári či návštevníci opery.“
- Kto už by sa vspoločnosti orientovanej na trh nadchýnal úlohami, ktoré ekonomický úspech vopred znižujú? Na druhej strane báseň nestratila nič zo svojej schopnostifascinovať. Písanie básní sa vgramotných spoločnostiach stalo ľudovou činnosťou, každý raz napísal či aspoň odpísal ľúbostnú báseň, každý v detstve bľabotal rýmované reklamné slogany. Čím viac však pri písaní básní ide ozarábanie peňazí, tým menej básnenia vtexte zostane. Ztohto pohľadu je písanie básní luxusom, ktorý si človek dopraje. Alebo slobodou, ktorú jednoducho má.
* Vjazyku, ktorým vandruješ, nachádzam veľa slovných hračiek, vnich vtip, paradox, iróniu, sebairóniu... To všetko vprekvapujúcom slovnom susedstve, v sémantickom navrstvovaní arozvrstvovaní. Kedy si ako básnik a čitateľ spokojný snapísaným a neruší ťa veta R. D. Brinkmanna: „To, čomu vravíme miesto, je mnoho ráz iba stolička“?
- Ako čitateľ som na návšteve. Ako autor som useba, doma. Roky mi trvalo, kým som napísané texty odložil aprestal ich sústavným prerábaním ničiť apotom zahadzovať. Aj tak sa stáva, že človek časom objaví už publikované trápnosti. Nezriedka za ne ani nemôže, lebo mu ktosi bez jeho vedomia zasiahol do textu. Ako čitateľ som oveľa spokojnejší, hoci nikdy nie úplne. Ale prinajmenšom som sa naučil texty ponechať vtakom stave, vakom som ich napísal ...
* Mnoho rakúskych autoriek a autorov píše poéziu i prózu v dialekte. Od čoho závisí, že sa pri písaní rozhodneš práve preň?
- To, že sa vRakúsku viac rozpráva spisovným jazykom, je výsledok iba posledných dvoch troch desaťročí. Ja sám som vyrastal vprostredí, kde sa hovorilo dialektmi, ktoré vždy boli úplne samostatnými jazykmi, nie ich obmenami, jazykmi skompletným vlastným sociálnym prostredím. Viedenský dialekt sa stal prvou cudzou rečou, ktorú som sa naučil. Napokon, neboli tu iba jazykové rozdiely medzi mestom avidiekom. V mestách sme ako deti vyrastali v škole, vkostoloch, na úradoch, azakaždým išlo oiné jazykové prostredie. Okrem toho tu ešte bol písaný jazyk ako predloha, podľa ktorej sa rozprávalo, anaostatok jazyk všedného dňa. A sovšetkými sme si museli vedieť poradiť, vo všetkých sme museli obstáť. Asi preto mnoho rakúskych autorov – tak ako ja - píše voboch jazykoch.
* Trochu viem otvojich vyjadreniach vo vzťahu kpolitike, kultúrnej politike, k zastupovaniu záujmov umelcov atď. Čo ťa vposlednom čase najviac nazlostilo?
- Je to síce len malá časť celku, ale najmrzutejšie vposledných mesiacoch bolo, ako sa vEÚ prezentovala kultúrna spolupráca snovými členskými štátmi. Ide overný obraz toho, čo sa vRakúsku deje už niekoľko rokov. Všade, kde sú aktívni umelci akultúrne zariadenia, sú finančné ťažkosti, no len čo začnú pracovať agentúry, koordinátori, intendanti, kurátori, finanční aprávni experti, peniaze prestanú byť problémom. Výsledkom sú potom pódiá, na ktorých vystupujú politici, ale bez akéhokoľvek významu pre kultúrny rozvoj aspoluprácu.
* Čoskoro budeš čítať v Bratislave. Všeobecne sa hovorí ospoločných dejinách Slovákov aRakúšanov, o podobnostiach našej mentality, otom, že konštitučné znaky kultúry sú takmer zhodné, takže nepotrebujeme prekladateľov kultúrnych kódov, že musíme prekonať len jazykovú bariéru...
- Možno vyjsť ztoho, že ani len najhorší vývoj v našich spoločných ioddelených dejinách nedokázal ukončiť osobné väzby akontakty. Na tejto rovine vyšli najavo vždy skôr podobnosti než často iba politické adiplomatické ubezpečovania. To, čo poukazuje na takéto príbuznosti, sú síce maličkosti, no charakteristické. Kedysi som bol futbalista. Klub, za ktorý som hrával, sa volal Slovan Olympia avznikol ako viedenská verzia bratislavského Slovana. Slovan Olympia ako jediné rakúske futbalové mužstvo sa odsvojho štartu v najnižšej lige rok čo rok stávalo majstrom a postúpilo až do najvyššej súťaže. Aspoň raz ročne nás pozvali do Bratislavy zohrať priateľský zápas proti nášmu sesterskému klubu. Vtomto meste som vždy mal pocit, že som vítaný, vonkoncom som si nepripadal ako turista alebo ten, čo do krajiny prináša devízy. Možno preto, že sa tak či tak vedelo, kto je ten iný.
Pripravil Marián Hatala
