Jana Pácalová (1979) pôsobí ako vedecká pracovníčka v Ústave slovenskej literatúry SAV. Predmetom jej výskumu sú hlavne slovenské rozprávky v období romantizmu, ktorým sa venovala aj vo svojej dizertačnej práci. Tento rok jej vyšla kniha Codexy tisovské (ÚSlL SAV a Slavistický ústav J. Stanislava), v ktorej sa vracia k prameňom klasických slovenských rozprávok. Píše aj poéziu, vydala básnické zbierky Citová výchova (2003) a Všetko o mojej matke (2012).
Pôsobíte ako vedecká pracovníčka v Ústave slovenskej literatúry SAV, venovali ste sa aj literárnej kritike a vaším záujmom sú rozprávky. Je ťažké vnímať a skúmať rozprávku z odborného hľadiska?
Na takto široko formulovanú otázku neviem presne odpovedať. Nevenujem sa totiž výskumu rozprávky ako takej, povedzme všeobecne, prípadne teoreticky, a už vôbec neskúmam materiál, ktorý patrí do kompetencií detskej literatúry (autorská rozprávka v 20. storočí), ale len veľmi úzkej „skupine“, ktorými sú rozprávky písané a vydávané na Slovensku v 19. storočí. Z perspektívy literárnej historiografie bol výskum tohto materiálu doteraz celkom marginálny a ten, ktorý prebehol, bol závislý od prístupov folkloristiky (to je, napokon, jeden z hlavných dôvodov, prečo sa rozprávky vydávané v 19. storočí vnímajú ako tzv. ľudové). Už táto východisková situácia pre mňa predstavovala veľkú výzvu a ponúkala mi – a stále ponúka – veľa možností, ako sa do spracovania tohto materiálu pustiť. Rozprávka je v mojom zábere ťažisková téma a sama pre seba prácu s ňou vnímam ako luxus, za ktorý som vďačná. Robím prácu, ktorá ma baví.
Je známe, že kedysi sa rozprávky nazývali aj povesťami. Sú tieto dve slová synonymá alebo je medzi nimi rozdiel? Boli vôbec prvotne určené pre deti?
V súčasnom žánrovom chápaní rozprávka a povesť nie sú totožné. V prvej polovici 19. storočia, keď slovenskí romantici začali intencionálne zbierať, písať, vydávať a interpretovať rozprávky, však tieto dve označenia istý čas fungovali ako synonymá pre označenie prevažne čarovných rozprávok – práve táto skupina rozprávok totiž romantikov najviac zaujímala, preto ich v dobových edíciách nachádzame v najväčšom počte, kým ďalšie rozprávkové žánre sú skôr raritou. Čarovnou rozprávkou vlastne rozumeli rozprávku sui generis. V rukopisoch zo štyridsiatych rokov, kedy sa terminológia iba formovala, ich označujú ako rozprávky (aj v nem. tvare Sagen), povesti, ale aj poviedky, báchorky a i. V konkurencii medzi synonymnými označeniami týchto útvarov slovom rozprávka a povesť nakoniec „vyhralo“ to druhé, keď ho do názvu prvej knihy slovenských rozprávok vložil Ján Francisci (Slovenskje povesťi, vydau a usporjadau Janko Rimauskí, 1845). Pritom ešte v roku 1843, keď zamýšľal vydať takúto knihu, nazval svoju rukopisnú zbierku Slovenskje prostonárodnje rozprávki :-).
Všetky tieto texty, rovnako ako vlastne väčšina rozprávkových žánrov v prirodzenom folklórnom prostredí, nebola určená deťom. (To je aj vysvetlenie na najčastejšiu otázku, ktorá v súvislosti s rozprávkami vydanými romantikmi zaznieva, týkajúca sa ich tzv. brutality.). Deťom bola určená iba úzka skupina, tzv. kumulatívne rozprávky, zväčša so zvieracími postavami (u nás známe napr. Mechúrik-košťúrik, Išlo vajce na vandrovku). Túto skutočnosť si romantici dobre uvedomovali, o čom svedčia ich poznámky k textom. Zo súčasného pohľadu pôsobí úsmevne napríklad interpretácia rozprávky o kozliatkach mladého Pavla Dobšinského, vtedy ešte študenta na levočskom lýceu (1847), ktorý upozorňuje na to, že ide o rozprávku určenú deťom, pričom výchovný cieľ identifikuje v čisto obrodeneckom kontexte: rozprávka podľa neho poučuje deti o tom, že sa treba brániť pred rozpínavým germánskym živlom zosobneným v postave vlka. Prirodzene, kozičky zastupujú mladé slovanské národy a mama koza matku Slávu.
Mali ste možnosť študovať aj klasické rozprávky iných krajín. Sme v porovnaní s nimi bohatou rozprávkovou krajinou?
Netrúfala by som si porovnávať, či sme my alebo iný národ „bohatší na rozprávky“ ako niekto ďalší. V akom zmysle bohatší? Na rôznorodosť látok, variantnosť podaní, kvetnatosť štýlu, žánrovú skladbu...? Alebo poďme hlbšie: na vekovú, profesnú, genderovú štruktúru rozprávačov? Máme viac negramotných rozprávačov so širokým žánrovým a látkovým repertoárom? Pravdepodobne narážate na problematiku, ktorá je primárne v kompetencii folkloristiky, v súvislosti s mojím výskumom však nie je výraznejšie relevantná. Pre mňa vlastne irelevantná... K takémuto typu úvah sa staviam opatrne. Ako by sme vôbec odmerali bohatosť orálnej tradície, keď máme možnosť skúmať iba jej vzorky? A aké vzorky! Z obdobia, ktorému sa venujem, to prevažne vôbec nie sú vzorky folklórnej tradície, ale štylizácie a kompilácie romantikov, ktorí sa snažili vytvoriť vo svojich edíciách určitý skonštruovaný a idealizovaný obraz o nositeľovi tejto tradície ako dôkaz starobylosti a kultúrnej vyspelosti práve sa „rodiaceho“ národa, a tým o jeho konkurencieschopnosti. Preto napríklad postupovali výberovo a retušovali všetko to, čo takémuto ideálnemu obrazu nezodpovedalo. (Ale netreba ísť až tak ďaleko. Stačí pripomenúť v pravom zmysle slova kultúrny skvost prvej tretiny 19. storočia – Národné spievanky Jána Kollára, také zdanlivo „ľudové“, ktoré zahrnuli, samozrejme anonymne, aj poloľudovú a umelú (autorskú) tvorbu, napríklad básne Samka Chalupku...) Aký ideálny obraz o svojom nositeľovi zanechali v Slovenských povestiach August Horislav Škultéty a Pavol Dobšinský! K nemu potom môžeme priložiť obraz hypotetický, ale predsa autentickejší, ktorý by sme dostali, keby sme sa mohli vrátiť v čase a počúvať, ako skutočne znelo rozprávanie po vieskach a chotároch. (Otázka ale je: zaujíma nás skutočná podoba folklóru v 19. storočí alebo sen, ktorý slovenskí romantici snívali?) Romantici svoje texty výraznejšie retušovali, korigovali, štylizovali, skrášľovali – jednoducho, vytvárali rozprávky, ktoré sa dobre čítajú. Samozrejme, tieto rozprávky (ich látky a motívy ani spôsob kompozície, obraznosť atď.) si nevymýšľali – využívali prevažne folklórne predlohy, ktoré zapisovali najmä na základe autopsie (spomienok).
Ale vrátim sa naspäť k Vašej otázke. Ak by sa nám nejakým spôsobom podarilo odmerať a porovnať slovenskú rozprávkarskú tradíciu s okolitou a napokon vysloviť záver, že je bohatšia, o čom by to malo svedčiť? Bol by to pre nás „rukolapný“ dôkaz kultúrnej vyspelosti? Týmto spôsobom predsa uvažovali a argumentovali naši romantici...
Rozprávka sa chápe predovšetkým ako folklórny materiál alebo ako hlavný žáner literatúry pre deti a mládež. Vy ste sa snažili ju rozobrať hlavne z pohľadu romantizmu. Akú teda mala rozprávka v romantizme miesto a hodnotu?
Na túto otázku som sčasti odpovedala už vyššie. Ale poviem to inak. Úvahy o slovenskom romantizme sú občas deformované názormi, či vôbec ide o romantizmus, veď to nie je romantizmus „ako nemecký“, a vôbec, veď tento (či už „nemecký“ alebo tzv. byronizmus) predsa samotný Ľudovít Štúr odmietal atď. Pritakávajúc tejto argumentačnej logike možno oponovať: cez rozprávku a jej funkcie v slovenskom romantizme je slovenský romantizmus nespochybniteľne romantický J. (Pozrite sa vyššie na Dobšinského výklad rozprávky o kozliatkach.) Tento jej romantický kontext ma na výskume rozprávky priťahuje a motivuje najviac. Čím viac archívneho materiálu, ktorý o tom svedčí, sa mi podarí sprístupniť a kontextualizovať, tým budú tieto väzby zreteľnejšie.
Rok 2015 je rokom Ľudovíta Štúra. Ako on vnímal rozprávky, zaujal k nim nejaký postoj? Čítal ich?
Zaujal k nim zásadný postoj! Prednášal o nich už v prvej polovici štyridsiatych rokov v rámci súkromných (teda mimo oficiálnej lyceálnej pôdy) prednášok o poézii slovanskej. Z odpisov týchto prednášok je zrejmé, že sa koncepčne zaujímal o slovenské rozprávky ako také a čítal aj zápisy rozprávok bratislavských študentov, ktoré v tomto čase vznikli z iniciatívy Jána Francisciho (tzv. bratislavský Prostonárodný zábavník). Látky a motívy rozprávok vnímal Štúr v kontexte dobového výkladu grimmovskej mytologickej školy ako vzorky svedčiace o archaickej minulosti národa, o ktorej sa nám v inej forme nezachovali takmer žiadne informácie, no na rozdiel od iných romantikov sa nenechal strhnúť mytologizovaním, ktoré táto koncepcia ponúkala. (Prečítajte si úchvatné Úvahy o slovenských povestiach od Pavla Dobšinského a budete vedieť, o čom hovorím.) Štúr vnímal predovšetkým metaforický potenciál rozprávok, ktorý veľmi efektívne využíval vo svojej pedagogickej a neskôr aj publicistickej činnosti. Napr. rozprávkový motív zakliatej princeznej vztiahol na aktuálnu situáciu Slovenska, keď o ňom hovoril ako o zakliatom národe. Metafora zakliatia (a odklínania) sa neskôr preniesla aj na iné predmety (napr. v súvislosti s kodifikáciou jazyka), postupne sa stala súčasťou rečových schém a v tejto podobe pretrváva vlastne dodnes.
Jedna z najrozsiahlejších recenzií literárnych diel od Ľudovíta Štúra je recenzia Slovenských povestí, ktorá dokonca vyšla na dve pokračovania už mesiac po tom, čo bola kniha vytlačená. Text recenzie neskôr poslúžil Štúrovi pri písaní pasáže venovanej rozprávkam v spise O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Je fascinujúce, že Štúr napriek tomu, že rozprávka nestála v centre jeho záujmu a vyjadroval sa k nej skôr príležitostne, vlastne vytvoril najkomplexnejšiu charakteristiku rozprávky (v literárnoteoretickom zmysle), ktorej jadro je platné doteraz.
V množstve rozprávok vystupujú nadprirodzené bytosti, strigy, čarodejnice, draci, je v nich veľa zaklínadiel. Znamená to, že majú pôvod ešte v predkresťanskom období?
To je kľúčová otázka pre našich romantikov, akcentuje ho väčšina dobových členení rozprávky J. Podľa migračných teórií najstaršia písomne doložená rozprávka na svete vraj pochádza spred 2000 rokov p. n. l. a obsahuje jadro najfrekventovanejších indoeurópskych látok. Aj Bibliu by sme mohli prečítať ako knihu rozprávok. Kompetentný výklad určite patrí folkloristom. Ale netreba zabúdať ani na psychologický faktor (striga ako personifikácia temných stránok ľudskej mysle...).
Kde je pôvod notoricky známych rozprávok, ktoré sú v malých obmenách známe po celom svete, ako napríklad Popoluška alebo Medovníkový domček? Rozšírili sa z jedného „zdroja“ a šírili sa ústnym podaním ďalej?
Podľa migračných teórií sa (európske rozprávkové látky) rozšírili pravdepodobne z jedného zdroja a šírili sa ďalej. Nielen ústnym podaním! V multimediálnej kultúre zabúdame na to, akú fascinujúcu silu malo písané slovo niekoľko storočí dozadu! Prieniky medzi tzv. vysokou a nízkou kultúrou alebo knižnou a orálnou neboli jednosmerné, ale obojsmerné, navzájom sa inšpirovali a tento proces sa stále cyklicky opakoval. Vo Francúzsku je napr. rozprávka o Popoluške doložená ako súčasť dvorskej (vyššej!) kultúry, ktorou sa zabávali na kráľovskom dvore a jej jazyková štruktúra (obraznosť) bola taká zložitá, že by jej „jednoduchý“ človek ani nerozumel...
V tomto roku vám vyšla kniha Codexy tisovské. Ako by ste vysvetlili jej názov pre čitateľa, ktorý sa s týmto pojmom nikdy nestretol?
Kniha Codexy tisovské ponúka prepis troch zbierok rozprávok z prvej polovice štyridsiatych rokov 19. storočia, napísaných ešte pred vydaním prvej tlačenej zbierky rozprávok u nás, od Augusta Horislava Škultétyho, Jonatana Dobroslava Čipku a Štefana Marka Daxnera, ktoré nazvali Codex tisovský A, B, C. Slovom kódex sa v stredoveku označovala rukopisná kniha. Prívlastok určuje lokalitu, kde bola napísaná. Týmto označením svojej knihy (vlastne kníh) sa autori bezprostredne prihlásili k inej, časovo takmer paralelnej, ale predsa o kúsok staršej rukopisnej zbierke rozprávok, Codexom revúckym, ktoré súčasníci vnímali ako predlohu pre spôsob zápisu a výkladu rozprávok.
Znamená to, že Codexy boli akousi „bankou“ rozprávok, z ktorej potom čerpali neskorší zostavovatelia rozprávok?
Bola jednou z takýchto „bánk“. Editori rozprávkových kníh vychádzali z niekoľkých stoviek rozprávok zapísaných prevažne v štyridsiatych rokoch 19. storočia na evanjelických lýceách (Bratislava, Levoča, Kežmarok, Banská Štiavnica). Okrem týchto organizovaných kolektívnych zberov vznikali paralelne viaceré súkromné zbierky – popri spomínaných Codexoch revúckych a Codexoch tisovských, na príprave ktorých sa podieľalo viacero rozprávkarov, to boli individuálne aktivity (Ján Francisci, Pavol Dobšinský, spomedzi menej známych rozprávkarov zo šesťdesiatych rokov spomeniem farára Ondreja Cabana, mladého banskobystrického študenta Pavla Križku či učiteľku Amáliu Sirotkovú).
V knihe sa nachádzajú prepisy rozprávok v originálnom znení, t. j. bez úprav štylistiky a gramatiky, navyše v slovenčine, ktorá ešte nebola kodifikovaná Ľudovítom Štúrom. Pravdupovediac, je to krásne čítanie! Stretli ste sa s nejakými ťažkosťami pri štúdiu a prepisovaní jednotlivých rukopisov? Kde sú uložené?
Codexy tisovské a ďalšie pramenné materiály obsahujúce zápisy rozprávok, z ktorých neskôr vychádzali editori rozprávkových kníh, sú uložené v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice v Martine. Z dobových súpisov rozprávok, ktoré vznikali pre potreby edičných príprav jednotlivých kníh, plynie, že sa zachovali takmer všetky pramene (výnimkou je Codex važecký a kežmarský zábavník, o ktorých existencii vieme iba vďaka týmto súpisom). To je pre výskumníka ideálna pozícia! Mnohé z týchto rozprávok síce publikoval na začiatku 20. storočia Jiří Polívka v Súpise slovenských rozprávok, no metodika jeho prepisu sa od mojej líši. Keďže spomínané rukopisy slúžili editorom pri príprave rozprávok do knižného vydania, nachádzame v nich aj ich opravy, prepisy, poznámky atď. Je to „vrstva“, ktorá je mladšia a upravuje pôvodný text, nielen pokiaľ ide o jeho jazyk. Mojím cieľom pri prepise rukopisov je sprístupniť práve túto pôvodnú, prvotnú podobu rozprávok, bez nánosov redakčných opráv/úprav, ako ich zapísali August Horislav Škultéty, Jonatan Dobroslav Čipka a Štefan Marko Daxner, zahŕňajúcu aj najrôznejšie – z pohľadu romantikov – nedostatky, ktoré boli z týchto textov v redakčnej praxi cielene odstraňované. Prípadne celé texty vyhodnocovali ako nevyhovujúce, a preto ich vôbec nepublikovali. To je aj prípad rozprávky o Snehulienke od Augusta Horislava Škultétyho, ktorá je jediným zápisom tejto rozprávkovej látky na našom území v 19. storočí. Keď si ju prečítate, zistíte, prečo nevyšla J. V textoch (pokiaľ to kvalita rukopisu umožňuje), prepisujem aj pasáže, ktoré autori prečiarkli. Takýto spôsob čítania textu je fascinujúci v tom, že nám umožňuje sledovať spôsob, akým autori tieto rozprávky štylizovali, akým miestami namáhavo „bojovali“ s rozprávkovým materiálom (ešte raz pripomínam, že Codexy tisovské vznikali v čase, keď na Slovensku nebola zatiaľ ustálená tradícia písania a vydávania rozprávok), akým si hľadali spôsob, ako ich písať.
Čomu sa venujete v súčasnosti a čo nové chystáte?
Čo sa rozprávok týka, týmto spôsobom pripravujem na vydanie rozprávky Jána Francisciho – jeho rozsiahlu rukopisnú zbierku z roku 1843 Codex diversorum auctorum A a Slovenské povesti (1845). Táto kniha, žiaľ, najmä po tom, čo rozprávky z nej po prepracovaní (!) zahrnul Pavol Dobšinský do Prostonárodných slovenských povestí (1880 – 1883), z čitateľského povedomia celkom vypadla a po prvom vydaní už nebola čitateľsky sprístupnená, aktualizovaná ani adaptovaná.
Ktoré boli vaše obľúbené knihy v detstve? Ovplyvnili vás tak, že ste sa rozhodli venovať sa literatúre už vtedy? Alebo ste na to prišli až v dospelosti?
V útlom detstve to boli predovšetkým rozprávky. Rozhodnutie venovať sa literatúre bola náhoda.
Sledujete dnešný knižný trh s detskou literatúrou? Aké sú dnešné rozprávky?
Sledujem ho výlučne spotrebiteľsky ako matka. Na otázku, aké sú dnešné rozprávky, nedokážem odpovedať. Nechcem sa dotknúť súčasných autorov ani vydavateľov detských kníh, ale z kníhkupectiev spravidla odchádzam s reedíciou niektorého zo starých osvedčených titulov.
