ղľáԾ
BELLEVUE (úⱹǰ)
Jedáleň je slávnostne vyzdobená, konfety, balóny, sviečky, stoly sú spojené, usporiadané do polkruhu, na každom aspoň dve karafy vína, vjednom rohu stojí na zemi rádio, zktorého sa rinú príšerné melódie stanice Nostalgie, všade sa motajú ošetrovatelia, bzučia vozíky srezidentmi, nočný strážnik Jean-Claude behá svodnou pištoľou apostrieka každého, kto sa mu pripletie do cesty, Martina sa smeje pri kraji bazéna, Luca sa snaží prekričať celý ten hurhaj, nejako všetkých zorganizovať,
Zastaneme s Dragom na prahu, mierne znechutení, že deň sa má skončiť takto mizerne, zo stola si vezmeme oriešky, čipsy, sušené ovocie autiahneme sa na plastové stoličky pri bazéne, odkiaľ všetko nezúčastnene pozorujeme,
Ešte pred večerou Jean-Claude hodí jačiacu Martinu do vody, ona vylezie arozbehne sa za ním, čvachtanie tenisiek, voda, ktorá znej tečie prúdom, presvitajúce belasé tričko,
Drago povie, že to nie je zdravé, Luca by jej mal doniesť niečo na seba, nejaký sveter, aby neprechladla, je to od neho nezodpovedné, ale on sám sa oto starať nemieni,
A potom, po večeri, voľná zábava na parkete, stoly prisunuté kstene, aby bolo dosť miesta, ošetrovatelia tancujú svozíkmi, krútia ich po miestnosti, rezidenti sa smejú, zadrhávajú, prskajú šťastím adojatím, bezstarostnosťou,
Keď sa zotmie, pristaví sa pri nás hluchonemý správca internetovej miestnosti, prišiel si po udicu, zdvihne pravú ruku, otočí ju dlaňou hore, kývne hlavou, ukáže na udicu, potom na prázdne vedro, Drago len mávne rukou, že nič, nič nechytil, obaja sa rozosmejú,
A opäť Jean-Claude, kvôli ktorému som už aj ja celá premočená, vyhráža sa, že ma tiež hodí do bazéna, ako Martinu, ale Drago naňho vrhne taký zlý pohľad, že si to radšej rozmyslí aodíde so svojou vodnou pištoľou niekam inam,
Bolí ma z toho všetkého hlava, som unavená, keď vtom si všimnem Oliviera, ako stojí, opiera sa ovozík, ale stojí, na vlastných nohách, stojí aspieva, vyrevuje Marseillaisu avšetci mu tlieskajú, povzbudzujú ho, pozerám naňho aspočiatku ani nechápem, čo to znamená, Olivier vozičkár, stojí apritom je ochrnutý, stačilo, aby sa pripil, azabudol, že je postihnutý, stačilo trocha vôle, snahy, anikto sa tomu nečuduje, nikto nekričí zázrak, všetci vedia, že hocikto znich by mohol chodiť, narovnať sa azačať žiť, ako normálny človek, bez vozíka, bez centra Bellevue, hocikto znich by sa mohol postaviť na vlastné nohy, lenže oni nechcú, boja sa sveta tam vonku, nenávisti, chcú ostať deťmi až do smrti, chcú, aby sa onich starali, prebaľovali ich, umývali, nechcú sa zaradiť medzi dospelých, prevziať zodpovednosť za vlastný život,
A potom Olivier sťažka dopadne na vozík, po takých tridsiatich sekundách, asi si uvedomil, že to prehnal, že sa prezradil, možno sa bojí, aby ho teraz nevyhnali, ale nie, všetci sa naňho usmievajú, potľapkávajú ho po pleci, kto by sa naňho hneval, veď sú to deti, nesvojprávne, vyľakané, hlúpučké, aje to ich práca, starať sa onich, utešovať, udržiavať vtomto larválnom štádiu,
Mám poobedňajšiu službu, Drago povie, že musí ísť do mesta, vybrať nejaké peniaze zbanky, ale keď neskôr vojdem do našej izby, nájdem ho na posteli, leží spohľadom upretým do stropu, akeď ma zbadá, sadne si apovie, že sa mu nechce nikam chodiť, mohli by sme sa ísť spolu kúpať, čo povieš, iste nemáš veľa práce, veď čo to je, poobedňajšia služba,
Vlastne prvýkrát som vbazéne centra Bellevue, doteraz som sa kúpala len vmori, spočiatku mám pocit, že naše správanie je neprístojné, keď nás všetci tí vozičkári, čo sú vedľa vspoločenskej miestnosti apozerajú televíziu, môžu zazrieť cez sklo, ako sa čvachceme vchlórovej vode, ako blbneme, ale veľmi skoro na nich zabudnem, ostane len Drago abazénny vex, na ktorý sa vešiame, zadržiavaný dych atempá pod hladinou, hlavičky, stojky, kotrmelce, smiech,
Opieram sa o stenu bazéna, Drago oproti mne, tak blízko, až je to znepokojivé, na okamih ma chytí za zápästia, ale hneď aj pustí, kvapky mu stekajú po lícach anose, zo steny na nás prúdi voda aDrago povie, že je to ako vibrátor, ten prúd, že keď tam dáš ruku, je to príjemné,
Buchnem ho po hlave, zľahka, roztopašne, takéto reči nemienim počúvať, jasné? akože sa hnevám, ale pritom vôbec nie, zavesím sa mu okolo krku aon povie, že som ho opäť raz prekvapila, naozaj to odo mňa nečakal, také nadšenie pre vodu, som šikovná avôbec, vtedy vnoci som mu klamala, veď aj tie stojky na rukách mi idú, aako!
Zrazu ma chytí za pás avyloží na kraj bazéna, jedným mocným pohybom ramien, apritom som ťažká, ztej vody, čo sa zo mňa leje, sedím ašpliecham ho nohami, no potom vyjde aj on, vzoprie sa na rukách aja zbadám, že má erekciu, rýchlo sa odvrátim, aby nevidel, ako sa smejem, ale asi si to všimol, lebo si hneď ľahne na brucho, hlavu podloží prekríženými rukami,
Sadnem si mu na zadok azačnem mu natierať chrbát opaľovacím krémom, páči sa mu to, vraj by bola zo mňa dobrá é첹, keď vtom sa pri nás zastaví vozík sAhmadom aAhmad povie, že vtých žltých plavkách vyzerám ako kanárik, úplný kanárik, opakuje apritom sa usmieva, ale akosi zlovestne, tá jeho vyškerená tvár na slnku, tá meravosť, ten kŕč,
Zrazu mám pocit, že sa zotmelo, zozimilo, na rukách mi naskočí husia koža, dobrá nálada spred pár minút je preč, vstanem, rýchlo sa zaviniem do uteráka abez slova sa vzdialim, chcem sa ísť čo najskôr obliecť na izbu, chcem si ľahnúť na posteľ azavrieť oči, zabudnúť na Dragovu erekciu ana Ahmadov pohľad, ale ako prechádzam spoločenskou miestnosťou, zrazu sa mi postaví do cesty Marie, zablokuje dvere svojím vozíkom, chcem ju obísť, posunúť vozík, ospravedlňujúco sa usmievam, ale ona ma chytí za ruku, zovrie ju zcelej sily aspýta sa, kedy už odídeš, kedy odtiaľto konečne vypadneš, keď nami tak pohŕdaš, keď ti je znás tak zle?! auprene sa mi pritom díva do očí, stakou nenávisťou, že sa zmôžem len na pár slov, že len vykokcem, ne-neviem... už odídem... asi, arozbehnem sa preč, do útrob ústavu,
Drago ma nájde na schodoch, kam som sa utiahla, je už oblečený, vmodrých šortkách abielom tričku, aj kučeravé vlasy mu už uschli, vidí, že plačem, rezignovane si prisadne, spýta sa ma, čo sa zas stalo, Blanka, prosím ťa, prečo plačeš, aja zo seba začnem vyrážať nesúvislé vety, že ich nenávidím... to povedala... chce, aby som odišla... že kedy už odídem... tak sa ma normálne spýtala... prečo si myslí... čo som jej urobila... ja neviem, čo som jej urobila... Drago, čo mám robiť... všetci ma tu nenávidia... všetci ma nenávidia... počuješ, všetci ma nenávidia!
Drago ma objíma, dlho ma drží vnáručí, hovorí, že sa mám upokojiť, hladká ma po vlasoch, všetko bude dobré, len sa, prosím ťa, upokoj, stále to opakuje, hoci ja viem, že nič nebude dobré, že to hovorí len tak, aby som prestala plakať, lebo predsa viem, už sme to toľkokrát preberali, nenávisť aako sňou žiť, všadeprítomnosť nenávisti, nenávisť celého sveta, ale toto je predsa len prvý nezvratný dôkaz, že je to tak, Marie to povedala na plnú hubu, vyslovila svoju nenávisť ku mne aja viem, že to myslela vážne, napriek tomu, že Drago tvrdí opak, že klame, všetko bude dobré, nejako sa to vysvetlí, poď, pôjdeme za ňou spolu, aty jej povieš, že sa mýli, že to zle pochopila, len už, prosím ťa, neplač, aby si jej neurobila ešte väčšiu radosť,
Keď vstanem, zatočí sa mi hlava, na okamih nič nevidím, ale Drago ma drží, už ani neplačem, na záchode si opláchnem oči, sú ešte trochu červené, ale to si snáď nevšimne, už ju vidím, je zaparkovaná vrohu miestnosti, stretnú sa nám pohľady, podídem knej apoviem, že sa mýli, že to vôbec nie je tak, ako si myslí,
Počúva ma apritom sa usmieva, ja sa tiež usmievam, navzájom sa na seba usmievame aobe vieme, že sa vskutočnosti nenávidíme, že toto všetko je len divadlo pre druhých, sme ako dve tragédky, ktoré by si najradšej vzákulisí vyškriabali oči,
A ja zrazu opäť cítim prevahu, prevahu zdravého nad chorým, aúsmev sa mi ešte rozšíri, je už takmer úprimný, úprimne sa teším ztoho, ako pred ňou stojím, ako ona predo mnou sedí, ahovorím si, ja odtiaľto odva týždne vypadnem, ale ty, drahá Marie, ty tu budeš hniť po zvyšok života,
Xavier hodí rukou, vraj o nič nejde, máme skrátka zakrúžkovať, čo sa nám bude viac pozdávať, tie papiere sú len informačné, interné, anajmä anonymné, pre organizáciu Concordia, teda pre francúzsky Inex, len chcú vedieť, aký máme ztábora pocit, či sme spokojní, či sa nám v centre Bellevue páči,
Sedíme na plastových stoličkách pri bazéne, je skoro polnoc aDrago vedľa mňa pokojne, nevzrušené krúžkuje, systematicky prechádza bod po bode, zčasu na čas zívne, ruku však priloží kústam vždy príliš neskoro, lenivý, znudený, akoby ho to vôbec nebralo, akoby na odpovediach ani nezáležalo,
Zmätene naňho hľadím, čo nič nepochopil, alebo to len hrá? horúčkovito študujem tie lajstra, tie desiatky zákerných otázok, chutí vám strava: skôr áno-skôr nie, práca sa vám zdá: skôr ťažká-skôr ľahká, prihlásili by ste sa na tábor znova: skôr áno-skôr nie, atoľko, toľko ďalších,
Zmocňuje sa ma čoraz väčšia panika, iste je to pasca, spôsob, ako ma odhaliť, usvedčiť, potrebovala by som sa sDragom poradiť, nech mi povie, podľa akého kľúča mám krúžkovať, zúrivo si hryziem nechty na pravej ruke, neviem, čo mám robiť, doriti, ako mám zistiť, ktoré otázky sú podstatné aktoré len na oklamanie,
Zdvihnem zrak, Martina práve odovzdala svoj dotazník aja nemám ešte ani jednu odpoveď, všimnem si, že ma Xavier sleduje, keď sa nám stretnú pohľady, usmeje sa apovie, naozaj onič nejde, apotom žmurkne, nebojte sa, nepovieme kuchárkam, ak vám nechutia obedy,
Chvíľu sa rozprávam s Xavierom, vraví, že si ma pamätá ešte zprvého dňa, ako som vrazila do miestnosti stým obrovským ruksakom na pleciach aostala zmätene stáť, smeje sa, že vyzerám rovnako zmätená ako pred dvoma týždňami,
Ak nie viac, štuchne ma do boku,
Silene sa zasmejem,
Sú dve hodiny ráno, stojím vsprche, len horko-ťažko sa mi podarilo namydliť si telo, opieram sa ostenu, púšťam na seba prúd vody, no ruka shadicou vždy hneď poklesne, rozmýšľam, či by bolo veľmi blbé, keby som zavolala Draga apoprosila ho, aby mi trochu pomohol, ako vtedy stými zubami, aby ma zabalil do uteráka aodniesol do postele, aby ma prikryl azaželal mi dobrú noc, ale nevládzem zakričať naňho cez stenu,
Čupnem si ahľadím do odtoku, na tú vodu, čo vírom mizne vzemi aspenou odplavuje aj všetku silu, ktorú som ešte mala, zavriem oči, chcela by som sa rozpustiť aodtiecť, zastaviť celú tú mašinériu, vystúpiť zo seba ako zvlaku, tváriť sa, akoby sa ma to netýkalo, akoby to všetko išlo popri mne, chcela by som sa prizerať, len prizerať, byť nezúčastneným pozorovateľom,
Telesné zmeny, ktoré ma doteraz nadchýnali, ma zrazu desia, čo sa to zo mňa stáva, aké monštrum schopné regulovať vlastný zrak, schopné omotať si okolo prsta kohokoľvek vo svojom okolí, nechcem žiť vtomto svete plnom nenávisti, neistoty, samoty adokonale sa mu prispôsobiť, byť jednou znich, keby sa to dalo, vrátim sa do bezstarostného detstva, do nevedomosti,
Ibaže sa to nedá, to je mi úplne jasné, pomyselnú hranicu, odkiaľ niet návratu, som už prekročila, zlom nastal vo chvíli, keď mi Marie otvorene vyhlásila vojnu, aja nemôžem urobiť nič iné, len na ňu odpovedať,
