ղľáԾ
Briškárova poézia sa na prvý pohľad javí ako reflexívna lyrika čerpajúca zpodnetov, ktoré má človek za bežných okolností bezprostredne poruke alebo aspoňvzornom poli.
Juraj Briškár je vysokoškolský pedagóg aliterárny teoretik, autor viacerých zbierok aforizmov asentencií, dvoch literárnovedných zväzkov ajednej prózy. Vo všetkých svojich knihách „vychádza ztvorivého čítania sveta aodkrývania nevidených aneviditeľných súvislostí“, dočítame sa na záložke jeho knihy Zpohľadu dvoch pohárov mlieka, ktorou cielene vstupuje aj do kontextu poézie. Od ostatných oblastí, vktorých dosiaľ publikoval, sa táto vydavateľsky líši napríklad tým, že s básnickými zbierkami dnes čitatelia dostávajú rovno aj doslovy, vktorých sa dozvedia, čo si osvojom čitateľskom zážitku majú myslieť. Nie inak je to aj vtomto prípade: Gavurov výklad je presný, hoci pri hodnotení možno byť – mimo doslov – hádam aj triezvejší.
Briškárova poézia sa na prvý pohľad javí ako reflexívna lyrika čerpajúca zpodnetov, ktoré má človek za bežných okolností bezprostredne poruke alebo aspoňvzornom poli. Oslovuje čitateľa svojou pozornosťou voči prehliadaným aspektom reality alebo schopnosťou vykonať vjej ustálenom obraze podnetný významový posun. Briškárov subjekt si so sebou do básní berie najmä veci, zväčša také, ktoré sú súčasťou všedného chodu života. Patria k obydliu, prípadne sú to človekom vyrobené alebo prírodné prvky okolitého životného prostredia. Stôl, dvere, poháre, citrón, jablko, lopta, lístie, sneh, kamene, električky, lampy. Amnohé iné. Menšinu znich predstavujú veci po záruke, zanechané napospas a odložené, odpad asmeti (pokrčené papiere alebo plastové vrecká vo vzduchu). Väčšinou sú teda začlenené do svojho primárneho kontextu a aj plnia svoje pôvodné účely. Úlohou, ktorú na seba vzal básnik, je priznať im ešte iný, nielen spotrebný význam. Významotvorným mechanizmom, ktorému Briškár najviac dôveruje, je antropomorfizácia či personifikácia. Veciam sú prisudzované vnútorné vlastnosti aschopnosti ľudských bytostí. Takáto práca sprenášaním významu vyjadruje aj ochotu človeka rozumieť svetu, aj vôľu robiť si ho bližším.
Predmety apredmetíky toho sveta sú Briškárom zobrazené zväčša tak, aby sa pri nich čitateľa nezmocňovalo nutkanie púšťať sa do kultúrno-civilizačných diagnóz. Tým sa odlišujú od moralizátorskej konvencie, takej výraznej vnašej tradícii básnických paralipomenon (kto chceš, pozri sídliskovú poéziu poslednej tretiny 20. storočia). Aaj ich metafyzický presah v zmysle, že tu ide omateriálne manifestovanie nadprirodzeného, čo aktuálne poznáme najmä vďaka R. Jurolekovi, je skôr nezámerný. Ide teda osvet vecí, pri ktorých nie je celkom dôležité, kto ich stvoril, ale že sú aprejavujú sa. Averu ide odianím riadne nabitý svet.
Vezmime si napríklad báseň so začiatkom vidím jazero: „jeho nezúčastnený pohľad na svet / kamene chladné atvrdé ktým / ktorí sa ich dotkli“ (s. 27). Po kameňoch vtexte nasledujú púpavy, cestičky vtvare snehových vločiek, zatúlané lopty, kolotoče abežecké ovály, ich súznenie na základe tvarovej podobnosti tvorí bázu pre záverečný paradox. Ale oten mi teraz nejde. Už zuvedeného badať, že veci sú pre Briškárov subjekt metonymiami sveta ako nezaujatého časovo-priestorového kontinua, ktorého všetky prvky sú si vprincípe rovné. Vrátane človeka. Na iných miestach nájdeme stýmto náhľadom korešpondujúce odľahčenia našich bežne rozcitlivených postojov ku konečnosti existencie (napríklad báseň nemám tu konečnú podobu). Povedomie, že svet je pri všetkej svojej rôznosti vlastne rovnorodý aže je životu prospešné zmierňovať naše antropocentrické návyky, bude podľa všetkého pre Briškárovu poéziu podstatné. Za jeho plné vyjadrenie možno považovať báseň pod odlietajúcimi horami, nápadnú tým, že je vlastne rozvinutím detskej riekanky „letí, letí, všetko letí“.
Bolo by veru napodiv, keby Briškárovo zameranie na predmetný svet sjeho nevšednou, všefarebnou všednosťou nemalo unás predchodcov. Možno pripomenúť Novomeského erbový cyklus Dom, kde žijem, alebo (nech mi je odpustené) vrátiť sa (aspoň) až kpríkladom zo Žáryho lyriky publikovanej od polovice 50. rokov. Vsúčasnosti má svet „tu dole navôkol“ hovorcov napríklad vĽ. Bendzákovi alebo M. Vladovi. Pravda, ide odosť hrubé, vonkajškové podobnosti, bohaté aj na podstatné rozdiely. Briškárova lyrika sa líši aj od Strážayovej, aj od Mihalkovičovej. Sposledným menovaným ho však výrazne zbližuje vzásade felicitné ladenie, vôľa po životnom zmysle. Možno to rozviesť aj ako prízvukovanie dôvery vzmysel ikrásu každej jednej veci avusporiadanie či usporiadateľnosť, poznateľnosť iobývateľnosť sveta ľudskými prostriedkami. Spomedzi nich Briškárove Poháre mlieka favorizujú rozum temperovaný empatiou. Medzi intelektuálne založenou lyrikou súčasnosti je takýto prístup skôr ojedinelý. Sme zvyknutí skôr na stvárňovanie toho, ako sa nám rozum zasekáva (princíp grotesky) alebo ako sa ho iným nedostáva (satirická perspektíva). Nie závozy apoklesky rozumu, ale jeho osvetľujúca apovznášajúca schopnosť Briškára fascinuje, pre tento dôvod možno jeho básne vnímať cez ódický princíp. Niežeby Briškár nepoznal komiku vrátane irónie či sebairónie. Ba hádam by tej druhej jeho lyrický subjekt uniesol aj viac. Neubralo by mu to na pedagogickej presvedčivosti. Pretože zbierku ako celok do veľkej miery charakterizuje výchovná intencia: jej subjekt cez svoje stratégie obcovania so svetom čitateľovi názorne prezentuje škálu pôžitkov, dostupných pri zaujatí rovnakého životného postoja.
Vbásni hovorím spredmetmi nachádzame aj konštatovanie „spoznávam samého seba“. Keď sa vyberieme vsmere naznačenom touto dvojicou výrokov, postihneme ďalší ambivalentný rozmer Briškárovej lyriky. Filozofovaním na prechádzke alebo počas rôznych triviálnych úkonov vzniká dojem, že práve tak, na každodennej báze, procesuálne asnezaručenými výsledkami sa utvára aj skúsenostný amyšlienkový svet subjektu. Na rozdiel od uvedenej básne je však vo viacerých výpovediach svet mimo subjektu používaný len ako akési inštrumentárium, depozit vehikulov na nepriame duchaplné stvárnenie už hotových životných postojov. Možno ktomu zvádza zvolená podoba básnickej výpovede, vo viacerých ohľadoch individualizovaný kompaktný (navonok minimalisticky pôsobiaci) tvar. Texty sú vlastne rozvinutými sentenciami. Zvýšené významové zaťaženie je prisúdené rámcovým častiam (incipit, cez prvý verš sčasti stotožnený s názvom – explicit). Interval medzi nimi obsadzujú parciálne konštatovania, svýchodiskom zviazané raz priamejšie, inokedy voľnejšie, asociačne aaktualizovaním ustálených rečových zvratov pripravujúce pointu. Väčšinou sú tiež formulované na spôsob originálnych postrehov. UBriškára tak vlastne každú vec akaždý úkon zkaždej strany sprevádza dôvtipné tvrdenie či hodnotenie. Nevnímame tak vlastný život vecí, sústavne ich vidíme vobjatí či v obkľúčení jedného konkrétneho pozorovateľa a mysliteľa. Za zmienku stojí ešte jeden dôsledok. Sústavne sa tak definujú nielen predmety výpovede, ale aj ich vlastný metapredmet: sám definujúci subjekt. Prevahu vškále avizovaných vlastností pritom majú, pravdaže, tie skvelé, či už sú nimi vlyrike uzuálne (vnímavosť) alebo sa takými stávajú vkontexte (špekulatívno-estetizujúce zaujatie pre banality). Na strane čitateľa sa to nezaobíde aj bez pocitu istej strojenosti.
Vzbierke je dosť esteticky presvedčivých podnetov korigujúcich myšlienkové ahodnotové stereotypy, na ktoré sa bežne spoliehame. Škoda, že ich sprevádza aj akási didaktizujúca maniera, zreteľné úsilie či nutkanie podsúvať čitateľovi návody na život. Básnik má predsa k dispozícii inšie, onakvejšie možnosti ako my – doslovisti.
