ղľáԾ
Krajské múzeum vPrešove vdeň 51. výročia vstupu okupačných vojsk Varšavskej zmluvy do Prešova si pripomenulo tieto dramatické chvíle prezentáciou knihy Ľudovíta Petraška Zmarené nádeje. 21. august 1968 vPrešove (Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, Prešov, 2018). Svoje rozprávanie začal prozaik, prekladateľ, literárny kritik Ľudovít Petraško spomienkou na svoj prvý kontakt sokupáciou vauguste 1968: „Ruch na našej ulici, ktorú už len stará mama volala furmanec, neutíchal ani vo dne, okná vpredu sa dali otvoriť až večer alebo na konci týždňa. Nákladniaky mierili do všetkých tých podnikov a skladov, čo za pár rokov vyhúkli zo zeme, tam, kde sa iba krátko predtým rozprestierali polia. Zväčša sa však iba prehnali ďalej, smerom k poľskej či sovietskej hranici.
Na premávku sme si zvykli, nie však na to, že by vôbec nemala utíchnuť. Ani spať sa nedalo tej sparnej augustovej noci, keď sa už chýlilo ku koncu rušné leto, zato prázdniny ešte nie. Namrzený som okolo jednej povytiahol roletu a zízal som do tmy. Okolo nás sa valila kolóna nákladniakov, zrejme
vojenských, vôbec sa toho leta ustavične konali akési cvičenia. Aj Rusi prišli, no po skončení akosi sa im stade nechcelo. Keď potom, akurát ktorúsi nedeľu v júli jednako tiahli cez furmanec na východ, radostne sme im mávali a jednoznačnými posunkami sme ich posielali domov.
Trochu nazlostený som sa vrátil do postele, podarilo sa mi zaspať, popri tom som však aj vnímal neustávajúcu premávku vonku. Ba akoby zosilnela, stále znovu mi pretrhávala spánok. Keď som znovu vyzrel von, už sa brieždilo, natoľko, že som mohol na nádrži jedného tanku prečítať azbukou: Ogneopasno, nebezpečenstvo ohňa. V tej chvíli ma ospalosť prešla, nebolo už treba nič vysvetľovať. Rusi, ktorých odchodu sme sa tak potešili pár dní predtým, sa vrátili, tentoraz aby nás obsadili.“
Neskôr autor prešiel od osobných spomienok kcelkovej situácii vmeste Prešov. Vknihe sa strohé údaje striedajú so zážitkami konkrétnych ľudí, ktorí zažili túto tragédiu, čím publikácia približuje atmosféru týchto dní. Vkapitole Krv na dlažbe nás autor zavedie aj do susedných Košíc, kde bola situácia oveľa vyhrotenejšia, priniesla aj ľudské obete („Sedem mŕtvych asedemdesiatjeden zranených vKošiciach aj uvádza Ústav pamäti národa, vskutočnosti však boli čísla vyššie. Podľa zápisu zo sekretariátu predsedu arady KNV napočítali prvý deň do šiestej večer deväťdesiatdva zranených, znich štyridsiatich dvoch hospitalizovali, piati utrpeli ťažké zranenia strvalými následkami“).
Ako otýchto udalostiach písala miestna tlač, prináša kapitola Vzrkadle miestnej tlače. Aprišiel čas tzv. normalizácie. Dostalo sa najmä tým, ktorí neprijali vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa ako akt internacionálnej pomoci aktomu ešte aj verejne prezentovali svoju pozíciu. Dochádza nielen kzmareniu nádejí, ale lámali sa ľudské osudy. Publikácia je doplnená autentickými fotografiami prešovského fotografa-amatéra Petra Lišku.
Je dobre, že sa aj touto publikáciou zafixovali udalosti zaugusta 1968, lebo čas plynie aspomienky blednú.
Foto 1: Na zábere (zľava) autor publikácie Ľudovít Petraško aPeter Liška, autor autentických fotografií zaugusta 1968 vPrešove.
Foto 2: Spontánny protest. Foto: Peter Liška.
