ղľáԾ
Vliterárnom ekosystéme kadečo podlieha rýchlym zmenám. Prinajmenšom jedna vec je však spoľahlivo trvalá – existuje literatúra (v našom prípade zúžene: beletria) aexistuje knižná produkcia. Jedno sa tvorí ačíta, druhé sa produkuje akonzumuje. Jedno sa interpretuje ahodnotí, nad druhým sa (v tom lepšom prípade) sentimentálne rozplýva. Tak to je, tak to asi aj má byť, a pre celý ekosystém je najlepšie, keď sa obe strany vzájomne nechávajú na pokoji, respektíve si vystačia so zvyčajnýmijalovými štuchancami. Keďže je však základom ekosystému život azákladom života narúšanie poriadku, prax je oniečo komplikovanejšia. Prináša napríklad aj diela „na pomedzí“ aspolu s nimi dilemu pre odbornejších kritikov. Niektorí snobsky ohrnú nosom, ďalší si salónne (a vsvojej podstate ešte viac snobsky) zarebelujú vynášaním na piedestál, kým iní sa radšej celej veci okľukou vyhnú (tak to je, tak to asi aj má byť, atď.).
Dosýta si porebelovať čí poohŕňať nosom sa dá aj nad ostatným románom Tamary Šimončíkovej Heribanovej Pendleri (Ikar, 2018). A pri vedomí toho, čo všetko sa unás zvykne dostávať na ten pozoruhodný piedestál pre zasvätených, je lákavá najmä tá prvá možnosť. Popri tom, že vzhľadom na vydavateľstvo či tvar záverečného autorkinho medailónu by išlo ovcelku zábavnú provokáciu, by to totiž nebol taký lacný čin, ako by sa mohlo sprvoti zdať. Ústredná dejová línia románu (hľadanie dávno azdanlivo navždy stratenej prvej lásky) sa síce napríklad dočká obligátneho šťastného konca, avšak ten je zafarbený veľmi trpko. Ačo je pre mnohých podstatnejšie – román vskutku má aj ten spoločenský presah, ktorým sa kvalitná literatúra neraz (neraz bezhlavo) meria: či už ide o zaujímavúproblematiku generácie, ktorá vyrástla vautobusoch a vlakoch medzi Bratislavou azápadným Rakúskom, alebo oaktuálnejší problém utečeneckej krízy v Európe. Najmä autorkine výpovede o „pendleroch“ pritom neraz pôsobia nielen zasvätene, ale aj sugestívne. Heribanová tiež vknihe často (dokonca pričasto) dokazuje svoju intelektuálnu kompetentnosť aerudíciu, pričom píše s jazykovou zručnosťou, ktorú jej (aj pri zohľadnení zrejmého sklonu kpátosu, gýču či pseudoinvenčným pomenovaniam) môže väčšina autorov aautoriek ambicióznejšej literatúry iba závidieť.
Patrí teda Heribanovej kniha dokategórie umelecky náročnejšej prózy? Ťažko. Na to sú všetky postavy vnej vytvorené príliš plocho až naivne („vrcholom“ je tu doslova čarovná postava rozprávkovo formovanej liečiteľky zo záveru románu), pričom je ich konanie primocneovládané témou čidejovými zvratmi. Martin, hlavná postava románu, sa napríklad vsvojom (ne)pátraní po Anne, ktorej strata osudovo formovala celý jeho dospelý život, posunie iba vtedy, keď mu to nejakým krkolomným spôsobom dovolí autorka. Atak tápajú spolu – on medzi náhlou horúčkovitou aktivitou a (vzápätí) absolútnou odovzdanosťou, ona zasa po niečom, čím by nejako jeho miestami až absurdné počínanie textovo odôvodnila. Abohužiaľ, pod Martinov intelektualizmus čirýchlosť modernej spoločnosti sa zďaleka nedá skryť toľko, koľko by chcela.
Nelogickosť konania postáv anelogickosť dejových zvratov, ako aj osudovosť namiesto autentického formovania či vôbec svojprávnosti jednotlivých charakterov pritom patria kintegrálnym prvkom románu. Podobne, ako stála prímes melodramatickosti či hrania na efekt a lacnú skratku – keď reštaurácia vcentre Bratislavy, tak partia Angličanov vtangáčoch anadbytok vlajočiek vjedlách (ozaj, kto si už dnes dohaduje neformálne pracovné stretnutie na terasu pod Michalskou bránou?); keď slovenská mládež adeväťdesiate roky, tak drogy aprostitúcia; keď bohatý otec zvýchodného Slovenska, tak mafián. Akeď sa objaví literárne či myšlienkovo zaujímavé miesto (spravidla aj tak koketujúce sgýčom), zvyčajne zostáva vslužbách základnej melodramatickej osi. Sugestívne podaná prednáška viedenského profesora oláske, ktorá sama osebe disponuje potenciálom dojímať, takto napríklad nemá inú funkciu, než funkciu skratkovitého nahradenia procesu Martinovho ľúbostného prebudenia.
Je toho vlastne až tak veľa, že je na mieste otázka, či Heribanovej román do umelecky ambicióznejšej literatúry vôbec patriť chce. Asi ani nie, ateda ju radšej ponechajme – zohľadňujúc vyššie spomenuté pravidlá fungovania literárneho ekosystému – v spokojnom spolunažívaní so svojimi čitateľmi. Aj keď – vrámci ich podceňovania zo strany autorky, ktoré je pre literatúru tohto druhu esenciálnou súčasťou, je tu jedna vec, vktorej sa ich asi treba zastať. Citlivú tému utečeneckej krízy totiž Šimončíková Heribanová podáva selitárskou bohorovnosťou – arovnako, ako je snáď ako-tak rozhľadenému človeku jasné, že medzi názorových oponentov proimigračnej politiky nepatria len sfanatizované zlomyseľné starenky adrzí mladí fašisti, ako to (nie náhodou dehumanizujúco?) podáva autorka, je tiež azda jasné, že ani autorkini čitatelia nie sú natoľko intelektovo zakrpatení, aby im táto téma musela byť podávaná takýmto spôsobom. Alebo žeby to bolo tak, že to Heribanová inak, než poučujúco (a teda povrchne) spracovať ani nedokázala? Scéna, vktorej asi mala prebiehať výmena ideí medzi Martinom amladým fašistom-intelektuálom, pričom vpraxi dochádza len kvzájomnému nahluchlému bombardovaniu chabými tézami, totiž pripúšťa aj takýto výklad.
Práve oná prímes elitárstva, ktorej najvýraznejším prejavom sú silné sklony k súdeniu apoučovaniu, zaraďuje román Pendleri do zvláštnej skupinky kníh – kníh, ktoré by teoreticky mohli patriť všelikde aprakticky akosi nepatria nikam. Kníh, ktorým akoby stačil už samotný fakt, že vôbec vyšli aže popritom nevyzerajú najhoršie. Áno, vliterárnom ekosystéme naozaj existuje 첹č.
