ղľáԾ
Kniha Ako som vozil Nórov je autobiografický román vo forme denníkových záznamov. Vrámci čitateľskej ceny gymnazistov pod názvom René Sokolov text tematicky nadväzuje na prózy smotívom cesty zpredchádzajúcich dvoch ročníkov (M. Hečko: Ďalej na západ sa dá ísť len na východ, V. Staviarsky: Rinaldova cesta). Kým Hečkovi aStaviarskeho hrdinovia sa vyberú na juh (do Španielska ado Maďarska), Sokola priťahuje sever Európy.
Autorský debut vekom zrelšieho prozaika dáva vprvom rade vyniknúť spisovateľovej osobnosti. Štylizácia rozprávača do podoby idealizovaného hrdinu, vediaceho vždy správne vyriešiť situáciu vosvojom autobuse, býva často predimenzovaná natoľko, že čitateľ nepochybuje oexistencii lepšieho zamestnanca-úderníka. Veď zvládnuť tristohodinový pracovný mesiac, poradiť si snarkomanmi, hysterickými dôchodcami, neplatičmi cestového, zneužívateľmi sociálneho systému, s resuscitáciou umierajúcej motorkárky, migrantmi, s tíšením epileptického záchvatu, rozvášnenou mládežou alebo mamičkami aoteckami sdeťmi je pre hlavného protagonistu čin hodný chvály auznania. Čitateľovi však ponúka viac-menej typický model riešenia konfliktu: problém vdoprave, autobusár ex machina, plynulá doprava.
Situácia vdoprave doma aj vnajbohatšej krajine sveta je možno pre laika tematicky zaujímavá, no tvorí pre rozprávača skôr pestrofarebné pozadie, ktoré je často samoúčelné. Sokolovmu textu chýba vnútorný konflikt aproblém. Nórske mestá, mestečká avidiek sú pre lacného pracovníka zo Slovenska natoľko zaujímavé, že rozprávač podľahne pokušeniu zaplaviť text množstvom topografických názvov tak, aby sa zrománu stala takmer reportáž. Samotný hlavný hrdina sa modeluje do podoby ironického komentátora nórskej spoločenskej situácie, vktorej nachádza množstvo analógií sdnešnou slovenskou politickou scénou. Zrozumiteľnosť Sokolovho textu môže mať vtakejto podobe krátku trvácnosť. Odkazy na politickú aspoločenskú situáciu na Slovensku avEurópe budú pre čitateľa odesať rokov nezrozumiteľné akniha tak bude skôr historickým exponátom ako estetickým tvarom.
Rozprávač začína svoje zážitky vroku dvetisícsedem, keď sa mu nepodarí ukončiť druhotriednu slovenskú vysokú školu, pretože medzičasom zanikne, apresunie sa zprovincie do metropoly Slovenska scieľom nájsť si prácu. Po krátkej negatívnej skúsenosti vbratislavskej mestskej doprave putuje do Nórska, kde sa zdrží na viacerých miestach osem rokov. Škandinávsky pobyt tvorí jadro Sokolovo rozprávania. Dominancia zážitkov zdopravy je niekoľkokrát prerušená digresiami vpodobe výletu na Špicbergy, umieraním asmrťou matky na Slovensku alebo záverečným váhaním nad návratom do Nórska.
Faktografický materiál reportáže sa pokúša Sokol ozvláštňovať svojimi ľudovými prirovnaniami, ktoré začínajú vtexte po čase unavovať, pretože ide takmer vždy obizarné azväčša vulgárne spojenie vysokého snízkym – namiesto večere si dám kávu sbagetou, čo je ako orálne uspokojiť sestru: chutí to výborne, no vporiadku to nie je. Perverzita je inak typickým kľúčom, ktorým sa Sokol pokúša svoj text posunúť do hovorového štýlu adodať mu tak autentickosť, čo sa mu nesporne darí. Treba však prijať rozprávačove pravidlá hry.
Sokol však nepochybne dokáže vyvolať komickú situáciu. Prevedie vás Nórskom zpohľadu slobodného bezdetného starého mládenca dívajúceho sa na svet zdobre plateného sedadla zahraničného autobusu. Ak mu dokážete odpustiť začiatočnícke chyby, môžete sa dobre pobaviť. Napríklad aj na tom, že cestujúcu verejnosť nenazýva rozprávač inak ako substrát alebo biomasa. Alebo, keď autor demonštruje syndróm vyhorenia na svojom českom kolegovi Ivanovi, ktorý vtexte nemá priezvisko, ale len prezývku Viďstedebilové. Ostáva len dúfať, že tým Sokol nemyslel práve nás.
