ղľáԾ
* * *
Smrť opretá o nebo.
Konárom rozpletá
č
a ostatným šnúrky
na topánkach.
Zem necúvne,
len sa zapotáca.
* * *
S tečúcou vodou
pod jazykom
hľadáme zajtrajšie ráno.
Všetko je tak,
ako nemá byť.
Stromy vráskavejú
a ľudia slepnú.
* * *
Noc steká
ako horúci vosk.
To nie je rozprestretá lúka
ani vôňa zomletej škorice,
ale bezcitné mlčanie.
Ždz
je len zodratou palicou.
Slepec čakajúci na priechode.
* * *
Smrti kradneme tiene.
Ženy si nimi prifarbujú viečka
a muži kruhy pod očami.
Najkrajšia je biela,
ten nepošliapaný zimný papier.
Rovina šuští
pod nohami
a my odchádzame
nevedno kam.
Potichu a cudne.
* * *
Dýcham dážď,
tmu
a kamene.
Ešte aj cukor horkne
v prstoch
a voda zamŕza vo vrecku.
Celý rok je čudne presolený.
Najskôr si ho zapamätám
tvárou otočenou k stene.
* * *
Leto tresklo
zo šnúry na prádlo.
Znenazdajky,
ale presne.
Na stole
nedopitá káva
a vokne
nevypnuté slnko.
* * *
Svetlo
na dosah ruky.
Svetlo v nás
a kúsok pred nami.
Svetlo
s prepichnutými očami.
* * *
Nie múdrosť,
ale pravdivosť.
Vojdi
a nezabudni odomknúť.
ܳŕٱ⳦ٲԾ
bez dopovedaného konca.
