��������

MUZIKA

(ú���ⱹ�ǰ�)

Venujem z celého srdca Mariánovi Vajdovi, Vladovi Mrázovi, Borisovi Ozrutovovi, Petrovi Horváthovi, Dušanovi Taragelovi, Marianovi Jaslovskému, Tomášovi Krnáčovi, Milanovi ”Dynovi“ Srnkovi, Paľovi Uličnému, Vladovi Jurčovi, Jurovi Račanskému, Ivanovi Kostkovi, Janovi Barczimu a ostatným muzikantom zo skupín, ktorých členom som bol v rokoch 1974 — 1987,

a zároveň všetkým, čo nás radi počúvali.

��

Martin Junec v noci chrápe. Na boku sa spať nenaučil, na bruchu takisto nie. Z pootvorených vysušených úst sa mu ozýva monotónny chrapot.

Jeho žena Marfa si zvykla. Aj na iné si už zvykla. Ona zasa v spánku stoná. Akoby jej niekto ubližoval. Tak sa, napokon, tvári stále. Vo dne v noci.

Marfa sa prevalí na druhý bok a nohou nahmatá čosi studené. Zobudí sa. Had! povie si. Odjakživa sa bála, že raz príde had a vlezie jej do postele. Od detstva. Had sa skrúti pri nohách ležiaceho, zaspí, a v rozhodujúcej chvíli uštipne. Marfa zomrie v mukách. Tak si to Marfa predstavuje. Všetci budú plakať. Trpák Martin najviac. Nad čerstvo vykopaným hrobom svojej ženy si definitívne uvedomí, že žiadnu z krívd, ktorých sa voči nej dopustil, už nijako neodčiní. Až do smrti ostane nešťastným a zanedbaným vdovcom s deravými ponožkami a chýbajúcimi gombíkmi na košeliach.

V Marfinej posteli však nie je had. Predmet je pevný a kovový. Marfa rozsvieti a vytiahne spod perín Martinov saxofón. Aj Martin je už hore. — Čo ziapeš? — spýta sa takmer pobavene.

Marfa bez slova šmarí saxofón o zem. — To neurobíš dva razy, — povie Martin a zatne päsť.

Vojdú svokrovci v nočných košeliach. — Stalo sa niečo? — ozve sa svokra, kým svokor zvedavo nakukuje.

— Nič sa nestalo! — povie Martin, ležiac v posteli. — Choďte spať, mati!

Svokra si ho ostentatívne nevšíma. Je u nej odpísaný. Sobáš svojej dcéry odtrucovala, svadobnú noc preplakala.

— Stalo sa niečo, Mária? — osloví vyľakanú dcéru. — Kričala si predsa, či nie?

Pohľad jej padne na nástroj, váľajúci sa pred posteľou.

— Nič sa nestalo! — opakuje Martin. — Čosi sa jej prisnilo. Choďte, mati!

Svokra naňho hľadí s očividným odporom a nedôverou.

— Len aby! — významne precedí a váhavo sa stiahne, zatvoriac za sebou dvere.

Martin a Marfa na seba chvíľu pozerajú s neskrývaným nepriateľstvom.

— Ten nástroj nemá čo robiť v posteli! — hystericky vyrazí Marfa do útoku. — Musí byť v posteli? Musel si si ho kúpiť?

— Buď ticho, chcem spať, — povie Martin zmierlivým tónom. — Som po poobedňajšej šichte!

— No a čo, — zadrapí sa doňho Marfa. — Aj tak tam len sedíš na zadku a pozeráš na ciferníky. Ale že ja chcem spať, to nikoho netrápi!

— Áno, — povie Martin. — Chceme spať obaja, dobre? Tak spime!

Načiahne sa a zhasne svetlo. Izba sa ponorí do tmy.

— Ja už aj tak nezaspím! — vyhlási Marfa. — Preľakla som sa.

— Tak buď hore, ale ticho! — povie Martin.

— A čo mám robiť? — spýta sa Marfa.

— Premýšľaj! — zažartuje Martin.

Ešte dlho sa Martin ticho pochechtáva, spokojný so svojím zmyslom pre humor. Prevráti sa na chrbát. Pružiny zavŕzgajú.

— A tvoji rodičia sa zasa museli zastarieť, čo? — zamrmle pred usnutím.

Čaká na ženinu odpoveď.

— Čo? — spýta sa, keď odpoveď nepríde.

Marfa neodpovedá. Spí hlbokým spánkom človeka presvedčeného o svojej spravodlivosti.

Ráno Martin sedí v kuchyni a nepokojne fajčí. Z kohútika odkvapkáva voda, kdesi nad špinavým riadom v dreze bzučí tučná nasýtená mucha. Saxofón leží na stole. Martin si vzdychne a zapne rádio. Pomaly prelaďuje celé pásmo. Všade budovateľské a pracovné úspechy alebo dychovka. Martin chvíľu počúva a pohmkáva si. Potom vezme nástroj a skúsi hrať spolu s rádiom. Bučivo plechové, neuveriteľne falošné tóny saxofónu sa strateno ozývajú v studenej miestnosti. Martinovi samotnému z nich naskočia zimomriavky.

Príde švagor v pyžame. Má dvadsať rokov a je tučný. Ženy ho nechcú, tak si z trucu nechal narásť výstredne dlhé bokombrady; ešte dlhšie, ako majú jeho kolegovia z tehelne. Začne si robiť kávu; včera sa s ostatnými starými mládencami opili v Konzume a po ceste domov prevracali smetné kýble — švagor si pritom vyvrtol palec. Hľadí na Martina. Aj Martin má bokombrady. Také sú časy. Martin zachytí jeho pohľad. Prestane hrať a civie na švagra.

— Čo čumíš? — spýta sa.

Švagor chvíľu mlčí.

— Nenávidím zvuk saxofónu, — povie po chvíli. — Ja mám rád bigbít!

Martin premýšľa nad švagrovým výrokom; prevracia si ho zo všetkých strán.

— Tak si daj vatu do uší, — povie po chvíli.

— Všetkých nás umučíš, — povie švagor. — Kedy už dostaneš ten podnikový byt z vodárne?

— Dostanem — dostanem, nedostanem — nedostanem, — zafilozofuje si Martin. Znova začne hrať. Švagor vypije kávu a opustí kuchyňu.

Príde svokra a trieska riadom. Pospevuje si: je nervózna. Jej monotónne pohmkávanie Martinovi lezie na nervy asi tak ako svokre Martinovo hranie na saxofón. Kuchyňa je však svokrina; Martin je len privandrovalec. S Marfou sa zoznámil, keď v Novej Vsi slúžil ako vojak.

— Kebyže nie si mužom mojej dcéry, — povie mu svokra neraz, — tak ťa tu nestrpím ani sekundu!

Martin sa zbalí a ide do záhrady. Treba rýľovať; je také ročné obdobie. Jesť sa musí. Svokor postáva nad Martinom s hrabľami v rukách a diriguje ho. Martin by bol najradšej sám, ale nevie hrabať. Keď porýľuje dostatočne široký pás, odstúpi nabok a svokor pohrabe. Takto sa dopĺňajú. Švagor šiel do roboty, bude rýľovať popoludní. Ak príde triezvy. Ak príde. Starý mládenec. Ešte si nezatrtkal. Oblápať ženské v lisovni tehál, to hej, ale všetkým je na smiech. Prezývajú ho Žofré. Tak pije. Martin si tiež vypije, ale dokáže sa uvartovať. Odtiaľ — potiaľ. Aj teraz; svokor odloží hrable, zájde do letnej kuchyne a prinesie víno. Napijú sa. Záhrady naľavo i napravo sú ľudoprázdne: všetci išli do roboty. A dôchodcovia kašlú na rýľovanie. Radšej vzali pojazdné nákupné kabely na kolieskach a vyrazili zháňať. To je jedno čo. RVHP — ráno vylezie, hovno privezie. Martin sa napije a pokračuje v rýľovaní. O desiatej sa nadesiatujú, na obed sa naobedujú. Slíže s makom. Martinovi naschvál: nenávidí to jedlo. Svokra sa so zadosťučinením usmieva. S monotónnym pohmkávaním sa napcháva slížami, až jej padajú po brade. Keď žuje, prestane si pospevovať, ale hneď ako prehltne sústo, pesnička je na svete.

Po obede sa Martin umyje a prezlečie. Do aktovky si vloží noviny, dva chleby s masťou a cibuľou a vypratú robotnú šiltovku. Je pripravený. Ešte vezme kufor so saxofónom a rozlúči sa so svokrovcami. Kráča na zastávku stojednotky a predstavuje si, že ide na vlastný koncert.

(L.C.A. 1998)