ղľáԾ
Bytosť menom Mistrík
(úⱹǰ)
V roku 1979, keď sa Ivan Mistrík znova oženil, bol už dva roky vdovcom. Keď jeho mladá žena Marika porodila, dostali byt, trochu ponurý, ako už bývajú byty vstarých domoch. Pod ním avedľa – bistrá akaviarničky, pred niekoľkými rokmi rekonštruované zo starých obchodíkov, cez celé leto rovno pod oknami terasy, zväčša plno ľudí. Na Námestí SNP ani nenájdete krajšie miesto, na hornom konci, vtieni košatých stromov za súsoším avečnými ohňami. Kaviarenské terasy prerušujú len vstupy do dvorov aešte chodník pred kostolnou bránou kalvínskeho chrámu. Zjednej strany niekoľkoprúdová vozovka atrať električky, zdruhej pešia zóna astolíky pred kaviarňou bývalého obchodného domu Kamzík. Pred hlavnou poštou, už pri súsoší, je niekoľko parkovacích miest vyhradených pre taxíky, za poštou niekoľko boxov na osobitné povolenie – pre zamestnancov pošty amestského úradu. Inak nijaká možnosť zaparkovať. Hotové nešťastie pre majiteľov áut. Keby len nešťastie, ale dokonca výsmech – za chrbtom domov, nad Obchodnou ulicou, vlastne len zopár krokov od bytu – dve obrovské avečne poloprázdne strážené parkoviská: jedno na Vysokej ulici adruhé ešte bližšie, na Drevenej, na tých miestach, kde sa dnes rozkladá hotel Forum. Hej, lenže vtedy už bolo parkovanie vecou investičnej povahy – za hodinu dve koruny, za dve hodiny päť aza každú, aj načatú hodinu desať korún! Kto by sa doplatil pred dvadsiatimi rokmi? Pravda, boli aj permanentky, ročná päťtisíc. Aboli ešte čestné, zadarmo. Tie však prideľoval predseda družstva, aasi veľmi dobre vedel komu.
Vo svojom parkovacom nešťastí si Ivan Mistrík uvedomil, že obe tie velikánske plochy, ktoré sa mu za chrbtom škodoradostne smejú, spravuje výrobné družstvo Služba aže vtej Službe má predsa kamaráta. Tak mi jedného dňa zavolal.
Chvíľu som musel predsedu presviedčať, že tam naozaj nieto kde parkovať a že to predsa len je Mistrík apríde nám zarecitovať na výročné členské zhromaždenie, ak budeme chcieť, apríde zadarmo, teda nie celkom zadarmo, za tú permanentku. Dal mi ju.
Ešte v ten deň som zavolal Ivanovi. Chytil som ho práve pri odchode zdomu. Vraví mi, skúšame asi do jednej vStarej tržnici, dobehni, ak môžeš.
Podarilo sa mi ta prísť už okolo pol jednej. Pamätám sa, aký to bol horúci deň, ako uprostred leta – apritom bol len začiatok júna. Vrátnik mi však povedal, že už skončili, márne som sa tešil na oldomáš. Myslel som si, že sa Ivan vybral hore na Mudroňovu, kŠtefanovi Kvietikovi, mali tam oslavovať maturitu Štefanovho syna, iba sa pamätám, akú mal radosť zneho, keď sa narodil – atu maturant. Každému sa musel Kvietik chváliť, aký je to obor. Bárs by sa nechválil, po dvoch dievkach konečne syn! Prešiel som teda hore námestím, hodil permanentku do Ivanovej schránky amusel som do práce. Ešte som mu popoludní zavolal, že ju tam má, ale nebral to.
Ráno okolo ôsmej som mu volal znova. Niekoľko ráz som sa ešte pokúsil. Stále nič. Kolegyni to už asi išlo na nervy, tak sa ma opýtala:
– Komu večne vyzváňaš?
– Mistríkovi, čosi som mu vybavil... – nemohol som sa priznať, že permanentku, – aneberie to.
– Akému Mistríkovi, preboha?
– Akému, akému, predsa Ivanovi.
– A ty nečítaš noviny? Veď je mŕtvy.
Spoznali sme ho, chlapci zo Zvolena, tridsať rokov predtým, na jeseň roku 1952. Hoci bol náš vrstovník, hoci mal vtedy iba neuveriteľných sedemnásť, nebol už neznámym začiatočníkom. Mamka robila vdivadle, pravdepodobne ona ho ako šesťročného prihlásila na konkurz do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Tam hrával vrozprávkach apotom vhrách pre mládež celé jedno desaťročie. Keď mal dvanásť, prvý raz vystúpil na javisko Slovenského národného divadla. Najprv ako Sťopka vKremeľskom orloji, potom sa to už valilo – postava šarvanca Jana vpásme Rok na dedine, malý Juraj Jánošík vdramatizovanej poéme Jána Botta Smrť Jánošíkova aešte vari všiestich či siedmich hrách. Po základnej škole dva roky študoval divadelný odbor na Konzervatóriu. Vroku 1951 jedna sezóna vDedinskom divadle, tam sa zoznámil aj so svojou budúcou. Helenka Kollátová mala vtedy už devätnásť rokov, sotva však si všimla sedemnásťročného holobriadka.
Na jeseň roku 1952, ako už otom bola reč, nastúpil vo Zvolene. Dvaja takíto mládenci prišli odrazu – druhým bol Anton Mrvečka. (Ani ten sa nedožil päťdesiatky. Vo chvíli, keď si pezinskí lekári mysleli, že sa už dostal zdepresií, vyskočil zokna.)
SIvanom sme sa veľmi chytro skamarátili. Nedalo sa sním inakšie. Iba na zbojstvá si zroku 1952 akosi nepamätám. Veď to bola iba jedna jeseň, jedna zima akúsok jari. Mladí herci šli zúlohy do úlohy azo zájazdu na zájazd, nás čakala stužková, maturita, prijímačky... Takže všetko sme mali prežiť až vBratislave. Už tej jesene, keď sme my začínali na vysokých školách, prišiel Ivan na Novú scénu.
Ak by mi niekto prikázal charakterizovať mladého Mistríka tých rokov tromi slovami, bez rozmýšľania by som povedal: romantik, beťár, motorista. Čo sme sa nalietali na tej jeho dvestopäťdesiatke! Ktovie, koľkým jej majiteľom bol Ivan. Liezol mašine do útrob každú voľnú chvíľu, aj tak ho neraz sklamala. Zvyčajne vnajnevhodnejšom čase. Napríklad raz pred Justičným palácom.
V našej partii bol aj budúci architekt Igor Rozdobuďko zRimavskej Soboty, synovec spisovateľa amôjho učiteľa na fakulte Ladislava Mňačka. Igor býval uMňačkovcov na Červeňovej ulici, vnoblesnej vilovej štvrti. Mňačkovci tu mali domovnícky byt, vjednej izbe Lacova pracovňa, vdruhej ateliér pani Hedvigy aspálňa zároveň, vpolizbe Rozdobuďko. Ivan raz vraví Igorovi, že ho vezme motorkou na rande – akeďže to bolo neďaleko sídliska 500 bytov, kde som býval, sadol som si na motorku aj ja. Bežná situácia, každý vedel, kde si má sadnúť. Ja, menší, na nádrž, Ivan za riadidlá avysokánsky Igor na zadné sedadlo. Obyčajne sme takto prefrčali Bratislavou, skôr ako sa stihli žandári spamätať. Nijakých sme však nestretli, ani dolu Partizánskou, ani po Palisádach... až odrazu hliadka pred Justičným palácom. Ivan pridal... Arovno pred policajtmi motorka skapala. Skôr ako sa uniformované osoby mohli ozvať, Ivan sa len smutno pousmial avraví:
– Ja viem, že vám je do smiechu. Čo však mám stými dvoma robiť, keď na taxík nemajú?
Jeho úsmev bol taký podmanivý, jeho šušlanie také bezbranné, oči sa mu tak detinsky pozerali, že musel podľahnúť každý, aj policajt. Túto svoju milú prostotu niesol so sebou na javisko, pred mikrofón ipred kamery. Spomeňme si len na jeho filmové postavy, na filmy Romeo, Julie atma, Medenú vežu aOrlie pierko, Trofej neznámeho strelca, Človek na moste, Apobežím až na kraj sveta, na film Štyridsaťštyri, vktorom mu dal Paľo Bielik prvý raz možnosť vyniknúť, ale najmä na nezabudnuteľný český film Vyšší princíp, kde Smolík neopakovateľne hrá postavu profesora klasickej filológie Málka, mladučká Jana Brejchová študentku Skálovú aIvan Mistrík Vlastimila Ryšánka, jedného ztroch šuhajov, ktorých Nemci popravia.
Bratislavská Reduta bola vtých časoch, vpolovici päťdesiatych rokov, ošumelá, zvykli sme si však na to, ani to nikomu neprekážalo. Napriek svojej ošarpanosti pôsobila monumentálne aspolu sOperou SND vytvárala prirodzené centrum hlavného mesta. Naproti nej, pod hodinami, pred kaviarňou Savoy, sa začínalo korzo, večerami živé vravou, pokračovalo okolo niekdajšieho Mliečneho baru, pred Perličkou obrat azasa späť, nabrázdili sme sa ho. Čo ako Reduta vyzerala staro, vo vnútri žiarila koncertná sieň, možno menej ligotavá ako dnes, pre nás však rovnako vznešená. Adivadelné štúdio, sála pod strechou, kde nacvičovali poslucháči vysokej múzickej aVysokoškolský umelecký súbor, kaviareň sbalkónom, kam sme chodievali, hrávala tu kapela Júliusa Bavolyára, raz do týždňa Vysokoškolský tanečný orchester avnedeľu popoludní najmladšia muzika zo všetkých známych džezbendov, Juraj Velčovský sImrom Kurucom, Jurajom Lehotským aOľgou Szabovou, ktorá mala vtedy vari šestnásť rokov.
Sem nás raz pozval spoločný kamarát, už vtedy famózny klarinetista Vojtech Farkaš, Béla mu hovorili, na cigánsky bál.
Bola nás poriadna kopa. Aby sme neurazili organizátorov, kúpili sme si aj lístky do tomboly. Ačo osud nechcel, vyhrali sme tretiu cenu – tortu ako pol stola. Čo však sňou, keď pri stole samí chlapi...?
Vedľa sedela skupina rómskych dievčat – huslistka zVŠMU, speváčky zo zboru Slovenskej filharmónie asnimi jedna biela, malá, štíhla, apredsa čímsi pôsobiaca bucľato. Celkom medzi ne zapadla, vlasy mala ako uhoľ. Ivan sňou už medzičasom tancoval, povedal nám, že ju pozná zDedinského divadla, hrávali tam chvíľu spolu, keď začínal. Ja som poznal huslistku, hrala unás vo vysokoškolskom súbore. Tak sme ich pozvali na tortu. Stoly sa pospájali, partia sa zoznámila atá mladá herečka, dievča do dlane, nám povedala, že sa síce volá Helena, ale každý jej vraví len Enča.
Do roka mali sIvanom svadbu.
Bola od nás o tri roky staršia, vyzerala však na sedemnásť – aveľmi sa nemenila ani po rokoch. Mali spolu dvoch chlapcov avšetko bolo, ako má byť, aak zavše bolo aj inak, tiež to tak má byť. Zostala ešte zopár rokov vDedinskom divadle, dve sezóny hrala vTrnave, potom sa vzdala svojej kariéry vprospech Ivana adetí. Keď chlapci povyrástli, častejšie sme sa stretávali. Chodievala za Ivanom do divadla alebo aspoň pred koncom predstavenia do šatne, akeď nestihla ani jedno, ani druhé, vyzdvihla si ho vDivadelnom klube alebo vKryštál-bare. Sem chodil po predstavení najčastejšie. Nikdy si nesadol kstolu, ba ani kbarovému pultu. Len si zastal na jeho konci, poklebetil sbardámou ašiel na poslednú električku alebo neskorý taxík – ak si ho už medzitým Enča nevyzdvihla.
Bez veľkých zmien, povedal by som skôr, že práve takto to trvalo rovných dvadsať rokov. Až do 4. augusta 1977. Boli na Jadrane, neďaleko Puly. Ráno si Enča išla do mora zaplávať. Posledný raz.
Keď sa Ivan sEnčou vzali, kúpili si auto. Prvé Ivanovo auto bola škodovka, kabriolet, aj vtedy sa to volalo Felicia. Šťastie však nepriniesla. Oženil sa aj starší brat Vilo, vzal si sólistku zoperety Novej scény Milku Bunčekovú, predtým známu speváčku zLúčnice. Dodnes ešte tu atam zaznie zrádia jej dievčenský soprán vpiesni Bartolomeja Urbanca Sláviček je malý vtáčik. Pochodila sňou kus sveta, vroku 1956 bola na najväčšom lúčničiarskom zájazde všetkých čias, pol roka vLatinskej Amerike, vBrazílii, Argentíne, Uruguaji acestou späť vTaliansku, sprevádzala ju malá ľudovka, ktorú viedli Vlado Piatkowski avtedy ešte mladý Bohdan Warchal. Ivanov brat krátko predtým skončil stavebnú fakultu, peňazí nebolo, tak si od Ivana požičal auto na výlet smanželkou... Havarovali. Zauta zostali len trosky. Lekári vodiča pozliepali. Nik však nemohol tušiť, že úder do hlavy sa ozve po rokoch. Milka bola škaredo doráňaná, najmä na tvári. Celé mesiace sa vliekli plastické operácie, viete, ako si ztoho mohla zúfať subreta operety! Vilo po rokoch zomrel.
Dve nešťastia vrodine krátko po sebe. Aživot sa len valil svojou cestou ďalej, deti rástli, vdivadle sa každý večer dvíhala opona, kotúče vrozhlase sa krútili bez ustania, film, televízia, javisko, film... Kolotoč, ktorý sa nezastaví pred ničím.
Ivan vstúpil do divadla ako chlapec, ale už po štyroch-piatich rokoch vyrástol zneho vyhranený charakterový herec sjemnou senzitívnosťou aakousi plachosťou, ktorá divákov doslova podmaňovala. Taký bol jeho Radúz vRadúzovi aMahuliene, Viktor vMaríne Havranovej, Chopin vhre Leto vNohante, filozof Martin vCandidovi, dokonca aj Don Juan. Úsporné gesto, civilná mimika, hlas bez teatrálneho pátosu adeklamatívnosti, čo vtedy nebolo zvykom, skôr naopak – veď tón udávali Mikuláš Huba, alebo hoci Viliam Záborský... atu zrazu prostá reč. Iba jej lyrický podtón očarúval, odkrýval zraniteľnú ľudskosť akrehkosť bytosti.
Stvárnil aj iné postavy, mužnejšie, povedzme úlohu Marca Pola vMiliónovom Marcovi, Tichona vOstrovského Búrke alebo Porotcu č. 8 vDvanástich rozhnevaných mužoch. Akoby sa však zabudlo, že Ivan Mistrík bol aj skvelá figúrka veselohier – Chruňo vNajdúchovi, Fiala vo Viťúzoch, Števko vŽenskom zákone... Jeho neprekonateľnou postavou bol však gróf Myškin vIdiotovi.
Každý veľký herec má svoju grandióznu rolu – Olivier Hamleta, Pešek Komedianta, Jean Gabin Tuláka Archimeda, Mistrík si tak zahral Myškina.
Keď som šiel na predstavenie, už sa po Bratislave šuškalo: Mistrík je úžasný. Spočiatku sa mi to ani nezdalo, človek sa musel dostať do atmosféry hry. Po chvíli sa mi však videlo, že to nie je ani Ivan, že je to ktosi, koho som nikdy nepoznal, ským sa práve zoznamujem, že je to akýsi čudák, popletenec, rozorvaná myseľ, tak hlboko sa Mistrík dostal do svojej úlohy. Nevedel som, že niekoľko týždňov chodil do psychiatrických ústavov pozorovať pacientov. Javisko opanovala expresivita, sakou som sa vari nikdy predtým nemal možnosť stretnúť. Myškin pred nami jemne odkrýval najhlbšie pohnútky svojich činov, dával nám na známosť obraz svojho utrpenia, svojich vnútorných bolestí, svojej zjazvenej duše vmárnom boji ovlastnú záchranu. Zážitok.
Počkal som Ivana pri hereckom vchode, kým vyjde zo šatne, aby som mu aspoň stisol ruku. Pozval ma do hereckého klubu. Dal si šálku čaju srumom apotom ešte jednu, popolavý vtvári, vyžmýkaný, mierne sa chvejúci. Vari po prvý raz som naozaj pochopil, koľko námahy stojí ten dvaapolhodinový výkon človeka, čo sa odhodlal byť na istý čas niekým iným achce otom, že je naozaj niekým iným, presvedčiť aj obecenstvo. Aby ľuďom ani na um nezišlo, že pred nimi je javisko ana ňom Mistrík, nie Myškin.
Vďaka úlohe Myškina sa stal herec Novej scény, hosťujúci vSND, stálym členom Činohry Slovenského národného divadla.
Raz som v nočnom rýchliku do Prahy driemal, bolo to akosi na jar roku 1965, keď mi niekto poklopal po temene. Vlak sa hnal nocou, vkupé svietila len červená žiarovka aorámovaný vžltom svetle zchodby stál Ivan. Cestoval do Kolína nad Rýnom. Gérard Philipe nestihol dokrútiť film, istý čas ležal projekt tak, nehotový, teraz si producenti zmysleli, že ho dokončia. Režisér si vybral dvoch hercov, ktorí by naturelom aazda trochu aj podobou mohli zahrať niekoľko scén za Gérarda – Dána aSlováka. Kamerové skúšky mali byť oniekoľko dní. Mistríkovi, ktorý mal byť jedným zdvoch možných dablérov nebohého G. Philipa, úrady prisľúbili, že výjazdnú doložku mu vybavia za dva dni, medzitým mal ísť do Prahy na Veľvyslanectvo Spolkovej republiky po vízum. Ja som šiel do Prahy na zjazd architektov. Pred pražskou hlavnou stanicou sme sa ráno rozlúčili adohodli si stretnutie večer vhoteli Alcron, kde mal Ivan rezervovaný nocľah. Tak sme sa stretali po tri večery – raz vesprese hotela, raz vo filmovom klube, raz vo Viole, niekedy smojimi priateľmi – Pepíkom Podaným zrozhlasu, skladateľom Lubošom Fišerom, kolegami zMladej Fronty, oveľa viac však bolo pri stole Ivanových kamarátov. VPrahe nebolo obľúbenejšieho slovenského herca ako on. Ivanovu popularitu zatienil až Ladislav Chudík, aopäť nie pre jeho veľké postavy vdivadle atelevíznych inscenáciách, ale vďaka postave lekára Sovu vseriáli Nemocnica na okraji mesta. Tu som sa zoznámil srežisérom Hoffmanom, Janou Brejchovou, Jiřinou Bohdalovou, Waldemarom Matuškom... Sadli si kIvanovi ako včely na kvet. Len tú výjazdnú doložku stále nemal. Denne dva razy vyvolával na Krajskú správu ministerstva vnútra do Bratislavy, volal do Kolína, prosil odva-tri dni odkladu, papier stále nechodil. Darmo mal pas avpase už vízum – bez doložky sa ísť nedalo. Ja som bol už dávno vBratislave aMistrík ešte telefonoval, kde mohol, obchádzal pražské inštitúcie, prosil povereníctvo kultúry opomoc, nemeckého producenta ostrpenie, osem dní takto prosíkal – anič. Divadlo čakalo. ANemec už čakať nemienil.
Gérarda Philipa dohral Dán aIvan stratil veľkú šancu. Aj slovenská kultúra. Napokon aj štátna kasa, lebo balík peňazí, ktorý mal dostať náš umelec, keď účinkoval vzahraničí, bral zaňho Pragokoncert aten by mu vyplatil niekoľko tuzexových poukážok. Iba neskôr vyšlo najavo, že akýsi anonym, možno aj kolega zdivadla, ktožehovie, napísal na pasové oddelenie Krajskej správy ministerstva vnútra, že Mistrík sa nechce vrátiť. Taký nezmysel! Vari by tu bol nechal Enču advoch synov?
V prvé dni po okupácii sa kamaráti schádzali u choreografa Borisa Slováka na Lehockého ulici 6, vtom dome, kde vyrástol aj Ivan Mistrík akde ešte bývali jeho rodičia. Slovák mal veľký byt amanželka sdeťmi bola urodičov na Morave. Nik znás, kto sme tam náhodou boli, nevedel, že Borisov byt je aj akousi tajnou schránkou Ivana Mistríka aORF. Ivan ráno vyšiel do ulíc svideokamerou, bol všade, kde sa niečo dialo, nakrútil streľbu pred nemocnicou Umilosrdných, zúfalý beh akéhosi mládenca po Banskobystrickej ulici, keď za ním guľky vyrývali diery vomietke múru okolo prezidentskej záhrady, nakrúcal tanky vuliciach ovešané protestujúcimi študentmi, Dominika Tatarku, ako reční na betónovom podstavci, na ktorom ešte nedávno stála Stalinova socha... Popoludní doniesol kazetu Borisovi Slovákovi aten ju vopchal do kachlí. Vauguste, to dá rozum, sa nekúrilo. Ohodinku – odve prišiel muž zViedne, Slovákova spojka. Boris vybral zkachlí malý balíček – avečer vysielala viedenská televízia originálne obrazové spravodajstvo zokupovanej Bratislavy, medzi zábermi aj šoty, ktoré nakrútil Ivan Mistrík.
Odmlada trpel na tuberkulózu. Hoci streptomycín amoderné antituberkulotiká udržali chorobu na uzde, od pacienta sa žiadala aj istá životospráva. Veď hej.
Ivanovi už jeden pľúcny lalok museli pred rokmi operovať, dýchal, ako on vravieval, len na štyri valce. Vzime 1972 sa Ivanovi stav zhoršil, musel na operáciu, ato už bolo vážne. Ďalšie odobratie pľúcneho tkaniva obmedzovalo funkciu dýchacích orgánov na nevyhnutné minimum. Doviezli ho do ústavu vNovej Polianke, operovať ho prišiel profesor Kostolný. Nám Ivan vravel, že sa mu lalok odtrhol, keď spadol pri filmovačke zkoňa. Kdeže, to boli také jeho drobné výmysly. Len nedávno som si to overoval vdebate sJozefom Adamovičom, iba sa zasmial. Ivan že spadol, prosím ťa, veď ten sa koní bál, vždy sadal zaňho na koňa niekto iný!
Operácia dopadla dobre aonedlho sa Ivan zjavil na Štrbskom Plese. Chodieval sem aj predtým, raz strávil dovolenku vBivak-klube na Solisku. Pomáhal tu chatárčiť, mal ztoho krásne zážitky apre vyčerpaného človeka apre tie jeho pľúca to bola lahoda. Po ňom na chate varil Vlado Müller, tak sa tej zimy postretali vo FIS-e, vmalom dennom bare pred saunou. Keď sa večer rozchádzali, zavolal som Ivana knám, nech si niečo zaje, už sa priznal, že je hladný ako herec. Prijal pozvanie. Neuvedomili sme si, že je po sezóne, električiek na Smokovec chodí menej aposledná už odišla. Mal však unás kde spať. No on – ani nápad! Musí byť ešte dnes vústave. Nebude predsa porušovať režim, čo si pomyslia, atak apodobne si vymýšľal. Nedal sa presvedčiť za žiadnu cenu. Opolnoci sa vybral pešo starou cestou, okolo zastávky Popradského plesa, do Novej Polianky. Lekári mu kázali chodiť achodiť. Tak ide! Od parkoviska pod poštou, hoci po starej ceste, aj tak je to najmenej deväť kilometrov. Vzime. Po pľúcnej operácii!
Oveľa viac vedia hovoriť ojeho tatranských zážitkoch chlapci zHorskej služby, anajmä režisér Martin Hollý: napríklad oepizódach znakrúcania Orlieho pierka aMedenej veže. Schlapcami, ktorí ich zabezpečovali, učili ich používať horolezecké náčinie asprávne loziť aspoň metrík-dva – ostatné už sfalšuje kamera – sa ihneď spriatelil. Keďže však nepoznal všetkých po menách, vyriešil to jednoducho – každému vravel „Starec“. Vlastne, ako mi to po rokoch interpretovali: „Tarec“. Jeho šušlavá sykavka zanikla, splynula snasledujúcou spoluhláskou. Tarec, vravia Tatranci, bol najmilší chlapec zo všetkých hercov všetkých čias.
Martin Hollý mi raz spomínal, ako musel dať hercom „suchý program“, ako sa musel zahrať na Gorbačova azaveliť: Kým tu krútime, nepije sa! Nech nikomu na izbe nenájdem fľašu! Hoci film, ako dobre viete, všeličo preinačí, zo svahu urobí strminu, zmalého výstupu nebezpečnú stenu, zvyčnievajúcej skaly štít, predsa len to boli náročné výkony aj pre mladých asilných hercov aHollý nechcel, aby sa nebodaj niekomu čosi prihodilo. Počúvli, museli.
Počas nakrúcania bývali vhoteli Bellevue. Ivan Mistrík sa raz zdržal, režisér za ním zbehol do izby. Práve sa obliekal. Martin Hollý si teda na minútku sadol, akeďže na stolíku bola karafa svodou adva poháre, nalial si do jedného avypil dobrý dúšok, tak od smädu. Zdúpnel. Vkarafe bola vodka.
Zle je mladému chlapovi na svete bez ženy. Ivan už bol zo dva roky vdovcom, keď mu nadbiehala mladá speváčka Marika Klesniaková. Očarila ho.
Bola z toho láska ako hrom. Manželstvo, dieťatko.
Stretli sme sa raz pod ich bytom, na terase kaviarne Polom. Vrátili sa práve zKalifornie. Marika mala otca emigranta, žil tam niekde, na juhu Spojených štátov, pozval novomanželov na svadobnú cestu. Ivan bol nadšený ako malý chlapec. Utekal hore do bytu, doniesol mi hŕbu pohľadníc, prospektov, ešte aj jedálne lístky zreštaurácií amotorestov, plážových kaviarní anočných klubov, kde všade ich svokor zaviedol. Nech to znie akokoľvek nepresvedčivo – Ivan Mistrík videl predtým veľmi málo sveta, takmer nič. Amerika ho fascinovala, priam horel, keď mi rozprával zážitky. Tešil som sa spolu sním. Najmä ztoho, ako krásne hovoril osvojej mladej žene.
Čo sa potom odohralo?
A kto to už vie?
Povrávalo sa – dodnes sa ešte hovorí – všeličo.
Iba jedno je však isté:
Puška. Spúšť. Strela. Smrť.
Ludvík Aškenazy má vo svojich krátkych prózach, vo svojej Čiernej skrinke, krásny verš:
Človek je z uhlíka, kyslíka, dusíka, vápnika... zo spomienok... azmuža aženy, ktorí sú vňom.
V tom sme si všetci rovní, ani Ivan nebol výnimkou. Bol iba krehký. Nevládal trpieť.
Hoci trpieť patrí khercovmu talentu.
Boli raz herci poľovať na divé husi. Rovno pred ním vyletela zo šáchoria húska, Ivan namieril, bác – ahus letí ďalej. Ivan skloní flintu akričí za ňou:
– Len si leť, stým prestreleným srdcom...!
(SSS, 1997)
