ղľáԾ
Impresie prekladateľky Lucie Duero o pozoruhodnom domácom stretnutí s významnou mexickou spisovateľkou Amparo Dávila.
Dom ďaleko od centra, skrytý vštvrti Barranca Seca, oktorej som nikdy nepočula. Starodávny dom, vktorom autorka strávila posledných tridsať rokov.
Voda zibišteka, čakáme spolu spani veľvyslankyňou akonzulkou na Amparo. Som nervózna, myslím, že aj Amparo, už minulý týždeň sa na nás tešila, informovala nás jej dcéra Luisa Coronel. Čakáme, kým Amparo pripravia, vzáhrade behajú psy a šteniatka, vkuchyni domáce pracovníčky pripravujú obed.
Jej izba je na poschodí. Vhale sú vystavené rôzne ocenenia, pocty, knihy. Atmosféra sa zintenzívňuje. Oniekoľko sekúnd sa stretneme so spisovateľkou, ktorej mexický Inštitút krásnych umení pred dvoma rokmi udelil cenu za celoživotné dielo. Luisa nám vysvetľuje, že jej dátum narodenia, ktorý sa oficiálne uvádza, je nesprávny, a má oniekoľko rokov viac. Možno vskutočnosti vchádzame do osobnej poviedky autorky.
Keď vstúpime do rozľahlej izby, hľadí na nás pokojná apriateľská deväťdesiatosemročná tvár, jej výraz prezrádza spokojnosť. Červenám sa, vo vzduchu cítiť vzrušenie, prekladateľka stretáva autorku, sktorej slovami strávila niekoľko mesiacov, aktorá už dnes tvorí súčasť mexického literárneho kánonu abude navždy zapísaná do dejín literatúry. Na jej pravej strane vedľa nej leží mačka, ktorá vyzerá ako kus nábytku, celý čas sa od nej nepohne. Na stolíku pred ňou stojí druhá mačka, ktorá útočí na každého, kto chce prekročiť pomyselnú hranicu medzi ňou ajej majiteľkou. Ochrankyňa.
Kvety. Prinášame kyticu aLuisa tvrdí, že aj ona jej každý týždeň nosí kvety, ktoré má veľmi rada. Ukazuje na vázu sniekoľkými ľaliami. Zokna je výhľad do záhrady: stromy, šteniatka. Cez sklo do izby vstupuje teplo slnečných lúčov.
Slovenský preklad autorky, Roztrhaný čas ainé poviedky, je už na stole. Amparo na mňa hľadí prenikavým pohľadom aopakuje moje meno, Lucía, Lucía, Lucía... Aako sa volá pani veľvyslankyňa? Apriezvisko? Amparo prikyvuje. Jej záujem je autentický, približuje sa nám nie na profesionálnej úrovni, ale na ľudskej.
Má ťažkosti počuť, treba kričať aja na ňu neviem kričať. Tentoraz mi sprekladom tichosti do hluku pomáha jej dcéra Luisa. Cítim tlak, neviem, čo Amparo povedať, akoby stačilo pozerať sa jedna na druhú, akoby sa zároveň niekde úplne inde, no práve vtejto miestnosti odohrávala neviditeľná anepočuteľná komunikácia, iný rozmer, iný jazyk ako vjej poviedkach, kde to skutočné, hmatateľné pretína niečo, čo sa dá slovami len ťažko uchopiť.
Viem, že sa jej musím spýtať na jej obľúbených mexických spisovateľov, aj keď jej odpoveď dopredu poznám. Viem, koho čítala aobdivovala Amparo, viem aj, okom sa nezmieni, no chcem to počuť od nej. Pedro Rulfo, vyletí zjej úst ako prvé. Pousmejem sa, dielo sa skrížilo so svojím autorom, Pedro Páramo je najznámejší román Juana Rulfa ajedno zemblematických diel latinskoamerickej literatúry. Juan José Arreola. No ja chcem počuť oženách, spisovateľkách. Amparo tenučkým hlasom povie Inés, hovoriť je námaha, dopoviem „Arredondo“. Autorka sa nadýchne knovému slovu: Elena ahľadá druhé slovo. Dopoviem: „Garro“. Zároveň nás fotia, Amparo sa sústredí, ja sa snažím skryť polku tváre, vyhnúť sa priamemu pohľadu do kamery. Kvety vnáručí, dávať pozor na mačku ochrankyňu. Aj ja fotím, no jej ruku. Nechty nalakované pastelovou broskyňovou, strieborné prstene, jeden veľký sfialovým kameňom na prstenníku, jemné, zvráskavené a nakrémované ruky spisovateľky. Jej krehkosť, elegancia, zotrvanie vosvojom svete. „Vždy bola koketa“, povie jej dcéra.
Luisa nám rozpráva odedine Pinos vmexickom štáte Zacatecas, v ktorom sa Amparo narodila avyrastala, otom, ako bola sekretárkou spisovateľa Alfonsa Reyesa, mexického klasika, velikána literatúry nominovaného na Nobelovu cenu, ako sa vydala za maliara Pedra Coronela. Počúvam príbeh života ženy vyrozprávaný cez mužov a miesta, ktoré zaujali vjej živote. Validácia jej schopností. Amparo to nepotrebuje, pomyslím si, máme jej literatúru, ktorá jej dáva silnejšiu identitu ako afiliácia smužmi, aj keď sú nimi Coronol či Reyes.
Zrazu sa Luisa rozhodne prečítať nám jej báseň snázvom „Životopis smrti“. „Nech neumriem / vzamračený a studený deň / počas zimy, / drkotajúc sa od chladu astrachu / pred neznámym, / toho sveta tieňov / bez tváre / ktorý vedľa mňa / neustále kráča / alebo ma čaká / za rohom...“ Báseň číta, akoby Amparo čakala na smrť, akoby bola jej každodennou spoločníčkou. Ukončovanie života, keď je človek ešte živý. Prežiť sám seba.
Keď sa pozriem späť na všetky tie roky, ktoré viedli ktomuto stretnutiu, vidím, ako jedno rozhodnutie nadväzuje na druhé, sieť udalostí, ktoré ma priviedli až sem, kAmparo, kjej tvorbe, je to roztrhaný čas apoviedka sama osebe. Prechod zjedného jazyka do druhého, cesta zjedného kontinentu na druhý, cesta kvydavateľovi, cesta kčitateľovi. Kam teraz? Slová Amparo niekde vo mne stále žijú, slová, ktoré niekoľko mesiacov tvorili súčasť mňa, hľadali si cestu do slovenčiny, zmiešali sa smojimi vlastnými.
Toto stretnutie je dnes už len spomienkou. Zčasu, kedy som prekladala Amparo, vmojom živote už nezostalo nič. Je tu len kniha, jedna kniha ako dôkaz, že to obdobie vôbec existovalo. Nič nemalo hodnotu, len spomienka. Nekonečný okamih bol ponechaný sám sebe, bez tlieskajúcich divákov, bez kriku.
Stretli sme sa vtejto izbe, vreálnom čase, aj vtom roztrhanom, avmyšlienke, že len samotné chcenie spájalo vzdialenosti.
17. februára 2020, Mexico City
