��������

Aktuálna vlna záujmu o toto klasické dielo ame­rickej literatúry napísané koncom devätnásteho storočia priniesla na pulty slovenských kníhku­pectiev jeho nový preklad.

Jednou z prvých vecí, ktoré na novom vyda­ní svetoznámeho románu Malé ženy treba oceniť, je popri decentnom, ale zároveň veľmi pútavom grafickom spracovaní obálky knihy aj fakt, že Ikar ponechal meno autorky v pôvod­nom znení bez prechyľovania priezviska. Je to drobnosť, ktorá sa síce u našich vydavateľstiev už stáva zvykom, ale nikdy nie je na škodu ju znovu vyzdvihnúť. Obzvlášť pri knihe, v ktorej je jednou z tém emancipácia ženy a jej hľadanie svoj­ho miesta a hlasu v spoločnosti. Teda, možno…

Brilantne zvládnutý preklad z pera Danky Jacečkovej zachováva atmosféru originálu kni­hy a pritom dáva vyniknúť čaru spojenia tohto príbehu s pestrosťou slovenského jazyka.

��

Blízko k sebe aj ostatným

Kľúčovým pojmom románu sa stáva blízkosť. Ro­dinná, partnerská, priateľská. Poprípade blízkosť spriaznených duší, ale aj blízkosť k svojmu vlast­nému ja. Louisa May Alcott svojim postavám vytvorila svet, v ktorom sa môžu naplno prejaviť ako nezávislé individuality a tiež očariť čitateľa všadeprítomnými podobami blízkosti.

V úvode stretávame sestry Jo, Meg, Amy a Beth Marchové pri rozhovore o Vianociach. Aj keď sa sprvoti zamýšľajú nad tým, že „Vianoce bez darčekov nie sú Vianoce“ (s. 7), ihneď sa ozve argument, že predsa majú rodičov a jedna druhú. Ich otec sa však nachádza na vojnovom bojisku, čo je jedna zo skúšok, ktorú ich blízkosť musí prekonať.

Keď mala rodina finančné problémy, teta Mar­chová navrhla, že si jednu z ich dcér adoptuje, ale rodičia dievčat to hrdo odmietli: „Či sme bohatí, alebo chudobní, nič nás nerozdelí a budeme spolu šťastní“ (s. 50). Kontrast medzi svetom peňazí a svetom empatie a blízkosti je spočiatku veľmi jasne opísaný, aby sa následne hranice týchto dvoch svetov začali znejasňovať.

Okrem rodinných vzťahov sa do ústredného postavenia v deji dostáva aj susedský vzťah s pá­nom Laurencom a najmä jeho vnukom Lauriem. V jednej z najznámejších scén knihy Laurie počas novoročného tanečného večierku Jo vysvetlí, ako vznikla jeho prezývka, a ona jemu prezradí, že si spálila šaty, a preto nechce tancovať, aby si to nikto nevšimol. Týchto zopár vymenených viet preklopí ich vzťah z oficiálnej do kamarát­skej roviny. Mladý muž ju potom pozve tancovať do prázdnej haly, kde budú sami. Aj napriek tomu, že je spočiatku sestrami vnímaný len ako intro­vertný vnuk pyšného starého pána, Jo a postupne aj ostatné sestry zisťujú, že sa v ňom mýlili. Ich životy sa pomaly, ale isto začnú prepletať, blízkosť sa prehlbuje.

��

Ďaleko od idyly

Život „malých žien“ Marchových je zobrazený autenticky, pri písaní Louisy May Alcott je ľahko uveriteľné, že sa údajne inšpirovala vlastnými zážitkami. Rodinný život a život ako taký je tu vykreslený s pozitívami aj negatívami, ktoré so se­bou prináša každý deň. To isté platí aj pre dejovú líniu zameranú na Jo a jej spisovateľské ambície, v čom tiež mnohí vidia autobiografické prvky diela.

Aj keď v knihe môžeme nájsť momenty s ten­denciou zmierňovať negatívne a vyhrotené si­tuácie (napríklad reakcia matky na spor medzi Jo a Amy po spálení poviedok, ktoré Jo napísa­la: „Moja drahá, nedopusť, aby zapadlo slnko nad tvojím hnevom. Odpusťte si navzájom, po­máhajte si a zajtra začnite odznova“, s. 97), vždy preváži kontakt s realitou. Príbehy postáv tak nepôsobia plocho, ale naopak živo a sugestívne.

��

Jeden román si prosím, ak by sa dalo, tak bestseller

O Malých ženách sa zvykne hovoriť, že to je kniha na objednávku. Zmienka o tom, ako Alcott vy­tvorila „dievčenský román“ preto, aby vydavateľ Thomas Niles odobril vydanie filozofického spisu jej otca, sa nachádza aj v tomto vydaní. Okrem toho sa tiež dočítame, že sa autorka spočiatku zdráhala nejaký román vôbec písať.

Otázkou, ktorú by sme si pri novom vydaní diela v roku 2020 mohli právom položiť, je to, či nás toto všetko pri čítaní naozaj má/musí zaujímať. A ak by sme chceli podobnú diskusiu začať aj na témy diela a prípadných jednostranne orientova­ných pohnútok autorky (či už by sme to nazvali emancipácia, feminizmus alebo použili akúkoľvek inú tesnú škatuľku), je možno na mieste si pri­pomenúť, že po Malých ženách v tvorbe autorky nasledovala aj kniha s názvom Malí muži.

��

���������

Nová ikarovská podoba Malých žien na prebale oznamuje, že prináša „prvý raz oba diely v kom­pletnom vydaní“. Bildungsroman, teda román sledujúci dospievanie postavy (v tomto prípade hneď viacerých postáv), akým Malé ženy nepo­chybne sú, si takéto monumentálne vydanie priam pýta. Pristane mu. Jeho návrat medzi slovenských čitateľov možno okrem znovuob­javenia tvorby Louisy May Alcott bude aj pod­netom pre ďalšie zvedavé otázky týkajúce sa či už vzniku alebo analýzy románu. Nezabudnime pri tom však na román samotný.