��������

Úctyhodných 98 rokov oslávila v novembri ma­liarka, návrhárka a kritička umenia Françoise Gilotová, jedna z dlhoročných partneriek Pabla Picassa. Jej memoáre, ktoré boli prvýkrát pub­likované v spolupráci s novinárom Carltonom Lakeom v roku 1964, sa stali bestsellerom a boli preložené do mnohých jazykov. Ponúk­li intímny pohľad na súkromie svetoznámeho maliara až do takej miery, že sa pokúsil za­medziť ich vydaniu vo francúzskom jazyku. Po ich publikovaní Picasso dokonca prerušil aj kontakt s ich spoločnými deťmi, ktorým sa už nikdy nepodarilo vzťah s otcom obnoviť.

Nádejná mladá maliarka a študentka práva Françoise Gilotová sa prvýkrát stretla s Pablom Picassom náhodne v jednej z reštaurácií paríž­skej Latinskej štvrti v roku 1943. Picasso bol v tom čase už veľmi známym a materiálne za­bezpečeným maliarom. Doba však jeho umeniu nepriala. Na rozdiel od mnohých svojich ume­leckých spolupútnikov neodišiel do emigrácie, ale zostal tvoriť v nacistami okupovanom Pa­ríži. Politicky ostrakizovaný a gestapom často navštevovaný Picasso, pre ktorého boli ženy a umenie vždy prepojené, bol v tom čase stá­le vo formálnom zväzku s manželkou Oľgou. Jeho skutočnou družkou však bola fotografka a maliarka Dora Maarová. Dvadsaťjedenročná Françoise, sediaca pri stole s priateľkou, neuš­la Pablovej pozornosti. Pozvaním do ateliéru sa začala známosť, ktorá čoskoro prerástla do vzťahu, ktorého výsledkom boli okrem iné­ho aj dve deti Claude a Paloma.

Françoise Gilotová napísala knihu v spolu­práci s novinárom Carltonom Lakeom. Podkla­dom k nej boli okrem osobných listov a denníka najmä spoločné rozhovory. V jednom z neskor­ších televíznych interview Gilotová uviedla, že jedným z motívov uverejniť spomienky bola aj snaha zabezpečiť jej deťom dedičné práva. Napriek tomu, že samotná Françoise bola už v čase ich zoznámenia nádejnou maliar­kou, v knihe je jej umelecká kariéra utlmená a priestor dostáva predovšetkým Picasso.

Základná štruktúra rozprávania je chro­nologická a venuje sa predovšetkým obdobiu ich spoločného vzťahu, čiže rokom 1943 až 1953. Modré obdobie, kubizmus alebo �ҳܱ���Ծ�­���� sú v tom čase už minulosťou, no objavujú sa vo forme Picassových spomienok a rozprá­vaní, ktoré Françoise rekonštruuje. Ako však zvykne dodať: „To však istotne bola iba Pablova verzia príbehu.“ Kritický čitateľ ich teda musí brať s rezervou.

Françoise opisuje mnohé zaujímavé udalos­ti, ako sú napríklad okolnosti vstupu Picassa do komunistickej strany, koniec priateľstva s André Bretonom, prípadne povojnový návrat jeho diela do verejného priestoru a kontro­verzie s tým spojené. V knihe sa vyskytuje veľké množstvo dôležitých osobností spoločen­ského a kultúrneho života, ktoré má Gilotová možnosť vďaka vzťahu s Picassom spoznať. Patria medzi nich napríklad maliari Georges Braque a Henri Matisse, básnici Paul Éluard a Jean Cocteau. Spoločne s Picassom navštívia Gertrudu Steinovú alebo Alberta Giacometti­ho. Françoise prichádza čoskoro do kontaktu aj s Picassovými bývalými družkami. Oľga, Marie-Thérèse Walterová a Dora Maarová sú v jeho živote totiž naďalej prítomné. Najťažšie je to s manželkou Oľgou, ktorá pár neustále prenasleduje a jej žiarlivosť niekedy prerastie až do fyzickej konfrontácie.

Picassov vzťah s Gilotovou, ktorá mu je nie­len družkou a modelkou, ale aj spolupracov­níčkou a neskôr matkou jeho detí, je tak ako všetky ostatné vzťahy mimoriadne nerovný: „Postupne som si začala uvedomovať, že niečo také ako ľudské teplo od Pabla nikdy nedo­stanem, že nedostanem nič viac ako to, s čím som sa uspokojila na začiatku: radosť z toho, že sa oddávam jemu a jeho práci.“ V závere vzťahu sa už vyše sedemdesiatročný Picasso obklopuje milenkami, žije búrlivým spoločen­ským životom a voči Françoise je mimoriadne tvrdý a nevďačný. Jej miesto postupne zaberá milenka a neskoršia druhá manželka Jacqueline Roqueová.

Z memoárov skutočne nevychádza Picasso­va osobnosť a charakter v najlepšom svetle. Gilotová ho predstavuje ako tvrdého egoistu sledujúceho iba vlastné ciele a potreby, ktorý všetko podriaďuje svojej tvorbe; ako komunis­tu, ktorého služobníctvo žije v permanentnej chudobe a je vystavené permanentným výky­vom nálady svojho „pána“. Veľmi zaujímavé a niekedy dokonca vtipné sú spôsoby, akými Picasso manipuluje so žiadostivými obchod­níkmi s umením, prípadne akými dokazuje ostatným ľuďom svoju osobnostnú a umeleckú nadradenosť.

Pasáže, v ktorých Gilotová zaznamenáva Picassove povojnové experimenty s litogra­fiou, sochárstvom či keramikou, patria z umelecko-historického hľadiska k najcennejším častiam knihy. Zaujímavé sú Picassove filo­zofujúce monológy a estetické názory, ktoré však treba brať vzhľadom na žáner a charakter publikácie s rezervou. Informácie z knihy boli evidentne jedným zo zdrojov k vynikajúcemu biografickému seriálu Génius: Pablo Picasso, ktorý bol nedávno uvedený aj na RTVS.

Publikáciu ocenia predovšetkým záujemcovia o život a dielo Pabla Picassa, ako aj širší okruh francúzskej umeleckej scény 20. storočia. Edič­nej práci možno vytknúť predovšetkým absen­ciu menného registra a nepreložené výrazy vo francúzštine.