ղľáԾ
Magdaléna Martišková, držiteľka ďalšej prémie v Eseji Jána Johanidesa 2020, navštevujeGymnázium Topoľčany.
Rodina pri prestretom stole. Vjednej ruke vidlička, vdruhej mobil, vpozadí zapnutý televízor, zľava počítač, vpravo sa dobíja tablet. Spolužiaci vtriede. Bliká interaktívna tabuľa, vmobiloch sa rýchlo prerolovávajú najnovšie statusy. Obľúbená reštaurácia. Veľkoplošná obrazovka, rádio, reproduktrory produkujú čosi ako hudbu. Palce spolustolovníkov sa mrvia na displejoch smartfónov. Znie to už ako klišé? Obzrite sa okolo seba vždy, keď sa ocitnete medzi ľuďmi...
Denno-denne aokrem toho často aj veľkú časť noci reálne visíme na sociálnych sieťach. Zamotávame sa donereálneho sveta prefiltrovaných príspevkov, zretušovaných fotiek, hraných videí, storíčok, blogov, vlogov... Rolujeme, sledujeme, lajkujeme, stalkujeme. Niekedy len tak znudy, ale časom si aspoň niektorí znás uvedomia, že to začína byť chorobné. Tie tenké nitky, na ktorých sme zo začiatku „viseli“ a oktorých sme na začiatku vraveli, že ich vieme bez problémov pretrhnúť kedykoľvek sa nám zachce, sa postupom času stávajú hrubými lanami, na ktorých už nevisíme, ale ktoré si omotali nás asťahujú slučku. Nedokážeme si nepozrieť ďalšie video, nevypočuť si novinky od toho atoho youtubera, blogera, nemrknúť sa, čo má nové influencer ajeho kamarát a ajich konkurencia. Znitiek sa dávno stali nite, špagáty dorástli na laná. Tie nás ďalej omotávajú, namotávajú si nás nenápadne zkaždej strany, zamotávajú nás do množstva noviniek, vytvárajú obrovské klbko, vktorom sme uviazli ako potrava vpavučine. Pavúk – virtuálna realita stále nemá plné brucho.
Možno boli sociálne siete pôvodne určené na istú formu záchrany (nájsť priateľov, spojiť sa sniekým, nadviazať nové známosti...), mali by sa však premenovať zo sietí, na sociálne klbká. Alebo ešte presnejšie na gule. Najmä v zmysle tých väzenských. Áno, sociálne siete sa stali naším väzením. Dobrovoľným, domácim, ale väzením. Sme obmedzovaní, aj keď máme možnosť výberu. Sme uzavretí do seba, tvárime sa, že si len strážime naše súkromie apritom sa bojíme, že zostaneme pre svet neznámymi. Podvedome túžime byť uznávaní, slávni ako ľudia, ktorých stále sledujeme. Chceme, aby sa aj onás hovorilo vsuperlatívoch ako ocelebritách, túžime mať množstvo followerov ilajkov.
Jediný problém je, ale, v tom, že máme vhľadáčiku priveľa ľudí. Cudzích, ktorých pohnútky často ani nechápeme, slávnych aznámych, ku ktorým však nič konkrétne necítime ahlavne snimi sveľkou pravdepodobnosťou nikdy nič ani nebudeme mať.
Prijímame novinky pasívne. Len máloktorí znás majú to šťastie pochopiť, aké je to všetko povrchné. Apritom sú ľudia vnašom okolí, ktorí sú nám bližší, dokonca, najbližší alen my sa akosi bojíme priznať, že knim niečo cítime, že ich obdivujeme. Rodina, rodičia, súrodenci, priatelia, spolužiaci, partneri. Nemáme problém lajknúť stovkám, ba tisíckam tých prvých každý jeden nový status, ale poďakovať aspoň raz mame za výbornú večeru, pochváliť brata za pomoc sriadom, usmiať sa na spolužiačku za kresbičku vrohu zošita, pozdraviť učiteľa, aj keď ma nič neučí, už problém je. Pri tých prvých zostávame iba na povrchu, bez skutočnej spätnej väzby anikdy sa nedozvieme oich skutočných pocitoch (dostaneme nanajvýš spätný, nič nehovoriaci lajk), pri tých druhých, naopak, prenikneme do hĺbky aspätnú väzbu máme okamžite pred očami.
Prečo je dôležité zaujímať sa reálne ovlastné pocity, ale aj opocity apotreby druhých? Máme ztoho strach, alebo cítime nedostatok lásky knim, knašim najbližším? Láska znamená rešpektovať, tolerovať, vnímať, porozumieť, prijímať, súcitiť, neodsudzovať adávať.Strach znamená nevyužiť svoje schopnosti a možnosti. Pri strachu sa bojíme prekážok a názorov ostatných. Strach znamená nežiť podľa pocitov, pretože ide oistotu, ktorú nám nepotvrdí nikto zvonku. Preto žiť podľa pocitov znamená odvahu! Prečo radšej zablokujeme vlastné pocity namiesto dodania si odvahy na nádych aponorenie sa aaj na opätovné vynorenie, ktovie, možno aj sperlou vdlani? „Blokovanie pocitov sa nám stáva osudným. Pocity znamenajú našu vnútornú podstatu ainformujú nás onašich vnútorných potrebách. Vďaka nim vieme, čo máme rozvíjať, či sa to týka našich záujmov, alebo akým spôsobom rozvíjať vzťahy kľuďom, aby sme cítili dôstojnosť, rešpekt a empatiu. Pocity sú naším navigačným systémom. Ak stratíme kontakt snašimi vlastnými pocitmi, ktorých úlohou je priviesť nás k nášmu osobnému naplneniu a šťastiu, vživote zablúdime.“ (Darina Vranová). Stratíme sa vtom pomyselnom klbku, ktorého sme stredom, ale nie stredobodom. Aokolo nás zostanú len hromady nepotrebných lán, šnúr, nití anitiek, zktorých ani jedna nie je Ariadnina.
Aký paradox. Za to, že sme boli povrchní, zostaneme uväznení kdesi vhĺbke atme. Naopak, ak sa ponoríme do hlbín iných, na povrch môžu vyplávať veci, oktorých sme ani netušili, ale obohatia nás. Odpútajme sa od ľudí, ktorých nechápeme, ku ktorým nič necítime a s ktorými nič nemáme anebojme sa obdivovať tých, ktorých reálne stretávame amáme práve možno aj vedľa seba.
Esej hodnotí prekladateľka a riaditeľka Literárneho informačného centra Miroslava Vallová:
Vyššie uvedený citát Jána Johanidesa, ktorý inšpiroval Magdalénu Martiškovú knapísaniu súťažnej eseje, sa nestal najpopulárnejší ztroch Johanidesových myšlienok ponúknutých súťažiacim, no pravdepodobne bol najznepokojujúcejším. Ako inak sa dá vysvetliť vznik celej série silných textov inšpirovaných práve touto myšlienkou, ktoré spontánne a prudko vyniesli na povrch vytesňované rozporuplné javy dlhodobo narastajúce pod maskou normality? Ačo je najdôležitejšie, dali čitateľom pocítiť potrebu niečo zmeniť.
Ktýmto textom sa zaraďuje aj esej Magdalény Martiškovej. Hneď vprvom odseku autorka sériou stručných výstižných obrazov postuluje tézu, ktorú chce svojou esejou obhájiť. Nemilosrdne presne opíše východiskovú situáciu svojho uvažovania – napredujúcu expanziu virtuálneho sveta nad tým reálnym. „Pavúk, virtuálna realita, stále nemá plné brucho.“ Širšia sociologická dimenzia uvedeného problému však zostáva vúzadí. Autorka sa sústredí na filozofickú otázku. Je tu predsa možnosť slobodnej voľby. Prečo máme strach vymaniť sa „z nití, ktoré sa menia na laná“ ? Strach nás ochromuje, zabíja lásku, pre nedostatok odvahy nevidíme tých, na ktorých skutočne záleží. Atu sa už autorkin text zreteľne napája na citát Jána Johanidesa. Môžeme konštatovať, že ponad desaťročia prenikli jeho slová obrannými mechanizmami mladých ľudí ainšpirovali ich.
Autorka sa pri písaní svojej eseje riadila formálnymi kritériami tvorby esejistického textu od vyslovenia svojej tézy vprvom odseku, cez argumentačný oblúk až kjasne formulovanému záveru. Svoje vecné argumenty ozvláštnila mnohými výstižnými obrazmi ametaforami.
