��������

��dz�á�� �������ň škótskej prozaičky a novinár­ky Ali Smith (1962) je literárnymi kritikmi považovaný za jedno z prvých pobrexitových diel. Zdôrazňuje krehkosť, pominuteľnosť a neopakovateľnosť ľudského bytia a zároveň apoliticky (o to však autentickejšie) odráža skepsu, rozčarovanie a hanbu po referende o odchode z EU.

„Bol to ten najhorší čas, bol to ten najhorší čas. Opäť,“ cituje Ali Smith v úvode svojho románu Charlesa Dickensa. Rozpoltenosť, strach a prázdnota – tak by sa v skratke dali zhrnúť pocity, ktoré v tej dobe rezonovali v anglickej spoločnosti a ktoré zachytáva aj román �������ň. Mohli by sme snáď povedať, že ide o politický román bez typickej „didaktickej pachuti“. Politické otázky nie sú ani zďaleka ústrednou témou diela. Autorka ich spomí­na len akoby mimochodom: „niekto čiernou farbou namaľoval slová CHOĎTE a DOMOV“ a pobrexitová nálada anglického vidieka, negatívne vyhranenie sa voči menšinám a imigrantom či celková absurdita prežívanej skutočnosti vytvárajú kontrast pre prírodné tóny harmonicky podfarbených jesenných spomienok, snov a fantázií hlavných hrdinov románu. �������ň hovorí o svete, ktorý sa stáva čoraz viac izolovaným a exkluzívnym, o sku­točných hodnotách, starnutí, čase a láske.

Čo majú spoločné umierajúci starec Daniel Gluck a tridsaťročná vysokoškolská učiteľka dejín umenia Elisabeth Demandová? Matka jej ako osemročnej kázala nemotať sa okolo starého suseda, keď v škole dostala za úlohu porozprávať sa s jedným zo susedov o tom, čo vlastne znamená byť susedom. Ich neobvyklé a krehké priateľstvo vzniklo náhodou, rozvíja­li ho nekonečné hodiny strávené rozhovormi o výtvarnom umení, literatúre aj o živote ako takom a ostalo večné práve vďaka spoločnej láske k poznávaniu sveta prostredníctvom kníh a obrazov. Na svete predsa „nebolo nikoho, kto by rozprával ako Daniel. …nebolo nikoho, kto by nerozprával ako Daniel“. Bol to práve Daniel, kto ju priviedol aj k výnimočným dielam popartovej maliarky Pauline Botyovej. Surrealistické opisy Botyovej malieb (tak ako si ich Daniel uchoval v pamäti) tvoria podstatnú časť románu. Čitateľ sa poľahky stratí v prúde vedomia hlavných postáv, dozvie sa, ako sa dajú slovami kresliť obrazy a aj to, že literatúra sa nemusí vždy čítať fyzicky: „Ako by sme inak prečítali svet?“

�������ň je majstrovskou umeleckou prózou, v ktorej sa prelínajú jednotlivé časové roviny. Dominujú v nej sugestívne opisy snov, halu­cinácií a spomienok hlavných protagonistov románu. Nejednotná časová línia, subjektívne hravé vnímanie času, jeho pokojné plynutie aj jeho rýchly cval – práve v nich tkvie autorkino kompozičné majstrovstvo. Čas je podstatnou veličinou a jednou z kľúčových premenných tohto diela. Cválajúci rytmus rozprávania kontrastuje s tým, ako vnímajú a prežívajú plynutie času ústredné postavy. Autorka mieša minulosť a prítomnosť, reálne s ireál­nym akoby náhodou. Pričom vnímanie času považuje za výsostne individuálnu schopnosť každého jedinca. Snáď aj preto sa v románe stráca pevná línia medzi realitou súčasnosti, skutočnou spomienkou na minulosť a haluci­náciou či snom, ktoré sú len výplodom našej obrazotvornosti.

Dielo mozaikovito odkrýva udalosti z rôz­nych období nekonvenčného vzťahu Elizabeth a Daniela. Okrajovo zarezonujú aj Danielove spomienky na druhú svetovú vojnu, jeho ne­mecký pôvod a zajatie jeho sestry. Ponúka záblesky epizódnych stretnutí, opisy obra­zov, rovnako živých vtedy aj dnes, aj aktuálne prežívanú realitu zobrazenú do najmenších absurdností. Tento expresívne poetický text je prešpikovaný alúziami na literárne, výtvar­né a hudobné diela, ale aj na rôzne historické a popkultúrne fenomény. To, čo sa spočiatku javí byť nesúrodým a chaotickým, po dočítaní románu zapadne do jednoliatej mozaiky, takej, akú dokáže vyskladať iba život.

Ali Smith je dnes už úspešnou a dobre etab­lovanou škótskou prozaičkou, ktorej diela sú preložené do mnohých svetových jazykov. V literárnom svete zarezonovala najmä ino­vatívnymi románmi Hotel Svet (Hotel World, 2001) a Ako byť oboje (How to be both, 2014). Jej umelecky odvážne prózy sa pravidelne ob­javujú v rebríčkoch tých najvýznamnejších literárnych ocenení. �������ň je jej už siedmym románom v poradí a prvým dielom zamýšľanej tetralógie ročných období. ��dz�á�� bol nomino­vaný na Man Bookerovu cenu a The Guardian ho zaradil medzi prvú desiatku v rebríčku 100 najlepších kníh 21. storočia.

�������ň vo výbornom v preklade Pavla Lukáča a Kristíny Svrčkovej je však pre slovenského čitateľa paradoxne ešte len prvým zoznáme­ním sa s touto výnimočnou prozaičkou. Dob­rou správou je, že vydavateľstvo Artforum avizovalo postupne vydať v slovenskom pre­klade aj ďalšie časti tohto kvarteta. Po Jeseni, v ktorej dominuje autorkin impresionistic­ky úsporný štýl, špecifická obrazotvornosť, rovnako ako smútok a nostalgia podfarbená novembrovou melanchóliou, prichádza po­chmúrna a mrazivá Zima (2020), kvitnúca Jar a nakoniec horúce Leto.