ղľáԾ
Erich Fromm (1900-1980) bol pôvodom nemecký filozof, psychológ sociológ, žijúci pôsobiaci ako psychoanalytik v USA. Anatómia ľudskej deštruktivity (1973) je jeho najobsiahlejším dielom, ktoré pri skúmaní fenoménu agresivity pracuje s rozsiahlymi poznatkami naprieč prírodnými a humanitnými vedami.
Ani v tomto prípade však Fromm neopúšťa ústredný filozofický motív – otázku Čo je človek? – a tak ostáva prístupný azda každému čitateľovi. Zaujímavosťou je, že k týmto úvahám ho inšpiroval španielsky filozof M. de Unamuno, ktorý mal v roku 1936 dostatok odvahy na to, aby na akademickej pôde označil nacionalistického generála Astraya za duševného mrzáka a jeho prejav za nekrofilný. Tu kdesi, vo vzbure proti nablýskanej neľudskosti, má počiatok hlbšie pochopenie tohto fenoménu už nielen ako perverzného aktu, ale samotnej charakterovej črty.
Brueghelov obraz Triumf smrti na obálke knihy, je len predzvesťou toho, do akých sfér ľudskej existencie nám pootvára dvere. Na nich je namiesto menovky vypálené veľavravné varovanie: „Človek sa však líši od zvieraťa tým, že je vrah.“
Štruktúra tohto psychoanalyticko-filozofického diela sa podobá postupnému zostupu do siete komplikovaného kanalizačného systému, pochopiteľne so všetkým čo ktomu (zo senzorického hľadiska) patrí. Pred zostupom si treba nasadiť vysoké gumáky navliecť si rukavice až po lakte – hoci človek nikdy nevie, ako hlboko na zdanlivých plytčinách zapadne. Sám sa totiž stáva „sondou do ľudskej agresivity“ (ako hlása podtitul).
Ak čakáme len veľmi obsiahle analyzovanie zdôvodňovanie dobre známeho presvedčenia ovrodenosti ľudskej agresivity, budeme, naopak, prekvapení. Fromm rozlišuje tzv. benígnu agresivitu, t. j. obrannú, tá je naozaj vrodená inám, ľuďom, je prirodzenou reakciou všetkého živého na ohrozenie vlastných existenčných záujmov. Jednoducho povedané, slúži kzachovaniu života. Výlučne človek sa však vyznačuje idruhou formou agresivity, tzv. malígnou, tá nemá žiadny účel – ide ouspokojenie zbezdôvodného zabíjania. Zatiaľ čo inštinktivizmus (K Lorenz) behaviorizmus (B. F. Skinner) pristupujú ktejto problematike dogmaticky, Fromm chce ponúknuť alternatívu, ktorá umožní pochopiť toto špecifikum ľudskej psychiky komplexnejšie.
Ľudská prirodzenosť kybernetická éra
Keď si Fromm kladie hlboko filozofickú otázku Čo je človek?, nechce špekulovať ako Heidegger či Sartre. Vo svojom psychoanalytickom prístupe uplatňuje aj sociobiologický historický princíp, čím vedome ruší nutnosť samozrejmej väzby medzi pudom vášňou. Jeho analýza charakterových čŕt malígnej agresivity – sadizmu ԱǴí, to jednak vo všeobecnom kontexte ľudskej existencie, ale aj na konkrétnych prípadoch (Stalin, Himmler, Hitler), je obzvlášť dôležitá pre pochopenie rafinovaných prejavov takýchto vychýlení sa od prirodzenosti, ktoré ani dnes na prvý pohľad nepostrehneme.
Za prirodzenú ľudskú črtu považuje Fromm nutkavú potrebu tvoriť zmysel DZ-ǻǰDZť život. Vkybernetickej ére však rastie necitlivosť voči nuansám deštruktívnosti prevláda skôr nekrofilná fascinácia mechanikou. Človek ochotne prijíma svoju pozíciu apendixu veľkej sústavy strojov, ktorá vkonečnom dôsledku deštruuje prírodu. Ide onepochopiteľný zvrat, obrat proti životu, ktorý ale človeku, paradoxne, poskytuje intenzívny pocit zmyslu života (idea technického pokroku). Svet postupne podlieha nekrofilizácii – premene všetkého živého na mechanické, výpočtové, digitálne.
Kprirodzenosti človeka však patrí bytostná potreba zmyslu, ktorá je koniec-koncov ikoreňom pôvodnej religiozity čDZ첹. Zakej ٳá vyrastá táto ľudská prirodzenosť? Sebauvedomenie je nevídanou anomáliou vo vesmíre, to je počiatok rozpoltenosti našej existencie. Táto existenciálna situácia je spoločná všetkým, bez ohľadu na kultúru, náboženstvo, je bytostne – ٰá. Preto sa najpôvodnejšie artikulovala prostredníctvom symbolov, reči mýtov rituálov.
Dnes to nie je inak – technika naša slepá oddanosť je výrazom tejto najpôvodnejšej existenciálnej tragiky čDZ첹. Jej motívom je hľadanie vnútornej jednoty, hojivého scelenia bytosti. Ktomu pomáhajú človeku rôzne orientačné rámce (výklady sveta), pôsobiace útešným psychologickým efektom. Tu korení hrozba náklonnosti krôznym ideológiám, ktoré napokon život umŕtvujú. Psychologický efekt je naoko pre samotné indivíduum priaznivý – totiž vpodobe čírej funkcie systému už človeka neťaží otázka vlastnej vôle identity. Tie sú pohltené ideálmi ýDzԲԴDzپ aڱپٲ, vrámci ktorých každý môže ľahko dosiahnuť pocit výnimočnosti zmysluplnosti vlastnej existencie, to bez nutnosti úmorného hľadania otázok. Práve tu sa ukazuje, že krutosť deštruktívnosť nie sú inštinktívne, ale korenia vtotalite ľudskej existencie.
Aj Hitler bol „len“ človekom...?
Fromm vďačí Freudovi za revolučné odhalenie dynamiky nevedomia, avšak kriticky sa vymedzuje voči jeho redukcionistickej teórii libida. Deštruktivita, agresivita nie sú podmienené pudovo, ale spoločensky. Svoj počiatok majú tieto potenciálne charakterové črty už v5. 4. storočí p. n. l., kedy mýtus pomaly ustupoval prudkému rozvoju civilizácie.
Na niekoľkých klinických prípadoch Fromm predstavuje prejavy zmrzačení psychiky – sadizmus, nekrofília ich činné prejavy sú pre čitateľa skutočne emocionálne náročným materiálom. Ukazuje sa však to, aký komplexný je vlastne problém vzťahu medzi prostredím charakterom čDZ첹.
Pri analýzach Stalina, Himmlera Hitlera vidíme trochu nečakanú vrstvu týchto osobností – Fromm ich totiž zasadzuje práve do rámca pôvodnej existenciálnej ٳá bez toho, aby sa snažil oospravedlnenie ich činov či vyvinenie, nám ukazuje neočakávané zákutia psychiky. Značným prínosom je autorove rozšírenie tradičného chápania ԱǴí (čítanie reálnych prípadov nie je pre citlivé povahy) na črtu charakteru čDZ첹.
Trh ako pôvodca nového charakterového typu
Azda najzaujímavejšie sú práve úvahy osúvislostiach medzi nekrofilným charakterom uctievaním techniky, ktorá sa stáva náhradou živého záujmu osamotný život. Vystupuje tu aj nový typ človeka (keďže sociálno-ekonomické podmienky sa vnašej prítomnosti radikálne zmenili), tzv. trhový charakter. Preň sa všetko stáva čírou komoditou, jeho telo je najcennejším aktívom na trhu. Pre vášnivosť tohto nekrofilného charakteru je príznačné, že „smrť už nesymbolizujú nepríjemne zapáchajúce výkaly alebo mŕtvoly. Jej symbolmi sú teraz čisté, nablýskané stroje. Ľudí nepriťahujú smradľavé záchody, ale konštrukcie zhliníka skla. Spoza tejto antiseptickej fasády však stále viac presvitá realita. Človek vmene pokroku mení svet na zapáchajúce jedovaté miesto (a toto nie je symbolický opis).“
Vedecký štýl premýšľania sa pretavil do akejsi epidémie zasahujúcej najmä mestskú populáciu. Fromm však nekráča ntradičných filozofických cestičkáchohovárania vedy – správne prízvukuje, že tie najväčšie vedecké kapacity vo fyzike (Einstein, Bohr, Schrödinger) takáto jednostranná deformácia nepostihla, práve naopak – majú vyostrený biofilný cit pre vnímanie celkovej súvislosti krehkého života. Prečo? Lebo je rozdiel medzi hlbokým intelektuálnym záujmom osvet, ktorý vyrastá zvášnivej lásky kŽivotu jeho neuchopiteľnosti, tzv. konzumentským intelektualizmom, zaujatým len spásaním výsledkov bádania, tvorenia. Potom niet divu, že jediné, čo tento typ ľudí priťahuje, sú principiálne „výkaly“, pretože to je jediný bezprostredný produkt odrážajúci ich umŕtvenú bytostnú otázku. Lenže láska kživotu nemôže byť nikdy úplne mŕtva.
Zarathustra na obzore?
Niektoré Frommove úvahy sú znepokojujúce, najmä keď si neuvedomuje nebezpečnosť svojich povzdychov nad obmedzenými kompetenciami psychoanalytikov – veď je také jednoduché politicky isociálne zneužiť medicínske umenia! Tiež je vhodné pripomenúť, že najnovšie výskumy ukázali, že zrejme aj ušimpanzov naozaj existuje vojna ako dlhodobo plánovaný nástroj riešenia určitých konfliktov.
Apredsa, tento autorov pokus onájdenie alternatívneho pochopenia deštruktívnosti človeka odhalil, že rastúca miera civilizovanosti, konkrétne spoločensko-ekonomické podmienky, pre ktoré je charakteristické vykorisťovanie manipulácia, nielen že šíria vľudskom živote pocit nudy, banálnosti triviálnosti, ale robia zľudskej bytosti duševného mrzáka.
Podstatným posolstvom tejto sondy do ľudskej duše, vtom sa Fromm zhoduje sFriedrichom Nietzschem, je fakt, že riešenie existuje – uvedomiť si skutočnú mieru všetkých vecí vnímať, že najvyššou hodnotou je život sám. Milovať život nadovšetko.
Racionálna viera vkruhový princíp vývoja človeka je pre Fromma základom prirodzeného vhľadu, že láska, viera rozum sa vôbec nemusia vylučovať. „Situácia dnešného ľudstva je príliš vážna, aby nám dovoľovala počúvať demagógov – prinajmenej nie tých, ktorých láka ničenie –, či dokonca vodcov, ktorí používajú len svoj mozog, no ich srdce je zatvrdené. Kritické radikálne myslenie prinesie ovocie len vtedy, keď sa zmieša snajcennejšou vlastnosťou, ktorou je človek obdarený – láskou kživotu.“
Foto Lenka Macsaliová
