ղľáԾ
Na našom webe prinášame rozhovory s autormi a autorkami nominovanými na Cenu Jána Johanidesa, aby sme aj takýmto spôsobom predstavilinominované tituly. Žiaľ, Juraj Bindzár už nie je medzi nami, preto o jeho kniheZvon píše literárny vedec a člen tohtoročnej poroty Ceny Jána JohanidesaVladimír Barborík.
Kniha Zvon ǻپٳܱdz Vidiecky román so zlým koncom je vkontexte súčasnej slovenskej prózy netypická. To však neznamená, že by bola nesúčasná. Naopak, vo vzťahu kdnešnému Slovensku je živšia aaktuálnejšia než prevažná väčšina iných. Zvon je spoločenský román, čím sa odlišuje od početnej skupiny rozprávaní založených na osobnej perspektíve. Výnimočný je aj svojou neprediktabilitou, nevychádza vústrety sformulovaným požiadavkám, hovorí inak, než sa „má“ aočakáva. Produktívne využíva napätie medzi tradíciou ainováciou, dokáže aktualizovať mnohé ztoho, čo poznáme aj zdávnejšej minulosti domácej literatúry. Tradičný je prostredím („vidiecky román“), ktoré je však poňaté netradične, ako laboratórium medziľudských vzťahov, ako priestor, kde ľudia nemajú ksebe bližšie zvlastnej vôle, ale potkýnajú sa oseba znevyhnutnosti – zápletka stojí na nedostatku odstupu. Tradičný je aj žánrom – no relevantný spoločenský román zo súčasnosti sa zdomácej literatúry posledných dvoch desaťročí takmer vytratil. Tradičný je tiež titulným, kultúrne etablovaným motívom zvona – ale Bindzár dokázal tento symbol pospolitosti, „hlas pre všetkých“, subverzívne prekódovať na príčinu sváru, ktorý vyústi do katastrofy, do takmer nepravdepodobného, no vrozprávaní presvedčivo motivovaného apokalyptického záveru. Napokon tradičný je autorským rozprávaním, vktorom však počuť dobre odlíšené hlasy jednotlivých postáv. Dozvedáme sa, ako vidia samé seba aako sa vidia navzájom, jedna vdruhej sa zrkadlia. Hrdinovia rozprávania nie sú ľudia dobrí, ale ani zlí, robia, čo vedia amusia, niekedy aj čo môžu, ale nezmôžu toho veľa. Žije sa tu vznamení nutnosti, nie slobody, iba ak tej nevyhnutnej. Práve na pláne postáv možno oceniť spôsob, akým sa Bindzár dokázal vyhnúť riziku zjednodušenia. Stačilo by málo, aby sa kniha premenila na štandardnú komunálnu satiru, na prehliadku bizarných, pokryteckých aodpudivých existencií, na ktoré by sa čitateľ mohol pozerať sradostnou morálnou prevahou. Ani jednu zpostáv – atých zapamätateľných je vtejto knihe možno najviac vslovenskej próze posledného desaťročia – nepremenil autor na figúrku. Rozprávanie je ladené deziluzívne, miestami vyslovene mizantropicky, vznáša sa nad ním tieň zmaru asmrti. Bindzár nemoralizuje, nepotrebuje sa verbálne hlásiť na stranu dobra, jeho skepsa je presvedčivo osobná, pôvodná, plynie ztoho, ako sa dokáže dívať na svet. Vidí ho ako theatrum (aj jedna zhlavných postáva chcela byť pôvodne hercom, aby sa stala farárom), ľudí na jeho doskách ako snaživých ochotníkov inscenujúcich nielen bábkové divadlo či živý betlehem, ale aj vlastné životy. Zvon sa verbálne nehlási ktzv. silným témam, ktomu, očom vraj slovenská literatúra nehovorí amala by. Rozpráva odnešku (2017), no jeho perspektíva je dejinná, ominulosti povie omnoho viac než väčšina súčasných pokusov ojej priame „vyťaženie“.
