ղľáԾ
Prinášame aj rozhovory s mladým autoroma autorkami, nominovanými na CenuJána Johanidesa v kategórii do 35 rokov.
Peter Balko, laureát Ceny Jána Johanidesa v kategórii do 35 rokov za knihu Vtedy v Lošonci z roku 2016, je teraz s románom ØٰDZ na rovnakú cenu nominovaný opäť. Ďalšími nominovanými (v abecednom poradí) sú Michaela Rosová s knihou Tvoja izba a Alena Sabuchová s titulom Šٳܳ.
Druhá nominácia na cenu v kategórii mladých autorov. Cítiš sa byť ešte mladým autorom?
Získať s debutom túto cenu bola pre mňa veľká pocta – kvôli samotnému Johanidesovi aj skutočnosti, že vtom roku obdržala hlavnú cenu fantastická Alta Vášová. Odpoveď na otázku, či sa ešte cítim ako mladý autor, tkvie vtom, či sa ešte vôbec cítim ako mladý človek. Takto pred rokom sme sa sVerou zosobášili. Keby som si mal – vhypotetickom svete pred pandémiou – vybrať medzi žúrom vo Fuge agaučovou kultúrou sNetflixom, už by som si vybral druhú možnosť. Čoraz viac lipnem na svojich obsesiách: mám rád mačky, sviečky, black metal, staré budovy, oceán, noc, Island apomalú kaviarenskú kultúru. Pri písaní si potrpím na rituály apokoj. Keď ma začali pobolievať kríže, naučil som sa cvičiť každé ráno; dnes sa ktomu musím nútiť aniekedy aj podvádzam. Snažím sa nebyť za každú cenu vobraze aignorovať závislosť zvanú Minúta po minúte. Opár mesiacov budem mať tridsaťdva rokov a pri každom novom texte – či ide oprózu alebo scenár – som úplne na začiatku; obnažený, neistý avystrašený na smrť zčistého bieleho papiera. Potom však napíšem prvú vetu azovretie strachom povolí – to, čo nasleduje ďalšie týždne amesiace, skaždým novým slovom čikapitolou, sa dá nazvať šťastím. Necítim sa ako mladý ani ako starý autor – cítim, že som presne tam, kde mám byť.
Zmenilo sa tvoje písanie a vnímanie literatúry päť rokov od úspešného debutu?
Písanie vnímam ako stopy včase. Ako odtlačky, ktoré reprezentujú vdanom období moju optiku na seba i svet, vkus, city. Aby som sa mohol raz pozrieť späť apodľa jednotlivých textov vidieť akúsi emočnú mapu môjho života. Zatiaľ čo Vtedy vLošonci bol milostný dopis môjmu detstvu abájnej metropole juhu, ØٰDZ je zrkadlom môjho tridsaťročného ja, ktoré je pokojnejšie,už nepotrebuje nikomu nič dokazovať asnaží sa dôverovať svojim inštinktom. Vďaka tomu som si pri písaní nedával žiadne hranice – jediným kompasom bola nespútaná energia fantázie. Tá sa stala základnou hnacou silou príbehu Tichomíra Bazu imôjho procesu písania. Od napísania môjho debutu som sa zmenil nielen ja, ale aj okolitý kontext adoba. Anemám na mysli iba koroavírus, ktorý predefinoval našu optiku na zdravie, bezpečnosť, strach, paranoju či samotnú funkciu štátu avyplavil znás to najlepšie inajhoršie. Zmenilo – alebo skôr prehĺbilo – sa aj moje vnímanie literatúry aumenia. Ešte viac ma baví vytvárať si vlastné literárne svety, obaľovať papier kosťami ašľachami, prepájať realitu smágiou, fraškou ihororom, a hlavnenebáť sa byť úprimný voči vlastnému vkusu, nočným morám i úchylkám. Čoraz viac ma fascinujú autori, ktorí podriadili vlastný život svojej literárnej misii – od Kafku, cez Pessou až po H. P. Lovecrafta. Posledný menovaný je posledné roky mojou literárnou ikonou; majákom žiariacom vďalekom, chaotickom ahladnom vesmíre.
ØٰDZ je zmesou množstva žánrov i filozofovaním nad zmyslom literatúry. Ako je najlepšie ju čítať?
Bol by som najšťastnejší, keby čitateľky ačitatelia čítali moju knihu ako dobrodružný príbeh. Ako zaprášenú napodobeninu verneovky, ktorú znenazdajky objavíte na chalupe vknižnici starých rodičov. Ako paperbackový, zábavno-okultný horor o fantázii, ktorý pod pseudonymom – zfinančnej tiesne azlásky k rôznymžánrovým formám – napísala B. S. Timrava. Ako návod na poskladanie halucinogénnej postele zIkey, na ktorej môžete cestovať po Cerovej vrchovine, brodiť sa lučeneckým podzemím iplaviť sa prastarým medeným morom kbrehom ØٰDZa bez toho, aby ste opustili svoj zapečatený, savom adroždím nasiaknutý domov. Aak máte chuť, môžete si kčítaniu pustiť soundtrack zo slučiek Williama Basinskeho, oceánskych kompozícií Ólafura Arnaldsa či pekelných nočných vĺn Sunn O))).
Aké knihy sú pre teba najzaujímavšie? Čo by mali obsahovať a ako by mali byť napísané?
Mám rád knihy ako artefakty. Rád sa nimi obklopujem akeď cestujem, vláčim ich so sebou zmiesta na miesto. Ak nie je vkufri miesto, radšej si vezmem menej bielizne než kníh. Cítim sa snimi vbezpečí. Aj pri písaní ich chcem mať neustále nablízku – rovnako ako kávu – nie pre to, aby som sa ich snažil napodobniť, ale aby ma vslabšej chvíľke postrčili vpred, poradili mi alebo ma aspoň dobre zdrbali. Pri čítaní si zachovávam detskú otvorenosť – keď ma kniha vtiahne, plne sa jej oddám, aje mi jedno, či ide oruskú klasiku alebo paperbackový western. Kľúčový je pre mňa jazyk, príbeh apoetika. Vždy ma priťahoval strach aodvrátená, temná strana reality. Mal som krásne a pokojné detstvo, ktoré sa mi stalo akousi zlatou klietkou, preto som hľadal únik, čosi vychýlené,chaotické, desivé. Týmto únikom – aneskôr aj tlakovým hrncom pre rôznorodé emócie – sa stal horor. V kinematografii prerástla táto záľuba do profesionálnej deformácie aposledné roky dobieham aj resty vhororovej literatúre. Od spomínaného H. P. Lovecrafta cez E. T. A. Hoffmana, tajomného Algernona Blackwooda, waleského okultistu Arthura Machena až po vynikajúceho súčasného aljašského autora Lairda Barrona. Upozorňujem, že niektoré texty môže vážne skomplikovať vaše nočné výpravy na toaletu.
V jednom rozhovore si sa vyjadril, že radšej, ako by si mal autenticky opisovať realitu, si konštruuješ vlastnú, Konštruuješ už ďalší svet?
Momentálne pracujem na dvoch celovečerných filmoch. Ide ofúziu špionážneho trileru apolitického podobenstva snázvom Spis vréžii Jonáša Karáska a produkcii Wandy Adamík Hrycovej, ktorý je voľne inšpirovaný kauzou Gorila aponúka pohľad za oponu mechanizmov tajnej služby; ide oveľký, náročný adlhoročný projekt, sktorým sme absolvovali rozsiahly zber materiálu, zaujímavé rozhovory, viacero verzií scenára i príbehu ajzahraničné workshopy, averím, že už čoskoro začneme natáčať. Prednedávnom som zase dopísal prvú verziu scenára folk hororu Matka noci, na ktorom pracujeme srežisérom Petrom Czikraiom aproducentami Janou Klukovou aMichalom Kollárom; temný a spletitý príbeh sbohatou mytológiou pojednáva orôznych podobách zla, strachu zneznámeho afenoméne čarodejníctva. Popritom si začínam vytyčovať základy novej knihy – ale aby sa stavba neprepadla skôr, než sa postavia prvé múry, tak si konkrétnosti ešte nechám pre seba. Iba tri slová: zbierka strašidelných poviedok.
