ղľáԾ
RIEČNY OSTROV
Nad chvením vody chvenie povetria.
Z nízkeho brehu dlhé prútie visí;
listy sú do prúdu i do vetra,
korene jedia spolu z jednej misy.
Ostrovný bažant v šate plamennom
už volá z ticha šepotavej skrýše.
Len vietor pohne mŕtvym ramenom
—
na hladkom piesku vlhkou rukou
íš.
Palubný denník leží na brehu,
vlna ho občas stiahne z obehu,
slnko ho vysuší a zas je sypký
v poslednom podvečernom záblesku.
Vojenský čln sa váľa na piesku,
hrdza mu v boku paličkuje čipky.
SPEV
Nech vzlietne vták, to operené srdce,
nech padne, nech vzduch telom
dzčí,
každému blízky, známy po perí,
nech hoci hynie, pieseň cit i srd chce.
Za vlahých rán, keď rosa ticho leží
vo svojej vyšepkanej zeleni,
prebúdza sa vták celý zmenený —
v olove usnul, zrazu vstáva v spieži.
Vstane a utrie zobák o trávu.
Hoci ním dosiaľ zbieral potravu,
vták náhle cíti, že mu zobák prúdi
a opája ho ako alkohol.
Keď vzlietol anjel, vázu prevrhol
na naše hlavy, na hlavy nás, ľudí.
MOTÝLIA LÁSKA
Tie skoky ako po zauchách,
pod ktorými sa zmieta motýľ,
vždy akoby ho ktosi sotil —
ľahučké pominutie ducha
nad priepasťou na dohmat kraja,
ozvenný vietor v krídlach víri
jak biele ruky na klavíri,
keď naposledy hrajú dvaja.
Ach, dvojzmyselný, číry mihot tiel!
Dážď, ktorým pĺzne obloha,
poslednú slzu zamúť im
a vietor zahlaď po nich peľ!
Motýlia láska už je u boha
len neurčitým mávnutím.
HLBOKÁ ORBA
Sotva sa uložila do mdlých kvetov,
z prvého spánku zem sa zobudí —
akoby kráčal ktosi zobutý
po poli ostrou, zraňujúcou pätou
a ťahal niť, čo vedie ku jej klbku:
otvára brázdy ako dráhy žíl
svetu, čo čaká, aby z vlahy žil;
sám je zem, ktorá ukazuje hĺbku.
Jak starý tulák, vekmi rozodraný,
dychtivý po poslednom napití,
zem pije z vlastnej otvorenej rany.
Muž kráča v kruhu, rokom
uzavretom,
a vždy, keď pluh sa v brázde zachytí,
cíti ten pevný bod a pohne svetom.
(Básne zo zbierky Rok načítal autor na CD, ktoré je prílohou jeho knihy rozhovorov s Jánom Štrasserom Byť svoj, vyšla v Literárnom informačnom centre 2013.)
