ղľáԾ
Jozef Kollár: Bol som detský špión
dzáBol som detský špión je napísaný podľa rozprávania päťdesiatnika Pavla, ktorý vyrozprával svoj príbeh novinárovi aspisovateľovi Jozefovi Kollárovi. Bol detským špiónom v službách kontrarozviedky ministerstva obrany v bývalej Československej socialistickej republike. Podľa Pavla aďalšieho svedka boli tieto deti nasadzované doma ivzahraničí. Výcvik sa skončil až vroku 1985 kvôli nedostatku peňazí. Za tento čas bolo vČeskoslovensku vycvičených za špiónov 198 chlapcov.
PRVÝ ODPADLÍK
(Vojenské sanatórium Vysoké Tatry)
6. kapitola
Krátko po Novom roku prišla po mňa opäť čierna šestotrojka a odviezla ma do tatranského sanatória. Dodnes sa čudujem, že to mojim rodičom nebolo ani trochu nápadné. Dokonale uverili slovám Vedúceho, ktorý im povedal, že moja liečba úspešne pokračuje. Napokon, ani im nič nemusel hovoriť, pretože nič iné ani nechceli počuť. Mama videla, že mi pobyt v sanatóriu prospieva a nebol dôvod protestovať.
Hneď po príchode som sa sLatom a Tučkom stretol v spoločnej miestnosti. Už išlo do tuhého. Učiteľ nám oznámil, že Lato ako dobrý matematik bude mať v bunke na starosti zamieňanie peňazí a jej financovanie vcudzine aj vprípade, že by sme sa museli urýchlene presunúť do iného štátu. Ktejto povinnosti mu pridelil aj starostlivosť o naše oblečenie. Tučka oficiálne vymenoval za nášho ochrancu. Očakávali sme to, bol znás fyzicky najzdatnejší. Keď som ho videl na výcviku, nevychádzal som z údivu. Tĺkli ho o žinenku ako žito, ale vždy sa dokázal pozviechať, vstať, udržať sa pevne na nohách aešte aj premiestniť žinenku o desať metrov ďalej. To sa opakovalo niekoľkokrát za sebou. Učiteľ chcel v ňom vypestovať takú odolnosť, aby sa nevzdal ani vtých najkritickejších situáciách. Okrem toho sa učil rozpoznávať, akú zbraň má nepriateľ ukrytú pod sakom alebo kabátom. Premietali mu filmy, na ktorých bol nakreslený nahý človek. Obliekli ho do kabáta a keď mu pridali zbraň, časť kabáta pod jej ťarchou sa na určitom mieste zdeformovala alebo klesla. Niekde bola látka pritiahnutá k telu a inde voľnejšia. To isté platilo aj pre sako. Tučko sa tieto veci naučil rozlišovať priam majstrovsky.
- Si z nich najsilnejší a tak musíš odniesť jedlo pre všetkých, - pridal mu ešte jednu funkciu štedrý Učiteľ. Ja som mal za úlohu orientáciu, presun a prieskum terénu. Vysunutý vpredu sa mám vteréne postarať, aby sa naša bunka nedostala do pasce. Okrem týchto individuálnych špecializácií sme mali spoločné fyzické a dychové cvičenia a kurzy prežitia.
Kurzy prežitia boli strašne namáhavé. Pri výcviku sa nám venoval dokonca kapitán, ktorý mal na starosti paragánov. Zobudil nás o piatej ráno.
- Sminimom jedla a pitia pôjdeme na tri dni do terénu. Okamžite sa choďte zbaliť, nástup je o päť minút pred bránou sanatória! – prikázal stroho.
Výstup na tatranský končiar, ktorého názov si už nepamätám, nám trval dlhšie, ako som predpokladal. Tiekol zo mňa pot, aj keď som už bol oveľa zdatnejší ako pred rokmi. Cestou hore sme vypili všetky tekutiny. Aj keď sme mali so sebou spacie vaky, kapitán nedovolil, aby sme v nich spali. Boli sme hladní, ale nemali sme už ani malý krajec chleba.
- Musíme sa o seba postarať sami. Urobíme pascu a chytíme králika. Naučím vás aj založiť oheň bez zápaliek, - oznámil. Prekvapene sme sa naňho pozerali.
- Keď tu niekto z vás bude mesiac, tak tu musí celý mesiac prežiť. To je rozkaz! Vodu máte v potoku, môžete sa napiť, - povedal a pozrel sa na mňa.
- Očkovali ťa na týfus?
Prikývol som.
- Tak pi! – prikázal aukázal na potok.
Snevôľou som poslúchol. O chvíľu nás naučil robiť pascu, do ktorej sme večer chytili zajaca. Bola to vlastne slučka zdrôtu, úbohý zajac sa do nej chytil za labu. Kapitán skúsene povolil pružinu, vytiahol mykajúce sa zviera a jedným presným úderom po zátylku ho zabil. Potom zajaca odral zkože a upiekol nad ohňom. Vyzeral ako malá mačka.
V tatranskej prírode sme prežili tri studené dni a noci. Vnoci bolo tak chladno, že sa to nedalo vydržať. Najradšej by som bol niekam utiekol. Našťastie, asi o pol dvanástej studený vietor utíchol a mraky odkryli veľký mesiac. Pozeral som naň, zazipsovaný po uši vspacáku, a myslel na Miloša zpionierskeho tábora. Určite je uložený niekde vteplej izbe a číta knihu o Vesmíre. Keď ho to prestane baviť, knihu zatvorí adá si horúci kúpeľ. Čo by som dal za to, keby som mohol vliezť do teplej vody! Teraz by som pokojne zniesol asi aj horúcu, celý by som sa ponoril a nevyšiel znej až ráno. Tieto myšlienky a pohľad na mesiac vsplne ma trochu ukolísali ana chvíľu som zaspal. Keď som sa zobudil, bolo to ešte horšie. Počul som, ako Latovi od zimy drkocú zuby, ako rezačka na drevo, už nedokázal ovládnuť sánky.
- Chcccceeeem ísť ddddddommmmmov, - drmolil. – Už to nevydržím.
Naznačil som mu, aby bol ticho, lebo zobudí kapitána a bude zle. Priľahol som si knemu tesnejšie , aby som ho trochu zohrial. Asi to pomohlo, lebo stíchol. Vedľa nás ležal Tučko, shlavou pod ihličnanom spokojne odfukoval.
- Je ako Don Parmezán, len čo zaľahne, už chrápe, - povedal som spohľadom upreným na nášho najsilnejšieho člena bunky.
- Kto je Parmmmmmezán? – opýtal sa ma Lato.
- Z Winnetoua, taký smraďoch, spí na deke a tak páchne, že naňho ani mravce nelezú. Otravujú len všetkých naokolo. Videl si Winnetoua?
- Nie, hraaali ho u nás vkinnnne, ale nemal som peniaze na lístok, - priznal Lato a vtedy sme si obaja uvedomili, že máme ksebe bližšie a mohli by sme možno byť aj kamarátmi. Bolo to však zakázané, tak som radšej stíchol. Do rána už Lato nepovedal ani slovo a možno si aj trochu pospal. Ja som sa pozeral na mesiac vsplne. Mal som pocit, akoby sa ku mne pomaly približoval. Čoraz jasnejšie som videl jeho žlté pohoria a doliny.
- Myslíš, že sme tu sami? – počul som odrazu celkom jasne Milošov hlas plný úzkosti zo života a videl som, ako si vteplej izbe odhrnul záclonu na okne a pozerá sa na ten istý mesiac ako ja. Možno po ňom vidí jazdiť špeciálne vozidlá. Spomenul som si na plagáty, kde boli takéto letmobily nakreslené aj sposádkam a pod nimi: Rok 2000. Určite sa prví dostanú na Mesiac Rusi, boli prví aj vo Vesmíre, teda kozmonaut Jurij Gagarin, nikto o tom u nás vškole nepochybuje. Trochu som sa uspokojil, že túto vec, či nám niekto pomôže, som už dávno vyriešil a potom som konečne zaspal.
Po druhom dni, ktorý sme prežili vlese pozorovaním vtáctva a zvieracích stôp a po úspešnom love na ďalšieho zajaca, si pre nás Kapitán pripravil ďalšiu skúšku.
- Teraz sa uvidí, čo je vo vás a nemyslím tým na vedomosti o Hviezdoslavovi. Stým sa trápte vškole. Túto noc som pre vás pripravil niečo špeciálne. Budete spať bez spacákov. Ale keďže som dobrák od kosti, povolím vám sa navzájom zohrievať.
Napadlo mi, že možno kapitán predošlú noc počúval, o čom sme sa rozprávali sLatom a videl, že som si ľahol knemu, aby mu nebola taká zima a teraz nám to chce všetkým poriadne osladiť. Neurčito som sa zahniezdil vindiánskom sede.
- Nepočul som… Tak čo, tešíte sa, alebo ste rídki?! – zakričal na nás kapitán.
- Tešíme, - odpovedali sme vyčerpane.
- Hlasnejšie!
- Tešíme sa, súdruh kapitán!
- Teraz sa všetci k sebe nalepíte a budete sa zohrievať. Len tak prežijete noc. Najskôr si však vyzlečte bundy a svetre. Môžete si nechať len košele. Rozumiete rozkazu, alebo je vám niečo nejasné?!
Rozkaz bol jasný, jeho splnenie sa nám však v treskúcej zime videlo nejasné. Vystrašene sme sa pritlačili jeden kdruhému, akoby nám šlo o život. Vskutočnosti nám o život aj išlo, začala byť poriadna zima, teplota zrejme klesla až knule. Veľmi nám vtých chvíľach pomohli dýchacie cvičenia. Po celú noc sme si vsebe opakovali, že nám nie je zima. Aby som to ľahšie prežil, myslel som na Pavučinového Ota, ktorého som si vymyslel ešte ako malé dieťa. Prvýkrát som si ho predstavil, keď som sa rozhodol, že celú noc vydržím čakať na Mikuláša. Len tak sa presvedčím, či naozaj nosí balíčky včervenom celofáne on alebo moji rodičia. Hľadel som do dvojrámového dreveného okna smojimi vyčistenými hnedými čižmami, ktoré zulice jemne osvecovala pouličná lampa, keď mi pohľad padol na dubovú skriňu vrohu izby. Svetlo na nej vytváralo mohutnejší tieň. Najskôr som zbadal nohy, ktoré akoby stúpali hore po rebríku a potom telo, ťahajúce sa až ku stropu. Mužovi z tieňa chýbala hlava, ktorú som však po krátkom pátraní našiel vrohu izby, bola to veľká, strapatá pavučina, ku ktorej som si musel domyslieť krk, ktorý ju sňou spojil. Odteraz to bude môj Pavučinový Oto, ktorého vďaka osvetleniu zulice uvidím každý večer a budem sa sním môcť aj porozprávať o tom, čo som zažil. Prezradím mu, čo nové som vten deň vymyslel. Bol som šťastný, že počas napätého čakania na Mikuláša nebudem vizbe sám, ale bude tam so mnou môj nový priateľ ztieňa pavučiny. Jeho tvár som si ale nedokázal predstaviť. A to ma trochu mrzelo.
Vtú noc na tatranskom kopci možno aj mrzlo, mal som pocit, že na listoch stromov sa vytvára srieň. Triasli sme sa od zimy, zúfalo sa tlačili jeden kdruhému vnádeji, že sa zohrejeme. Kapitán nás pozoroval ztepla svojho spacáku, občas nás ako vystrašených a premrznutých zajacov osvietil baterkou. Snažil som saaspoň pohľadom dotknúť jej svetla anačerpať znej trochu tepla. Kým som to však stihol vyčerpanými a od zimy ťažkými očami, kapitán baterku vypol a položil si ju vedľa seba do spacáku. Myslím, že som tú noc prežil len vďaka spomienkam na Pavučinového Ota, ktorý mi pomáhal odháňať chmúrne myšlienky. Môj Oto ma medzi bdením a spánkom zaviedol do krajiny teplej pavučiny, odkiaľ pochádzal. Žijú tam jeho priesvitní bratia a sestry. Sú podobní ľuďom, ale ich telá sú jemné a krehké. Aj vzťahy medzi nimi sú krehké, pretože sú všetci spojení len vláknami pavučiny. Potrebujú jeden druhého, keď im je zima, zahrievajú sa navzájom. Prekvapilo ma, ako sa Pavučníci starajú o svojich starých druhov. Keď Pavučník zostarne a zošúverí sa mu pavučina, mladí ho balia do svojej. Keď sa vich krajine strhne vietor a zničí im pavučiny, okamžite sa pustia do tkania novej a všetko si opravia. Myšlienky na horúci pavučinový svet ma príjemne zohrievali. Skôr než som upadol do driemot, spomenul som si, že ani vtú mikulášsku noc, keď som našiel svojho Ota, som neodhalil, kto mi vlastne nosí darčeky do čižiem a doteraz nemám dôkaz, či sú to rodičia alebo je to niekto iný. Ráno som márne hľadal na stene Pavučinového Ota, odišiel so svitaním. Ostala po ňom len chvejúca sa pavučinka vrohu izby. Ešte vten deň niekto rozbil žiarovku napouličnej lampe a kým ju vymenili, na Pavučinového Ota som zabudol. Spomenul som si naňho až vtú mrazivú noc na tatranskom vrchu. Vrátil sa na zem, do mojich predstáv, aby ma zachránil? Ani teraz som mu nevidel do tváre. Dôležité však bolo, že prišiel vpravý čas a nenechal ma vtom samého.
Po návrate z tatranského vrchu do sanatória vyhodnotili náš pobyt. Na vyhodnotenie som prišiel už len ja sTučkom. Lato tvrdý výcvik nezvládol a skoro ráno odcestoval domov. Po noci bez spacákov kýchal a kašľal, možno mal aj horúčku. Kapitán skonštatoval, že to s ním nevyzerá dobre. Preto sme sa vrátili dolu o niečo skôr. Zakrátko k nám pridelili rovnako chudého, šľachovitého chlapca. Vymenili ho ako kus za kus.
Úryvok zrománu, ktorý 26. novembra vychádza vo vydavateľstve Forza Music.
