ղľáԾ
Literatúra faktu a esejistika roku 2019 sa vyznačuje autentickosťou, autori sa snažiaosloviť čitateľa cez prizmu hodnovernosti aodbornosti.
Snažia sa prinášať nové témy a pohľady na minulosť. Vracajú sa najmä do histórie obdobia Slovenského štátu, dejín holokaustu, knovembrovému aponovembrovému dianiu.
Tridsiate výročie Nežnej revolúcie značne ovplyvnilo aj minuloročnú literatúru faktu. Žánrovo sa objavujú knihy sreportážnymi prvkami, tradične výbornú reportážnu knihu zbalkánskeho priestoru prináša Andrej Bán. Zvýskumného pohľadu je zaujímavá publikácia Zuzany Maďarovej, ktorá mapuje skrytý svet ženských aktérok revolúcie. Mimoriadne kvalitná je beletristická literatúra založená na práci sfaktom, resp. s reportážnymi prvkami – či už ide oPoslednú barónku od Silvestra Lavríka alebo knihu Kataríny Kucbelovej Č辱. Pomerne silné zastúpenie mal vminulom roku žáner rozhovoru, ktorý ponúkol rôzne podoby čifunkcie a zároveň posunul jeho hranice. Intenzívne zarezonoval najmä rozhovor liberálneho novinára Karola Sudora sexministrom vnútra, konzervatívcom Vladimírom Palkom. Do historicky „problematického“ obdobia Slovenského štátu sa tematicky vracia publikácia Ľudácka čítanka Antona Hruboňa. Autor priniesol antológiu ľudáckych textov, pričom sa ujal fundovaného, ale zrozumiteľného komentovania, upozornil na silu propagandistického jazyka, ktorý ako baktéria deinococuc radioduran dokáže opraviť svoj genóm ažiť ďalej.
Novembrové pohľady
November roku 1989 je významným míľnikom včeskoslovenských dejinách, Nežná revolúcia však rovnako podnietila aumožnila vznik samostatnej demokratickej Slovenskej republiky. Na minuloročné tridsiate výročie Nežnej revolúcie pomerne pôstne zareagovala aj scéna literatúry faktu. Útla reportážna kniha reminiscencií snázvom Študentský prológ kNežnej revolúcii spodtitulom Bratislava 16. november 1986 je vzácnym autenticko-emocionálnym svedectvom. Dvadsať účastníkov rozpráva vlastný sugestívny príbeh, keď skupina študentov deň pred začiatkom Nežnej revolúcie nenásilným reťazovým sprievodom zamierila zMierového námestia (v súčasnosti Hodžovo námestie) v Bratislave kSlovenskému národnému múzeu aneskôr kministerstvu školstva, kde spontánne vystúpila so svojimi študentskými aobčianskymi požiadavkami.
V nasledujúcich dňoch došlo krevolučnému pohybu vcelej krajine. Kostra spomienok je pomerne jednoliata, ich jedinečnosť je vosobnom prežívaní príbehu smerujúcemu kmomentu, ktorý definoval jednu generáciu. Študentský prológ kNežnej revolúcii – bratislavský november 1989 vďaka rozpomienkam účastníkov dopĺňa žiarivý čriepok do novembrovej mozaiky, ktorý býva často clonený masovejším pražským 17. novembrom. Samotné spomínania sich presvedčivou autenticitou sa odlišujú práve svojráznosťou osobného prežívania avnímania dejinných súvislostí.
Čitateľ dokáže na základe spomienok rekonštruovať pozadie, impulzy, organizátorov aúčastníkov bratislavského pochodu. „Bola jeseň, začiatok novembra azprednášok sme chodili pred Justičný palác vyjadrovať podporu súdeným členom Bratislavskej päťky. Dôležitú úlohu hral Milan Novotný, Daniel Bútora, Svetoslav Bombík, Marián Sedílek či Ľubomír Kiriľ-Varga, na protestoch sa však zúčastňovalo oveľa viac ľudí. ŠtB zasiahla len obmedzene, keď zhabala študentom film zfotoaparátu. Nikto však netušil, kde je hranica, kam až môže abude chcieť zájsť.“ (Dionýz Hochel, s. 41)
„Úprimne sa priznávam, že si dnes už neviem presne spomenúť, nedokážem zrekonštruovať trasu, ktorou sme išli. Ani surčitosťou neviem, či sme najprv spievali hymnu alebo Gaudeamus. Pamätám si len ten nezabudnuteľný pocit... Keď sme sa pochytali za ruky, prestali sme mať strach. Opreli sme sa jeden odruhého. Spolu sme vytvorili živú ľudskú reťaz. Neskutočnú emóciu, ktorej spustením aďalším pohybom sa stala túžba po slobode apravde.“ ( Dagmar Füle, rod. Bombíková, s. 31 – 32)
„Zastavili sme sa pred ministerstvom školstva. Zrazu, kde sa vzal, tu sa vzal, Gejza Šlapka zavítal... Vtých časoch to bol dôležitý komunistický funkcionár. Začal po nás pokrikovať, prečo robíme neporiadok. Mne sa to nepáčilo akeďže sme nemali určeného hovorcu, začala som sa sním hádať asnažila som sa mu vysvetliť, že máme právo povedať svoj názor ako študenti. Musím sa priznať, že som bola vakomsi ,tranze‘, že až na zázname STV som si upresnila, čo som hovorila. Zaujímavé bolo, že som vôbec necítila strach. Myslím si, že adrenalín urobil svoje, bola to silná chvíľa.“ (Henrieta Hrinková, s. 58 – 59)
Každá kapitola knihy ponúka priestor jednému aktérovi, pričom žánrovo ide oautentické spomienkové rozprávanie, resp. reportáž. Jednotlivé spomienky dopĺňajú dobové fotografie adokumenty viažuce sa knovembrovým udalostiam, ako aj Vyhlásenie k16. novembru 1989 po 10 rokoch, menoslov účastníkov protestnej akcie zo 16. novembra 1989 či zoznam podporovateľov vyhlásenia.
Iný, ženský, pohľad na November 1989 predstavuje Zuzana Maďarová, vysokoškolská pedagogička, ktorá sa, okrem iného, venuje feministickým prístupom vpolitických vedách. Jej publikácia Ako odvrávať Novembru 1989 odkrýva historicky, ale aj spoločensky aodborne macošský prístup kvnímaniu žien a ženských aktivít vobdobí novembrových spoločenských zmien. Autorka si kladie otázky, do akej miery ači boli pri novembrových udalostiach ženy, aké mali postavenie aakým spôsobom na dejinných udalostiach participovali.
Zuzana Maďarová sa otvorene priznáva kaplikácii feministických stratégií na výskum historickej pamäti Nežnej revolúcie, kde vdiskurze dominuje príbeh mužského/mužného budovania revolúcie. Vspoločenskom adejinnom kontexte sa snovembrovými udalosťami spája malé množstvo žien (verejnosti je najväčšmi známa Zuzana Mistríková), dokonca meno žiadnej ženy sa nestalo symbolom revolúcie, vedúcej osobnosti, ako to môžeme sledovať umužských aktérov. „Ak teda ženy aj vystupovali na demonštráciách alebo ich moderovali, nestali sa súčasťou kolektívnej ačasto ani individuálnej pamäti.“ (s. 86)
ʳܲá na základe rozhovorov pátra po autentických ženách, ktoré sa aktívne zapájali do organizácie formujúceho sa hnutia. Pohybovali sa nielen vbratislavskej centrále Verejnosti proti násiliu aštudentskom hnutí, ale najmä v „neviditeľnom“ regionálnom, pracovnom (napr. učiteľskom) priestore či v punkovom hnutí.
Autorka vo výskume prezentuje dva typy narácie. Prvý predstavuje svedectvá šestnástich novembrových aktérok, sktorými autorka viedla dialóg, adruhý typ narácie sa venuje príbehom zverejneným médiami pri príležitosti 20. výročia Nežnej revolúcie. Výskumne sa tak podarilo prepojiť subjektívne prežívanie ženskej individuality smediálnym obrazom. Ako autorka poukázala, práve mediálne videnie má radikálny a rozhodujúci vplyv na formovanie kolektívnej pamäti. Komparácia výskumných cieľov tak okrem iného zaznamenáva vzťah medzi individuálnou akolektívnou pamäťou. Oral history ako metóda poslúžila nielen obsahovým zisteniam, ale autorku zaujíma aj psycholingvistická stránka, t. j., akým jazykom aako osvojej činnosti novembrových dní účastníčky výskumu hovoria.
ʳܲá Ako odvrávať Novembru je založená na kvalitnom výskume aprináša viaceré čiastkové pohľady na problematiku vnímania žien počas novembrových udalostí vširšom celospoločenskom a európskom kontexte. Knihe dominuje odborný, vedecký štýl, napriek tomu sa autorka snaží najmä jazykom popularizovať prezentovanú výskumnú tematiku.
Rozostrené hranice
Rozpitá hranica medzi literárnym faktom afikciou je výrazná vžánri dokumentárneho románu. Po historickom románe Nedeľné šachy sTisom zroku 2016 vychádza vroku 2019 druhý dokuromán Silvestra Lavríka, Posledná k.&k. barónka. Národná kultúrna pamiatka Kaštiel Strážky a malebný regiónSpiš rozprávajú životný príbeh pozoruhodnej barónky Margity Czóbelovej, ktorá prežila rozpad rakúsko-uhorskej monarchie, obe svetové vojny, komunistický prevrat v roku 1948 z nej urobil statkárku a nasledujúcitotalitný režim jej vzal takmer všetko. Napriek tomu si uchovala bystrú myseľ, úctu arešpekt obyvateľov spišsko-tatranského regiónu.
Vďaka spätosti skaštieľom sa jej podarilo zachovať pre kultúrnu spoločnosť portréty predkov, cenné obrazy strýka Ladislava Medňanského isamotný kaštieľ Strážky. Dokumentárnosť aautentickosť románu zvyšuje aj osobná skúsenosť samotného autora, ktorý vranom detstve chodil kbarónke na hodiny kreslenia. Príbeh Babu, Margity Czóbelovej, je vyrozprávaný postavou Šlauka Probiera, pričom už samotné meno Šlauko je nomen omen z nemeckého der Schaluen, čo vpreklade znamená prešibanec. Probier je „profesionálny“ zbabelec, ktorý je nasadený na sledovanie barónky a túto svoju činnosť pretavuje do pravidelných písomných hlásení štátnej moci.
Historické fakty sa preplietajú sautorovou fantáziou až do takej miery, že miestami nie je možné identifikovať, kde sa končí jedno azačína sa druhé. Jednotlivé dejové línie sa striedajú, preskakujú, rozdeľujú aopätovne spájajú. Tomu je priamo úmerná aj voľba rozprávača: Lavrík využíva zmiešaný typ narácie, kde priamy rozprávač používa prvky personálneho rozprávača, akoby videl aj do vnútra postavy barónky. Vpriamom type narácie sa vyskytuje priama reč, ktorá dodáva do textu dynamiku adôslednosť, dôveryhodnosť zobrazenia postavy. Text dopĺňajú dobové fotografie, ako aj zápisnice zvýsluchov či citácie zkníh oumení. Azda najväčšmi mätú denníkové zápisky, kde čitateľ naráža na otázku ich pravosti.
Toto majstrovské balansovanie na hranici faktu afikcie zvyšuje čitateľský pôžitok astimuluje intelektuálneho čitateľa. Náročnosť kompozície rozprávania je odrazom zložitého osudu nielen samotnej ústrednej postavy, ale aj komplikovaných dejín Spiša, ktorý rozprávaním ožíva aprenikavo pulzuje svojím jazykom, reáliami a zvykmi. Odhaľuje všetky vrstvy jeho minulosti ahistorickú pamäť.
Môže sa javiť, že ústrednou postavou románu je barónka, ide však oprostriedok, ktorým sa autor vyrovnáva stotalitnou mocou (barónka je nositeľkou morálnych kvalít) aspišsko-tatranským regiónom. Vrománe sa formuje aj príbeh rozprávača, zmietajúceho sa vzajatí svojho charakteru avášní. Lavrík vytvoril vkontexte slovenskej literatúry ďalšiu postavu sčasti makovského typu. Dianie okolo rozprávača ústrednej dejovej línii nekonkuruje, je jej prirodzeným pendantom. Postmoderný dokuromán je životným svedectvom ženy, ktorá dokázala hodnotovo prežiť zničujúcu dobu.
Podobne ako uLavríka, topografia miesta azahmlenosť či autenticita rozprávania zohráva významnú rolu aj vpróze Kataríny Kucbelovej. Žánrovo reportážna novela svýraznými poetickými prvkami a sjednoduchým, ale informačne ainterpretačne výborne zvoleným názvom Č辱 sa odpútava od atakujúceho „komerčného“ folklóru a približuje čitateľa kjeho duchovnej podstate.
Katarína Kucbelová po štyroch básnických zbierkach vydáva svoju prozaickú prvotinu. Cesta knej viedla cez Šumiac pod Kráľovou hoľou, kde sa dva roky učila umiestnej ženy (jednej zposledných, čo ovládajú pôvodnú ručnú techniku) zhotoviť čepiec – symbol vydatej ženy. Chce sa naučiť niečo nové, získať zručnosť, atak sa vpravidelných intervaloch vracia na Šumiac, aby sa tomuto remeslu podučila. Iľka ju trpezlivo učí, vysvetľuje asprevádza. Spoločná práca obe ženy zbližuje, má terapeutický účinok aotvára bolestivé zákutia duše, o ktorých sa väčšinu života mlčí. Ako každá krása, aj čepiec má svoju odvrátenú tvár, má rub alíce. Krása ornamentu je nositeľom symbolu, ale aj príbehu. Rub čepca, pod ktorým sa ukrýva obyčajný papier alebo vianočná pohľadnica (založený, neviditeľný), je skrytý za krásnym farebným vonkajším ornamentom.
Iľka sa teší zo svojej pozície učiteľky, je rada, že proces tvorby sa zaznamenáva do knižnej podoby. Spoločným vyšívaním cez minulosť interpretujú súčasnosť. Próza zároveň otvára komplikovanú otázku spolužitia majority s Rómami. Kucbelová vníma problém spolužitia empaticky prostredníctvom vlastného pozorovania a autopsie vprotiklade so životnou skúsenosťou šumiackych obyvateľov. Rozprávanie má charakter intímneho sugestívneho kaleidoskopu. Jednotlivé krátke príbehy dopĺňajú medzititulky, ktoré objasňujú nasledujúce obrazy. Autorka oživuje slovný register viažuci sa ktematike šitia, vyšívania, zdobenia, prostredníctvom Iľky vykladá otechnikách amateriáloch. Škatule nití kupovaných za socializmu odkazujú na dobu, keď sa ženy nevydávali zlásky, ale znevyhnutnosti, bez možnosti vlastnej širšej spoločenskej realizácie.
Próza sa uzatvára vyrobením čepca, ktorý je vkonečnom dôsledku pre autorku nepotrebný. No cesta knemu, samotný proces tvorby, stereotypné, mechanicky sa opakujúce pohyby sú tým, čo autorku privádza k cieľu – znovuobjavenie seba a návrat ksebe.
Kniha Ľubomíra Olacha Guvernér Karvaš sleduje osud profesora Imricha Karvaša, známeho ako záchrancu slovenského zlata, financovateľa Slovenského národného povstania či zakladateľa Ekonomickej univerzity v Bratislave. V novovzniknutom Slovenskom štáte si ho za guvernéra Národnej banky Slovenska vybral Jozef Tiso. Utajovaním hospodárskych výsledkov krajiny pred najvyššími pohlavármi Slovenského štátu sa mu do značnej miery podarilo minimalizovať škody slovenskej ekonomiky. Navzdory tomu bol dvoma režimami odsúdený: najprv nacistami na trest smrti a neskôr komunistickým režimom kodňatiu slobody na 17 rokov.
Próza predstavuje pomyselný dialogický text, prerývaný výkladovými pasážami. Do rozhovoru, ktorý autor využil ako kompozičný princíp, vstupuje mladší spolupútnik Gustáv Husák, ktorý sas Karvašom ocitá vo väzenskej cele. Ich fiktívne rozhovory sa vracajú najmä kudalostiam vobdobí Slovenského štátu. Ich vzájomná konfrontácia vedie kobjasneniu dejinných udalostí prostredníctvom vlastného konania asvojich rozhodnutí, pričom hlavnú úlohu zohráva Imrich Karvaš.
Autor zobrazil autentické postavy, ktoré zažili výslnia aj pády, nie vždy dokázali konať neomylne a bez pochybností, napriek tomu sa snažili obhájiť svoje životné postoje a presvedčenie. Prostredníctvom spomienok sa do príbehu zapája viacero kontroverzných postáv (Vojtech Tuka, minister vnútra Alexander Mach, predseda SNR Vavro Šrobár, minister zahraničia Vladimír Clementis a bohémsky básnik Laco Novomeský). Zároveň sa autor snaží preniesť na čitateľa atmosféru bratislavského intelektuálneho prostredia.
Karvašov príbeh sa neodvíja chronologicky, nepodriaďuje sa časovej osi, ale je sformovaný do rozsiahlejších fragmentov. Na jednej strane autor dodal textu patričnú dynamiku, na druhej strane sa však miestami vytráca textová koherencia. Dialóg, ktorý je vknihe nositeľom spomínania, a tým pádom aj príbehovosti, pokrivkáva. Autorovi sa nepodarilo vytvoriť blízky, intímny vzťah oboch protagonistov; ich syntetické dialógy vyznievajú umelo, vyznačujú sa nekomplikovanosťou a prostotou. Naopak, tam, kde sa autor drží dôsledne faktografie, najmä vo výkladových pasážach, je presvedčivejší apútavý.
Variantné podoby knižných rozhovorov
Bard knižného rozhovoru Ján Štrasser, ktorý sa tomuto žánru venuje systematicky od roku 2005, zaujal aj v minulom roku, tentoraz rozhovormi so slovenskou herečkou, držiteľkou Českého leva a dcérou legendárneho Jozefa Kronera – Zuzanou Kronerovou. Štrasser si partnerov do knižných rozhovorov vyberá sám. Najčastejšie jeho voľba padá na divadelníkov či spisovateľov, keďže práve v umeleckom prostredí sa cíti komfortne. Optimistka zpresvedčenia – Zuzana Kronerová je jeho dvadsiatou knihou rozhovorov s rovnakou kompozičnou stratégiou. Štrasser chronologicky mapuje životné etapy partnera, pričom sa zaujíma o komplexnú osobnosť, schopnú prezentovať svoje spoločenské a občianske názory, videnie a postoje. Zámer predstaviť respondenta na pozadí príbehu krajiny v spojení s osobným prežívaním historických míľnikov, rozprávaním o dobe, ľuďoch a o svete cez prizmu výraznej umeleckej individuality je priehľadnou autorovou koncepciou.
Kniha rozhovorov Optimistka zpresvedčenia – Zuzana Kronerová vznikala od septembra 2018 do marca 2019. Jej jednotlivé kapitoly sa komplexne venujú životným, resp. profesijným etapám herečky Zuzany Kronerovej. Dialóg otvára detstvo sumelecko-kultúrnym zázemím, so záujmami aúsmevnými detskými historkami. Pomerne krátka časť sa zameriava na štúdium na VŠMU, zato hlbší priestor sa dostáva profesijnému smerovaniu – obdobiu pôsobenia v Divadle pre deti amládež vTrnave, vktorom po vysokoškolskom štúdiu začínala, aDivadlu Astorka Korzo ’90, ktoré sa stalo na dlhé roky jej umeleckou základňou. Cenné ačitateľsky zaujímavé sú spomienky, ktorými herečka sprítomňuje okolnosti ich založenia, zákulisie, tvorivúatmosféru aosobnosti oboch divadiel. Finále knihy sa venuje pôsobeniu herečky vdivadelnom afilmovom priestore Českej republiky, kde je mimoriadne obľúbená, a civilnejším, občianskym a verejným otázkam.
Kým Ján Štrasser si za partnera v dialógu vyberá osobnosti, ktoré sú mu svojím životným postojom blízke, novinár Karol Sudor vo svojej knihe rozhovorov si, naopak, zámerne volí názorového oponenta. Dva svety, dva póly, čierna abiela, liberalizmus verzus konzervativizmus sastretol vknihe rozhovorov Karol Sudor – Vladimír Palko: Liberál spovedá konzervatívca. Vladimír Palko: Šiel som až na hranu. Práve pri tejto knihe si čitateľ jasne uvedomuje, že texty rozhovoru sú výslednicou dvoch – spovedajúceho aspovedaného.
Dialóg medzi dvomi rovnocennými partnermi (intelektuálne, vedomostne) na opačných hodnotových stranách predpokladá ostrý súboj. Knemu aj došlo. Prebehol však distingvovane asrešpektom. Sudor ako skúsený novinár si zvolil bývalého politika amatematika s kresťansko-konzervatívnym hodnotovým nastavením, ocenil jeho inteligenciu, názorovú integritu aprofesijný príbeh. Sudor predstavil Palka aj prostredníctvom osobných tém, jeho detstva, dospievania aprvých kontaktov spolitikou. Zároveň v rozhovore reflektuje spoločenské zmeny, odhaľuje zákulisie vzniku Kresťansko-demokratického hnutia.
Vladimír Palko sa nenútene dostáva do polohy, vktorej je ochotný prezentovať nielen svoje hodnotové presvedčenie, ale aj emocionálne rozpoloženie. Priznáva svoju mužskú samoľúbosť, ale aj pokoru, ku ktorej ho priviedli životné skúsenosti. Obaja autori sú zdatní diskutéri, argumentačne silní (aj keď V. Palko sa podchvíľou prikryje katolíckou dogmou) avduchu liberálneho hesla „hlboko nesúhlasím s vaším názorom, ale urobím všetko preto, aby ste ho mohli povedať nahlas“ dokazujú, že cesta dialógu je schodná pre obe strany.
Karol Sudor je výborne zorientovaný apripravený, občas však nepochopiteľne „tlačí na pílu“ aj tam, kde to nie je potrebné (veľká časť sa zameriava na osobu Jána Čarnogurského, kde žiada odpovede, na ktoré mu môže odpovedať len samotný Čarnogurský). Zhľadiska kompozície, ktorá sa miestami javí nesúrodo, je možné knihu intuitívne rozdeliť na tri tematické celky: autobiografické údaje, priestor slovenskej politiky akultúrno-etické otázky. Kto je víťazom tejto knižnej debaty však napokon určia preferencie samotného čitateľa.
Ktitulom minulého roka, venujúcim sa výročiu 17. novembra, patrí aj publikácia 30 rokov po spodtitulom Slovensko 1989 – 2019. Otom, ako žáner publicistického rozhovoru dokáže mapovať históriu, čitateľa presviedčajú novinári Róbert Kotian aIvan Šulajter prostredníctvom komentárov, dejinných medzníkov arozhovorov. Spolu so svojimi partnermi vrozhovoroch reflektujú dynamické dianie na spoločenskej scéne od Nežnej revolúcie po nedávnu súčasnosť. Kniha ponúka 30 komentárov arozhovory s28 respondentmi, ktorých môžeme označiť za odborníkov vo svojej oblasti,lebo nesú vspoločnosti občiansko-odborný hlas. Široké spektrum ľudí, sktorými vedú autori dialóg, tak otvára priestor na analýzu celospoločenských tém posledných troch desaťročí. Novinári sa snažili opestrý avyvážený výber (aj keď zastúpenie žien je veľmi nízke, celkovo štyri respondentky, reflektujú tak všetky oblasti spoločenského života).
Masové dianie po kľúčovej historickej zmene vnašich dejinách hodnotia politológovia (Samuel Abrahám, Dagmar Horná aAlexander Duleba), osobnosti kultúry (Dušan Mitana, Milan Lasica či Lajoš Grendel), tréneri slovenských reprezentácií (Dušan Galis aJán Filc), sociológovia (Vladimír Krivý, Michal Vašečka, Iveta Radičová, Oľga Gyarfášová), ako aj historici (Jan Rychlík, Ľubomír Lipták aJán Jablonický). Svoj priestor dostávajú aj vyšetrovatelia Peter Holúbek,Ján Šátek aodborník na ústavné právo Marián Giba. Environmentálnu problematiku zastupujú rozhovory sekológom Mikulášom Hubom, klimatológom Milanom Lapinom aprezidentkou Zuzanou Čaputovou. Politický kontext okrem „špecialistov“ politológov dopĺňa exminister Ivan Šimko, analytik Marián Leško, investigatívny novinár Marek Vagovič a diplomat Václav Bartuška. Do zostavy sa pridávajú aj ekonomickí analytici Juraj Karpiš aViliam Páleník.
Väčšina rozhovorov vznikla vjubilejnom roku 2019, objavujú sa však aj dialógy, ktoré vznikli aboli publikované vrôznych časových obdobiach. Do publikácie sa tak dostávajú aj názory, postoje amyšlienky osobností, ktoré už nie sú medzi nami, ako Lajoš Grendel, Dušan Mitana či Ľubomír Lipták. Jednotlivé osobnosti otvorene pomenúvajú pozitíva inegatíva tridsaťročného obdobia. Upozorňujú na zaváhania azlyhania, otvárajú ajasne pomenúvajú bolestné, traumatizujúce škvrny minulosti (mečiarovské Slovensko, únos Michala Kováča ml., kauza Gorila, korupčné škandály najdlhšie vládnucej strany, vražda novinára ajeho snúbenice).
Respondenti sú nielen kritikmi, ale aj analyzujú príčiny, pričom konštruktívne navrhujú riešenia a zároveň nezapierajú víťazstvá, ktoré sa Slovensku vpriebehu tridsiatich rokov podarili (či už ide opokojné rozdelenie avznik samostatného Slovenska, vstup do euroatlantických štruktúr avneposlednom rade schopnosť hodnotovo aobčiansky sa stmeliť azasadzovať sa vprospech spoločnosti).
Zkompozičného hľadiska autori dodržujú jednotnú formu. Rozhovorom predchádza vizualizovaná dvojstrana sdobovou fotografiou ačasová os každého ztridsiatich rokov sdejinnými míľnikmi, ako aj komentár viažuci sa kdanému roku. Vzávere rozhovoru je uverejnený krátky medailón osobnosti, sktorou sa dialóg uskutočnil. Koncepcia knihy je zaujímavou formou obzretia sa za poslednými troma decéniami. Nejde len oakúsi informačnú povrchnú sondu či ospomienkové rozprávanie, jej snahou je sčo najväčšou legitimitou podať súhrnnú odbornú analýzu ainterpretáciu historicko-spoločenských procesov.
Variantné podoby rozhovoru dokladá kniha dvoch historikov – Miroslava Michela a Ivana Kamenca. Samotný názov Rozhovor s dejinami s podtitulom Ivan Kamenec o cestách slovenskej histórie s Miroslavom Michelom môžeme vnímať ako synekdochu, kdepozíciu dejín zastupuje nestor slovenskej historiografie. Ivan Kamenec napriek svojmu pokročilému veku stále pracuje vHistorickom ústave Slovenskej akadémie vied. Vo svojej výskumnej profilácii sa orientuje najmä na obdobie Slovenského štátu aproblematiku dejín holokaustu vslovenskom priestore. Aktívne sa zapája do kultúrno-spoločenského diania, je držiteľom štátneho vyznamenania Radu Ľudovíta Štúra I. triedy, ktoré mu bolo udelené za dlhoročné mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a o rozvoj historických vied.
Rozhovor sdejinami je dialogickou biografickou knihou, ktorá sa zaoberá predovšetkým profesijnou dráhou jedného znajvýznamnejších historikov svojej generácie. Prvé nahrávky rozhovorov začali vznikať pred desiatimi rokmi. Viac ako osem hodín nahrávok sa pretavilo do pomerne útlej knihy, ktorej cieľom bolo ponúknuť „akési čítanie do električky“. Kniha sa tak stáva pomerne lakonickou „sondou“ do života Ivana Kamenca. Text je komponovaný sčasti chronologicky (detstvo, štúdium, povinná vojenská služba, prvé dotyky svedou, akademická činnosť) asčasti tematicky (témy súvisiace sdianím na Historickom ústave SAV, názorové strety vakademickej obci historikov, otázky slovenskej historiografie). Obe časti majú snahu navzájom sa dopĺňať.
Ivan Kamenec je jedným zmála historikov, ktorí sa včase totalitného režimu venovali obdobiu Slovenského štátu aotázkam holokaustu. Táto téma s ním bytostne rástla, keď sa musel ako malý neárijský chlapec skrývať v bunkri. Keďže nemohol nastúpiť do prvého ročníka, skrýša sa mu čiastočne stala školou a naučil sa čítať, čo ho priviedlo ku knihám a najmä k histórii. Cenné sú rozhovory o pozadí Historického ústavu (od 60. do 90. rokov), o historikoch a akademikoch, najmä v čase totalitného režimu. Tu Kamenec s pokorou a dôstojne reflektuje aj vlastné rozhodnutia vo vzťahu k totalitnej mašinérii.
Tak ako je kniha koncipovaná ako „krátka sonda do životných skúseností, radostí, ale aj smútkov“ historikovho života, zostávajú autori zdržanliví aj pri sonde do zložitejších otázok slovenského dejepisectva (exiloví historici a ich vnímanie Slovenského štátu, rozdvojené dejepisectvo). Obaja sa vyhýbajú hlbšiemu ponoru do problematiky, obchádzajú argumentáciu či precíznejšiu konfrontáciu, čo je na škodu. Práve úsporný prienik do jednotlivých tém je slabším miestom rozhovoru.
Kniha napriek tomu prináša mnoho myšlienok, ktoré vedú k ďalším úvahám, je pohľadom do života akademika, ale aj skúmavým pohľadom človeka na dejiny 20. storočia. „Historik by mal prinášať nielen nové fakty a osvetľovať ich súvislosti, ale mal by seba a najmä svojich čitateľov či poslucháčov v tom najlepšom zmysle slova znepokojovať, provokovať, dávať im podnety na premýšľanie o vlastných národných a štátnych dejinách. Nesmie sa báť ísť so svojimi myšlienkami na trh, do polemík a otvárať celospoločenské diskusie. Nie je to vždy jednoduché, ľahké, ale o to dôležitejšie.“ (s. 156)
Keď sa rozdúcha nacionalizmus
Vroku 2018 vyšla vo vydavateľstve Absynt reportérovi Andrejovi Bánovi kniha Slon na Zemplíne, kde sa cestopisne ocitá doma, v slovenských dedinách amalých mestách, ktoré všeobecnej pozornosti unikajú. V roku 2019 sa Bán opätovne vracia na svoj obľúbený Balkán v knihe snázvom Trochu oheň, trochu ľad. Príbehy Balkánu. Horúca balkánska krv amrazivé hrôzy sa stávajú ústredným reportážnym príbehom. Spomínaná oblasť sa obyčajne ľuďom spája s bývalou Juhosláviou a občianskou vojnou v rokoch 1991 až 2001, filmovým nadšencom aj s obrazmi srbského režiséra Emira Kusturicu. Spolu sautorom sa ocitáme voblasti, ktorá svojou spleťou etnicity, náboženstva akultúry nemá v Európe konkurenciu.
Svoje balkánske príbehy otvára postavou Josipa Broza Tita, ktorý založil Demokratickú federatívnu Juhosláviu arazil vlastnú cestu socializmu. Dokázal vzdorovať Stalinovi, Churchillovi aj americkému prezidentovi Eisenhowerovi. Podarilo sa mu pod pokrievkou udržať bublajúcu etnicko-náboženskú zmes, zjednotenú vJuhoslávii, až do svojej smrti. Bán si kladie, okrem iného, otázku, prečo došlo kobčianskej vojne vkrajine, kde dlhodobo koexistovali viaceré národy aetniká.
Príbehy Balkánu sú zostavené na základe zážitkov apostrehov zciest (kratších mikrosituácií, legiend, rozprávaní), rozhovorov sobyčajnými ľuďmi, vojakmi, ale aj s politikmi aďalšími. Niektoré regióny aetniká majú vreportážach dominantnejší priestor (napr. Srbi, Kosovci aAlbánci), autor sa sčasti venuje otázke chorvátsko-srbských vzťahov aSevernému Macedónsku, niektoré etniká, ako Slovinsko, obchádza, čo pravdepodobne súvisí sautorovými preferenciami apoznaním prostredia. Bán ponúka vyvážený vhľad cez optiku zainteresovaných národov.
Pri prezentovaní aformulovaní rôznych pohľadov na dianie minulé, súčasné aaj budúce vbývalej Juhoslovanskej republike otvára priestor všetkým stranám, snaží sa zaujať neutrálny, stoický postoj, od ktorého sa odkláňa pod tlakom prežitého len zriedkavo. Dbá na to, aby predstavil povahu ahistorické pozadie miestnych, sprehľadňuje genézu krviprelievania vobčianskych vojnách, nazerá na súčasnosť aupozorňuje na problematiku migrácie. Pri zachytávaní príbehov sa typicky bánovsky časopriestorovo stráca, prelína opisy či rozprávačské línie, čo čitateľovi, ktorý nepozná regionálne ahistorické súvislosti, môže navodiť zmätok.
Jazyk knihy je investigatívny, publicisticky vyzretý aautor dokáže aj pri sugestívnych opisoch poetikou jazyka vyvolať úsmev. „Štyridsaťročný šejch Shehu, Albánec narodený na chorvátskej Istrii, sedí vrohu miestnosti na vyvýšenom mieste. Bratia mu sbezvýhradnou úctou doslova visia pohľadom na perách. Čokoľvek vysloví, je sväté. Pôsobí tak trochu dojmom, že Pánboh knemu občas zájde na konzultácie.“ (s. 119)
Kniha Trochu oheň, trochu ľad je autentickým svedectvom, odhaľuje Balkán v jeho horkokrvnosti, pestrosti, ale aj v mrazivých zverstvách vojnových časov. Andrej Bán Balkán pozná arozumie mu, ato učí aj svojich čitateľov – porozumieť a spoznať rozpálenú balkánsku krv.
Vroku 2018 priniesla historička Historického ústavu SAV Marína Zavacká autentické svedectvo dokumentárnych zápiskov ľudáckym režimom väznenej Márie Janšákovej spodrobným komentárom vknihe Ľudácka prevýchova. Tematicky na obdobie „problémových“ moderných dejín Slovenska nadväzuje mladý tvorivý historik Anton Hruboň vknižnej publikácii Ľudácka čítanka. Kniha prostredníctvom autentických dobových textov ponúka nový uhol pohľadu na Slovenský štát. Na to autorovi poslúžila antológia 31 vybraných textov (prejavy, básnické pásma, publicistické články najmä zpolitického denníka DZá, archívne dokumenty, žurnalistické príspevky). Autor tak volí stratégiu nazerania na históriu prostredníctvom jazyka politiky.
Cieľom politického jazyka je persuazívnosť: snaha presvedčiť poslucháčov, čitateľov osprávnosti vlastných politických postojov, názorov arozhodnutí, atak usmerniť ich budúce konanie, ktoré sa bude stotožňovať smyšlienkami, postojmi ariešeniami politickej moci. Hruboň publikáciou upozorňuje na to, že aj keď režim ako taký padne, resp. zanikne, štruktúra politického jazyka zostáva, „pretrváva ako kultúrny kód, konzervuje vzorce politického správania amyslenia v súlade snaučenými šablónami avakomsi umelom spánku čaká na svoju príležitosť za vhodných spoločensko-politických podmienok vrátiť sa späť na scénu avrovnakej, prípadne kozmeticky pozmenenej podobe povstať zpolitickej kómy“. (s. 12)
Texty knihy pochádzajú z archívnych prameňov a historickej tlače, tematicky sú rozčlenené do ôsmich kapitol. Vhodne im predchádzajú komentáre historika interpretujúce kontext aširšie historické súvislosti. Vybrané výpovede vjednotlivých textoch podrobnejšie autor dopĺňa, komentuje vpoznámkach pod čiarou, nevstupuje do autenticity textu zdôvodu zachovania jeho vierohodnosti (texty sa prezentujú v pôvodnom znení bez úprav, prítomný je aj súdobý pravopis).
Texty v Ľudáckej čítanke predstavujú obraz myšlienkového sveta ľudáckeho režimu, jeho heroické predstavy amýty oSlovensku, podsúvajúce ľudácku ideológiu abudujúce kult osobnosti (Tiso, Tuka, Hlinka). Nedá sa vnich nevšimnúť si dobový vplyv nemeckej propagandy, ako aj jej epigónstvo. Kritickému čitateľovi (autor sám vúvode apeluje na kritického čitateľa) súbor zvolených textov približuje silu ľudáckeho systému, ale aj metódy režimovej propagandy. Dôkazom je aj množstvo kultúrnych osobností, ktoré jej podľahli aosvojili si jej praktiky (intelektuál Tido Gašpar, básnik Valentín Beniak, františkánsky mních apredstaviteľ katolíckej moderny Rudolf Dilong). Ľudácka čítanka je knihou, ktorá nenecháva dobové režimové texty minulosti, pretože tuší, že jej jazyk je vspoločnosti stále prítomný.
Tematika dejín holokaustu je vliteratúre neustále prítomná, jej autori sa však snažia prinášať nové poznatky avýskumné zistenia. Holokaust je štátom riadená genocída Židov, ktorá mimoriadne tragicky zasiahla európske asvetové dejiny. Vširšom zmysle je termínom holokaust označený aj systém táborov aväzníc. Verejnosti sú známe koncentračné tábory vOsvienčime či Treblinke, oveľa menej sa hovorí odobre stráženom nacistickom tajomstve – vyhladzovacom tábore Sobibor, ktorý sa nachádzal štyri kilometre od rovnako pomenovanej dediny. Tábor Sobibor má špecifický význam pre Slovensko, pretože vjeho útrobách prišlo oživot najviac zavraždených Židov, deportovaných znášho územia. V roku 2019 vyšla publikácia Tábor smrti Sobibor. Dejiny aodkaz pod hlavičkou editorov Jána Hlavinku aPetra Salnera. Kniha je pozoruhodná tým, že predstavuje výstup z medzinárodnej konferencie pri príležitosti 75. výročia väzenského povstania (14. október 1943) a nasledujúceho zničenia tábora, a je výsledkom spolupráce historikov a etnológov. Jej autori sú poprednými vedecko-výskumnými pracovníkmi univerzít nielen na Slovensku, ale aj vzahraničí.
ʳܲá má osem kapitol, ktoré sa komplexne ado hĺbky venujú problematike sobiborského holokaustu prostredníctvom čiastkových tém, ako sú dejiny tábora, operácia Reinhard, profily páchateľov zločinov (individuálneho askupinového charakteru), súdne procesy sobiborských zločincov a reminiscencie pamätníkov, ale aktuálne aj reflexii holokaustu vnašom prostredí či analýze fenoménu hromadiacich sa konšpiračných teórií. Jednotlivé príspevky majú odborný charakter, autori pracujú svýskumnými dátami aopierajú sa oodbornú literatúru.
Hoci má vedecký charakter ajej prvotnou komunikačnou funkciou je sprostredkovať informácie na vedeckom fóre, jazyk jednotlivých príspevkov má silný popularizačný ráz, čím sa monografia výrazne približuje širšiemu spektru čitateľského publika. Tematika vyhladzovacieho tábora Sobibor bola vslovenskej historiografii na okraji záujmu, čo pravdepodobne súvisí s náročnosťou skúmania, keďže nacisti po väzenskej vzbure v roku 1943 tábor zrovnali so zemou, čím cielene zahladili všetky stopy jeho existencie. Monografia Tábor smrti Sobibor prináša podrobnú správu o jednom z nacistických ohnísk, kde boli spáchané najväčšie zločiny proti ľudskosti na židovských životoch. Autori záverečnej kapitoly Peter Salner a Zuzana Panczová z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV navyše analyzujú súčasnú reflexie holokaustu vrátane nebezpečných konšpiračných teórií postavených na jeho popieraní.
Mimoriadne zaujímavá vslovenskom historickom výskumnom kontexte je minuloročná kniha historika Jakuba Drábika šܲ. ʳܲá predstavuje vedeckú monografiu, ktorá prináša vyčerpávajúci pohľad na fašistickú ideológiu. Drábik patrí khistorikom tzv. „nového konsenzu“, pričom pri definícii fašizmu vychádza zteórie svojho oxfordského školiteľa prof. Rogera Griffina anadväzuje na ňu. Najdôležitejším cieľom publikácie „je vysvetliť, prečo fašizmus vznikol, prečo mu podľahlo také obrovské množstvo ľudí aprečo vyústil do jednej znajväčších katastrof vľudských dejinách“ (s. 18). Hlavnou výskumnou metódou, oktorú sa opiera, je analýza prejavov atextov publikácií samotných fašistov. Zameriava sa na rôzne aspekty fašizmu, pričom ich analyzuje zviacerých uhlov pohľadu. Sleduje vznik fašizmu, metódy, vplyvy apodmienky jeho rozmachu najmä vkrajinách (Taliansko aNemecko), kde sa dostal kmoci prostredníctvom slobodných volieb. Pomocou komparácie atomizuje špecifiká fašistickej ideológie vjednotlivých štátoch (Taliansko, Nemecko, Spojené kráľovstvo, Československo).
Tematicky je monografia rozdelená do troch okruhov. Vprvom sa zameriava na analýzu fašizmu, vdruhom sa venuje jednotlivým fašistickým režimom aposledný okruh sa venuje fašizmu po 2. svetovej vojne. Aj keď ide ofundovanú publikáciu odborného charakteru, vktorej sa autor opiera ovýznamné množstvo relevantných zdrojov, jazyk monografie je zrozumiteľný širokej verejnosti, prihovára sa čitateľom jasne ajprostredníctvom príkladov aparalel so súčasnosťou (najmä vsúvislosti sparlamentnou stranou Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko).
Kniha šܲ je príliš komplexná a dobrá na to, aby rezonovala iba v česko-slovenskom prostredí, pokojne si preto môže dovoliť mať aj európske ambície. Pozoruhodná je nielen hutnosťou a kvalitnou výskumnou prácou, ale aj apelom, ktorý je v nej neustále prítomný. šܲ „Je totiž ako herpes – jeho vírus môžeme mať v tele, ale nikdy neprepukne, ak je náš imunitný systém v poriadku. Ak je však oslabený – ako demokracia dnes – herpes prepukne.“ (s. 566)
Literatúra faktu roku 2019 sa vyznačuje autentickosťou, autori sa snažia prinášať nové témy a pohľady na minulosť, usilujú sa osloviť čitateľa cez prizmu hodnovernosti a odbornosti. Vracajú sa najmä do histórie obdobia slovenského štátu, dejín holokaustu, k novembrovému a ponovembrovému dianiu. Zaujali najmä mladí historici, ktorí slovenský historický výskum dostávajú na svetovú úroveň. Tam, kde je prítomný disciplinovaný a kontinuálny vedecký výskum, sa snažia autori texty popularizovať, čo sa im aj vcelku darí. No úsilie spojiť literárnosť na jednej strane a vedeckosť na strane druhej, neprestane byť výzvou ani pre rok 2020.
PhDr. Mgr. Jana Kičura Sokolová, PhD. (1981)
Vyštudovala slovenský jazyk a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. Odborne sa venuje vývinu syntaxe v ranej ontogenéze dieťaťa a štylistike.
Foto: archív autorky
