ղľáԾ
Začiatkom septembra zomrelJacek Bukowski(18. 2. 1945 – 1. 9. 2020),poľský básnik, autor textov populárnych piesní, priateľ a prekladateľ súčasnej slovenskej literatúry, o. i. próz Ballu, V. Pankovčína, D. Kapitáňovej, básní E. J. Grocha, I. Koleniča, P. Macsovszkého či K. Chmela.
Za Jacekom Bukowskim
„Sluchaj, Balla!“ ozvalo sa vslúchadle raz ráno niekedy okolo roku 2006.
Volal absolútne cudzí pán aoznámil, že začína prekladať moje poviedky,takže otýždeň pricestuje abude umňa pár dní bývať. Aby vraj tie texty lepšie pochopil. Bol som všoku, ale potešilo ma, že jazyku neznámeho volajúceho rozumiem, aj keď som sa čudoval, odkiaľ viem po poľsky.
Ukázalo sa, že ten jazyk bola Jackova slovenčina.
Vysvetlil mi, že on ráno po slovensky nevie, preto prekladá len večer avnoci. Ráno nevie veľmi ani po poľsky, prebúdza sa priebežne prikáve aaž postupne začína myslieť akomunikovať.
Jacek Bukowski, starší, entuziazmom sršiaci aako neskôr vysvitlo, vždy ležérne a vkusne oblečený milovník pestrofarebných ponožiek, topánok, úzkych džínsov aledabolo zakasaných košieľ a tričiek, bol úspešný textár populárnych piesní, básnik, publicista, prekladateľ zbulharčiny aneskôr aj slovenčiny, fanúšik vážnej hudby, kvalitnej literatúry aešte kvalitnejšej whisky. Vostatných rokoch však bol najmä neúnavným propagátorom slovenskej literatúry vPoľsku; pre vydávanie slovenských autorov robil maximum, prípadné neúspechy na tomto poli rozhorčene komentoval najobľúbenejšou poľskou nadávkou a nikdy sa nevzdával.
„Sluchaj, Balla!“ Tak sa často začínal prúd vášnivého vysvetľovania, ba priam kázania na rôzne témy, vždy pri poháriku whisky acigarete. Postupne som sa dozvedel, prečo si už nemám kupovať knižky, lebo na jeden život ich stačí tak dvadsať a vďalších sa len opakuje, čo bolo vtých predošlých, prečo mám počúvať Gustava Mahlera, ale ani od neho nie všetko, prečo nemám piť pivo ale destiláty, prečo aako po mne musí opravovať aprepracúvať moje texty aaž potom ich prekladať, prečo mi priniesol obraz od psychicky chorého poľského maliara aako sa ho najprv nevedel sám vzdať, atak mi ho vlastne nepriniesol, lebo ten obraz, ktorý mi priniesol, je iný obraz od toho istého maliara, ten prvý si jednoducho radšej nechal, a prečo treba hrať blues aaké sú jeho pravidlá aprincípy – pri tejto téme sa postavil adokresľoval ju tanečnými krokmi medzi stoličkami, stolíkom aakváriom vjeho varšavskom minibyte, amňa ohúrila tá rozpohybovaná, chudučká postava svižného sedemdesiatnika sbeckettovsky úzkou tvárou achlapčensky strapatou sivou šticou, ale ohúrila ma vlastne iba rovnako ako mnoho, mnoho iných vecí vsúvislosti stýmto nezabudnuteľným úžasným človekom.
Áno, vtom byte bolo akvárium. Raz sa knemu postavil aukázal na korytnačku, ktorá sa korytnačím tempom prechádzala po dne.
„Sluchaj, Balla!“ začal ainformoval ma, že korytnačka na neho hľadí ako na Boha, lebo to on jej stvoril sklený svet aobčas sa pred ňou zjavuje, aj keď nie vhoriacom kríku, ale vdyme cigariet, lenže nám, ukázal na mňa ana seba, nám sa nikdy nikto vohni ani dyme nezjavil, tak si nerobme ilúzie!
Nerobili sme si ich.
Ateraz Jacka Bukowského zrazu niet.
Vždy racionálne a bez sentimentu prijímal fakt, že keď je niekto raz už preč, tak nie je nikde, ani hore, ani dolu, a ak hej, tak jedine v pamäti tých, ktorí ho poznali.
Čo sa týka pamäti, mal určite pravdu.
Vmojejostane, kým ostane tá pamäť.
Ale aj tak hovorím, sluchaj, Jacek, vďaka za všetko, je mi čudne ztoho náhleho prázdna, apredsa len dúfam, že ma kdesi počuješ.
Foto: Balla
