ղľáԾ
Jostein Gaarder: á첹
Preklad: Zuzana Bátorová Vahančíková
Bratislava: Lindeni, 2020
dzá á첹 nórskeho spisovateľa Josteina Gaardera, svetoznámeho najmä vďaka knihe pre deti Sofiin svet (po slovensky vyšla vroku 2002), je pre mňa rozporuplný pre viaceré aspekty. No všetky nedostatky, ktoré by som autorovi mohla vytknúť, sa vdruhej polovici á첹a zvrtnú aviaceré motívy (pohrebov, etymológie slov či rodiny Lundinovcov) nadobudnú potrebnú funkciu a zreteľný význam.
Ak som na začiatku prózy nechápala, prečo sa jej protagonista, gymnaziálny učiteľ a lingvista Jakop Jacobsen, zúčastňuje toľkých smútočných hostín azčoho ho vlastne ich účastníci upodozrievajú, vjej druhej časti ma priam zamrazilo poznanie, že na karoch nachádza veľké rodiny, ktoré sám nikdy nezažil. Vtej chvíli mi prestal prekážať pátos, sentiment či dopovedanie, ktoré sa k tomuto „čudnému“ človeku zrazu hodili, najmä keď sa objavili vkontexte slov označujúcich vindoeurópskych jazykoch najbližších príbuzných. Ak sa mi spočiatku vymenúvanie členov rodiny Lundinovcov zdalo zbytočné a zdĺhavé, postupne som spolu s rozprávačom objavovala prepojenia medzi nimi aprotagonistom, ako aj ich pozoruhodné príbehy.
Apropo, príbehy... Tie kapitoly, ktoré sú pomenované podľa pozostalých, nevypovedajú len oich smrti aživotných peripetiách, ale smerujú aj kstieraniu hraníc medzi realitou afikciou. Jakop sa totiž na základe nekrológov usiluje vymyslieť tú najpravdepodobnejšiu odpoveď na otázku, kde sa so zosnulým zoznámil, adlho sa mu to darí – až do chvíle, keď sa na pohreboch začne stretávať sviacerými príbuznými Lundinovcov – mladá, múdra aprovokatívna Ylva mu neverí ani slovo. Jeho klamstvo je odhalené, keď Jakop rozpráva osvojich zážitkoch (túre akúpaní) so zosnulou, no nevie, že Grethe Cecilie bola ochrnutá. Jej sestru, psychoterapeutku Agnes, však vymyslená epizóda upúta ana kare ho zadrží: „Od toho okamihu ste sa ty atvoja rodina stali súčasťou hlavnej dejovej línie môjho príbehu.“ (s. 140)
Vrománe však nie je dôležitá len (chýbajúca) rodina či protagonistova schopnosť fabulovať natoľko uveriteľne, aby aspoň vtej „náhradnej“ na chvíľu pobudol. Jakop je z rovnakého dôvodu fascinovaný aj jazykmi aslovami: „Väčšina slov, ktoré používam, sú pôvodné indoeurópske slová. Patrím teda do jazykovej rodiny, ku ktorej cítim silné puto. Vnej majú moje slová svojich starých rodičov, prarodičov apraprarodičov, tety, ujov, bratrancov, sesternice apríbuzných zďalších kolien. Mám tak do istej miery prehľad orôznych vetvách tejto rodiny počas obdobia niekoľkých tisícročí.“ (s. 164)
Jakop je, podobne ako nie náhodou vrománe spomenutý Ibsenov Peer Gynt, samotár ačudák, ktorý pred skutočnosťou uniká do fantázie. Takisto má problém komunikovať sľuďmi, napriek tomu sa už vúvode románu vyberie na prechádzku sPellem Skrindom avedie sním zasvätenú debatu ozákladoch slov vrôznych jazykoch. Neskôr vysvitne, že Pelle je nádherná maňuška, ktorú protagonista vyhral vtombole ako sedemročný. Pelle je smelší, otvorenejší, múdrejší ahovorí hrubším hlasom ako Jakop – Pelle je Jakop anaopak, vzmysle slov z貹Ծšá oružovom kre, ktorý je totožný s človekom.
Jakop je iracionálny intelektuál, ktorý nie vždy rozlišuje medzi realitou a fikciou, respektíve, ktorý si vytvára paralelné svety, aby nadobudol pocit zmysluplnosti. Vdetstve bol šikanovaný (aj pre Pelleho) aani vdospelosti ho okolie nechápe, čo ho privádza kalternatívnemu bytiu (rozhovorom sbábkou, životu shippies atď.). Za emocionálne mimoriadne presvedčivé považujem scény, vktorých sa prejavuje rozdielne vnímanie Pelleho inými ľuďmi, ilustrujúce napríklad necitlivosť jeho manželky Reidun, ktorá by pána Skrinda najradšej vyhodila, anaopak, hlbokú empatiu Agnes.
Treba uznať, že Gaarder pracuje snávratnými motívmi aj so štatútom postavy premyslene – rozsiahle úvahy o jazyku ma nemusia baviť podobne ako podrobný „rodokmeň“ Lundinovcov, ale pre lingvistu Jakopa predstavujú nevyhnutný zmysel bytia práve tak ako pohreby. Ani priama narácia, umožňujúca subjektívne výklady koreňov slov či opakovanie, však nie je dôvodom pre klišéovité, prezdobené vety…
Jakop v dlhom, otvorenom liste Agnes, ktorý by mohol byť plný emócií, ba ifráz, takpovediac vysvetľuje svoju naračnú taktiku – rozprávanie sa dostáva do centra jeho pozornosti. Akoby racionálne počítal s inými potenciálnymi čitateľmi a písal knihu na vydanie: „Zahrnul som to do môjho príbehu, aby lepšie držal pohromade, keby si ho okrem teba niekedy chcel prečítať aj niekto iný. Navyše som sa ešte definitívne nerozhodol, či dám vôbec niečo prečítať tebe. Doposiaľ som ti ani len nenaznačil, že som už osvojich výčinoch napísal takmer celú knihu. Vposledných dňoch som si uvedomil, že zrejme rovnako, ako sa obraciam na teba, píšem to všetko aj sám sebe.“ (s. 236)
Napriek danej rozporuplnosti ma román á첹 ako celok zasiahol, predovšetkým stvárnením muža, ktorý sa osamelo hral s maňuškou aj všesťdesiatke, lebo to bol jediný „človek“, ktorý mu bol schopný porozumieť, muža,ktorý jedine na karoch mohol stretnúť „príbuzných“.
