ղľáԾ
Juraj Šebo: Také bolo PKO
Kamil Peteraj, môj kamarát zmladosti, ma navnadil, aby som niečo napísal aj oPKO, keď som už písal oBratislave 50., 60. a70. a80. rokov. Uvedomil som si, že na túto tému toho bolo vmédiách popísané dosť a že ju treba spracovať nanovo a od nuly. Po krátkom uvažovaní som sa na to dal. Bolo to nieže o päť minút dvanásť, ale bila dvanásta hodina. Park kultúry a oddychu v Bratislave, familiárne nazývaný Pekáč, je totiž na pekáči, je pripravený na búranie. Je to fenomén kultúry Slovenska posledných 50 rokov. Nebol len o kultúre. Bol aj oniečom inom. Jeho vitráže ma dojímajú nie kvalitou, ale tým, že som pod nimi vypil desiatky káv, vín a fernetov na všemožných koncertoch, že som pod nimi prvý raz počul naozajstný džez svetovej triedy, že som tu videl svojich obľúbených Shadows, Tremeleos, Sandie Shaw, Josephine Baker. Dokonca aj mimobratislavčania tam mávali svoje bály a dievčatá tanečné a... ďalej si doplníte sami.
PKO je miesto, kde som strávil svoju mladosť, dospelosť azačínajúcu starobu. Nikdy nezabudnem, ako už pri vystúpení zelektričky č. 7 bolo počuť zampliónov hudbu. Vo vstupnej hale ma privítal krásny oválny vodotrysk zhnedého mramoru, ktorý vlete príjemne osviežoval horúci vzduch. Do PKO som chodieval pri rôznych príležitostiach. Je zaujímavé, že vždy tam bola iná vôňa. Cez deň to voňalo inak ako na plese, inak ráno po plese (to už nebola príjemná vôňa) acelkom inak, keď tam boli stranícke zjazdy. Vedľa spoločenskej sály bola letná záhrada na mieste, kde potom vyrástla železná obluda výstaviska. Na balkóne nad vstupnou halou bola verejná čitáreň, kam si chodili penzisti posedieť, prečítať noviny aporozprávať sa. Bola tam aj miestnosť sbiliardom aniekoľko klubovní, kde to žilo. Rôzne krúžky, resp. kurzy bežali naplno. Pani Laurincová viedla dramatický krúžok, Belo Turba spevácky. Mimochodom, tu začínala aj Eva Máziková, ktorá neskôr spievala s orchestrom PKO až do roku 1967. Malá sála bola vyhradená tanečníkom, okrem jedného mesiaca vlete, keď tam (ktovie prečo) zvykli robiť výstavu exotického vtáctva. Vestrádnej hale bývali koncerty. Keď sa konal koncert azároveň vspoločenskej hale ples, bolo rušno. Šatniarky sotva stíhali. Bufety neboli bohviečo, fungovali zle astouto skutočnosťou si usporiadatelia nevedeli po celý čas poradiť. A aby som nezabudol – Ružová záhrada. Tá bola na konci PKO smerom do mesta. Bol to park skríkmi ruží alavičkami. Tam sa dalo vždy v pokoji posedieť.
Prísť o miesto, ktoré je pamäťou viacerých generácií, o miesto, ktorým prešli nielen dejiny politické, ale aj tie bezbrannejšie, kultúrne, ktoré dávajú životu kvalitu, je kultúrne barbarstvo. Mesto, ktoré zabíja svoju pamäť, je choré. Ale bager je len druhý krok. Najprv ten Park kultúry a oddychu musel ktosi predať. Ten ktosi, kto dostal Pekáč na pekáč.
Naši hradní páni zabudli, že počas svojej päťdesiatročnej histórie nadobudol Pekáč hodnotu, ktorá mu dáva právo žiť - a tá stojí na nielen na zážitkoch a spomienkach desaťtisícov ľudí, pre ktorých je súčasťou ich vlastnej osobnej histórie, ale je aj samozrejmou súčasťou ich mesta. Oarchitektonickej hodnote diela jasne hovoria výpovede renomovaných architektov. Napriek všetkému to vyzerá, že populárny Pekáč skončí na smetisku dejín.
Pozadie tejto kauzy aspôsob, ako by sa mal nahradiť kultúrny priestor PKO, rozoberať nejdem, toho sú plné médiá. Skôr chcem naznačiť, čo znamenalo PKO pre obyvateľov Bratislavy, ba icelého Slovenska. Snažil som sa zachytiť jeho atmosféru, keď bolo na vrchole, ale aj pocity pamätníkov asklamanie zvývoja situácie.
Trochu histórie
Je zaujímavé, že prvé zmienky oPKO, vtedy ešte veľtržnom areáli, nájdeme v architektonickej súťaži z roku 1940, keď sa likvidoval celý hradný kopec a aj hrad. Niektoré návrhy boli tak drastické a monumentálne, že prekonali aj terajšie búracie tendencie. Boli to talianske a nemecké návrhy z čias fašistickej architektúry. Pri Dunaji bol už vtedy zakreslený veľtržný areál. (Informácie zčasopisu Elán 1940)
Na začiatku boli Dunajské veľtrhy vBratislave, ktoré sa konali od roku 1921. Súbor budov PKO postavili v rokoch 1940 – 1948 aareál sa plánoval rozšíriť. Z pôvodného zámeru nakoniec zišlo. Súviselo to s tým, že sa po vojne obnovila Československá republika a veľtržné aktivity sa sústredili do Brna. Areál PKO ostal teda v tomto kontexte nevyužitý. Zuvedeného dôvodu sa objekt transformoval na kultúrno-spoločenské zariadenie, ktoré neskôr získalo názov PKO. Prvé dve haly ešte patrili kvýstavnému komplexu. Tretia hala sa stala prvou športovou halou s tribúnami v Bratislave, vďaka čomu sa už aj u nás mohli konať medzištátne športové zápasy. Štvrtá hala sa stala sídlom Výskumného ústavu vodného hospodárstva, v ktorom sa simulovali modely veľkých energetických vodných priehrad na Slovensku. Súbor PKO má teda v kontexte starších i mladších dejín obchodu, kultúry i techniky na Slovensku svoj význam. Je zaujímavé, že dnes sa v súvislosti s jeho likvidáciou hovorí len ako o „skromnej architektúre“.
Vrokoch 1951-1954 sa súčasne svtedajšou prestavbou nábrežia podľa predstáv vedenia mesta začala stavať terajšia podoba bratislavského PKO, ktoré predstavuje podľa renomovaných architektov mimoriadne vydarený prípad konverzie priestorov z priemyselno-výstavných na kultúrno-spoločenské. Komplex otvorili v predvečer Sviatku práce vroku 1955. Zábava bola vtedy určená všetkým brigádnikom, ktorí dobrovoľne - a niektorí aj povinne - priložili ruku k dielu. Existujú písomné záznamy, ktoré hovoria o usilovných študentoch, ktorí prišli Pekáču pomôcť až z Kórei. Brigádnici mali preukazy, do ktorých si nalepovali odpracované hodiny. Za odmenu sa mohli zúčastňovať rôznych akcií zadarmo. Na stavbe sa zúčastnilo viac než 35-tisíc dobrovoľných i menej dobrovoľných brigádnikov zbratislavských podnikov, organizácií aškôl. Za odmenu každý znich obdržal Zlatý odznak budovateľa Parku kultúry a oddychu. Jeho nositeľ mal na istý čas zabezpečený vstup zadarmo Aj my sme tam chodili zo školy brigádovať. Chlapci robili pomocné kopáčske práce a dievčatá mali na starosti úpravu okolia, sadili stromčeky, trhali burinu a bodliaky. Pracovali sme zadarmo. Krátko po postavení budov prebiehala parková úprava okolia, ktorú vykonávali občania mesta aštudenti taktiež vo forme dobrovoľných brigád. Sám som tu strávil niekoľko brigádnických dní. Už vtedy mi PKO prirástlo ksrdcu, brigády boli na úkor vyučovania. Počas prvého roku fungovania usporiadatelia zorganizovali viac než tristo podujatí.
Projekt terajšej podoby PKO vznikol podľa víťazného návrhu architektov Pavla Andrika, Kamila Grossa aJána Štefanca. Na druhom mieste skončil návrh nestora funkcionalizmu unás, Emila Belluša. Pozrime sa na iné diela autorov víťazného návrhu, aby sme si uvedomili, oakých architektov ide. Pavel Andrík sa venoval aj urbanizmu a regulačným plánom miest (Brezno, Michalovce, Liptovský Mikuláš). Dielom Kamila Grossa je tiež kúpalisko na Tehelnom poli, je aj spoluautorom Zimného štadiónu.
Tretím do partie bol Ján Štefanec, odchovanec Belluša, ktorý je okrem iného autorom administratívnej budovy s divadlom, dnes sa volá Malá scéna na Dostojevského rade. Ján Štefanec aKamil Gross pracovali na bratislavskom magistráte, kde významným spôsobom ovplyvnili koncepciu avýstavbu Bratislavy. Všetci traja architekti sa nemalou mierou zapísali do dejín slovenskej architektúry. Ich zrealizované projekty astavby zdnešného pohľadu tvoria kostru vývoja slovenskej modernej architektúry. Architektúra PKO dokázala predovšetkým umocňovať prirodzené prírodné prostredie – a nie mu konkurovať, ako sa to darí vprípade stavby, čo ju má nahradiť.
Osamotnej stavbe PKO sa viedli odborné diskusie, preberali sa skúsenosti zo zahraničia s dôrazom na účel projektu a jeho multifunkčné využitie. Prvá časť bola slávnostne otvorená vmáji roku 1955. Výstavba športovej, vstupnej, estrádnej a spoločenskej haly pokračovala etapovite až do roku 1959. Mramorový plot na nábreží sa osadil vroku 1958.
Moje zážitky v PKO
Medzi obľúbené miesta mládeže sa hneď po svojom vybudovaní vroku 1955 zaradil aj Park kultúry aoddychu, populárne zvaný Pekáč. Môj prvý zážitok svystúpením vPKO je spojený so sexy černoškami zBrazílie. Stretnúť vtej dobe černošku, a ešte ktomu sexi, na ulici vBratislave, to bola ozajstná rarita. Na jeseň roku 1958 sme túto možnosť mali. Zababušené členky súboru Brasiliana zRio de Janiera behali po bratislavských obchodoch. Večer mali vystúpenie, na ktoré sa chystala celá Bratislava. Ako snaživý žiak 8. triedy základnej som hľadal možnosť, ako sa tam dostať. Mal som spolužiaka Lojza K., ktorého otec pracoval vPKO. Za balíček žuvačiek mi sľúbil, že ma tam dostane. Na tú dobu to bola dosť vysoká cena, ale čo človek nespraví pre kultúrny zážitok! Dostal som sa spolu sďalšími spolužiakmi cez javisko do sály, ktorá bola nabitá na prasknutie. Vuličkách postávali zrejme takí, ktorí sa tam dostali podobne ako ja. Lojzo sa mi priznal, že tam dostal ďalších 9 záujemcov. Stal sa zneho žuvačkový kráľ. Po zhliadnutí vystúpenia som si uvedomil, že takýchto tanečníc nie je nikdy dosť. Včasoch, keď vrcholom sexi oblečenia boli pre nás spartakiádne úbory, mali sme možnosť vidieť sporo odeté černošky vstrieborných sukniach, ktoré tancovali ako sfanatizované do úplného vyčerpania. Na záver predviedli aj taký mini karneval v Riu. Vtedy sme okrem Lúčnice a niektorých sovietskych súborov nemali možnosť nič iného vidieť, a preto to bol ozajstný kultúrny zážitok. A nielen kultúrny. Páčilo sa mi prostredie, architektúra, malo to svoj šmrnc.
Inšpirovaný tanečnicami zBrazílie som aj ja začal v PKO svoje prvé nesmelé tanečné kroky. Tu som prvýkrát počul vetu „tancmajstra“ pána Remišovského: Na parket prosím... A ten v PKO bol naozaj povestný. Toľko beánií, stužkových, bálov, plesov, zodratých topánok či zlomených opätkov si dnes len málokto pamätá. Tanečná škola PKO začala fungovať niekoľko rokov po otvorení kultúrno-spoločenských priestorov a organizovala známe venčeky, tanečné či „predĺžené" pre stredoškolákov. Niekedy na jeseň vroku 1959 som vošiel do estrádnej haly PKO v čiernych šatách po dedovi. Pokúšal som sa síce šaty odmietnuť, ale otec povedal, že keď boli dobré dedovi (a to bol nejaký pán), budú dobré imne aaby som bral, pokiaľ dáva. Spoločnosť bledých chalanov, ktorá sa tlačila v jednom kúte, mi pripadala ako skupinka odsúdených na smrť (trest smrti ešte nebol zrušený). Pomocníci tanečného majstra pána Remišovského nás vohnali ako stádo do stredu sály. Dievčatá nás obklopili zo všetkých strán. Bol som vpasci. Nebolo úniku.
Hoci laická verejnosť nemá (a ani nemôže mať) jasnú predstavu o architektonickej hodnote PKO, jeho kultúrno-historická, ale aj prevádzkovo-funkčná hodnota je aj po šiestich desaťročiach existencie nespochybniteľná a oceňujú ju tisíce občanov hlavného mesta, ktorým sa objekt spája s početnými kultúrnymi či rekreačnými zážitkami. Neexistuje priestor na Slovensku, vktorom by sa udialo toľko podujatí akde by sa stretlo toľko ľudí, ako na tomto mieste. Preto je tento priestor aj emocionálne hlboko vrytý do sŕdc amyslí ľudí.
Úryvky zknihy, ktorá vyšla vo vydavateľstve Marenčin PT.
