ղľáԾ
Elias Canetti: Zaslepenie
Preklad: Ladislav Šimon
Bratislava: Hronka, 2019
Čo spája slovenského čitateľa sEliasom Canettim? Nie je to len Dunaj pretekajúci bulharským mestom Ruse, kde sa spisovateľ vroku 1905 narodil, ale najnovšie aj slovenský preklad jeho jediného románu Zaslepenie. Spolu sjeho autobiografickými prózami, esejami asociopsychologickým opusom Masa amoc patrí táto kniha kjadru Canettiho diela, za ktoré vroku 1981 získal Nobelovu cenu za literatúru.
Hoci by autorovo meno mohlo asociovať Taliansko, ide ojednu zmála európskych krajín, ktoré sa vjeho životopise nespomínajú. Canettiho rodičia španielsko-židovského pôvodu sa do Bulharska prisťahovali zTurecka, ale autor ako dieťa na Balkáne dlho nepobudol: už ako šesťročný sa srodinou sťahoval do Veľkej Británie a následne do Rakúska.
Strednú školu absolvoval vNemecku, odkiaľ sa vrátil do Viedne, aby odtiaľ po nástupe nacistov kmoci ušiel do Francúzska aneskôr opäť na Britské ostrovy, kde sa usadil, až napokon umrel vo Švajčiarsku. Niet divu, že „prisvojiť si“ Canettiho sa usiluje viacero krajín; najčastejšie však býva označovaný ako britský autor, hoci celé svoje dielo napísal vnemčine.
Pani domáca
Začiatkom tridsiatych rokov sa polyglot akozmopolita Canetti púšťa do písania svojho prvého ajediného románu, hoci ho pôvodne zamýšľal len ako úvod k osemdielnemu opusu. Peter Kien, hlavná postava Zaslepenia anajväčší sinológ svojej doby, sa síce podobne ako spisovateľ pohybuje vkulisách naznačenej Viedne, cestovanie asťahovanie však rozhodne nevyhľadáva. Najlepšie sa cíti vo svojom štvorizbovom byte, ktorý má zariadený len nevyhnutným nábytkom. Okná ma zamurované apremiestnené na strop, aby sa celá plocha stien ipodlahy mohla využiť pre najväčšiu súkromnú knižnicu široko-ďaleko: anapriek strohému vybaveniu sa Kien po prekročení prahu do bytu cíti „ako keby ho zväzenia vypustili na slobodu“ (s. 44).
Protagonistovi ľudia nechýbajú, najradšej sa venuje práci vtichu tisícich zväzkov aväčšmi než detí sa stráni azda len žien. Akonáhle si jednu vpustí do bytu, dá sa do pohybu reťaz prekvapivých udalostí.
ZTerezy, ktorú si Kien najme ako domácu pani, sa náhle stane pani domáca: nadchnutý jej starostlivosťou ozverené knihy jej navrhne manželstvo. On si sľubuje bezplatnú opateru kníh, ona podiel na byte. Už od prvého dňa po zložení manželského sľubu sa však veci dejú inak, než partneri očakávali: Tereza si začína vymedzovať svoj životný priestor astupňovať nároky naň; Peter ju žiada oticho pri večeri apokoj pri práci trvajúcej celé dni.
Napätie ipožiadavky eskalujú až do bodu, keď Kien unikne zbytu – nadobro zneho vytlačený – avchádza do mesta pokútnych podnikov, úžerníckych záložní anámestí plných agresívnych davov.
Dialóg súrodencov
Vdruhej časti knihy sa Kien vpodniku zvanom Ideálne nebo stretáva strpaslíkom-hrbáčom Ribarekom, ktorého prijíma ako pomocníka pre svoju „príručnú knižnicu“: zbierku kníh, ktoré vďaka fenomenálnej pamäti drží vo svojej hlave, ale správa sa knej ako khmatateľnému artefaktu. Šachový génius Ribarek skoro príde na to, ako svojho zamestnávateľa ošmeknúť, ašikovným úkladom sa pokúsi na jeho trovy dostať do Ameriky, kde by do hry mohol vyzvať najväčších šachových veľmajstrov.
Vzáverečnom oddiele sa Kien po potýčke spolíciou arozvášneným davom dostáva do domáceho väzenia udomovníka, policajta na dôchodku, kam mu prichádza pomôcť jeho brat.
Grom tejto časti je dialóg súrodencov ovzťahu kženám ao choromyseľnosti, ktorý síce ústi do pokusu ousporiadanie vzťahov azáležitostí medzi postavami, ale podnecuje zároveň aj sebazničujúce aparadoxné vyvrcholenie deja.
Ak prvé dve tretiny knihy pôsobia zmätočne, keďže sa vnich prelínajú hmlisté halucinácie, protichodné interpretácie udalostí, tekuté identity postáv aabsurdné epizódy, záverečné kapitoly pomáhajú odlíšiť skutočnosť odpreludu, a prispievajú aj k výkladu nápadných motívov rozprávania.
Kien, ktorý postával vhale záložne aplatil ľuďom za to, aby si svoje knihy odniesli späť domov aneponechali ich riziku požiaru vbudove, kde sa literatúra redukuje na jej výmennú hodnotu, napokon sám svoje knižné bohatstvo likviduje vstrachu pred tým, že sa dostane do nesprávnych rúk. (Námetom sa Canettimu údajne stal požiar Justičného paláca vo Viedni, pri ktorom zdavu evakuovaných úradníkov bolo počuť nárek: „Panebože, tie úžasné dokumenty! Tie úžasné dokumenty!“)
Vládnuci princíp: slepota
Kien je prototypom geniálneho učenca, ktorý poznaniu podriadil celý svoj život, až sa stalo samoúčelným; hoci „svoju ctižiadosť tvrdohlavo zameral na podstatu,“ nemohol sa knej dopracovať práve preto, že „nielen mesiac, nielen rok, ale celý svoj život zostal rovnaký“ vpresvedčení, že pravda akontakt sľuďmi sa vylučujú. (s. 12)
Sústavné štúdium auzavretosť pred svetom mu nepomáhajú lepšie poznať skutočnosť, ale ju mystifikujú. Osvoje vzdelanie sa nedelí, je aristokratom ducha náchylným na pomätenie práve pre svoje takmer výlučné obcovanie sknihami. Keď vyplatí chudobného študenta, aby si knihy, ktoré niesol do záložne, radšej vzal domov, poznamená: „Ani jeden človek nemá toľkú hodnotu ako jeho knihy, verte mi to.“ (s. 174)
Motív zaslepenia vtexte funguje doslovne aj prenesene; pre Kiena predstavuje slepota najväčšiu hrôzu, pretože by ho nadobro odlúčila od čítania, zároveň zaslepenie ako neschopnosť rozpoznať úmysly druhého funguje ako základ komédie omylov, oktorú vrománe nie je núdza.
Obrazná slepota nie je defektom, ale východiskovým stavom: je nepoznaním, „slepota je zbraň proti času apriestoru, naša existencia je nepretržitou úžasnou slepotou, až na malú súčasť, ktorú sa dozvedáme prostredníctvom svojich malicherných zmyslov, malicherných vpodstate idosahu. Vládnucim princípom vkozme je slepota,“ načiera do Kienovej mysle rozprávač. (s. 56)
Tučný rozum ako nedorozumenie
Bizarné dianie uvádzajú do pohybu nielen vnútorné pohnútky postáv, ale aj – apredovšetkým – peniaze ako prostriedok na ich naplnenie. Kien po nich neprahne, ale potrebuje ich na starostlivosť oknihy arozširovanie svojej knižnice; Tereza ich zamýšľa využiť pre svoj triedny vzostup (ako dlhoročná slúžka si robí zálusk na kariéru obchodníčky podnikateľky); lojalita domovníka kolíše medzi oboma manželmi podľa toho, ktorá strana je práve perspektívnejšia; hrbáč Ribarek sa snaží zo svojho zamestnávateľa Kiena vyžmýkať čo najviac, aby sa mu dostalo slávy, ktorá mu subjektívne patrí.
Až do príchodu Kienovho brata Georga vpríbehu niet nezištného vzťahu (a ten súrodenecký tiež možno relativizovať), fiktívny svet je plný slepého násilia, vtomto univerze hrá každý sám za seba.
Tereza svojmu mužovi síce „nevedela zabudnúť, že žil ďalej, hoci už bol mŕtvy, ale odpustila mu to, lebo ešte musel spísať testament,“ (s. 87) a Kien si onej zasa myslí, „je taká nevzdelaná, že už pri spomienke na jej jazyk sa mu chce vracať. Vonkoncom jej nemôže pomôcť. Človek nežije, aby mal rád tento svet. Neoženil sa zlásky. Chcel, aby sa mu niekto staral oknihy aona sa na to zdala vhodným človekom.“ (s. 98)
Plastickým zachytením masy ajej bezprizorného správania si Canetti už vo svojom debutovom románe vydláždil cestu kneskoršiemu rozpracovaniu témy vjeho azda najznámejšom odbornom diele Masa amoc. Brat protagonistu, Georg Kien, ktorý pracuje ako vedúci psychiatrickej kliniky vParíži, svojich pacientov obdivuje ako slobodných ľudí práve preto, že odolali infikovaniu masovosťou auchovali si svoj unikátny svet. „Prestane byť zázrak zázrakom, keď nalepíme naň etiketu paranoia chronica? Sedíme si na svojom tučnom rozume ako skupáni na svojich peniazoch. Rozum, ako ho chápeme, je nedorozumením. Ak existuje čistý život, majú ho títo pomätení,“ hovorí svojim asistentom. (s. 300)
Oslava jazyka
Zaslepenie je intelektuálne hutnou knihou sodkazmi keurópskej (zvlášť antickej) aj čínskej literárnej tradícii. Vzhľadom na takmer štyristostranový rozsah, prenesenú platnosť motívov aalegorickosť sa chápanie knihy vrství každým jej ďalším čítaním.
Zvláštnym zážitkom ho robí vynikajúci preklad Ladislava Šimona, ktorý do slovenčiny pred pätnástimi rokmi preložil výber zCanettiho aforizmov, záznamov aesejí pod názvom Tajomné srdce hodiniek. Slovenské vydanie Zaslepenia je štylistickou alexikálnou finesou, oslavou jazyka, prácou, ktorej precíznosť by uznal azda aj sám Kien.
„Teraz sa cítim taký rozradostený, ako už roky nie. Budem kráčať ďalej po nastúpenej ceste. Náš príspevok kzmierneniu všeobecnej biedy je malý, ale musí sa vykonať. Ak si každý povie – sám som príliš slabý, tak sa nič nestane anúdza nás bude zožierať ďalej,“ (s. 176) vyznáva sa Kien pri záchrane kníh vzáložni, pričom však tieto slová presahujú jeho osobu aj literárnu situáciu.
Prekonávanie slepoty ako nevedomosti má človeku pomôcť porozumieť, ako sa vo svete primeranejšie zariadiť; priúzka špecializácia otvára oči do hĺbky paralelne stým, ako zaslepuje periférne videnie.
Sakou priliehavou iróniou môžeme poňať slová rozprávača, ktorými sa knám obracia spred desaťročí do našej prítomnosti, keď si zorné pole poznania dokážeme poskladať, ako sa nám hodí: „Treba len ísť slepo svojím životom. Čo vidíme zo strašnej biedy, ktorá nás obklopuje?“ (s. 173)
Martin Makara (1997)
Pochádza zo Spišskej Novej Vsi, je poslucháčom slovenského jazyka a literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Podieľa sa na výskume marxistickej literárnej vedy.
Elias Canetti (1905 – 1994)
Foto: wikipedia / Dutch National Archives
