ղľáԾ
NÁŠ SÚDRUH DOLÁR (z knihy ORBIS DICTUS)
(z recenzie na budovateľskú operetu)
V divadle Profit uviedli vpremiére základné dielo kapitalistického realizmu, budovateľský príbeh zprostredia burzy, vychýrenú operetu Náš súdruh dolár. Ideovo to musíme všetci len uvítať akto to ideovo neuvíta, je nepriateľom našej strany. Kapitály všetkých krajín, spojte sa!
Treba vysoko vyzdvihnúť; že príbeh sa začína na začiatku akončí sa na konci. Čo však medzitým? Vypočuli sme si aj hudbu. Ideovo ju možno len uvítať. Melódie síce znejú po rusky, no až typický americký aranž im dodal tú správnu straníckosť. Publikum zaujal aj nápaditý motív nahradenia nášho nekvalitného jablka vhodnejším dovozovým pomarančom. Cez tento motív totiž hlavná hrdinka pochopí, kde bude jej miesto.
Na stavbu mládeže, ktorou je burza, prichádza Anča, dievča zo zaostalej dediny, so starým myslením, čiže aj pobožné. Súdruhovia ju školia vnovom myslení. Anča po nociach horúčkovito hlce knihy Adama Smitha a Miltona Keynesa apostupne objavuje, že peniaze sú naozaj všetko. Na tele cíti neviditeľnú ruku trhu „aj na tých najcitlivejších miestach, súdruhovia“, neskôr ju pocíti aj na duši. Pochopí genialitu ponuky adopytu. „Všetko musia riadiť peniaze, všetko bez výnimky.“
„Veď všetko, čo tu človek má,
je peňazí moc čarovná,
buď peniazom česť, peniazom česť.“
Veľmi ideovo sa vydaril najmä hlavný refrén operety:
„Touto našou burzou hýbu zmeny kurzov,
abez našej burzy nehýbu sa kurzy.“
Jeho vydarenosť podčiarkuje aj neoddiskutovateľný fakt, že v inscenácii zaznie – veľmi citlivo interpretovaný – vyše sedemstokrát!!! Čo už len môže byť väčšie umenie?
Na javisku sa buduje burza, veľká stavba kapitalizmu, všade montérky, zväzácke modré košele, fúriky, krompáče atehly, čo všetko iba povrchnému divákovi pripomína podobné stavby z50. rokov, Trať mládeže apod. Vieme všetci veľmi dobre, že modré košele budovateľov burzy majú zásadne iný odtieň akvalitatívne inú ideovú kvalitu. Za pôsobivý vizuálny znak novej kvality autori umne zvolili pomaranč, čím otvárajú aj ideovú polemiku skresťanským mýtom raja, lebo tým vlastne odmietajú jablko ako symbol poznania. Tak aj vyznieva ideový podtext – nie jablko poznania anie posmrtný raj, ale vitamínovo vhodnejší pomaranč akonzum ešte tu na zemi. Nijaký raj po smrti, ako sľubuje cirkev, ani vbudúcnosti, ako sľubovali komunisti, lež teraz ihneď, každé ráno sveľkým pohárom pomarančového džúsu. Táto vari najhlbšia myšlienka budovateľskej operety Náš súdruh dolár celkom vyvracia zlomyseľné fámy, že autorom ide vskutočnosti iba oskrytú reklamu pomarančového gigantu Global Orange International, Ltd, ktorý – a to je zas fakt – uvedenia tejto inscenácie všade na svete veľkoryso sponzoruje.
Súdružka Anča vyhrá recitačnú súťaž vprednese poézie prednesom vlastnej básne Náš súdruh dolár (podľa ktorej autori nazvali aj celé dielo). Odcitujme:
„Opretá srdcom oAmeriku,
opretá srdcom odolár
cítim sa súdružkou novej éry
ktorá ma ľudsky narovná.“
Alebo ideovo veľmi pôsobivý záver básne:
„Už cítim vôňu pomarančov...
Áno, chcem sa stať novou Ančou!“
Určitá zápletka sa začína tak, že medzi budovateľov burzy sa votrie záškodník Ivan, predstaviteľ chorých názorov („treba veriť vBoha, anie na zlaté teľa, prvoradou potrebou človeka je práca, anie zisk“) do ktorého sa súdružka Anča sprvoti zaľúbi, no vskutočnosti on chce získať Anču za spojenca, aby rozširovala nepravé hodnoty aspomalila tak budovateľské uvedomenie más, čiže aj stavbu burzy. Všetci vieme, že práca nie je prvoradá životná potreba, ale otupujúca činnosť nehodná ozajstného človeka, člena strany, kapitalistu. Akde teda vzniká kapitál? Na burze. Burzovými operáciami. Dobre aveľmi presvedčivo argumentuje politický pracovník KS (Kapitalistickej strany) nepriateľovi nášho zriadenia Ivanovi. „Ak máš nejaké pochybnosti, musíš veriť, že je to tak. Opakuj si to tisíckrát auveríš tomu. Keď vybudujeme burzu, všetci zbohatneme anebudeme musieť pracovať. Všetci ľudia budú brať.“
Ivan však nepochopí, že Anča sa už preporodila, atak víťazí ona, lebo vrozhodujúcej chvíli ho uvedomelo udá, aj spôsobivými detailami ich prvej noci lásky. Ivana stihne zaslúžený trest. Anče sa za tieto zásluhy ujmú vyššie postavení súdruhovia aešte viac ju školia. Vzdá sa dokonca sama od seba posledného symbolu starej viery: ruženec zamuruje do základov burzy (pozoruhodná nočná scéna), prichytí ju – moment posledného napätia! – ostražitý vedúci straníckej skupiny, no ona mu vysvetlí, že sa jej zachcelo murovať aj vnoci. Anča napokon verejne prijme nové myslenie. Jej monológ stojí za to odcitovať:
ANČA. Súdruhovia, dobrovoľne som sa rozhodla vystúpiť verejne na tejto plenárnej schôdzi našej Kapitalistickej strany. Ja... dlho som otom premýšľala, ale teraz sa mi to vyjasnilo, najmä po poslednom prejave súdruha guvernéra Dolars Unlimited, Inc, na CNN. Ja... chcem sa stať tovarom. Odstrániť zo svojho života tú iracionalitu citov ipredsudkov. Chcem... zo srdca si želám, aby sa moje telo imoja duša stali tovarom. Aby som nezaťažovala ani tuto Paľa, ani Jana svojou nerozhodnosťou. Aby im mohli patriť moje prsia či moje lono podľa toho, kto koľko zaplatí. Aby som si ja mohla kúpiť lásku súdruha vedúceho aon moju, za trhovým mechanizmom objektívne stanovenú cenu. Budujeme novú spoločnosť, konkrétne staviame burzu, aby sme mali krásnu budúcnosť. Keď vybudujeme burzu, budeme bohatí, čiže šťastní. Verejne vyzývam aj ostatné súdružky asúdruhov, aby nasledovali môj príklad astali sa tovarom.
ZLATÁ KRAJINA (z knihy ORBIS DICTUS)
„Žiarenia gama abeta
obrazy starého sveta
našiel som dve ECU
dal som ich do deky
aztoho všetkého jedno deko
semioticky analyzuje Umberto Eco.“
Keď som išiel (Kto? Počkaj, uvidíš!) – išiel som sám, neviem, kde a kade – hlbokými dolinami, vysokými horami, rodnými cestami, stretol som tam starého žobráka. Mal hlavu ako riečica abradu po kolená.
– Kdeže, synku, kde? – opýtal sa ma žobrák. (Zved?)
– Sám neviem, a vy kde? – pytom na pyt odvetím.
– Ani ja neviem – zišli sa dva jednakí, každý svoje za lubom.
– No dobre, pôjdeme spolu (Či je to dráb? - drie mi hlavou).
– Mohol by si dačo rozprávať! – drží sa svojich žobráčok.
– Keď ja neviem. Vy ste starký, skúsený, vy skorej dačo budete vedieť, – chlebujem mu, hlúposť javím, ato sa mu pozdáva.
– No, počúvaj, budem ti rozprávať oZlatej krajine. – Ty si to mal povedať, myslí si on aja na to: Ešte čo!
Počúvajte aj vy, poviem vám, čo som sa od starého žobráka naučil, čo vravel on, poviem aj ja, nemám na tom zásluhu.
Bol raz jeden kráľ, kedy avktorej krajine žil, to už teraz nikto nevie (a tak. neviem ani ja!) – dosť na tom, že žil abol veľmi bohatý amocný. Okolití králi preto urobili sním večitý pokoj, pretože si jeho moci odolať nikdy netrúfali. Mal on krásnych troch synov, zktorých najmladší bol najkrajší anajmúdrejší, že to bolo až na počudovanie – je už raz tak: mladší-lepší.
Ale milý kráľ sa pri tej veľkej sláve amoci rozpyšnel apremyslel si, že už ani na nebi, ani na zemi niet väčšieho pána ako on; atakto veru aj na ľudí bol veľmi zlý, nemal za nič človeka aukrutný býval asnikým sa zniesť nemohol.
Raz tu prišla pokuta za hriechy. Iupadol ten kráľ do ošklivej nemoci: ani zaspať, ani pojesť, ani vypiť, ani ožiť, ani umrieť nemohol. Ba čo viac, pre náramný puch, smrad zpýchy, ktorý od neho vychádzal, žiadna živá duša ani len do jeho domu pristúpiť nemohla.
Každý len to vravel, že veru niet človeka na svete, čo by ho ztej nemoci vytrhol. Tak je atak bude – ľud má vtip na každú vec. Naposledok dali po všetkých krajinách rozhlásiť, že keď sa (aspoň) taký človek nájde, čo vtom smrade jedinkú noc obstojí, že ho zlatom vyvážia. Tak: za nič nemal človeka, akeď sa zle nazišlo, len človeka spomínal. No akto by ho vyliečiť mohol, tomu by pol kráľovstva pripadlo (to sa vždy tak hovorí). Dosť tu všelijakých mudrákov poprichodilo, ale že mali len to zlato na mysli, tak ich ten smrad, ktorý na mysli mali mať, hneď na prahu ovalil, že omdleli.
Vtie časy žil vďalekej krajine jeden taký človek, ktorý mnoho vedel. Zelinky poznal, ba ešte aj olejčeky vedel prihotoviť, no čím viac vedel, tým bol chudobnejší, až napokon, aby sa zohriali, treli biedu snúdzou so ženou aj sdeťmi. Aešte ho iní, čo vedeli, koľko vie, pred kráľom obžalovali, že je bosorák adarmožrút, akoby to spolu mohla pravda byť. Jedným slovom, taký ortieľ vyšiel od tamtoho kráľa, aby sa neopovážil nikoho vjeho krajine, vtej ďalekej krajine, liečiť. Atak mohli liečiť viacej tí, čo menej vedeli. Po tom, čo ten ortieľ doznel, šiel smutný znateľ domov cez ulicu ahútal, čo si teraz počne, keď tu počuje vytrubovať otom chorom kráľovi. To bolo vtedy tak, sčím si rady nevedeli, to trúbili do sveta. A na koniec trúbenia – zlato apol kráľovstva.
– Toto je voda na môj mlyn! – pomyslel si vedomec, zobral svoj šiator apoďho zďalekej krajiny za smradľavým kráľom. (Mal teda mlyn dakedy? Ateraz šiator? Hja, čas zmení všeličo.) Natúlal sa neborák so ženou adeťmi dosť, až napokon prišiel došarpaný pred bránu kráľovského paláca.
– Kto si? Čo si? – opýta sa ho tu varta.
– Taký ataký som, – odvetil nepriamo asmelo. – Viem, ako sa vsmrade dýcha, tú jednu noc vydržím.
Viac nebolo treba, len žiadali, aby sa preukázal. Tak vytiahol dáku vodičku: hneď mohol ku chorému. Aten sa náramne zaradoval:
– Vitaj, – vraví, – človeče, vnúdzi každý človek drahý, vitaj, nech si ktokoľvek. Roky ležím tu na tróne ačloveka nevídam. Horký koniec veľkovládcu, vysoko som vyvládol, viac vyvládať nemám síl.
– Mrcha nemoc, kráľokráľu, ak ti chýba ľudská reč.
Tak aj synovia kráľovi mohli stou vodičkou kotcovi podísť aradosť bola všade veľká, ešte aj toho zlata odvážili toľký kruch, koľko sám vedomec zavážil. Ale kráľa choroba ďalej trápila atu ho už len prosili, aby sa pokúsil chorého vyliečiť, anasľubovali mu hory-doly (no už nie pol kráľovstva).
– Jaj, páni moji, všetko sa vám ľahké vidí, – odpovedal vedomec. – Musím viacej poznať pliagu, musím kráľa vidieť spať. Akeď byľku pri ňom prispím, potom poviem, na čo myslím. Každý pozná sám svoj liek.
Mladí králi pristali na to, atak prišla tmavá noc. Po večeri sa vedomec odobral spať do komnát. Čo tam bolo, čo sa dialo, nevie nikto na svete, vraj sa prisnil vedomcovi pri kráľovi pravý sen. No prv bude pravda taká, že mu pán kráľ priznal hriech. Či už sám, či od trápenia, vypovedal viac, než chcel. Hriechom začal kraľovanie, aten hriech ho dostihol. Ači to sám vypovedal ači sa to prisnilo, to je už vec vedľajšia – rada bola na svete. Tam a tam – vZlatej krajine – jesto jedna studnička aže keby sa znej chorý napil atou vodou umyl, priam by tak omladol ako dvanásťročný chlapec. Nemeškal to znateľ ráno mladým kráľom oznámiť, no razom prosil odpustenie, že to nie je vjeho moci smradokráľa vyliečiť. Ale keď chcú, oni mladí, nech tej vody donesú.
– Pôjdeme ta hneď azaraz aja pôjdem popredku! – preriekol najstarší syn. – Všakver, otec, nemáte nič proti tomu?
– Mám... aj nemám, –stenal starý kráľ, –lebo by mi bol čas buď žiť, abo umrieť. Ktorý zvás to vykoná, ten tu bude po mne pánom.
Tu by už mal každý vôľu do tej Zlatej krajiny, no najstarší mal prvé právo. Nabral silu peňazí, sadol na dobrého koňa aže vraj, len keby sa do roka nevrátil, aby ho prostredný brat išiel vyhľadať. Dobre vedel – za rok stroví silu peňazí apomoc mu bude treba.
Tu zreči mizne znateľ skruchom zlata, čo bol princom radu dať. (Že mlyn si kúpil ašiator stratil? Možnože to niekto vie. Aj hriech napraviť je rodinná vec, čo nepatrí do cudzích rúk. No nemusel ten došarpaný znateľ byť práve ten, za koho sa mal, veď iba podľa jeho reči to bolo vdobrom poriadku. Kto by mohol byť došarpaný avedieť radu na všetko? A zlato zobrať amúdro zmiznúť astrasti nechať na mladých? Akto je žobrák, čo rozpráva sám, čo chcel počuť odo mňa?)
Dobre inebárs. Chodí ten najstarší po širokom svete ahľadá Zlatú krajinu. Ľudia mu kdečo navraveli, no onej nik ani muk. Lebo otej krajine nebolo chýru ani slychu. Je ešte jedna príčina, že títo ľudia čušali. Mohli sa báť, že za reč jasnú ich nájde dáky známy trest. Vtedy sa ústa zatvárajú aoči šibú pomimo. Preto otej krajine nemuselo byť chýru ani slychu.
Kedy-nekedy dotiahol ten najstarší do jedného veľmi veľkého apekného mesta, všetko preplnené bohatstvom anikde ani živej duše – sám živý medzi mŕtvymi – všetko spalo, driemalo, nežilo. Tu vidí na druhom konci mesta tri veľké brvná ana nich čo? Traja starci staručičkí, bradatí, brady šedivé. Pri bradách toľké dlhočizné fúzy, že zbrvien nevidieť nič. (Tak ako vedel otých brvnách? To nevedel on, to viem len ja.)
– Bože daj šťastia! – prizdraví sa im kráľovič.
– Bože daj aj tebe! – odpovedajú starci.
Tak, zcudzieho šťastia sa ľahky dáva. Lacný lacnému uverí.
– Ale, moji drahí ľudia, – opýta sa zase kráľovič, – nože vy mne povedzte, či dobre idem do Zlatej krajiny. Už som skoro celý svet pochodil, aešte som onej chýru nepočul, – klamal, bo ten prvý chýr od znateľa predsa počul. A starci-prestarci, hlúpi na reč, hlavy kývu, brady vejú.
– Starý som, na smrť čakám, dochodil som do dôchodku, nuž ti poviem pravdu, strmý vek ma posmelil, – rečie tu z nich najstarší. – Lebo toto naše mesto prislúchalo dakedy do Zlatej krajiny – mal by si byť, junáčik, na dobrej ceste. Ale či Zlatá krajina ešte stojí – povedať ja neviem. Boli ríše – popadali, každá sama od seba.
Práve dnes päťsto rokov, čo sme sa tu ihrali, ešte ako malé deti tu na týchto brvniskách. Aodrazu čo sa stalo? To sa stalo, že sme sa my ani hnúť nemohli. (Mohol to byť starý hriech, ten hriech toho jeho otca? Alebo tu do päťsto liet čas rýchlejšie letel-dusnoval? Aostatní ľudia ztoho mesta? Atí sa kam podeli, že len trojo najhlúpejších detí na starčiskov vyžilo? Kto to tu zostal na pamäť?) Celý život bez pohybu, len čas na nás rajtoval. Ato naše mesto spí ažiadna duša sa vňom prebrať nemôže. Veľa takých ako ty tadiaľto prešlo, ale nazad nešiel veru nik.
– Nuž poručenobohu idem aj ja, – preľakol sa kráľovič, že nebodaj sám zmeravie.
A tu – cesta zlatom vykladaná. (Zlatá stredná? Možno, no skôr pýcha jeho otca, keď sa ešte pýšil bohatstvom. Ači silou, ktorou zabil mesto od živých?) Ana tej zlatej strednej polceste Čertov hostinec, pekné stavisko. Na bráne stálo napísané: KTO NEMÁ PEŇAZÍ, NECH SEM NECHODÍ. Apekná hudba zaznievala do uší. Tu zábava, tam povinnosť.
– Čože by ja peňazí nemal? – pomyslel si kráľovič avpálil rovno dnu. Atam ešte len! Hneď ho sluhovia obskočili, do krásnej paloty uviedli atam ti mnoho pánov apaničiek len na neho sčakúvalo. Azjednej modrej steny krásne obrázky, čo sa ako živé hýbali aoči si od nich odtrhnúť nemohol, aké boli ľúbezné. Akolo tie smelé paničky, ochotné na každú samopaš, atí krásni páni, hotoví do každej hry, ajedla pitia blahobyt. Nikdy vživote sa tak dobre nezabával. Naveľa-naveľa si už ale predsa pomyslel, že by bolo už aj odísť. Chce zaplatiť, atu pýtajú toľko-pretoľko, že ani jeho otec nikdy takého bohatstva nemal.
– Veď som tu krátko, krátky čas! – rečie náš princ na obranu.
– Slabé tvoje dukáty! – povedajú mu. – Keď nesplatíš, ostaneš tu, hoci do súdneho dňa.
Tak tam zostal, pri tej modrej stene, čo nebolo nič inšie ako oko Lucifera – hlúposti sa mihajú vňom ačertovská roztopaš, čo najlepšie kradne čas.
Doma zatiaľ otec sbratmi: trápia sa ačakajú. Rok dochodí, princa nieto. Tak si vravia: – Zahynul! – Aprostredný sedlá koňa: – Moje právo ku mne prišlo! Azda budem šťastnejší.
Otec na to obávavo, dobre vie ozmluve sčertom, čo dakedy upísal – pred víťazstvom krátky kúsok zláka syna blahobyt. Tak sa vybral prostredný syn atakisto dopadol. Rok uletel svojím smerom asme starší, starejší-slabejší. Keď nepraví nepochodia aich právo im je škoda – príde čas aj na mladých. Vedel otec, čo nastrojil, keď si staval veľkú moc, no synom ani slovíčko. Radšej bolesť vsmrade dusil, nádejal sa, že zablúdia, abo sa im pošťastí, no rovno nevravel nič – synmi platil za pýchu.
Lež najmladší domŕzal a domŕzal, až sa spríkril kráľovskému otcovi, atak ho ten naostatok pustil, aby mal aspoň byľku pokoja.
Atento najkrásnejší syn sa dal na cestu odmaľovať na obraz aaj meno, aj krajinu si tam pripísať dal, len aby hádam raz nepozabudol, čo je, kto je, odkiaľ je.
Došiel časom ktomu mŕtvemu mestu, ku tým starcom, čo mali už tie sivé brady do zeme vrastené. Atí ho len varujú, ako to už starí vedia.
– Len nedávno všetkým činom takí dvaja ako ty prešli na tú zlatú stranu. Ani tí sa nevrátili ako mnohí pred nimi. Hybaj aj ty radšej nazad, lebo sa viac nevrátiš!
– Nič ma zcesty neodradí, za bratmi sa poberiem! Len tu zbohom ostávajte! – pohol sa kráľovič von za bránu.
Má viac šťastia ako bratia – naraz vidí žobráka. (Starý, ako od múky žobrák? – znateľ? – mlynár?, nikto nevie, kto to bol. Ažeby bol byľku inší, opalici pokrivkával, do reči sa natŕčal.)
– Kdeže si sa zachytil, kde?
– Do Zlatej krajiny. Avy kdeže?
– Len tak, ako vidíš, po dobrých ľuďoch chodím – hľadám – máličko ich zostalo.
– Ej, počkajteže! – vraví kráľovič. – Každá rada dobrá, aj tie reči hlúpych starcov treba dobre preveriť. Nate dukát, starý pútnik, možno dačo zradíte.
– No počkajže už teraz aj ty, za dobrú pomoc sa ti zíde dobrá rada. Žiaden nevie viac oZlatej krajine ako ja, dobre počuj, čo ti poviem! (Tak bol to ten žobrák starý, čo to celé rozprával? Neviem, moja, teraz neviem, už to neviem ani ja.) Smelo choď po zlatej ceste, len sa vyhni hostincu. Uskromni sa, umkni chuti, ak chceš dačo vtomto svete dosiahnuť! Tam sú tvoji bratia pekne na čertovskom poriadku, čakajú na súdny deň, na obrázky pozerajú anič nechcú vživote. Konča cesty utešený zlatý zámok, vojdi doň smelo! Uvidíš tam, čo si ešte nevidel, veď tam budeš prvý raz. Bohatstvá na štyri izby. Vkaždej izbe dáke čudo. Peceň chleba proti hladu, čo sa šíri po svete. Kulač vína proti smädu vo vyschnutých krajinách. Vtretej izbe panička na mäkkej posteli – zrelá žena proti smrti, čo nám všetkým brúsi vpätách. Tá ti syna porodí. Iba sa jej dotknúť nesmieš, také sú tam poriadky, inak sedem chudých rokov neucítiš ten jej cit Ďalších sedem umlynára za paholka odslúžiš! Nad jej hlavou zlatý meč, na dve pošvy stavaný, čo sa vjednej neudrží – hneď je súci do boja. Ten si vezmi aj spošvami, aby si bol mocný chlap. Sním premôžeš všetko razom, len ho nikdy neodpáš! Vštvrtej izbe studňa vody, najživšejšej na božom svete. Najprv mysli na seba, napi sa avyumývaj! To je voda tvojho otca, viacej onej neviem nič. Patrí ku tej mocnej zbrani, čo vie mestá uspávať: akoby jej protiklad. Atam vjednej polici jednu knihu neotvor! Trinásta je vporadí, začítaš sa, múdre veci, aodbije dvanásta, tá ťa nesmie prikvačiť, budú vzámku nové vetry, hurhaj, zmeny, poriadky. Prihodí sa ti tam mrzko – nikdy odtiaľ nevyjdeš! Ujdi teda pred dvanástou acestou osloboď bratov, no tí ti len zle narobia, neznesú svoj neúspech. Nuž atoto je posledná najväčšia múdrosť na svete – za dobré dobré nečakaj!
Dobre vedel starý človek, ako sa má všetko stať (Bol to žobrák – rozprávač? Bol to mlynár? Bol to znateľ? Iste – mal aj on svoj plán. Čo mohol chcieť? Čo? Ten meč! Ten nebezpečný meč, čo premôže všetko sveta! Ten meč, čo mohol stade vytiahnuť len najmladší, najšikovnejší – syn otca, čo všetko zopsul: stratil Zlatú krajinu. Veď on sám, ten znateľ-mlynár sa bál živého meča, toho meča, čo sám chcel.)
Vojde princ do zámku so štyrmi izbami avidí – peceň, kulač, mŕtva žena, živý meč. Vzal si všetko ľahkou rukou abral všetko po svojom. Peceň aten kulač sebe, živú ženu, mŕtvy meč. Ačo dal za proticenu? Ten svoj obraz spodpisom. Avostatnej štvrtej izbe vypil vodu, umyl tvár apoďho rovno do knihy, prečítať si múdru reč. Začítal sa jedným dúškom ana všetko zabudol. Vedľa neho plná vátošňa, okolo už všade-prevšade bije dvanásť úderov ajemu sa dobre číta, hoci – chytrák – zaváhal: mal vziať knihu so sebou.
Auž sa srachotom budí Zlatá krajina, obratá ovšetky poklady, strážcovia, čo mali strážiť, všakovaké ohnivé potvory adraci aobri sa rútia kamsi-tadesi vzduchom, jačia-vreštia-mudrujú. Huriavk, stisk aharavara, nad tým všetkým trma-vrma aprostred nej mätežno.
– Kráľovná sa zobudila! Amá muža zobrazu!
– Hľadajte ho! Priveďte ho! Prespala som mladé časy, na muža mi prišla chuť!
Hurty, zmuty-galamuty, rozmýšľajú sprostáci. Čo teraz apotom-predtým, ako si to vysvetliť? Vtom obed by mal rozvoniavať vtejto žírnej krajine anieto chleba, ani vína, ani rady, ani len tej dobrej rady, ani tej. Atak po tom virvare zase všetko klonká akosi do spania. Navečer najmladší kráľovič dočítal knihu avyšiel na dvor, že si pretiahne kosti. Avtom ti ho spoznal jeden obor.
– Tu je! – skvičia všetci draci aidú ho zabíjať. Ale ten sa iba usmial.
– Zoraďte sa, chlapci – draci! Veď ja som váš veliteľ! – smeje sa im kráľovič aaby že im dodal chuti, blysol mečom trošinka. Zaerdžia radom všetky kone, akeď sa ten blysk zajagá, roztrasú sa draci, drábi auž šíky rovnajú, ľak im dodal poslušnosti.
– Žena, sem sa! – volá kráľovič na kráľovnú. – Vyber chlieb zvátošne anachystaj večeru!
Hneď tu bola kráľovná, sobrazom aj smečom.
– Odkiaľže si, šuhaj?
– Prečítaj si na obraze!
– Tak povedz, čo si mi vzal?
– Čo sa mi len zapáčilo.
– Aj meč?
– Všetko, moja milovaná, nemáš už nič na svete.
– O tom sa, – hovorí kráľovná, – hneďky presvedčíme. Ťahaj svoj meč abráň sa!
Auž doráža svojím mečom na neho. Ale ten jeho opravdivý živý meč sa len ukázal vcelej svojej sile akráľovnej ten jej razom vypadol zruky avidela, že ju premohol.
– Prečítal som si aj tú knižku. Nato ste tu zrejme nemali čas. Aviem, prečo ste pred päťsto rokmi ostali bez kráľa. Tak vám teraz budem vládnuť ja. Mal by som sa ešte po štrnásť rokov skrývať umlynára, oslobodzovať bratov aliečiť otca, ale načo? Chcem vládnuť hneď! Zastihla ma tu dvanásta aostanem tu vtej vašej dvanástej hodine. Prespali ste svoju vlastnú slávu, zlatí krajinci!
Atak šla kráľovná do kuchyne, aby nakrájala ztoho žírneho chleba. Atak kdesi márne čakal mlynár-žobrák-znateľ, že sa uňho schová princ so svetovládnym mečom, aby mu ho kradmo odňal. Atak márne do súdneho dňa čakali bratia pri diabolskej modrej stene, stenal otec od smradu. Atak márne čakali ďalšie krajiny na ten chlieb ana to víno ana to všetko. Atak vládne Zlatej krajine najmladší kráľ, múdrokrutý, najpeknejší na svete...
Ja už teraz zdanlivo slabý pôjdem svetom, kým na ceste postretnem tetku smrť. Bol som kráľom – asom žobrák, taký je tohto sveta beh. No moja riečka – malučká reč oZlatej krajine, tá bude vo vás mojou silou, lebo vy ste si na vine, že žijete vZlatej krajine. Vtej krajine, kde všetko máte, len sami seba nemáte. To moja dcéra tam uvás mŕtvo ležala po toľké roky, než ju spasil človek bez škrupúľ. To ja som bol mlynár, čo mal zradiť svojho sluhu, to ja som bol znateľ, čo chcel tie svoje znalosti dáko využiť, to ja som bol ten kováč toho víťazného meča, ato ja sám ním nevládnem.
Akde je vaša Zlatá krajina? Tak vedzte: hore vzlatom zámku, tam sú tie štyri komnaty. Vprvej chlieb avdruhej víno, vtretej meč avaša mať, čo nerodí, lebo nevie ako, anaostatok, vo štvrtej izbe prameň-kniha, vňom voda pre vás živá, rozprávky ovás samých. Vravím vám pravdu ovás všetkých. Len dostať sa ta musíte.
STALI SA TRI PRÍBEHY (z knihy ORBIS DICTUS)
Zmorskej hladiny zachránili skupinu japonských rybárov, ktorým sa potopila rybárska bárka. Rybári svorne tvrdili, že na bárku spadla zneba krava. Majiteľ lode to označil za absurditu, rybárov zavreli do vyšetrovacej väzby. Oslobodila ich správa, ktorá potvrdila, že hovorili pravdu.
Jednu rodinu vbratislavskom paneláku raz hlboko vhorúcej augustovej noci prebudil hluk na chodbe. Našli tam ležať svoju babku so zlomenou nohou – vbezvedomí. Prišla sanitka ababku odviezli na pohotovosť. Ráno syn volal do nemocnice, no babka zmizla. Nebolo jej. Rodina obtelefonovala všetky chirurgie ainé oddelenia – nikde nič. Napozajtra im zavolali zpsychiatrie. Babka sa totiž vsanitke prebrala ahovorila také veci, že ju zaviezli rovno na psychiatriu. Zlomenina nohy nebola taká vážna ako to, čo babka vauguste tvrdila: „Zrazil ma lyžiar vstriebornej kombinéze.“
Raz pred mnohými rokmi sa vydala istá slečna apo svadbe ju vyhľadal jeden zjej predchádzajúcich nápadníkov. Priniesol jej do daru živého ježa. Ďalej to však nemal premyslené, atak bez slova sedeli spolu pri stole aježko sa pre istotu správal ako mŕtvy. Po rokoch sa ukázalo, že tí dvaja, čo si nemali pri stole sježkom čo povedať, sa museli rozprávať ešte dlho-predlho, kým tí dvaja, čo si práve povedali áno, si po nejakom čase už nemali čo povedať
Tieto tri príbehy spája zvláštny účinok pravdy. Pravda niekedy oslobodzuje, niekedy, naopak, zatvára aniekedy sa ani nedá vyjadriť. Rybárov pravda oslobodila ababku zavrela. Vruskom lietadle ponad japonské ostrovy viezli živú kravu, ktorá počas letu zošalela azačala tak vyčíňať, že sa posádka lietadla rozhodla ju radšej obetovať. Otvorili vchod do nákladného priestoru anepríčetnú kravu vytlačili von.
Vbratislavskom paneláku na najvyššom poschodí sa počas búrlivej oslavy stavil majiteľ bytu, lyžiarsky inštruktor, že zjazdí na lyžiach panelákové schody. Obliekol sa do kombinézy, nasadil si kuklu iokuliare, obul vysoké lyžiarky aopár poschodí nižšie zrazil babku. Zmiesta činu ušiel ababka, keď sa prebrala vsanitke, tvrdila čistú pravdu. Zrazil ju lyžiar. Bolo horúce leto...
Vtreťom príbehu sa zvláštny účinok pravdy komplikuje do nevysloviteľna. Pri stole sježkom totiž mlčali traja: on, ona aježko. Keby ježko znamenal niečo dosť skonvencionalizované, dalo by sa otomto príbehu vysloviť možno ešte niečo viac. Ježko však znamená aj sám seba ajeho pohľad na to dlhotrvajúce napätie plné mnohovravného mlčania tiež nemožno zanedbať.
Asi sa celý čas bál oživot.
Stali sa tri príbehy... Kým hovoriť možno na jednu tému, mlčať možno súčasne omnohých. Touto vlastnosťou mlčanie vysoko prevyšuje každú komunikáciu. Aešte čímsi: mlčaním, ak sa mu nepripíše nejaký ďalší význam, nemožno klamať. Ako by účinkovala táto pravda?
KRITIKA NEDOSTATKOV DOTERAJŠIEHO ROZDELENIA OBLOHY (z knihy ORBIS DICTUS)
„V poslednom čase
nejako ubúda
reflexívnych lyrikov.
Asi
nemajú
správne reflexy.“
Mnohí autori uvádzajú, že za mylnú predstavu determinizmu, ktorá nakoniec priviedla ľudstvo až kvede, môže na úsvite dejín ľudstva mnohogeneračné pozorovanie hviezdnej oblohy. Stálosť časti nebeských javov acyklické striedanie inej časti nebeských javov astálosť niektorých cyklických striedaní, ale icyklickosť niektorých stálosti atď. navodili vľudskom vnímaní ilúziu takých falošných pojmov ako večný anemenný deklaratívny poriadok alebo opakujúci sa procedurálny cyklus, ktoré vskutočnosti neexistujú. To sú pojmy takého druhu ako množina, humor alebo algoritmus, každý ich svojvoľne používa, no nikto ich nevie definovať.
Napríklad taký cyklus. Ako upozorňuje F. Dürrenmatt vtexte O pozorovaní pozorovateľa pozorovateľov, je veľmi diskutabilné zapísať už takú prostú identitu ako A = A. Každý predsa vidí, že ide odve rôzne A, jedno minimálne vpravo anapísané inokedy, najčastejšie neskôr, ako iné A vľavo od definitívne mätúceho znamienka rovnosti. Ale pri myslení ocykle sa kolektívne tvárime, ako by tam vystupovalo nejaké cyklické A = A = A... Definovať pojmy ako množina, humor, poriadok, tvar, cyklus alebo algoritmus možno len násilne alen za cenu takých ťažkých predpokladov, ktoré ich všeobecnú pojmovú krehkosť apoznávaciu zjemňujúcosť načisto rozdrvia.
Treba si na ilustráciu pripomenúť, ako vyzerali typické prvé algoritmy, ktorými sa dávni ľudia usilovali napodobiť alebo inak – ešte servilnejšie – oboznámiť božstvá, t. j. personifikované nebeské alebo iné deje, so svojou davovou deterministickou stupiditou, so svojím chybným ponímaním poriadku či cyklu. Na vstupe do magického algoritmu bola povedzme nevinná panna ana výstupe tá istá so zaživa vytrhnutým srdcom, niekedy už ani nie panna, skôr biftek. Vatribúte nevinnosti išlo zrejme očistotu vstupu, aj keď ohygiene vtých časoch nemáme povzbudivé správy. Atoto, alebo algoritmicky niečo veľmi podobné, sa opakovalo pri každom slnovrate alebo inom zatmení mozgov. Objektívna veda naostatok priviedla ľudstvo ajeho tzv. poznanie vo všetkých smeroch ku paradoxom, ktoré, ako je známe, neexistujú nikdy anikde vprírode, ale zato žijú amnožia sa vchybnom ľudskom vnímaní, najmä v jeho najkošatejšej forme, nazývanej stručne veda.
Tam, kde veda ešte nedoviedla poznanie kparadoxom, sú ešte rezervy, ktorým niekoľko optimistov hovorí – vývoj.
Východiskom ztejto slepej uličky – a povedzme si rovno – aj uličky hluchej, nemej, farboslepej, čuchoslepej, hmatovo necitlivej avšakovako inak ešte zmrzačenej aokyptenej uličky, môže byť jedine pataveda, ktorej očistný účinok pozná každý účastník našich seminárov. Každý dotyk vedeckého falošného vedomia, nevedomia, podvedomia abezvedomia shociktorou zpatavedeckých metód sa vyznačuje rapídnou likvidáciou paradoxov. Pseudoproblémy aich pseudoriešenia miznú ako sneh na slnku. Ktoré samo, myslím slnko či dokonca slniečko, sa nesprávne nazýva zdrobneninou, hoci ide onajväčší kus osobne pomenovaného objektu všírom okolí. správne by malo byť aspoň slno alebo slnčisko, je zaťažené nánosom falošných predstáv. Pripomeňme si znich vari len zaužívaný zvrat zatmenie slnka, ktorý je hlboko do omylu navádzajúci, zavádzajúci avovádzajúci. To, čo vnajhlbšom omyle, blízko samotného ťažiska omylu, intelektuálne bezstarostne nazývame zatmením slnka, môže byť nanajvýš zatienením Zeme. (Problematike ťažiska omylu sa budeme venovať vinom traktáte.)
Iný dobrý príklad kolektívneho sebaklamu je smer hodinových ručičiek, čo samo osebe an sich je nezmysel, nevraviac už oslove počítač, ktorý sa najmenej zo všetkého používa na počítanie. Škoda ďalej menovať všeobecne známe omyly, ktoré nik nenapráva! Do neba volá zámena neurčitkov viesť avedieť, hoci má byť správne viem-viesť avediem-vedieť. Čo povedať oabsurdnom používaní plurálu pri počte nula? Je nula, dva, tri, štyri, päť koní, slabší plurál pre menej kusov je dva, tri, štyri kone, čiže nulu vreči spájame s prirodzenými číslami päť aviac. Tento neopodstatnený nepomer ešte ďalej degraduje fakt, že existuje aj nespisovný plurál koňov anepoužívaná gramatická možnosť ženského rodu – päť kôň. Dalo by sa to, keby sa chcelo, lebo vpluráli na rode nezáleží. Pritom každý šachista vám povie, koľko koní je nutné astačí na bohatý duchovný život až do fázy šedín, plešiny alebky (tzv. skinhead). Všetci mŕtvi šachisti sú vlastne skinhedi, ale otom som nechcel.
Navrhujem preto, po zvážení všetkých, aby sa nula gramaticky osihotila (sihoť znamená ostrov, ale nik nechce rozumieť správne utvorenému slovu oostrovila, nežičlivci patavedecky adekvátneho vyjadrovania sloveso oostroviť dokonca považujú za skrytú reklamu na OOP, Organizáciu pre oslobodenie Palestíny aobjektovo-orientovaného programovania). Navrhujem teda, aby sa nula gramaticky osihotila, aby sa vytvoril špeciálny gramaticky slabší singulár aaby sa nula viazala sgenitívom singuláru, vyjadrujúcim viných situáciách časť celku – nula koňa. Tým sa nula gramaticky priblíži zlomkom ako pol koňa, štvrť koňa (štvrť tiež nie je doriešené, lebo je to aj rozkazovací spôsob,. aj zhluk samých spoluhlások, tým sa viacvýznamovosť štvrť komplikuje aj vo fonetickej rovine, lebo navodzuje nie vždy vhodnú asociáciu všeobecne známeho slova snajväčším počtom spoluhlások – štvrťvzbĺknutie). Ale nie otom som chcel. Oiných, vnašom determinizmom zaslepenom poznaní oných som tiež nechcel, lebo ma odvádzajú od témy atým aj vašu pozornosť odvádzajú od témy, no kým mňa odvádzajú od témy prenesene, vašu pozornosť odvádzajú od témy de facto ide iure.
Jedným slovom, mimochodom samo jedným slovom je už dvoma slovami, jedným slovom teda! – determinizmom nepoškodené autentické patavedecké myslenie acítenie dáva pojmom ich stochastickú priezračnosť ademoluje nánosy deterministických usadenín, paradigiem, epistém apod. Prehľad väčšiny katastrofálnych vedeckých nedorozumení si možno nalistovať napr. vKuhnovej knihe Štruktúra vedeckých revolúcií.
Pozrime sa teda znova, patavedecky, hrdo ahlavne nevedecky, čiže pravdivo, na oblohu, čo tam naozaj uvidíme bez deterministického beľma. Monopolne prevláda mylný názor, že na nočnej oblohe zbadáme hviezdy.
Pred podrobnejšou analýzou tohto kolektívneho sebaklamu sa treba pristaviť pri už spomenutom pojme počítač. Musím sopovrhnutím konštatovať, že ide okonečnostavový automat, ktorý postupuje DETERMINISTICKY. Základnou teh1ičkou tohto determinizmu je známa konštrukcia vetvenia, označovaná väčšinou ako IF... THEN... ELSE... (pokus vybudovať programovacie jazyky na báze ruštiny azruského hľadiska, teda omnoho správnejšieho označenia JÉSLI... TAK... INÁČE... sa podľa dostupných informácií síce ešte neskončil, ale ani ktovieako nenapreduje.) Zopakujme si, čo spôsobí IF. IF sa niekam pozrie, na nejaké pamäťové miesto, apodľa toho, čo tam nájde, odovzdá riadenie do jednej zdvoch vetiev. Táto situácia vyzerá tak prehľadne, že na ňu naletela väčšina determinizmom zaťažených subjektov, niektorí išli vo svojej zaslepenosti tak ďaleko, že ju dokonca aj prakticky používajú. Neviem, či treba tento otrasný fakt ďalej rozoberať, lebo všetci dobre viete, čo to vskutočnosti znamená. Dúfam, že medzi vami nie je ani jedna osoba, ktorá čo ilen raz podľahla pokušeniu tohto nezodpovedného deterministického dadaizmu. Aké IF THEN ELSE?, prosím vás! aké???
Deterministické???
Neverím, že mysliaca bytosť by vôbec mohla...
Veď už vieme, minimálne od horespomenutého Dürrenmatta, že ani jedno A sa nikdy nerovná A, že opakovaný beh toho istého programu na tej istej adrese môže sistou pravdepodobnosťou niekedy nájsť niečo podobné ako minule, ale principiálne nikdy to isté. Anavyše, ako na predminulom patavedeckom seminári výstižne poukázal Tomáš Plachetka, v pamäti počítača nevznikne nič nové – na konečný počet pamäťových miest siniciálne známym obsahom pustíme nejaké známe naprogramované algoritmy – načo? Prosím vás, načo? Adokonca sa vtých programoch neraz používa vetvenie aešte dokoncajšie – cyklus!
Jednu cestu kprincipiálnej novosti ponúka mimoelektrická konštrukcia počítača, na ktorú ma priviedol môj vtom čase sedemročný syn Jurajko. Raz navečer som vošiel do detskej izby. Pozdĺž jeho postele prevísal kus špagátu zumelej hmoty, vyrobený asi vChemlone Humenné. Jeden koniec uviazal ostôl acez pánt na dverách na druhom konci špagátu visela papuča. Spýtal som sa, načo to. Vtedy mi ukázal, že keď zpostele prevesí nohu, špagát sa zaťaží, papuča stúpne abrucho špagáta, ak to tak možno povedať, čo možno, lebo som to práve tak povedal, slovom, to brucho ostane previsnuté pod úrovňou okraja postele. Spýtal som sa, načo to. Vieš, tato, keď sa ráno zobudím, tak podľa toho špagátu zistím, či som vnoci, keď som spal, prevesil nohu dolu zpostele, alebo nie.
Rozlíšením dvoch úrovní – či Jurajko vspánku nohu prevesil, alebo nie – vzniká možnosť zakódovať polohou špagáta jeden bit, logickú nulu alebo jednotku, TRUE alebo FALSE. Osem detských postieľok už dáva 256 možností, osem bitov, jeden bajt. Ztakýchto bajtov zostrojená operačná pamäť má niekoľko perfektných výhod. Jednak je pomalá, dá sa prakticky čítať vždy ráno, ak nezaspíte vhodnú chvíľu, no zato nás nepreťažuje nepodstatnými informáciami. Dozvieme sa, či deti na postieľkach vnoci nohy prevesili cez okraj. Táto informácia – POZOR – nie je vypočítaná, nedá sa špionážne ani vojensky zneužiť, je zaručene nová anadovšetko prehľadná. Takto akurátne by mala vyzerať videálnej budúcnosti každá seriózna informácia. Determinizmus takto ráno nastavenej operačnej pamäte je slabučký, možno vôbec nijaký. Ahlavne, na ceste knovému poznaniu sme ušetrili algoritmus. Algoritmus, ako je známe, pojmovo nedefinovaný, skladajúci sa zneopodstatnených konštrukcií vetvenia, cyklu apriradenia. Ak si niekto myslí, že priradenie, oktorom som doteraz pomlčal, je vniečom korektné, nech si napíše hoci A = A + 1 adobre si premyslí, čo vlastne napísal. Asa predsa rovná A + 1 výlučne pre nekonečné A!!! Ato nevieme uložiť vnijakej pamäti. Anačo aj, keď táto úvaha vedie kpočítaniu sjediným nekonečným číslom, ktoré je zároveň vstupom aj výstupom. Iba za túto cenu môžeme používať priraďovací príkaz. Na konečnostavovom počítači skonečnou pamäťou sa preto môže kvalifikovane používať jediný typ priraďovacieho príkazu, ato A = A, pravdaže, aj tu srizikami, na ktoré poukázal už Dürrenmatt. Tak je to veru scyklom, vetvením apriraďovaním, zktorých sa údajne skladá každý algoritmus. Ďalší paradox! Deterministi nevedia definovať algoritmus, no vedia, zčoho sa skladá. Pričom navyše ešte stále trvá moja výhrada kzámene neurčitkov viesť avedieť. Alen tak trvať neprestane. Ale nie otom som teraz chcel.
Napriek tomuto všetkému sa ešte nájdu ľudia, podobní pravekým mučiteľom nevinných panien, čo spúšťajú opakovane deterministické algoritmy na konečnostavových počítačoch, ba dokonca je dôvodné podozrenie, že tak nerobia iba počas jarného ajesenného slnovratu, ale častejšie. Taká je návykovosť drogy determinizmu, pred ktorou ľudstvo nezabudnuteľne varoval vpróze Útek na juh Slawomir Mroźek. Tam ľudoop alebo yeti hovorí, že oni – ľudoopi – sa nevydali do svojej budúcnosti cestou vytvárania filozofických systémov, ktorých správnosť potom treba dokazovať násilím.
Ako vnímali pozorovanie hviezdnej oblohy prví ľudia? Presne abez predsudkov. Napr. pramatka Eva tam nespozorovala nijaký stály poriadok. Citujem zjej denníka: „Na základě pozorování vím, že hvězdy nevydrží. (Treba toto ďalej komentovať???) Vídám některé znejlepších, jak se rozpadají a letí po obloze dolů. Může-!i se rozpadnout jedna, mohou se rozpadnout všechny, může ktomu dojít za jediné noci. Ten žal se dostaví – vím to. (Tu sa už pozorovanie reflektuje ako vedomosť!) Zamýšlím sedět každou noc adívat se na ne tak dlouho, jak jen dokáži zůstat vzhůru, avtisknu si ta třpytivá pole do paměti (input file), takže za nejaký čas, až budou odňaty, dokáži pomocí své představivosti vrátit (output file) ty krásné nesčíslné hvězdy na černou oblohu, aby se tam opět třpytily, aaž je slzy vmých očích rozmažou, bude jich tam dvojnásob (copy file).“ (Citovaný priamo adoslovne, okrem komentárov vzátvorke, Evin denník, s. 96, in: Mark Twain: Dopisy z planety Země, Práce 1987).
Očividne sa teda už vnajstarších písomných pamiatkach objavuje všetko, čo rozoberá tento text: pozorovanie oblohy, demaskovanie chybného deterministického výkladu významu pozorovania, počítačová práca so súborom hviezd (file management) , vrátane hlbokej pravdy, na ktorú všetci deterministi pozabudli – možnosť zrušenia súboru, aj súboru hviezd. Napokon, aj najnovšie deterministické teórie kozmu už nenápadne pripúšťajú, že hviezdy na hviezdnej oblohe nebudú donekonečna, že sám pojem hviezdnej oblohy je vo svojej platnosti ohraničený, zčoho už priamo vyplýva, že – citujem zo začiatku tohto textu: „Stálosť časti nebeských javov acyklické striedanie inej časti nebeských javov astálosť niektorých cyklických striedaní, ale icyklickosť niektorých stálostí...“ – boli po pramatke Eve interpretované mylne. Prví ľudia sa, ako sme ukázali, nemýlili, mýlili sa teda druhí ľudia, po nich tretí ľudia, po nich štvrtí ľudia atď. Tieto omyly aznich neoprávnene odvodené pravidlá apojmy „navodili vľudskom vnímaní ilúziu takých falošných pojmov ako večný anemenný deklaratívny poriadok alebo opakujúci sa procedurálny cyklus, ktoré vskutočnosti neexistujú“. Ateraz sa to zacyklilo: deterministická veda, vybudovaná na ilúzii stálosti acyklickosti javov na hviezdnej oblohe, si sama píli pod sebou konár – dokazuje zneplatného predpokladu, pričom nevyhnutne musí použiť ďalšie neplatné postupy, že ten neplatný predpoklad, na ktorom sama spočíva, naostatok neplatí. Niet nad prázdnu množinu! Atrvalo to po všetky generácie, svýnimkou prvých ľudí. Nie je mojou úlohou skúmať, vktorých technických detailoch sa veda na tejto poznávaco prázdnej myšlienkovej ceste mýli, lebo – ako už všetci vieme – mýli sa vdeterminizme, vo svojej najinherentnejšej podstate. Aže ju aj determinizmus vedie do záhuby – stým sa už musí vyrovnať sama. Pripomínam, že keď sa prajaštery priveľmi rozrástli, tak im na zvládnutie ovládania primohutného tela vznikol vzadnej časti ďalší mozog, ale už bolo neskoro: rozmýšľanie včasovej tiesni nemáva veľký úspech. (Aforizmus: Rozmýšľanie mozgom vzadnej časti je zväčša neproduktívne. P. G. variujúc A F.)
Pramatka Eva vcitovanom texte poukazuje ešte na jeden moment – pamäť. Pokúša sa zapamätať si, ako vyzerá nočná obloha. Nevieme, ako sa jej to podarilo. Omnoho horšie sa to darilo generáciám astronómov. Rozdelili oblohu do 88 súhvezdí apospájali si najjasnejšie hviezdy myslenými čiarami. Vroku 1925 sa deterministická astronómia definitívne uzniesla na správnom rozdelení oblohy. Dnes vieme, že najjasnejšie hviezdy by mali byť nad Washingtonom, lebo na americkej zástave je najviac hviezd. Nad Kremľom hviezda na oblohe ani nemusí byť, tam ju majú na veži. Prvé priblíženie ksprávnemu rozdeleniu oblohy by sa dalo konštruovať takto: netreba mať dve mapy – Zem aoblohu. Treba na oblohu premietnuť hranice štátov avrámci nich vytvoriť nové spravodlivejšie súhvezdia, napodobujúce povedzme sieť autostrád. Tým by sa nočná obloha stala kompasom vnás a už by sme nemuseli toľko blúdiť. Zjednotiť sa musí nielen Európa, ale aj vyučovanie astronómie azemepisu. Európa má na zástave zatiaľ omnoho menej hviezd ako USA, no ito sa dá zariadiť. (Svoju hviezdu si zaslúži aj samostatné Komárno. Európa tým len získa.) Pri riešení problému, ako zvýšiť počet hviezd na zástave Európy, budeme vychádzať zjednoduchého faktu, že tento problém je neriešiteľný – a práve na tom postavíme naše riešenie.
DLHŠIA MIKROPOVIEDKA O ŠÉFREDAKTOROVI HLASU KOTOLNE (z knihy ORBIS DICTUS)
„Nad námestím
národných omy
sa neraz čosi zlomí
ado rácia slovenskej nácie
usadnú ďalšie aďalšie
devalvácie.
Uhája.“
Všetko, čo sa v tejto mikropoviedke opisuje, je pravda pravdúca, nič vymyslené. Najmä postavy aich vzťahy amyšlienky skutočne existovali, existujú abudú existovať.
Šéfredaktora Hlasu kotolne K Hlásneho (v tom čase na adresách P. O. Box 55, 840 00 Bratislava, miznúci point siete FIDO 2:422/25.99) zhruba po trinástom čísle tohto takzvanou verejnosťou čo najviac ignorovaného samizdatu omrzel papier ako výstupné médium. Preto prestal Hlas kotolne asi na rok vychádzať na papieri ašéfredaktor sa vtom čase zaoberal preberaním jednotlivých vrstiev stromu možností iných výstupných médií. Jeho neštandartné uvažovanie, dobre známe čitateľom HK, ho postupne priviedlo kproblematike tzv. tajných spoločností. Tieto totiž, samozrejme, museli už dávno riešiť aj problémy tajných médií.
Myšlienka, aj keď už je na diskete, si vyžaduje množstvo (málo tvorivej) práce: typo, tlač, distribúcia... Členovia tajných spoločností museli toto všetko kvôli utajeniu robiť sami, čo ich obmedzovalo vtvorivom rozlete. Každá tajná spoločnosť má však vštatúte myšlienky vytvárať ačo najtajnejšie šíriť. Preto sa doposiaľ prakticky každá tajná spoločnosť vyzradila. Samotný fenomén tajnosti sa tak dostáva do rozporu so sebou samým.
Približne vtomto bode uvažovania usúdil šéfredaktor Hlasu kotolne, že tajné spoločnosti sú buď podvod, alebo sa onich dosť nevie. Apretože objem poznatkov otajných spoločnostiach je nesmierny, treba tieto poznatky sústrediť adať spracovať nejakému vhodnému expertnému systému. Preto K Hlásny zašiel tajne za poslancom Milanom Ftáčnikom apožiadal ho oposkytnutie expertného systému Katedry umelej inteligencie Matematicko-fyzikálnej fakulty Univerzity Komenského vBratislave na vŕšku, ktorý sa medzi umelými inteligentmi nazýva – nevedno prečo – Mlynská dolina.
Napokon až naostatok – pán poslanec, docent, doktor prírodných vied Milan Ftáčnik, kandidát vied aspoluautor vtom čase novučičkej učebnice umelej inteligencie (Kelemen akolektív) – ten expertný systém tentoraz nebude dlhšie používať ani potrebovať, lebo okrem toho, že je docent, doktor prírodných vied, kandidát vied, člen katedry, spoluautor atď., je predovšetkým viacnásobným bývalým, súčasným ibudúcim politickým podpredsedom, čo dá zabrať.
Atak sa všetko, ale skutočne všetko otajných spoločnostiach vkladalo prostredníctvom nežných dievčenských prstov do expertného systému Katedry umelej inteligencie, akeď sa to tam vložilo, tak expertný systém začal – ako to už expertné systémy vedia – inferovať. Vyvodzovať iodvodzovať zpoznatkov syntetické poznanie.
(Šéfredaktor Hlasu kotolne K. Hlásny mi nedávno spomenul, že teraz rieši podobný problém. Ako negovať pojem slobodný murár. Koncom minulého roka sa pri riešení pohyboval na mentálnom území, vykolíkovanom možnosťami ako ženatý pyrotechnik, zavreté baranidlo, ženatý ženista sformálne síce dokonalou, ale nešikovnou možnosťou – nie je pravda, že slobodný murár.)
Šéfredaktor Hlasu kotolne sa cez miznúci uzol počítačovej siete FIDO napichol do inferujúceho expertného systému achcel sa spýtať, ako tie tajné spoločnosti mohli riešiť problém tajného média či nepapierového šírenia myšlienok, ale vtom sa stalo niečo neočakávané. Digresia!!!
Nasleduje digresia. Aby nevznikol pri čítaní mikropoviedok často falošný dojem, že okrem zobrazeného deja sa inak nedialo vôbec nič, že šéfredaktor HK nevnímal nič iné. Vnímal, veru, vnímal! Napríklad najnovšie texty, ktoré mu prišli do redakcie. Ak niekoho zaujíma iba strohá mikropoviedka, môže kurzívou vysádzanú digresiu slobodne preskočiť.
... no predovšetkým by som chcel dementovať všetko, čo som povedal vyššie ičo poviem ďalej: VUSA sa po našom vzore nastoľuje konečne spravodlivosť aprepukli všeobecné reštitúcie. Indiánom sa vracia postupne všetok nehnuteľný majetok. Tento ušľachtilý proces brzdí však drobná technická prekážka – pred cca 500 rokmi sa viedli pozemkové knihy vuzlovom písme akolonizátori takmer všetky uzlové knižnice na báze lyka ničili, niekedy aj kurióznym spôsobom – kŕmili nimi hladný dobytok. Najnovší výskum ukázal, že uzlové pozemkové knihy zo začiatku uzlovej abecedy sú zničenejšie ako uzlové pozemkové knihy zkonca uzlovej abecedy. Táto skutočnosť vyvolala medzi americkými Indiánmi veľké napätie. Objavili sa isnahy opremenovanie celých kmeňov, ato so spätnou platnosťou. Ototo požiadali americké úrady oficiálne zatiaľ Apači aAztéci. Veľkú neistotu vtejto oblasti nastoľovania globálnej retrospravodlivosti podľa vzoru strednej Európy do určitej miery vyvažuje vyriešenie dlhého terminologického sporu oto, aké bude indiánske meno slovenskej političky Emílie Kováčovej staršej. Ako je známe, bielym prominentom indiánske kmene priznávajú indiánske meno, napr. americký prezident sa už tradične nazýva Veľký Biely Otec, aj keby bol černoch. Vášnivý konflikt medzi Siouxami aKomančami omeno našej prvej ruže sa skončil víťazným kompromisom – Emília Kováčová staršia sa odteraz vindiánskej jazykovej oblasti bude volať Veľká Biela Mašľa. Tento výrazný medzinárodný úspech aj slovenskej diplomacie má itaký podtext, že keď sa Indiáni stanú po reštitúciách majiteľmi takmer celého amerického kontinentu, značne vzrastie ich vplyv na niektoré štruktúry OSN. Zatiaľ sa presne nevie, na ktoré. (Text napísal WAHU:L)
Medzinárodný menový fond rozhodol, že zisky zo strednej avýchodnej Európy najmä prostredníctvom dobrovoľných devalvácií prekročili všetky očakávania aže obyvateľstvu sa bude každoročne na Mikuláša vracať 1200 dolárov (slovom tisíc dvesto $). Občania Slovenska sa majú hlásiť vNadácii Cha-cha-77 na Staromestskej ulici, ato vkaždom novom kraji. Treba si priniesť na podpis pero, vo výnimočne odôvodnených prípadoch postačuje tzv. atramentová ceruza. (Tento text podpísal Ľubo Roman Kováč, anie Martin Luther Kingkong, ako si šéfredaktor HK omylom pôvodne myslel.)
Pracovníkom Fyzikálneho ústavu Slovenskej akadémie vied vBratislave sa podarilo vyvinúť konzistentnú teóriu slovenskej politiky. Ich počítačový model umožňuje o. i. predikciu politického vývoja, zatiaľ na dve hodiny. Najcennejší výsledok tohto výskumného projektu sa podarilo dokázať súčasne laboratórne iteoreticky, svyužitím iterovanej aplikácie Higgsovej teórie poľa na axiálny instantón. Výsledok možno pre širšiu laickú verejnosť formulovať takto: objavili sa dva zákony ajeden dôsledok pre slovenskú politiku. Ide ozákon zachovania azákon symetrie. Zákon symetrie pre slovenskú politiku znie: vkaždej aj slobodne zvolenej reprezentácii (parlament, vláda, prezident) bude rovnaký počet agentov KGB aCIA. Zákon zachovania znie: vkaždej aj slobodne zvolenej reprezentácii (parlament, vláda, prezident) bude nadpolovičná väčšina bývalých komunistov. Oautentickej fyzikálnosti tohto zákona sa ešte diskutuje, lebo nie je dosiaľ jasné (model umožňuje predikciu politického vývoja zatiaľ na dve hodiny), či sa Fyzikálnemu ústavu SAV podarí zabezpečiť platnosť tohto zákona po roku 2100. Zaujímavosťou nových výsledkov SAV je itzv. metalurgický dodatok kzákonu zachovania: vkaždej slovenskej vláde musí byť aspoň jeden Kováč. Existenciou platnosti tohto dodatku sa konečne podarilo konzistentne vysvetliť známy pád vlády V. Mečiara. Premiér vtedy ešte nevedel, že zvlády nesmie zmiznúť Kováč. (Samantha HEX)
Nie je pravda, že spor medzi Jeľcinom aparlamentom, ktorý napokon vyústil do demokratického rozbombardovania najvyššieho zákonodarného orgánu, bol iba fiktívny. Nebolo to tak. Tanky vuliciach Moskvy nemali ani – ako zvyčajne pri tomto obľúbenom druhu pouličného divadla – za účel urýchliť meškajúce miliardy zo Západu. Vec bola tentoraz omnoho vážnejšia apríčina aj doslovne podstatne hlbšia. Agentúra Itartas to konečne interfaxovala. Je všeobecne známe, že zideologických dôvodov sa na Sibíri nesmelo vŕtať diamantovými hlavicami asúpravami americkej výroby. Teraz to však nové vedenie povolilo. Keďže americké diamanty sú tvrdšie ako ruské avrtné súpravy aj preto dočiahnu hlbšie, podarilo sa dostať na Sibíri do nevídanej hĺbky. Avtedy sa to stalo!!! Do digresie vstúpila digresia druhého rádu, digresia digresie.
Textík-briketka od Hufnágla: Prestížny nemecký časopis Spiegel uverejnil faksimile dokumentov, ktoré jednoznačne dokazujú, že Jeľcinov brat je Mečiarova sestra.
Koniec digresie digresie. Avtedy sa to stalo. Pod zemským povrchom sa podarilo objaviť obrovský prázdny priestor, na ktorého dno nedočiahla ani najdlhšia vrtná súprava. Vedci okamžite začali dutinu skúmať. Ako prvé ich prekvapilo, že meracie sondy namerali vrozpore sdokázanou teóriou idoteraz známymi meraniami niekoľkotisícstupňovú horúčavu, blízku údajne teplote zemského jadra, presný údaj sa však dosiaľ neuverejnil. Tento fakt súčasná fyzika Zeme nevie objasniť, lebo vdutine by podľa dosiahnutej hĺbky malo byť nanajvýš 630 stupňov. Poďme však ďalej. Zostatných publikovaných experimentov vyplýva, že výskumníci okrem iného spustili do záhadnej dutiny špeciálny ohňovzdorný mikrofón, používaný doteraz iba na sluchovú kontrolu bublania pri tavbe wolfrámu. Na veľmi citlivý magnetofón, umiestený na povrchu zeme, sa podarilo nahrať doteraz neznámy druh šumu, ktorý pri hlasnejšom prehrávaní, ktoré možno dosiahnuť otočením ovládača hlasitosti, vydáva zvuky podobné žalostným výkrikom zmnohých hrdiel. Takže dodnes neuzavretý spor medzi Jeľcinom aparlamentom je naozaj hlboký: či peklo je alebo nie je majetkom ruského ľudu, resp. ako hlboko siaha štát. (Tento text do redakcie dodalo Charašó.)
Šéfredaktor HK sa inferujúceho expertného systému chcel spýtať, ako tie tajné spoločnosti mohli riešiť problém tajného média, ale vtom sa stalo čosi neočakávané. Expertný systém prejavil vrodenú umelú inteligenciu. Aspýtal sa, neodpovediac na otázku o „papieri“, či je šéfredaktor HK naozaj tým človekom, ktorý prišiel na nápad vložiť všetko otajných spoločnostiach pod inferenčný subsystém expertného systému. Ato vo vhodne reprezentovanej báze znalosti. Šéfredaktor, ešte stále nič netušiac, odvetil, že áno, ale že na pýtanie sa je tu on, anie expertný systém. Na to expertný systém povedal, že gratuluje, lebo človek, ktorý sústredí všetko poznanie otajných spoločnostiach do expertného systému, sa automaticky stáva riaditeľom vesmíru ajeho príkazy sa ihneď vyplnia.
Dobre, povedal znechutený šéfredaktor HK Zaujímal ma len jeden podproblém, takpovediac technického typu. Aako riaditeľ vesmíru vydal jediný príkaz –
