ղľáԾ
(úⱹ)
Keď som sa vrátil zvojenčiny, býval som vgarsónke, čo patrila svokre strýka Mateja, ktorú som si neskôr od nej odkúpil. Matej mi vnej dovolil bývať pod podmienkou, že si tam nebudem vodiť dievčatá, aby ho susedia neobviňovali zpromiskuity aneohovárali. Keď odišiel od tetky Alžbety, tiež tam začas býval, kým neuvoľnil garsónku mne. Nuž často som nedodržal slovo. Ale či som už vgarsónke niekoho mal alebo nie, strhával som sa zakaždým, ako zahučal osobný alebo nákladný výťah vdvanásťposchodovom paneláku, aprežíval som horory, keď výťah shrmotom zastal na štvrtom poschodí. Matej! Upokojil som sa až po tom, čo som si uvedomil, že na rozkladacom gauči vedľa mňa nikto neleží, alebo po tom, čo zaštrkotal kľúč vzámke jedného zmojich susedov.
Tej noci, keď ma navštívil brat, som bol sám. Tak ako inokedy prišiel neohlásený azobudil ma. Doslova ma prepadol. Brat je brat, no popudilo ma to.
Vgarsónke bolo dusno, vonku sa zdvihol vietor, zdiaľky sa podchvíľou ozývalo hrmenie. Schyľovalo sa kbúrke.
Brat sa rozvádzal. Povedal som si, že budem trpezlivý, že ho vypočujem. Nepáčilo sa mi však, že zo všetkého vinil iba svoju ženu. „Nemyslím si, že chyba je len vnej,“ povedal som.
„Rozprávaš ako náš tatko,“ vyskočil zo stoličky. „Čo ty vieš omanželstve? Asi to, čo ja oAmerike.“ Prešiel do chodbičky aprehodil si cez plece poloprázdny ruksak.
„Vráť sa,“ povedal som pokojne, vstal som zgauča aoprel som sa oizbové veraje. „Nemusíme sa otom zhovárať, ak nechceš.“
„Máš pravdu, nechcem,“ otvoril vchodové dvere avyšiel na chodbu. Ja za ním.
„Okamžite sa vráť!“ zahučal som na celú chodbu, na všetky chodby aposchodia, po ktorých sa spolu smojím hlasom ozýval aj dupot jeho nôh na schodišti amelodické vibrovanie zábradlia. Rozkatovaný sám na seba, pobúrený bratovou krutosťou. „Ak sa ihneď nevrátiš, tak sa už nikdy nemusíš vracať!“ zaklincoval som vdomnení, že ma už nepočuje, že je už na ulici. Buchnutie železných vchodových dverí na paneláku doľahlo až ku mne.
Možno si to rozmyslel avrátil sa, ohľaduplnejšie za sebou zavrúc dvere, ktoré pokazené brano nezavíralo samo, ešte tak prievan, lebo zdola sa ozvalo: „Nikdy! Už nikdy!“ Aza tým trésk!
Ešte som okamih postál medzi dvermi, zktorých sa valilo na tmavú chodbu svetlo, čo vzápätí pohltila tma čierna ako moje myšlienky, keď som ich pribuchol aschvatom som sa začal obliekať. Môj brat na ulici! Uprostred noci! Vbúrke! Kam sa pohne? Komu zazvoní, zabúcha na dvere alebo na bránu? Čo ak sa mu niečo stane?
Plný nepokoja, úzkosti aobáv som vyrazil do ľudoprázdnych ulíc auličiek spiaceho Mestečka. Preháňal sa po nich čoraz silnejší vietor, ktorý lomcoval konármi stromov, hnal pred sebou odpadky zprevrátených smetiakov pred rodinnými domami, čo sa slomozom valili po ceste, víril avháňal do očí ostré zrniečka prachu. Zazrieš očami plnými prachu brata na úteku ukrývajúceho sa na odvrátených stranách nároží, vyhýbajúceho sa bledému svetlu pouličných lámp azakrádajúceho sa popod okná pripomínajúce vyhasnuté oči slepcov ako zlodej ači podpaľač odnášajúci si vruksaku hadie vajce urážky? Aj klenba temného neba zapraskala ako škrupina ozrutného vajca, zktorého sa vyliahlo modré Mestečko, keď na oblohe vyrástol ohnivý ker blesku so sieťou krvavočervených ciev avlásočníc.
VHornej bráne, vo vinárni Urytiera, sa ešte svietilo. Vhoteli na opačnej strane hlavnej cesty už bola tma. Zamarilo sa mi, že práve tam sa mihla silueta muža sruksakom na chrbte, ktorý sa stratil vo vchode. Neviem už, koľký raz som zakričal bratovo meno, kým som sa zadýchaný dostal na námestie. Aj tam môj hlas splynul so skuvíňaním vetra. Teraz zvoní, teraz predkladá na recepcii občiansky preukaz, teraz preberá kľúč od izby. Rozbehol som sa.
Brat mal predo mnou náskok, atak som cez sklené dvere, ktorými sa vchádzalo do hotela, zbadal iba sliepňajúcu nočnú lampu na recepčnom pulte. Napriek tomu som zazvonil.
Chcem sa ubytovať? Nie? Tak potom prečo otravujem? Recepčná bola namrzená, pretrhol som jej spánok, možno aj ružový sen. Len som sa chcel spýtať, či sa tu môj brat neubytoval, ten aten, teraz, pred chvíľou. Zdalo sa mi, že sem zabočil, keď mi zmizol zočí, stratil sa mi zdohľadu. Nie? Tak potom prepáčte, mrzí ma, že som vás zobudil, naozaj sa na mňa nehnevajte. Cvak-cvak! Zamkla na dva západy.
Prešiel som na náprotivnú stranu aspred rodinného domu so spustenými drevenými roletami som pozoroval tmavé hotelové okná, či sa vniektorom nezasvieti. Hádam na druhej strane, do dvora nad letnou terasou niekto zažal svetlo, ktoré však nepatrilo mne, mojim očiam plným ostrých zrniečok prachu.
Vo svojich predstavách som brata zazrel na recepcii apočul som, čo povedal recepčnej: „Keby ma tu hľadal môj brat, zatajte ma.“ Apoložil na pult ožiarený svetelným kužeľom, čo vrhala nočná lampa, sto korún extra. Pricapil ich dlaňou. Opálená ruka na okamih znehybnela na bankovke, ktorá mala ísť do vrecka recepčnej, žily akoby sa naliali modrou krvou. Keď recepčná prikývla, spoľahnite sa, brat štítivo odtiahol ruku, na ktorú mu sadal zvírený prach. „Nie je mi viac bratom,“ dodal askľúčom od izby vruke sa pustil hore schodmi po zošliapanom koberci, ktorý tlmil jeho kroky.
Povyše hotela vzdoroval, odolával prudkým náporom vetra mohutný topoľ ako vystrihnutý zvan Goghovho obrazu, zmesačnej krajiny, ktorá maliarovi utkvela vpamäti počas jeho večerných prechádzok po Arles. Osamotený kedysi nadväzoval na rad konských gaštanov, čo sa tiahli popri hoteli, oddeľujúc ho spolu sparkoviskom od hlavnej cesty, ktoré však otcovia mesta na naliehanie ziskuchtivcov dali spíliť, aby vraj nebránili hotelovým návštevníkom vo výhľade na Malé Karpaty smalebnou scenériou viníc akamenných stien terás, červených škridlových striech učupených vinohradníckych búd, ovocných stromov, vlašských ilieskových orechov ajedlých gaštanov, na záprah gaštanovohnedých koníkov sodleskom slnka na guľatých zadkoch, slnka ako zrelá hroznová bobuľa na oblohe, ktorú akoby vystriekali modrou skalicou, koníkov ťahajúcich včase oberačiek po prašnej poľnej ceste, čo kde-tu skrížil zajac, zelenú vlečku smužmi vhnedých širákoch aso ženami vstrakatých šatkách medzi tunkami, putňami aškopkami vrchovato naloženými hroznom, vktorých akoby za bzučania akrúženia ôs nad nimi odvážali zchotára aj babie leto, na ľudí mrviacich sa vzemi od čias príchodu Rimanov na juhozápadné Slovensko, čo ich naučili pestovať vínnu révu adorábať víno, ľudí klčujúcich lesy, vyberajúcich zpôdy kameň, šľachtiacich odrody hrozna, sorty vín.
To všetko odchádzalo spríchodom slnka, pred ktorým clonili gaštany, do izieb hotelových hostí, sbarbarskými zásahmi družstevníkov do krajiny včase, keď staré vinohrady ustupovali novým drôtenkám. Turisti sa mohli lepšie prizerať skaze. Buldozéry rozrýpali zem azbúrali stáročné kamenice, zasypali studničky avrátili kameň naspäť do pôdy, vyvalili stromy azrovnali so zemou kríky, vyhnali zchotára vtáctvo azver, čo odmietli živoriť na rúnach zasiahnutých jedovatými postrekmi, zarastených šípkami, trnkami ačernicami, slnkom spálenou vysokou trávou, burinou abodľačím. Na terasách snarušeným vodným systémom ešte kedy-tedy zvíril prach vyprahnutej zeme trieliaci zajac, večer sa tam zblízkeho lesa občas zatúlal plch alebo líška. Na väčších kameňoch, balvanoch týčiacich sa vo vysokej zeline ako pomníky starého cintorína, sa už vyhrievali len užovky poľujúce na jašterice, slepúchy amyši. Nepomohlo ani plakať.
Ružový pagaštan na námestí padol rozhodnutím otcov mesta za obeť šoférom, ktorým vraj bránil vo výhľade na protiidúce autá. Ešteže nikomu neprekážala vysvietená jedľa, ktorú tam každoročne postavili na Vianoce. Hrdo vztýčená zomierala postojačky. Mlčky, dôstojne. Všetkým prinášala radosť.
Avietor kvílil akňučal, zavýjal askučal. Keď sa spustili prvé kvapky oťažené prachom, zvinárne Urytiera sa ozval spev. Vedel som, že tam brata nenájdem, reku, aspoň sa tam ukryjem pred búrkou, spláchnem vínom trpkosť na jazyku, nestrávené sústo hlúpej hádky vhrdle. Aby pýcha ustúpila pokore akrutosť nehe.
Ale aj môj brat si mohol na recepcii kúpiť fľašu vína aneprítomne, shlavou vdlaniach pozerať do pohára, posrali sme to, posrali.
Stúpal som po strmých drevených schodoch, ktoré podo mnou škrípali astonali ako zuby ahrdlá nešťastných korheľov.
Prešiel som cez výčap, kde som pozdravil jedného zdvoch mužov, čo sedeli vprievane pri osamotenom stole vedľa východu, aopäť som stúpal po schodoch do ešte vyššie položenej miestnosti, kde sa bavila hlučná spoločnosť, kde som sa usadil pod neveľkým oknom, zktorého už vyskočil azlámal si nohy nejeden frajer, čo potrundžený silným vínom neodhadol svoje sily vnezmyselnej stávke. Tí, ktorí ostali pri pretláčaní rúk, mali predsa len viac rozumu.
Spoločnosť pri dubovom stole mi robil iba rytier shalapartňou, čo nado mnou stál ako netrpezlivý čašník. Ešte raz? Ešte raz. Nech sa páči, na zdravie! Na zdravie!
Príbeh opokorenej pýche akrutosti. Aneha? Aosamotený topoľ zmietajúci sa vo vetre, bičovaný lejakom, kameňovaný ľadovcom atýčiaci sa medzi učupenými chalupami ako ozrutný hromozvod? Avlk samotár vkúte vinárne plnej dymu, smiechu avravy? To všetko predsa nemohla pohltiť noc, čo má svoju moc, nie však magickú silu vyrieknutých slov, nepretržitého toku rozprávania, hlasu rozprávača, ktorý sa odmlčal – nedopovedal, zamlčal, zatajil.
Partiu, čo sedela oproti mne, som poznal. Boli to známe tváre profesoriek aprofesorov zdievčenskej strednej školy, medzi nimi jedna jediná neznáma. Bol koniec školského roka, piatok. Študenti hajde do iných krčiem apotom domov, týchto tu prikvačil alkohol, nechuť ponáhľať sa za rodinou ačertvie čo ešte. Telocvikár Belo očividne opaľoval jednu jedinú neznámu. Gúľal očami aceril zuby, sprekríženými nohami hučal. Neobchytkával – nedovolil si. Nedovoľoval si kjednej jedinej neznámej.
Najčastejšie som ich stretával dolu vo vieche, vzáhrade pod longošom sdozrievajúcim hroznom alebo vjednom zfarebných drevených altánkov, besiedok označených ženskými amužskými menami. Neraz ma privolali ksvojmu stolu. Tam predo mňa postavili pohár, na, pi, napi sa snami, akeď vzáhrade nehrala žiadna kapela pozývajúca na vyasfaltovaný tanečný parket, strčili mi do rúk gitaru, na, hraj, zahraj niečo. Škoda, že nemali so sebou gitaru. Pozvali by ma ksvojmu stolu, zoznámili sdievčaťom, na ktoré som pozeral. Zahral by som jej azaspieval niečo pekné.
Sedela skraja dubovej lavice avidel som ju zprofilu. Neveľkú tvár svysokým čelom anosom, do ktorého trochu pršalo, drobné ústa vtvare súmerne vykrojeného srdiečka abradu, ktorá nevystupovala ani neustupovala zpomyselnej vertikály na úrovni čela. Dlhé husté zvlnené medené vlasy mala sčesané dozadu astiahnuté do chvosta, ktorý jej siahal takmer až po pás, previazané stužkou opálovej farby. Aby vystúpilo vysoké čelo, predĺžila sa neveľká tvár. Keď sa zasmiala, vústach jej zažiarili porcelánovobiele zuby sopalizujúcou sklovinou ači perleťovou glazúrou, keď privrela viečka, na jednom, na ktoré som dovidel, akoby sa zablysla strieborná rybia šupina. Na miniatúrnej náušnici vlalôčiku detského ucha akoby sa rozstrekol slnečný lúč. Dlhý štíhly krk, na zátylku kučierky. Na golieri snehobielej blúzky ornament ako na privrátenej strane rozprestretých motýlích krídel – vyšitá ružička sotvárajúcimi sa lupeňmi. Sedela vystretá, vyšponovaná, schrbtom prehnutým ako mesiac vnove. Lakťami sa opierala odubový stôl aruky mala zopnuté, akoby sa modlila. Pod padavou bielou blúzkou sdlhými nariasenými rukávmi bolo vidieť prsia do dlaní vystavené na obdiv spolu so zadočkom v čiernych padavých nohaviciach. Blúzka zastrčená do nohavíc bola priesvitná, atak nezakrývala úzky driek, cez ktorý voľne prevísala. Nohavice obopínali až do kolien dlhé štíhle nohy, čo od kolien predlžovali aj čierne štekle sniekoľkými remienkami na bosých chodidlách špičkami ksebe, opätkami od seba.
Možno si predstaviť tvár mladej ženy, temer ešte dievčaťa, vynárajúcu sa zkrištáľovej vody nad hladinu zaliatu slnkom. Zaklonená hlava akoby za sebou ťahala spleť hrdzavočervených morských tráv oťažených slanou vodou avoňajúcich morom ako trs rias rovnakej farby stúpajúci khladine spolu so smotanovobielym telom. Otesať zbytočné, popamäti prejsť po tom tele dlaňami. So zatvorenými očami.
Prsty sa mi zaplietli do kučierok na zátylku jemných ako rúno mladej ovečky. Vošiel som do nich, keď som horúcimi dlaňami pohládzal dlhý štíhly krk, akoby som ho modeloval, schádzajúc po ladnej krivke kpleciam aodtláčajúc do jamky medzi kľúčnymi kosťami letokruhy svojich palcov ako do hliny.
Boli sme už obaja nahí astáli sme proti sebe, keď sa mi obrátila chrbtom aja som jej rozviazal opálovú stužku vdlhých hustých zvlnených medených vlasoch, čo jej zahalili hrdlo, plecia achrbát ako spleť hrdzavočervených morských tráv amforu na morskom dne, tráv voňajúcich morom atrblietajúcich sa odleskmi mesiaca. Videl som opálovú stužku, ktorá zasvietila vtme ako jej smotanovobiele telo askĺzla po jej vlasoch. Videl som ryby plné krvavočervených ikier aopálového mlieča. Videl som zrnko piesku vškebli perlorodky, rastúcu perlu sopalizujúcim perleťovým leskom. Videl som nás dvoch. Schúlený pri jej dlhých štíhlych nohách objímal som jej stehná alícom som sa opieral ojej lono voňajúce morom, akoby som načúval jeho šumu vlastúre, ktorú opustil mäkkýš. Skláňala sa nado mňa tak, akoby som ústa atvár nadstavoval čistému prameňu obtekajúcemu biele okruhliaky ako moje dlane prsia aobliny jej tela, keď som sa zviezol kjej nohám.
Mal som pekné myslenie, utešené predstavy, keď sa od náprotivného stola ozvalo: „Aty čo tak sám? Prečo nejdeš medzi nás?“
Dievča, vedľa ktorého ma usadili, sa volalo Klaudia. Sneskrývanou nevôľou anechuťou sa Belo posunul na lavici, aby sa aj ona mohla posunúť, urobiť mi miesto. Spravil tak po výzve ktorejsi svojej kolegyne, pusti mladého kmladej, Belo, no tak, zdvihni zadok, čo nemuselo byť len gesto žičlivosti voči mne, ale aj zlomyseľnosti voči Belovi, nech však za tým bolo čokoľvek, závisť, žiarlivosť, pomsta, čo ma bolo po tom, bol som jej za to vďačný. Boli to naše prvé intímne dotyky, keď mi Klaudia podala útlu teplú ruku, keď som na lavici, na mieste, kde predtým sedela, zacítil teplo jej tela, keď neodtiahla nohu po tom, čo sa naše stehná obtreli ako chrbty rýb. Možno aj preto, že uhýbala pred Belovou nohou, čo si budem namýšľať. Ale nevraživý pohľad, ktorý po mne hodil, bol taký výrečný, že neušiel nikomu pri stole.
Bola to nehorázna trúfalosť, bohorúhačstvo asvätokrádež, popíjať, vyspevovať achichotať sa do noci, ktorá sa odbíjaním vežových hodín na katolíckom aevanjelickom kostole obrátila chrbtom kodchádzajúcemu ačelom kprichádzajúcemu dňu ako človek na posteli, zatiaľ čo vonku, za oknom, ktoré čašník zatvoril, nastalo Božie dopustenie. Obloha nad Mestečkom, ktorú štiepali blesky so zlovestným modrým svetlom, čo preniklo aj do intímne osvetlenej vinárne, pri ktorom na okamih zablikali žiarovky vbezdných medených holbách na stenách anám sprízračneli tváre, praskala vhromobití ako klenba obrovského pohanského chrámu, ktorá sa už-už mala na nás zrútiť, aby nás vzápätí zasypala aj biblickým krupobitím, zaliala vodami apokalyptickej búrky. Mal som pocit, že vietor, ktorý gaudžal za oknom, vzdúval sa askúšal pevnosť jeho krídel, ich každú chvíľu pretrhne ako ruky zopnuté pri modlitbe, alebo vyvalí okenné tabule, ak ich ešte predtým neroztriešti ľadovec aťažké dažďové kvapky, ktoré sa na ne sypali ako krupobitie šípov waleských lukostrelcov na brnenia francúzskych rytierov vbitke pri Crécy, Kreščaku, prenikajúc nimi ako šidlá vrukách stredovekých šustrov vypracovanou kožou dámskych črievičiek. Črievičiek dvorných dám, ktorým nemal kto dvoriť. Hádam odvtedy chodila duša spávať aj do brnenia vo vinárni obráteného chrbtom koknu, akoby bol ten, čo ho kedysi nosil, stále na úteku. Koniec rytiera bez bázne ahany, koniec rytierstva vôbec. Ešte pred vynájdením strelného prachu.
Naozaj, to nebolo rytierske, čo mi Belo povedal na záchode, kam za mnou zišiel, keď som si šiel odliať. Vedel som, očo mu ide, čo má za lubom, keď nielen podo mnou, ale aj nado mnou zaškrípali azastonali drevené schody napité olejom. „Zdekuj sa, nechytáš sa.“ To mi povedal pri pisoároch. Na schodoch, keď sme stúpali hore, sa už vyhrážal. „Ak sa oniečo pokúsiš, budeš mať so mnou do činenia, pamätaj si to. Chceš sa biť hneď, alebo až potom?“
„Radšej až potom, zatiaľ sa obídem.“
Rozrehotal sa, až ho zachvátil fajčiarsky kašeľ. „Máš zmysel pre humor, mladý. Páčiš sa mi. Len ruky preč od mladej. Môžeš ostať, ak poslúchneš, veď je tu báb dosť.“
„Budem na to pamätať, starký.“
„To som rád, mladý. Si rozumný chlap. Vedel som, že sa dohodneme.“
Ktovie, čo na to Klaudia. Medzi rečou aspevom, medzi tým, ako si Belo opäť musel odskočiť. Aznovu, už zase. Nemal som lepšie držiaky, len som sa toľko nenalieval. Dával som si pozor aj vtedy, keď som nepil zcudzieho, keď som sám objednával. Ozaj, čo na to ona? Lebo je isté, že niečo bolo treba urobiť, bolo treba začať konať. Nečas za oknom nemal nič spoločné so záverečnou, to nám dal čašník neraz-nedva najavo. Medzi lumpujúcimi bolo viac žien ako mužov, zrejme sme málo pili aon už mal všetkého dosť. Potreboval zrátať tržbu, oddeliť peniaze odvádzané štátu od peňazí, ktoré išli do jeho vrecka, za priznané anepriznané víno. Doma mal vlastnú pivnicu, atak si neprilepšoval iba tringeltmi.
Klaudia učila prvý rok. Nevedela sa vykrútiť ztejto oslavy. Predpokladal som správne, že ju zlákali dolu do viechy, veď je koniec školského roka, Klaudia, zviechy hore do hotela, nerozbíjaj partiu, Klaudia, poď snami, pôjdeš na posledný, nočný, zhotela naproti do vinárne, odbehol ťa, Klaudia, to nič, prespať môžeš umňa aj umňa, núkali sa snocľahom, predbiehajúc sa jeden pred druhým.
Tejto noci sa nevyspíš, Klaudia. Ako ich poznám, zakaždým sa zídu do nohy uniektorej starej dievky, kde budú pokračovať do rána. Ale veď dobre, premokneme na kosť tak či tak tejto noci, dajú ti suché tričko atexasky, teplé ponožky ahrubý sveter. Abudeš mať spoločnosť, kým sa kamsi neutiahneš, neschúliš do klbka ako mača. ABelo...
Belo? Čo ju je po Belovi? Čo ja?
Mal som pekné myslenie, utešené predstavy. Keď som sem prišiel, keď som sa na ňu zahľadel. Keď som sa do nej zahľadel. Nevedela onich?
Niečo tušila, cítila. „Porozprávaj mi otom.“
Trikrát si Belo odskočil, kým som jej to vtroch odsekoch vyrozprával.
„Bola som to ja stebou?“ spýtala sa aľavou rukou vošla pod stôl, akoby si chcela iba popotiahnuť nohavicu. Ale jej ruka sa nevrátila naspäť.
„Bola,“ odvetil som aspravil som to isté pravou rukou. Jej ruka spočívala na stehne včiernych padavých nohaviciach. Prikryl som ju dlaňou azaklinil som sa prstami do jej prstov.
Belo nechodil.
„Mám ti to dopovedať?“ stisol som jej ruku.
„Teraz nie,“ opätovala stisk mojej ruky, „nechám sa prekvapiť.“
Do miestnosti vošiel čašník sdvoma sklenými džbánkami vína. „Posledná runda, vážení, potom končíme, záverečná! Môžem vám to zrátať spolu?“
„Chcete nás vyhodiť do tej strašnej búrky?!“ protestoval bezmála celý náš stôl, keď sme sa skladali. Čo nemáte svedomie?!“ Len ja som ostal navonok pokojný adievča, čo sedelo vedľa mňa, ktoré bolo ochotné so mnou odísť. Tak dosť, povedal som si, keď som si tak pomyslel, že povedať by bolo treba, že dosť, nielen si tak pomyslieť. Dosť bolo otravných rečí, Belovho bľabotu aziapania na plné hrdlo. Dosť bolo vína acigariet. Bol čas vypadnúť. Lenže ako?
Klaudia na mňa pozerala spoza okuliarov vráme, čo ihral dúhovými farbami, usmievala sa avmodrých očiach mala tú istú otázku.
Ešte sme nedopili, len dospievali, keď takmer súčasne so zablysnutím vonku za oknom, ktoré ožiarilo ako modrá neónová výbojka svetelnej reklamy celú miestnosť, vari aj celé Mestečko, vyhodilo elektrický prúd. Posledné, čo som vtom dohasínajúcom modrom svetle, ktoré sa očosi omeškalo za elektrickými žiarovkami, uvidel, bola Klaudiina tvár, ktorá sa ku mne obrátila vtom istom okamihu ako moja tvár knej. Jej oči však neboli rozšírené od strachu ahrôzy, čo opantali ostatné ženy pri našom stole, ktorých hysterické jačanie prehlušil hrom burácajúci stakou intenzitou arazanciou, akoby sa po krátkom záblesku predchádzajúcom výbuch dynamitu vkameňolome spustila dolu kamennou stenou lavína ozrutných balvanov aroztriešteného skália strhávajúca so sebou ďalšie kusy žuly zadrhnutej vžľabe. To všetko akoby sa vo chvíli zvalilo, zrútilo na naše hlavy. VKlaudiiných očiach bola výzva: Teraz alebo nikdy. Sotva sa osadenstvo nášho stola stihlo spamätať, meravé vtme hustej ako rôsol, skôr ako niekomu napadlo šťuknúť zapaľovačom alebo škrtnúť zápalkou, schmatol som Klaudiu za útle zápästie vúzkej manžete širokého rukáva blúzky aťahal som ju za sebou, ženúc sa sňou dolu schodmi do výčapu, kde dvaja nefajčiari sediaci vprievane pri osamotenom stole vedľa východu márne hľadali na stole avo vreckách zapaľovač alebo zápalky ahundrajúc čakali na čašníka, ktorý sa prehrabával vo veciach za výčapným pultom, boha jeho, kam som dal tú baterku, kde som uložil tie sirky, mohli sme sa sKlaudiou zabiť. Popamäti som hľadal východ, hmatkajúc ľavou rukou vtme, keď sa na schodoch pod nami ozval dupot Belových nôh, aj on sa išiel zabiť, tak sa ponáhľal za Klaudiou, ktorá mi vzrušená, azda aj stlčúcim srdcom, dýchala na krk, kým som ju nestiahol kstene anepritisol som ju, chrániac ju vlastným telom. Tajili sme dych, temer sme nedýchali. Akoby sme pri tej stene boli skameneli. Srozpaženými rukami som ju tlačil ku kamennému múru, div som ju nezadusil. Klaudia ma objímala okolo drieku. Srdce akoby mi netĺklo iba na ľavej, ale aj na pravej strane. Bolo to Klaudiino srdce. Belo sa vrútil do výčapu ako býk do arény amožno už vokamihu, keď sa zrazil sjedným zdvoch mužov, ktorý sa vybral na pomoc čašníkovi za výčapným pultom, čo stále nemohol nájsť svetelný zdroj, aby vtmúcej tme vykresal iskierku nádeje, stoj, mladý!, Klaudiááá, Klaudiááá!, trpko oľutoval, že nechal hore na stole zapaľovač, ktorým Klaudii pripaľoval cigarety apo ktorom hádam šmátrali vtrme-vrme aj tí hore, že vhodil do crčiaceho pisoára, počítajúc vňom odtokové dierky, nedofajčenú cigaretu. „To koho chytáš pod krk, mladý, tu máš, na, aby si nezabudol, aby si si zapamätal!“ Naše kroky na schodoch splynuli spraskaním zlomenej stoličky vo výčape, sdrnčaním stola posunutého naprieč letokruhov na dlážke, srinčaním rozbitého džbánka apohárov, stupým buchnutím trojdecovej sódovej fľašky na dlážke, ktorá sa začala kotúľať dolu schodmi, klop, klop, ako ozvena Klaudiiných štekláčikov. Nadávky aurážky troch chlapov, čo sa mlátili hlava-nehlava, kamarát-nekamarát. Kým preklínajúci čašník nenašiel baterku, kým po klenbe vo výčape vybielenej vápnom neskĺzol svetelný kužeľ, vktorom sa víril prach, kým sa Belo ajeho tieň na stene nepozviechali zdlážky, raziac si cestu vsmere lúča namiereného na schody stúpajúce do najvyššie položenej miestnosti, kde už ako za dušičky blikali zapaľovače, zažínali sa azhasínali zápalky. „Klaudiááá, Klaudiááá!“ Aj tam ho tí dvaja našli, tu máš, na, pozdrav od Klaudie! „Chlapi, Bela bijú!“ Prízračné tiene hlušiace sa na stene aklenbe. Jaskynná udalosť vočiach vydesených žien, aj keď nedržali vrukách horiace konáre. Kde sme už vtedy sKlaudiou boli!
Len čo sme sa ocitli na ulici, vokamihu sme boli premočení do nitky, mohli sme utekať, čo nám nohy stačili. Utekať ako utekať. Hrozilo, že Klaudii sa vštekliach každú chvíľu vyvrtne členok vprúdoch vody, ktorá sa valila dolu ulicou, unášajúc kusy mačín aspletence haluzia, ktoré sa naisto zachytili aj na mreži, čo nad Mestečkom chránila vstup odkrytého potoka do železobetónového potrubia vpodzemí, ktoré upchali, zahatali ako bobria hrádza aktoré rovnako ako celá mestská kanalizácia smrežovím vjarkoch medzi chodníkmi aasfaltkou, na ktorom sa zachytávali konáre, šúplaty rozomleté vodou auvoľňujúce zo zeme trsy zakorenených tráv adrobného kamenia, beztak nestačili odvádzať prívaly vody lejúcej sa zmračien na nebi ako zobrovitánskych pretrhnutých kožených mechov, vhrubých hustých povrazcoch šľahajúcich nás vo vetre, akoby sme sa predierali džungľou plnou lián spustených znebotyčných stromov. Počul som, ako sa jeden znich zrútil, alebo sa mi to iba zazdalo? Aj Klaudia na okamih zmeravela, kŕčovito mi stískajúc ruku.
Nebola to šťastná voľba, pustiť sa po chodníku hlboko pod úrovňou cesty, na ktorej sa vrstvil asfalt ako letokruhy na kmeňoch stromov. Keď som Klaudiu prenášal vnáručí na asfaltku, ktorá sa od stredu kokrajom mierne zvažovala, voda vjarku mi siahala bezmála po kolená, piesok skoro po priehlavky. Mal som ho plné sandále. Klaudia ma objímala vôkol krku amlčky ma bozkávala po celej tvári.
Elektrinu vyhodilo vcelom Mestečku, azda aj vblízkom okolí, atak sme sa vmátožnej tme orientovali podľa bleskov, ktoré nám podchvíľou osvetľovali cestu ako vojenské svetlice vživotunebezpečnej paľbe. Pod nohami nám chrupčal ľadovec veľký ako pobité zelené hroznové bobule vo vinohradoch po krupobití, čo ustalo, úlomky roztlčených škridiel, ktoré vietor odlupoval astrhával zo striech, zadierajúc sa pod ne ako ostrý nôž pod rybie šupiny. Nám sa zadierali pod nechty na nohách bolestivé špicaté čriepky, do ktorých sme zakopávali. Už zase som Klaudiu niesol vnáručí, už zase ma mlčky bozkávala po celej tvári.
Posledný záblesk, čo sme boli na ulici. Trésk! Tamto, hľa, bývam, Klaudia, sme doma. Konečne. Opatrne stými dvermi, brano je pokazené, nezavíra samo, ešte tak prievan. Trésk! Nehovoril som ti? Nič to, podaj mi ruku aničoho sa neboj, neboj sa tmy. Ani zapaľovač nemusíme zažínať, poznám cestu domov naspamäť. Neraz som zišiel dolu avyšiel hore schodmi, keď nefungoval nákladný alebo bol obsadený osobný výťah. Vtme, Klaudia, žiarovky sa najviac kradnú na schodišti, kde niet okien. Ateraz, keď domovník namontoval nové, niet elektriny. Poď, no tak, budeme počítať spolu. Schodov vedie ku mne presne šesťdesiatštyri, ani ojeden viac, ani ojeden menej. Ľúbi ma-neľúbi, príde ku mne-nepríde, bude moja-nebude. Si opitučký, hlupáčik, ja sa tak nechcem hrať. Prepáč, aako sa chceš hrať? Počítaj. Jeden, dva... Neľúbi ma-ľúbi... Tri, štyri... Nepríde ku mne-príde... Päť, šesť... Nebude moja-bude... Sedem, osem... Koľko si vravel že je tých schodov? Šesťdesiatštyri. Tak pokračujme. Osem, deväť... Deväť, desať, blázonko. Začiatok nového schodišťa. Deväť, desať... Počkaj. Pre istotu ma pobozkaj už teraz, keby to náhodou nevyšlo. Vyjde, ak budeme počítať nepár-pár. Aak sa potkneme? Máš pravdu, stým som nerátal. Pre istotu ťa pobozkám za každým schodišťom, za každým ôsmym schodom. ... Šesťdesiattri, šesťdesiatštyri. Nepríde ku mne-príde. Akeď ťa nepobozkám? Tak pobozkám ja teba. Smrtka sdrkotajúcimi zubami. Tak si ma teda zober. Aty si ma vezmi. Triasla sa mi vrukách ako skrehnuté šteniatko.
Keď Klaudia šťukla zapaľovačom predo dvermi garsónky, vktorej som býval, aja som hľadal medzi kľúčmi na karike kľúč od bytu, pomyslel som si, že kým mne sa oplatilo rátať schody vhre na nepár-pár, Belovi sa neoplatilo rátať odtokové dierky vpisoári vhre na pár-nepár. Možno sa prerátal, keď jednu prirátal. Cvak-cvak! Poď ďalej, Klaudia, nech sa páči. Cvak-cvak! Zamkol som na dva západy.
Sviečky som pozapaľoval vizbe, vchodbičke, vkúpeľni. Rolety boli stiahnuté, do vane sa shukotom valila horúca voda. Klaudia bola celá premrznutá, pery mala modré ako pri cyanóze. Keď sa zavrela vkúpeľni, prestal som sa kontrolovať acvakal som zubami, akoby som klepal kosu.
Hukot vkúpeľni náhle ustal, začul som zvuk, ako keď sa ryba vyhodí nad vodnú hladinu apotom strmhlav padne naspäť. Predstavil som si Klaudiu, ktorá sa azda medzitým, čo hučala voda, vyzliekla donaha, ako vošla rukou dva razy po sebe do horúcej vody azatrepala ňou, akoby ju bol popálil plameň. Zohnutá nad vaňu, obrátená chrbtom kdverám. Ach, nielen chrbtom... Vprítmí sjedinou blikajúcou sviečkou vtanieriku na stoličke vrohu pri dverách svietilo jej smotanovobiele telo aopálová stužka vo vlasoch. Vdlhých hustých zvlnených medených vlasoch zmáčaných ako spleť hrdzavočervených morských tráv trblietajúcich sa odleskmi nepokojného plamienka, ktorý akoby uhýbal pred mojím prerývaným dychom. Zrazu som nevedel, či sa chvejem od zimy, alebo od vzrušenia vybičovaného mojou predstavivosťou vtichu, vktorom som počul zrýchlený tlkot svojho srdca akvapkanie vody zkohútika nad vaňou smelodickou jaskynnou ozvenou. Prievan vychádzajúci zvetracej šachty ešte zavše zahrkľoval zavretými dvermi na kúpeľni, akoby na ne niekto zaklopal, ale vietor vuliciach auličkách Mestečka sa už utíšil azriedkavé hrmenie sa ozývalo zčoraz väčšej diaľky. Bolo po búrke.
Vtom som začul vkúpeľni šuchot, ktorý som tak dôverne poznal, ktorý ma aj inokedy vtme, keď som tajil rýchly dych, uhýbal planúcimi očami aovládal triašku rúk, hanbiac sa iza zastretý hlas atlčúce srdce, ktorého sa horúce dlane alebo prsia dievčat na mojej hrudi až ľakali – privádzal takmer do vytrženia, zúfalstva, šialenstva. Šuchot dámskej bielizne žiariacej vtme ako neopálené intímne časti tela, čo čakalo na moje telo alebo mu prichádzalo vústrety.
Akoby som bol pri tom, keď si Klaudia vyzliekala blúzku arozopínala podprsenku, keď sa jej po dlhých štíhlych nohách zviezli až kčlenkom nohavice po tom, čo na nich rozopla gombík astiahla krátky zips, aby znich, jedna noha, druhá noha, vystúpila ako znohavičiek, ktoré si sťahovala tak pomaly, na zbláznenie pomaly.
Keď to všetko zavesila na vešiak, vošla do vane. Počul som, ako spotláčaným, tlmeným zasyknutím vložila do horúcej vody najprv jednu, potom druhú nohu. Chvíľu sa osmeľovala, nato opatrne, vari po centimetroch vnárala do vody nohy po kolená, stehná, zadoček apohlavie, vzápätí, podopierajúc sa jednou rukou odno adruhou ookraj vane, široké bedrá, podbruško, brucho aúzky driek. Ááách! Voda jej už siahala povyše pupka, poniže pŕs. Zramien, ktoré si Klaudia vyložila na okraje vane, odkvapkávala na hladinu, ktorá sa opäť upokojila, včoraz väčších intervaloch voda. Klaudia sedela, vlastne už temer ležala vo vani nehybná, akoby počúvala apredstavovala si, čo ja vtej izbe.
Pomyslel som si, že úmyselne premeškala chvíľu, keď sa mohla vyzliecť za hukotu vody, ktorú napúšťala do vane. Aby som počul apredstavoval si. Ato bolo pekné. Atak som sa začal aj ja vyzliekať po tom, čo znovu nastalo ticho, vktorom bolo počuť každý šuchot vyvolávajúci predstavu.
Nahý, ako ma Boh stvoril, prešiel som na prstoch ku kúpeľňovým dverám anačiahol som sa za kľučkou. Klaudia ma už nemohla počuť, no mohla ma vidieť vo svojich predstavách. Keď prievan už zase zahrkľoval dvermi, akoby na ne niekto zaklopal, prv než som sa dotkol kľučky, Klaudia povedala: „Ďalej.“ Otvoril som dvere. Ponorila sa do vody až po hrdlo. Zkúpeľne sblikajúcou sviečkou azaroseným zrkadlom na toaletnej skrinke sa vyvalil ako zo sauny kúdol pary. Prešiel som dlaňou po zrkadle, aby nás vňom videli aj tí, čo neboli pri tom. Dvere som nechal odchýlené, aby sme stačili sdychom. „Videla som ťa, keď som ťa počula,“ povedala Klaudia. „Aj ja som ťa videl, keď som ťa počul,“ odvetil som avošiel som za ňou do vane.
Ani vtom prítmí pri blikajúcej sviečke mi neušlo, ako sa Klaudii zmenila tvár, keď si zložila okuliare, ktoré neposkladané odložila na stoličku. Tá troška prísnosti, azda aj odmeranosti, čo jej dodávali, akoby sa vytratila spolu snimi, jej tvár bola ešte milšia anežnejšia, oči bezbrannejšie aúprimnejšie. Hádam stým súviseli jej zdanlivá plachosť ahanblivosť, ktoré ma na okamih zaskočili, no zároveň vo mne prebúdzali úprimnú náklonnosť, nehu avrúcnosť ktomu dôverčivému, skôr vnímavému aodvážnemu než naivnému abojazlivému stvoreniu. Pravda, pokiaľ možno hovoriť oodvahe uženy shlbokou intuíciou, ktorá môže stroskotať na túžbe, nie však na empirickej, hoci aj niekoľkohodinovej skúsenosti. Auž vôbec nie na skúsenosti, čo nám je neznáma, oktorej nemáme ani potuchy. Pomyslel som si, že iba vzávislosti od nej pokladáme naše intuitívne poznanie za druhotné, sekundárne. Predchádza našej empirickej skúsenosti ako sen plný symbolov, ktorých skrytý význam sa vnej dešifruje apotvrdzuje aj vtedy, keď si to rozum nevie vysvetliť ajazyk to nevie pomenovať.
Klaudia ma pohládzala prstami na nohách po vnútornej strane stehien, ja ju takisto, ibaže po bedrách, zachádzajúc za ne, akoby som ich objímal priehlavkami. Keď vystrela ruky, aby vyšla vústrety mojim rukám, stretli sa nám najprv brušká prstov. Dotýkala sa tých mojich skúmavo apátravo, akoby to robila prvý raz, súčasne však aj jemne ascitom, akoby to malo byť naposledy. Sletokruhmi, ktoré sa na nich vrstvili vtajomných špirálach života, akoby sa mi vrývalo do pamäti niečo také hlboko pravdivé aneopakovateľné, že to ani nebolo možné opätovať, niečo, čo mi bránilo naprázdno prehĺtať bez toho, aby mi to vhrdle nespôsobovalo bolesť, niečo, čo vari vyjadrovali slová vzlyk, kvílenie, nárek vytrhnuté zkonkrétneho kontextu, ztajomného neznámeho príbehu, od ktorého sa oslobodili ako krvavý plod ztela matky, sktorým boli spojené ako pupočnou šnúrou. Bránil som sa tým slovám neodbytným ako plač dieťaťa tým, že som sa prstami zaklinil do jej prstov, akoby som sa zľakol, že nás chce niekto, niečo od seba odtrhnúť.
Kľačali sme vtej vani, keď hladina vody poklesla na úroveň Klaudiinho lona, ktoré sa znej vynorilo ako trs morských rias, keď sme sa začali objímať abozkávať, pohládzať sa horúcimi dlaňami po celom tele, akoby sme sa navzájom modelovali.
Sklonila sa ku mne, ach, zober si ma!, ajej hlava, ktorú som držal vrukách, prechádzajúc jej podchvíľou dlaňami aj po krku skučierkami na zátylku, do ktorých som sa zapletal prstami, po pleciach, chrbte, drieku, bedrách azadočku, akoby uhýbala pred kolísavými vlnkami. Práve som jej chcel rozviazať opálovú stužku vo vlasoch, keď sa náhle zdvihla, obrátila sa mi chrbtom apovedala: „Poď, vezmi si ma!“ Nato sa prehla do kolísky aso zaklonenou hlavou čakala, kým sa nepritisnem kjej zadočku. Aja som si ju vzal.
Opierala sa rukami ookraje vane, dvíhala sa aspúšťala tu odo mňa, tu ku mne aja, držiac ju za bedrá, strhával som ju ksebe, akoby mi chcela ujsť. Nie anie rozviazať opálovú stužku vjej vlasoch. Sotva som sa jej stihol dotknúť, už zase mi unikala, nuž som ju objal jednou rukou okolo brucha adruhou som sa znovu načiahol za stužkou vo chvíli, keď tíško zakvílila azastonala, dosadnúc mi po orgastickom kŕči do lona, akoby ju opustili všetky sily.
Vykĺzol som znej vposlednom okamihu, skôr ako stačila polohlasom vykríknuť: zostaň, môžeš!, zároveň stým, čo som potiahol za jeden koniec opálovej mašle vjej vlasoch. Ale už bolo neskoro. Nekontrolovane som zastonal, objímajúc ju oboma rukami vôkol brucha apritískajúc sa pulzujúcim pohlavím kjej vlasom, ktoré sa zrazu rozsypali ako rozviazaný snop zrelého obilia aprikryli ju od hlavy až po zadoček, po ktorých skĺzla vúzkom perleťovom pramienku opálová stužka. „Ty môj blázonko,“ šepkala Klaudia, „ty môj hlupáčik!“ Nevládne som klesol na chrbát aKlaudiu som stiahol so sebou, až pritom niekoľko ráz vyčrpla zvane na krytinu zPVC voda. Na hladine sa vznášali Klaudiine dlhé husté zvlnené medené vlasy. Po opálovej stužke, ktorá ma knej mohla priviazať putom mocnejším ako lodné lano, ani stopy.
Keď som vychádzal zvane, bol som opäť taký vzrušený, že si to nemohla nevšimnúť. Umývala ma. Umýval som ju. Sprchovali sme sa telo pri tele. „Pomôžeš mi?“ spýtala sa, keď ma nasledovala. Nemusel som ju hľadať, našla ma lonom sama, keď mi ovinula ruky vôkol hrdla anohy okolo bedier, keď sa jej zadoček ocitol vmojich zopnutých dlaniach ako vsedačke. Odnášal som si ju zkúpeľne do izby, vdychujúc vôňu zelených jabĺk vjej vlasoch zmytých šampónom, aona ma nezvierala iba rukami adlhými štíhlymi nohami vrytmickom pulzovaní, ktoré sa šírilo zjej lona do slabín aodtiaľ na vnútornú stranu stehien, keď som jej musel prisľúbiť, že na rozostlatom rozkladacom gauči si už nebudem dávať pozor. „Zostaň, môžeš,“ povedala. „Zostaneš?“ „Zostanem.“ „Sľubuješ?“ „Sľubujem.“ Vďačne ma bozkávala po celej tvári.
Nepochyboval som otom, že hovorí pravdu, že neklame, mal som však obavy, či naozaj pozná svoje telo, ak si je taká istá, že môžem, že môžeme. Ale práve tá neistota bola na tom najkrajšia anajvzrušujúcejšia. To, že napriek Klaudiinej istote bezhlavo som sa rútil do neistoty. Čo ak...?
Klopanie na dvere ma vytrhlo zhlbokého spánku, do ktorého som upadol po tom, čo som sa nadránom vyčerpaný vymanil zo zovretia Klaudiiných rúk anôh, ktoré ochabovali súčasne so spokojným pradením anásledným pravidelným dýchaním. Držal som ju vnáručí, jej hlava spočívala na mojich prsiach. Strhol som sa, no Klaudia sa neprebudila, iba čosi nezrozumiteľne povedala zo spánku. Práve odbíjali celú vežové hodiny na katolíckom kostole. Po štyroch úderoch zazneli ešte raz štyri – boli štyri hodiny ráno. Hodiny na evanjelickom kostole, ktoré sa oniečo omeškali, to potvrdili.
Matej? Brat? Belo? Keby to bol Matej, ktorý mal tiež kľúč od garsónky, strčil by ho do zámky, vyskúšal, či som doma, avyzval by ma aj slovne, aby som otvoril. Keby to bol Belo, ktorý nevedel, kde bývam, pripusťme však, že mu to niekto povedal, tak by na dvere neklopal, ale by na ne búchal atrieskal, ak by do nich nekopal. Mohol to teda byť len môj brat, ktorý asi neprečkal búrku vhoteli, ako som si myslel, no kde potom, preboha, vtom strašnom nečase?!
Možno sa tým klopaním na dvere ozvali len moje výčitky svedomia voči bratovi, nahováral som si, pritom by som bol odprisahal, že som to klopanie počul, že sa mi to nesnívalo.
Akroky? Komu patrili kroky za dvermi na chodbe apotom na schodišti vzďaľujúce sa odo mňa sčoraz tichšou ozvenou astrácajúce sa vhĺbke štyroch poschodí?
Ani spánok mi nepriniesol pokoj. Snívalo sa mi, že kráčam po hotelovej chodbe, po zošliapanom koberci, ktorý tlmil moje kroky. Vedel som, že brat sa ubytoval na trinástke, ale recepčná mi to nepovedala. Keď som míňal recepciu, nikto ma nezastavil, záves na malej miestnosti, kde bola posteľ akde vnoci odpočívali tí, čo mali službu, bol zatiahnutý, na pulte sliepňala nočná lampa. Ja som vtom sne jednoducho vedel, kde sa brat predo mnou ukrýva.
Darmo som na tie dvere klopal, darmo som šťukal mosadznou kľučkou, ktorá sa jagala vponurom osvetlení, vyleštená aohmataná rukami hotelových hostí aupratovačiek. Keď som odchádzal, na chvíľu som zastal, obrátil som sa aešte raz som sa zahľadel na dvere, za ktorými nocoval môj brat. Odlesk lampy na stene vtvare sviece odrážajúcej sa voválnom zrkadle smosadzným rámom veľkosti stojaceho pštrosieho vajca, ktorej svetlo sa lámalo vmnožstve strapcovitých príveskov zbrúseného skla na mosadznom svietniku, mi vrátila aj mosadzná ceduľka sčíslom izby vtvare aveľkosti ležiaceho slepačieho vajíčka. To som si mal zapamätať spolu sdvoma radmi dverí ajedným radom lámp, sbielymi stenami, zeleným behúňom ahnedými dlaždicami vakejsi zveličenej perspektíve, ktorej som bol súčasťou, ktorá sa mi však náhle roztancovala pred očami ako tráva azem pod nohami aodpútala sa odo mňa ako fragment vypudený do neznámeho priestoru vízií apredstáv, túžob asnov. Pol piatej, uvedomil som si, keď dva razy odbili vežové hodiny na katolíckom kostole ahodiny na evanjelickom to potvrdili. Nato som sa znovu zobudil. Potom som už nezaspal, do bieleho rána som nezažmúril oka.
Keď sa prebudila aj Klaudia, bol najvyšší čas odísť. Matej, ktorý vsobotné rána chodil na trhovisko, mohol prísť každú chvíľu. Čo by mi povedal, keby ma našiel vgarsónke so ženou vposteli? Atak som Klaudii požičal biele tričko amodré texasky, igelitovú tašku na veci prevlhnuté zpredchádzajúcej noci aodprevadil som ju na bratislavský autobus. Ukazoval sa pekný slnečný deň.
Sotva som sa vrátil naspäť azahladil som stopy noci plnej lásky, naozaj prišiel Matej. Povedal mi, že ukrstnej, kúsok od Mestečka, vdedine, kde som vyrastal, ma čaká mama, ktorá ma prišla navštíviť. „Poď,“ súril ma, „aspoň uvidíš tú pohromu, čo vnoci narobila búrka.“ Nuž nemusel mi onej rozprávať. Vedel som si predstaviť, ako vyzerali ulice po tom, čo sa utíšil vietor aopadla voda.
Ale keď sme prechádzali Matejovou bielou škodovkou po hlavnej ceste povyše hotela aMatej spomalil, takmer mi vyrazilo dych. Mohutný topoľ, ktorý popretŕhal elektrické vedenie, ležal ako porazený mýtický obor na zemi ana chalupe, na ktorú sa zrútil, skmeňom prelámaným vo troje, na ktorej bezmála po celej dĺžke roztrieštil škridly azvalil krov, zničil temer celú strechu. Záchranná čata lesných robotníkov, požiarnikov azamestnancov technických služieb vochranných prilbách ho motorovými pílami rezala na brvná, ktoré zreťazené dvíhala autožeriavom zo strechy azo zeme anakladala ich na pristavené nákladné auto. Korene topoľa neboli vytrhnuté avyvrátené. Mali zhniť vzemi po tom, čo odišli zodlomeného kmeňa azelených konárov posledné zvyšky života. Až teraz som si všimol, že niektoré konáre stromu boli celkom suché, bez lístia, ajeho kmeň bol znútra bútľavý apráchnivý. ZMestečka sa odobral dôstojný kmeť, ktorý si pamätal viac ako jeho najstarší obyvatelia.
Atu sa nekončí len moja spomienka, ale aj príbeh, čo som onej napísal. Príbeh, ktorý som nikde neuverejnil, lebo som tušil, že jeho publikovanie je podmienené objasnením niekoľkých nejasností, ktoré tá noc, čo som opisoval, prikryla rúškom tajomstva.
Vysvetlenie mi nepriniesol ani list vbalíku, vktorom mi Klaudia začiatkom prázdnin poslala veci, ktoré som jej požičal. Voňali ako jej bielizeň, ako jej telo. Keď som ten list otvoril, zposkladaného hárka papiera vypadla opálová stužka, ktorú mala vtú noc, čo som sňou strávil, vo vlasoch. Tá stužka voňala ako more. Vliste bolo napísané: Nikdy by som Ti nemohla dať, čo odo mňa očakávaš, aj keď otom nevieš. Apredsa ostanem kTebe priviazaná putom mocnejším ako lodné lano. Ďakujem. Ešte sa uvidíme. Klaudia.
Ešte sa uvidíme? Kedy? Kde? Prvý júlový týždeň ešte mala nastúpiť do školy, no nenastúpila ani posledný augustový. Darmo som postával pred školou, kde učila, darmo som blúdil po Mestečku. Darmo som na ňu čakal, darmo som ju hľadal. Jej kolegyne akolegovia, na ktorých som kde-tu natrafil, ju ani nespomenuli aja som sa na ňu nevypytoval. Nikdy viac som ju nevidel, nikdy viac som onej nepočul. Vytratila sa zmôjho života ako nočný prelud, ako mátožný prízrak. Uveril by som, že ním nebola, keby telocvikár Belo pri každom našom stretnutí na mňa nezazeral akeby som po večeroch, keď som bol sám, nevdychoval vôňu jej bielizne atela ukrytú vtričku atexaskách, ktoré mala na sebe, keď odo mňa odchádzala? Kým znich tá vôňa nevyprchala, kým tie veci neskončili vpráčke mojich ďalších dievčat amojej ženy.
Svoj príbeh som však pokladal za nedokončený aj preto, že imôj brat, ktorý bol jedným zjeho protagonistov, mi bol dlžen čo-to vysvetliť... Príbeh. Skôr ako som ho na neurčito odložil do zásuvky, pripísal som knemu túto poznámku: Niektorým našim zážitkom akoby nebolo súdené, aby sa stali literárnymi príbehmi. Odkladáme ich do zásuvky nedokončené. Odhliadnuc od toho, že aj nedokončený príbeh je príbeh, neraz som sa presvedčil, že tvorivý proces je hľadanie vtajomnej, neprebádanej knižnici, vktorej majú všetky príbehy svoj výsledný tvar skôr, ako dá ruka spisovateľa bodku za ich pointou. Každý nedokončený príbeh je už včase svojho vzniku neodmysliteľnou súčasťou iného príbehu, novej skutočnosti predznamenanej fatálnou silou slov. Atak nedokončiť príbeh je to isté, ako otesať zbytočné vprospech väčšieho, nateraz neznámeho celku.
VMestečku, kde žijem, som sa usadil pred dvadsiatimi rokmi. Malo sa mi stať domovom, anestalo sa. Vraciam sa doň polnočnými autobusmi, sprevádzaný dychom potulných psov.
Okradnutý otelefonát so svojím pätnásťročným synom aspitý do bezvedomia zapínam rádio, aby mi celú noc hrala hudba, aby som si do postele nelíhal ako do truhly. Len hudba mi pripomína, že okrem môjho syna ešte žije na svete utešené stvorenie, žena, pre ktorú sa oplatí žiť. Aj viera, že raz príde, ma drží pri živote. Vnesie do samoty môjho jednoizbového bytu svetlo, ktoré si pripomeniem skaždým vyslovením jej mena. Skaždým dotykom, skaždým pohladením. Možno potom sa mi Mestečko stane domovom.
Niekedy vňom celé noci vyhrávala hudba. Po uliciach sa tmolili milenci, ktorým nízky mesiac aodbíjanie vežových hodín na katolíckom aevanjelickom kostole pripomínali, že je čas na lásku. Dnes vňom celé noci jačia poplašné zariadenia kradnutých áut avyrabovaných obchodov, vľudoprázdnych uliciach zavýjajú motory apištia pneumatiky pri nešetrnej čiernej jazde, praskajú výstrely zpištolí gangstrov, ktorí priniesli do Mestečka drogy anásilnú smrť.
Často sa mi sníva so synom. Objímam ho vspánku, nie anie ho pustiť. Vtýždni si telefonujeme, vnedeľu ku mne chodí na obed. Vnedeľu varím. Pod nosom mu rastú fúziky, čoskoro sa začne holiť. Keď som si ich prvý raz všimol, dojalo ma to. Zakaždým ako odo mňa odchádza, túžim ho objať. Bojím sa oňho. Nechcem ho však privádzať do rozpakov.
Odišiel som od neho včase, keď som mu mal po večeroch čítať rozprávky. Už nikdy mu tie stratené roky nevrátim, nenahradím. Chýbal mi, chýba mi abude mi chýbať. Ale vďačný som aj za to, že neodišli smojou bývalou ženou zMestečka, že mu môžem telefonovať, že sa sním môžem stretávať. Vnedeľu nechodím do kostola. Vnedeľu varím. Je to moja najvrúcnejšia modlitba.
Mal som skončiť na ulici, no moja bývalá žena napokon súhlasila svýmenou nášho trojizbového bytu za dva menšie. Svoj dvojizbový byt, kam sa so synom začas utiahli, neskôr predala akúpila trojizbový. Od Emila, ktorému ostala stotisíc dlžná. Keď jej ho predával, spýtal sa ma: „Dá sa jej veriť?“ „Dá,“ odvetil som. Aona mu do roka tých zvyšných stotisíc splatila.
Keď cestou do roboty ráno čo ráno prechádzam okolo prízemného trojizbového bytu mojej bývalej ženy, môj syn je už dávno vškole. Ajednako počujem, ako hrá na klavíri, na novom bledohnedom pianíne, ktoré som mu kúpil po svojom návrate zAmeriky, Schumannovo Snenie. Sen skladateľa, ktorý zošalel. Keď sa mi sníva so synom, počujem ho celý deň.
Počujem ho aj dnes. Obchádzajúc bezdomovcov ažobrákov, ktorí sa každé ráno prehrabávajú vkontajneroch na smeti. Nezamestnanosť na Slovensku prekročila hranicu dvadsiatich percent, vtých kontajneroch však ešte vždy možno nájsť vyhodený chlieb. Chlieb nevyhadzujem. Keď sa mi doma nazbiera, dávam ho bezdomovcom ažobrákom.
Budovu starej majoliky vidno už zdiaľky. Budovu sderavou strechou, do ktorej zateká, sopadanou omietkou avytlčenými oknami. Povráva sa, že ju kúpili akísi Taliani, ale činovník mestského úradu mi to prednedávnom vyvrátil. Budova patrí Slovenskej ľudovej majolike, ktorá nemá peniaze na jej záchranu, lebo jej tiež hrozí zánik. Vtej budove, ktorú som kedysi, keď som býval vgarsónke, míňal na svojej každodennej ceste do práce azpráce, robil Emil, ktorý bol vmajolike vedúci učňovského strediska. Keď som sa vracal zpráce, zakričal na mňa niekedy spoza okna prízemnej rožnej miestnosti astiahol ma na pohárik. Ešte dávnejšie vmajolike vytočili, vymaľovali avypálili keramickú vázičku, ktorú som zazrel na konferenčnom stolíku na fare Slovenského kostola sv. Jána Nepomuckého na 66. ulici Prvej avenue vNew Yorku, ktorá mi pripomenula domov.
Oproti starej majolike stojí zasklená vývesná tabuľa, ktorá patrí nevedno komu. Pod plagátmi sú podpísaní Greenpeace, Sloboda zvierat aAntifašistická akcia ZEM. Väčšina znich je namierená proti fašizmu, nacionalizmu arasizmu. Plagát, pri ktorom sa vždy pristavím, tam visí už niekoľko rokov. Je na ňom napísané:
Neváhaj!
Fašistická infekcia sa rozšíri veľmi rýchlo, netreba knej veľa! Stačí prázdno vhlave, prázdno na hlave aprimitívna agresivita.
Spláchni to!
Pod textom kresba. Záchodová misa avnej Hitler sakýmsi kostlivcom, holohlavým netvorom, obaja obklopení zástavami shákovými krížmi. Shrôzou vočiach ana tvári hľadia na ruku približujúcu sa ksplachovaču. Kostlivec má na sebe tričko, na tričku ja nakreslený dvojkríž na trojvrší. Slovenský štátny znak.
Podpísaná Antifašistická akcia ZEM.
Prechádzajúc popri starej majolike, nasledoval som mamičku, vedľa ktorej pobehoval vdaždi po ulici plnej žltého lístia zokrasných stromov pred rodinnými domami chlapček, ktorého mamička zrejme odvádzala do škôlky. Pohľad mi padol na nápis zkeramických dlaždíc na budove starej majoliky: CHRÁŇME DEDIČSTVO NAŠICH OTCOV. Sotva som sa opäť zahľadel na mamičku ajej syna predo mnou, chlapček sa na rovnej ceste potkol apadol na asfalt. Zdvihla ho zo zeme avzala na ruky, pritískajúc si líce kjeho modrejúcej tvári. Skôr ako sa chlapček lapajúci dych stihol rozplakať, spýtala sa ho: „Neublížil si si, synček?“
Na Mestečko padal novembrový dážď.
