ղľáԾ
Prvý deň môjho nového života
(úⱹǰ)
Keď som sa narodil, vpôrodnej izbe praskli všetky žiarovky. Vraj takú silnú som mal charizmu. Po dlážke tiekli pásiky krvi, ktoré sa spájali do desivých obrazcov anad Lošoncom sa otváral nový deň. Odvtedy sa v našejrodine svieti iba sviečkami.
Pán doktor Böhl, ktorý mal vsuteréne židovského mäsiarstva zriadenú ambulanciu, prognózoval, že budem dievča. Otec reagoval na skutočnosť promptne alososovo ružovú detskú izbu premaľoval namodro. Môj veľkolepý príchod na svet poctivo zdokumentoval na fotoaparát, aby mi aj po mnohých rokoch mohol poskytnúť rukolapné dôkazy otom, aký som bol škaredý novorodenec. Mama plakala.Privinula si ktvári moje mäkké telo, ktoré od vysnívanej dcéry delil trojcentimetrový chvostík. Prísť na svet aokamžite sklamať svojich rodičov je ideálna východisková situácia pre šťastný aplnohodnotný život.
Čo teraz so všetkými tými roztomilými dievčenskými šatôčkami?
Verte či nie, narodiť sa vLošonci, niekoľko kilometrov od maďarskej hranice, má svoje výhody. Stačí sa vyštverať na ľubovoľný kopec a smalou podporou vetra opľujete prvého szegéňa vSalgótarjáne. Prejdete sa po promenáde posiatej lekárňami, optikami aherňami arazom pochopíte, že deti južnej zeme sú choré, slepé azávislé. Dejiny Lošonc príliš nešetrili, dvakrát ho vypálili Turci a raz vzdorovité pelikány, ktorých vodca to dotiahol až do mestského erbu. Nasledovaliepidémie modrého moru, hladomor čipočetné bombardovania počas prvej idruhej svetovej vojny, ktoré rozložili životnú silu mesta na zabudnuté newtony. Môj otec to tu nazýva zemou nikoho, západniari Maďarskom astarí Lošončania smetiskom dejín. Pre mňa je to jednoducho domov.
Labutia balada
(úⱹǰ)
„Toto nie je poviedka!“ zakričal Kápia a hodil môj zošit na zem. Cigaretu, ktorú žmolil medzi perami,zahasil na slimákovi. Povedal, že príroda to vstrebe apremení jeho utrpenie na niečo lepšie, napríklad na humus alebo fialkové zátišie. Veril som mu, bol to predsa môj súdruh.
Mali sme osem aboli sme ozbrojení. Kápia mal nôž, ja šumbajku. Kápia poznal šesť neslušných slov adva názvy filmov pre dospelých, ja som ovládal naspamäť všetky mená svätých vkalendári, aj odzadu, na bieleho špica. Kápia usmrtil každý deň minimálne jedno zviera, ja som si každý večer umyl zuby. Kápia pľul, ja som písal.
Boli sme najlepší priatelia v Novohrade avedeli sme, že ak nás raz niečo rozdelí, bude to tretia svetová vojna. Naše puto sme dokonca zvečnili krvou pod starým orechom na okraji mestského parku. Slnko vykašliavalo posledné zvyšky svetla, tiene tvrdli a Kápia od vzrušenia prdel. Bratstvo bolo dokonané, najvyšší čas vrátiť sa domov ku kôprovému prívarku.
Nič na svete nie je silnejšie ako krv, pošepol Kápia aopľul poštára, ktorý preletel okolo nás na baklažánovom bicykli. Odvtedy musia naši otcovia chodiť pre listy na poštu.
Do reality ma vtiahol cudzí krik, vytrhnutý zkontextu mojej spomienky askôr, než som sa rozhliadol okolo seba, Kápia už prášil preč po kľukatej ceste pozdĺž jazera. Schmatol som zošit i šumbajku ableskurýchlo som ho nasledoval. Verte mi, iba málo vecí na svete je horších ako hnev starého Kilimandžára, takmer slepého lesného muža žijúceho vo vetchej chatrči vlone hlbokého porastu a krovín, zktorého pred rokmi znepochopiteľných dôvodov učinili správcu tunajšieho jazera. Vždy sme si sKápiom mysleli, že je to obyčajný komunista. Aj keď sme presne nevedeli, čo to znamená, vedeli sme, že máme pravdu.
Ukryli sme sa na našom tajnom strome, zktorého sme vždy chceli urobiť podzemnú skrýšu. Ale ako urobiť podzemnú skrýšu na strome?
Do kôry sme vyryli svoje iniciálky. Pre istotu sme si na okolité stromy pokreslili najčudesnejšie značky, ktoré by nás doviedli k cieľu vprípade napadnutia hôrnou langustou alebo vymazania pamäti. Často sme sa zamýšľali nad tým, či by sme si pamätali po vymazaní pamäti. Aby sme okašľali obavy, vypracovali sme zoznam otázok, podľa ktorých by sme jednoznačne určili, či došlo alebo nedošlo kvymazaniu. Správne odpovede sme zašifrovali. Nie, nenapísali sme ich dolu hlavou. Nie, nenapísali sme ich vmaďarčine. Áno, napísali sme ich zrkadlovo.
Kápia vytiahol zvrecka poslednú cigaretu, ktorú ukradol otcovi. Bola zlomená, ale aj tak si ju vychutnal ako skúsený fajčiar. Ja som fajčiť nevedel, raz som nasal dym do pľúc aprecitol som až na lúke medzi lopúchmi. Kápia sa chechtal ako šialenec. Vravel, že do pľúc ťahajú iba ženské. Vedel mnoho omnohých veciach. Koniec koncov, prežil si svoje. Na ľavej nohe mal šesť prstov, asi preto, lebo sa narodil v Ábelovej. Mama bola upratovačka na priemyslovke avo voľnom čase hrala na lesný roh.Otec bol zememerač, ryšavec aspiťák. Vždy, keď si vypil, mal pocit, že jeho syn je vojnový zbeh achce ho zabiť, tak sa zamykal doskrine ačakal tam až do rána. Raz vraj nevyšiel celých sedem dní, Kápia mu na mamine naliehanie nosil hrianky a kamilkovýčaj. To si nevieš predstaviť, ako vyzerá taká skriňa, keď v nej niekto žije týždeň, hovoril apoťahoval zcigarety ako starý námorník. Už iba bakelitové more, breh v nedohľadne avypichnuté oko.
Prečo moja poviedka nie je poviedka?
Kápia zahasil cigaretu na jazyku, zahľadel sa na skapínajúce slnko aodpľul si. To vieš, vkaždej poviedke musí byť ženská, inak to nie je poviedka. Buď je to oženskej alebo je to oničom, o hovne, to vedia všetci. Pamätaj na to, ak chceš byť spisovateľom!
Prikývol som. Mal úplnú pravdu, vmojej poviedke osusedovi Hrčkovi, ktorému narástli modré vlasy, sa ani jediné slovo neobtrelo odievča, oženu, oženskú, ako ich volal Kápia. Ale starký predsa hovoril, nech píšem oveciach, ktoré poznám. Oženských som vedel málo. Majú prsia, ktorými dojčia deti, nemajú pipíš aväčšinu života ich bolí hlava.
Zotmelo sa, obaja sme išli domov. Kápia zabil cestou nadrozmerného chrústa, ja som si zapísal jeho výraz vtvári tesne pred skonom. Boli sme dobrý tím, dokonca najlepší, aký som poznal. Keď sme sa na ulici rozdelili, ani jeden z nás sa neotočil. Chlapi predsa hľadia stále dopredu. Večer sme si zavolali cez vysielačky adohodli sa, čo si oblečieme na druhý deň do školy. Tak to členovia tímu robia, je to nevyhnutné. Ako tajné písmo. Preto sme mali aj prezývky, Kápia sa vskutočnosti volal Koloman, ale žiaci zvyšších ročníkov ho volali Kápia, lebo bol vždy červený. Ja som bol Leviathan. Pôvodne som chcel byť Kapitán Dabač, ale Kápia mi povedal, že taká prezývka už existuje. Meno Leviathan sme našli v zememeračskomčasopise Kápiovho otca, vktorom boli medzi obrazmi krajín aslepých máp založené fotky nahých ženských spazuchami medzi stehnami. Boli čudné, asi to boli tiež komunistky.
áó
(úⱹǰ)
„Dom musíš postaviť holými rukami, inak sa skôr či neskôr prepadne do seba. Vysadíš pár stromov, pomiluješ ženu, pozveš priateľov na domáce víno, vyrobíš hojdačku pre dcéry apovieš si, že život je krásny.“ To hovoril môj starký každú nedeľu, keď ležal vo vani, počúval Koósa Jánosa apotápal sa. Raz vydržal pod vodou celým dvanásť minút, vynoril sa až vtedy, keď sa starká rozplakala azačala hľadať kapce do hrobu.
Jano Krajči bol najväčším štramákom vLošonci. Mal krásne veľké ruky, vzadnom vrecku nohavíc hrebeň akeď ho niekto naštval, kopol ho do gulí. Nechodil do krčmy, nechodil do kostola. Tvrdil, že opiť sa môže aj doma ajediné, čomu verí, je láska.
Keď sa vroku 1938 Prvou viedenskou arbitrážou Lošonc pričlenil kFelvidéku, mal starký päť rokov. Spoločne s otcom sa presťahovali kstarým rodičom do Mýtnej, ktorá ležala na slovenskej strane barikády. V dvojgeneračnom dome sdlhou verandou azáhradou, siahajúcou až po strašidelný les, žilo viac zvierat než ľudí. Všetci spávali na zemi vo vlhkej izbici smasívnou hlinenou pecou.Jediný, kto mal privilégium spať na mäkkom sene vkuchyni, bola koza Františka. Múdra briadka aprenikavý pohľad jej zabezpečili pozíciu rodinnej aristokratky, ktorá čítala maďarskú poéziu apoužívala latrínu.
Onecelý rok, keď zápach vojny arozkladajúcich sa tiel prenikol do každého domu, odišla Františka na večnosť. Skupinka dedinčanov ju vylákala na lúku nad Mýtnou, kde ju ukameňovali azjedli. Surovú aneoplakanú. Hrozivému činu sa zdiaľky prizeral aj starký. Tváre dedinčanov skrvavými ústami anepríčetnými pohľadmi mu ešte dlhé roky po vojne kradli spánok ipokoj vduši. To, čo zFrantišky zostalo, odniesol do domu apochoval na záhrade. Na drevený kríž vyryl meno, nastokol púpavový veniec ana hrobček položil zbierku básní Sándora Petöfiho ASzeptember szerelem, Františkina obľúbená.
Starkého mama abrat Laco podpísali maďarizačnú listinu aostali vLošonci. Starký ich pravidelne navštevoval. Najmä vtedy, keď sa situácia upokojila, nikto na nikoho nestrieľal, susedia si nepodrezávali kohúty, Nemci nezasypávali studne, ani nehádzali nahých vojakov domasových hrobov. Janík alebo János, ako ho známi prezývali, chodil do Lošonca väčšinou vlete, niekedy aj na celé dva mesiace.
Písal sa horúci august 1941 aLošonc zažíval najväčšie horúčavy vo svojich pokrivených dejinách. Požiare sa šírili ako epidémia apremenili na prach všetko, čo im stálo vceste. Slnečnicové akukuričné polia, ktoré obvykle vysokými hlavami lemovali smutné mesto, boli vysušené apravidelne sa vznecovali. V korytách riek ležali zhnité ryby aúhory, kopce sa menili na vyprahnuté stepi alesy boli plné mŕtvych stromov so sklonenými korunami. Všade panoval hlad anepokoj, voda vstudniach smrdela ako pazuchy partizánov amedzi ľuďmi sa šírila zvláštna choroba, ktorá vstúpila do dejín Slovenska ako modrý mor.
Maďarskí úradníci vedeli, že Lošonc potrebuje zázračný životabudič, atak priamo voku vojnového hurikánu azúriacej epidémie zorganizovali legendárny futbalový zápas medzi maďarským Debrecínom arakúskym Grazom.
Zvesti ozápase zápasov, v ktorom si zahrá aj samotný Mátyás Popó, Pelého otec adržiteľ zlatej klobásy za najlepšieho hráča vhistórii Uhorska, prezývaný Fecske, sa rozniesli ďaleko za hranice Lošonca a lístky sa vypredali do piatich grgov. Bolo jasné, že kapacita starého štadióna, uprostred ktorého vyrastal priamo na ihrisku obrovský platan, nebude postačujúca. Preto na hlavné námestie nanosili tisícky trávnatých štvorcov a naokolo vystavali kaskádovité tribúny, bufety ikaviarničky. Do mesiaca ado dňa vyrástoluprostred Lošonca nový štadión, ktorý bol svojou kapacitou najväčší vo Felvidéku. Dostal príznačné meno Újvilág, Nový svet.
Kohútia vdova
(úⱹǰ)
Ferči Fošáš bol vychýrený milovník kohútov a najslušnejší spiťák vLošonci. Predtým, ako sa opil, sa zakaždým ospravedlnil celej krčme, že sa do polnoci pomočí na svojej obľúbenej stoličke. Atak sa aj stalo. Sedel potichu, popíjal mlčky. Obkolesený kohútmi, ktoré poslušne kvočali pri jeho lepkavom stole vnajtmavšom rohu pohostinstva Horká slina. Vraj sa so svojimi miláčikmi často rozprával tajomnou rečou. Mumlal nejasné slová amedzi tvrdými prstami žmolil kúsky zrna a cukru. Tesne predtým, ako vydýchol naposledy, vyliezol na stoličku azakikiríkal na celú krčmu.
Štamgasti vHorkej sline mali zjeho ochotníckeho vystúpenia náramnú srandu, chytali sa za vyduté bruchá, chechtali sa aslintali ako siroty v mäsiarstve. Ešte aj vyblednutý portrét Franza Jozefa, patróna všetkých lošonckých spiťákov, mal čo robiť, aby od smiechu nespadol zo steny spopraskanou modrou omietkou. Ale vmomente, keď začal Ferči Fošáš vykašliavať krvavé perie, všetci stíchli a znehybneli. Dopadol na dlážku ako kus bieleho mydla a všetkým chlapom vkrčme zastali hodinky. Nehybné telo obstúpili kohúty aposadali si naň. Trvalo celý deň, kým ku svojmu pánovi pustili doktora, ktorý spivom vruke konštatoval exitus.
Ferči Fošáš po sebe zanechal starý dom, dva tucty kohútov akrásnu ženu.
Deň po tragédii podrezala Fošášovie vdova všetky kohúty vmeste, nakoniec aj dvadsaťštyri okrídlencov svojho nebohého muža. Na svitaní, pred domom. Perie lietalo, kohútie telíčka sa zvíjali vposlednom kŕči apomalé riečky krvi sa spájali do hrozivých obrazcov. Fošášovie vdova nevydala ani hlásku. Dlhé čierne vlasy mala zopnuté vo vrkoči aruky červené ako chyža po pôrode. Ľudia, ktorí sa tackali do práce, sa pristavovali, krútili hlavami anechápavo mlčali. Vprihliadajúcom dave postával aj miestny novinár Rudo Kožák, ktorývšetko zachytil na fotoaparát. Na snímkach však ostali iba rozmazané biele polia a RudoKožák za nejasných okolností do troch dní oslepol.
Poniektorí sišepkali, že krásna vdova zošalela, iní len sucho skonštatovali, že na juhu to tak chodí. Keď podrezala aj posledného kohúta, utrela si krvavý nôž do zástery,vošla do domu auž nikdy nevyšla.
Telo svojho muža odmietla vydať farárovi apochovať.
Keď ľudia ponachádzali vo svojich záhradách akurínoch pozabíjané kohúty, vedeli, odkiaľ fúka vietor i perie. Vdovu znenávideli, ako to dokážu iba Lošončania. Zaklincovali všetky dvere iokná na jej dome a komín upchali telíčkami kohútov. Farár obkreslil dom červenou kriedou auvrhol naň večnú kliatbu. Povrávalo sa, že vdove od žiaľu úplne obeleli vlasy azhnili oči. Maco Mamuko dosvedčil na celú svoju famíliu iotcov hovnocuc, že ju videl stáť opolnoci na ulici spodrezanými kohútmi v náručí. Kápia ho pred všetkými spolužiakmi vysmial, zmlátil aprinútil zjesť špongiu na umývanie tabule.
Maco Mamuko svoje slová napriek tomu neodvolal ato bol pre Kápiu jasný signál, že niečo nie je vporiadku. Večer mi zavolal cez vysielačku, nech som odesať minút Pod slnkom. Opakovane zdôraznil, nech si zoberiem čiernu bundu skapucňou akysnuté mlieko. Jeho hlas znel naliehavo avzrušene aaj keď som už ležal vposteli vo svojom pyžamku sdrevinovým motívom aknižkou Traja pátrači azáhada hrbu Pani B.S., svižne som sa obliekol, vankúšmi pod perinou som vytvoril atrapu spiaceho synčeka, opatrne som obišiel rodičov popíjajúcich burčiak pred televízorom, zkuchyne som ukradol kysnuté mlieko avyparil som sa ako nindža.
Miesto, ktoré sme s Kápiom vrámci našej zašifrovanej komunikácie pomenovali Pod slnkom, bolo po podzemnej skrýši na strome naším druhým základným stretávacím bodom. Nachádzalo sa na ulici rozprávkara Pavla Dobšinského, na ktorej stáli naše rodné domy. Kápiov na pravom konci, môj na ľavom a priamouprostred, pod jedinou pouličnou lampou, ktorá svietila celú noc, bolo naše miesto. Vtom žltom kruhu odtlačenom na ceste sme sa stretávali iba vtedy, keď sme išli robiť zlobu.
Kápia dorazil. Ako vždy, bol presný ako luk. Vedel som, na čo potreboval kysnuté mlieko. Do piatich minút od požitia mal stolicu redšiu než vlasy suseda Hrčku, ktorý skúmal rodinné stereotypy stepných kôz neďaleko Nagasaki. Môj otec hovorí, že dodnes grgá plutónium.
Tej noci sa Kápia legendárne vykadil pred dvere Fošášovie domu, aby mne icelému Lošoncu dokázal, že sa miestnych báchoriek nebojí. Na druhý deň sa prebudil sovčími kiahňami. Potom už vdovu nenazval inak, ako prašivou strigou. Iní ju nazývali prízrakom, diablom v sukni či kohúťou vdovou.Moja mama povedala, že jej puklo srdce. Odvtedy sa vLošonci celý rok nenarodil jediný kohút.
Keď nebolo okrídlencov, príchod nového dňa ohlasovali zatúlané psy.
Vjednu horúcu letnú noc padol na mesto ťažký pach síry aohňa. Staré drevo praskalo, kVeľkému vozu stúpal dym aobloha sa nadúvala ako kysnuté cesto. Ľudia vraveli, že počas požiaru začuli rev, ktorý vychádzal zútrob starej múranice, škrabanie na dvere ilámanie žeravých nechtov. Nikto nepomohol, nikto nič nevidel. Nejakí zvedavci vybehli na ulicu, ale po chvíli sa vrátili do svojich príbytkov avyčkali až všetko pominie. Fošášovie dom vyhorel do tla, neostal po ňom ani popol.
Od tej chvíle Lošončania veria, že tesne predtým, než niekto umrie, roznesie sa nad mestom hrozivé kikiríkanie aKohútia vdova si na druhú stranu pravdy odnesie ešte teplého nebožtíka.
