ղľáԾ
(úⱹ)
Porobenina
Dopoludnia sa po valale roznieslo, že Haďo nechce vziať kmotra Parenca na čučoriedky. Haďo kul kosu, akeď zdvihol hlavu, zazrel kmotrovu matku celú včiernom; blížila sa knemu od bránky drobnými krokmi.
„Pán Boh pomáhaj, Haďo. Idem k tebe s prosbou.“
„S akou prosbou, babka?“ povedal Haďo a vstal.
„Či by si nevzal môjho Štefana na čučoriedky. Celé noci nespí. Vraj berieš kdekoho, len na neho zabúdaš.“
„A vie, aké sú tam strmé svahy?“ povedal kosec. „A rokliny aké hlboké? Ak nás ulapia financi, budeme zametať krakovské ulice celý mesiac!“
„Vyhov žene nad hrobom, Haďo,“ povedala babka. „Urob mi láskavosť. Keď vydržia iní – prečo by nemal on? Veď som ho nevychovala vpalote.“
„Dobre, dobre, ale musí sa hneď pripraviť. Aby sme boli do večera doma. Ráno chcem kosiť.“
„Nech sa ti Pán Boh odmení na zdraví,“ povedala kmotrova matka. „Bude hotový raz-dva, neboj sa!“
O hodinu uháňa zánovná lada na sever. Haďo si za volantom pospevuje Na čerešniach boli sme, kmotor zaryto mlčí na zadnom sedadle.
Pod Beskydom Haďo odstaví ladu na poslednom portáši, vezme vedro apovie: „Ako sme sa dohodli, kmotor. Len dbajte, aby sme sa jeden druhému nestratili zdohľadu. Akeby sa náhodou zjavili financi, nebežte. Majú psov.“
„A je to pravda, že narušiteľov berú do Krakova zametať ulice?“ opýta sa kmotor trochu trasľavo.
„Veru je,“ prisvedčí Haďo vážne. „Vraveli Sedličania, vraj ich tam vidieť celé kŕdle.“
„A či to nie je proti zákonom? Či sa to má – držať ľudí proti ich vôli na cudzom území?“
„A liezť kvôli čučoriedkam za štátnu hranicu – to proti zákonom nie je?“
„Je,“ prisvedčí kmotor a Haďovi sa vidí akýsi bledý.
„Tak vidíte. Čo chcete?“
„Ale predsa len by nemali až tak prísne.“
„Pozrite, kmotor, ak máte strach, ostaňte vaute, alebo si skočte tuto medzi brezy na huby,“ povie Haďo apomyslí si: mal si ostať doma pri matke. Aj tak som ťa vzal len kvôli nej. Najprv roznášaš po valale, že dávam prednosť cudzím, akeď ťa vezmem, máš vgatiach.
„So srdcom problémy nemáte?“ opýta sa ešte.
„Kdeže, veď ja aj klát na dvore podvihnem,“ povie kmotor.
„Dobre. Tak poďme!“
Do brehu kmotor bledne ešte viac. Čím sú vyššie, tým je jeho tvár akási zelenšia, alen keď sú už celkom na poľane, dostáva normálnu farbu. Celé popoludnie sa zohýnajú ku krom. Kmotor sa Haďa drží ako kliešť aobčas šibne očami do jeho vedra.
„Ej, ale máte tých čučoriedok – skoro po samý vrch!“ vraví, apritom škúli na svoju trošku. „Kde ste sa naučili tak česať?“
„Keď vám stále behá ruka zkríka na ker, kmotre,“ povie Haďo. „Češte dôkladne, potom budete mať aj vy plné vedro.“
Slnko sa začína skláňať k vrcholcom bukov.
Česáči zjedli olovrant, sedia na pňoch a oddychujú. Po financoch niet ani slychu, teraz aby sa len šťastne dostali strminami k autu.
„No, kmotre, dajte vedro,“ povie Haďo avstanúc, rýchlo dosype kmotrovo poloprázdne vedro čučoriedkami zo svojho. „Nepatrí sa, aby sa človek vracal domov naprázdno.“
Len čo dôjdu kstrmine, kmotor Parenec mení farbu. Oči má vytreštené, ruky sa mu trasú, kolená podlamujú. Zostup mu očividne nerobí dobre.
„Počujte, kmotre, predsa len... Nemáte vy nejaké problémy so srdcom? Veď ste ako vápno!“
Kmotor čosi nesúvislo jachce a zjeho bľabotania Haďo vyrozumie, že vostatnom čase dvakrát nechtiac omdlel: raz ulekára, keď mu sestra brala zo žily krv, raz doma na dvore, keď uvidel, ako mater zabíja sliepku.
Chlap nešťastný! pomyslí si Haďo nasrdene. Len to mi chýba, aby si mi tu od strachu odkväcol. Čo si tu potom stebou počnem – smŕtvou váhou...? Avtedy sa rozhodne rázne konať, hoci vie, že tým sa zostup veľmi predĺži. Povie, amožno si pritom ani neuvedomí tú štipľavosť vhlase: „Viete čo, kmotor? Vylezte mi na chrbát, rukami ma oblapte okolo krku azatvorte oči. Radšej vás znesiem, aby sa vám niečo nestalo.“
Kmotrovi trvá veľmi dlho, kým pochopí význam jeho slov. Napokon mu podá vedro sčučoriedkami avoľky-nevoľky mu vylezie na chrbát. AHaďo shekaním zlieza dolu.
Asi vpolovici cesty sa zjaví polianka sveľkou mlákou avodou hnedastej farby. Haďovi je už jasné, že pred súmrakom sa dolu nedostanú. Sedí na pni, hlasno odfukuje, zatiaľ čo kmotor si oplachuje ruky vmláke. Zrazu tlmene vykríkne, prudko sa vzpriami arukou ukazuje kamsi na zem. Keď Haďo dobehne knemu, je mu všetko jasné. Vblate sú čerstvé zvieracie stopy, široké ako dve chlapské ruky, ana meter od nich také isté, ibaže oveľa menšie.
„Medvedica. Smladým,“ povie Haďo aspôžitkom pozoruje kmotrov sklený pohľad. „Asi im bolo horúco alebo mali smäd. Teraz sa modlime, aby sme na ne nenaďabili.“
Bez meškania berie kmotra na chrbát aznova sa začína kalvária. Kmotor si čosi mrmle popod nos aHaďo až po hodnom čase zistí, že sa striedavo modlí Otčenáš aZdravas.
Kým sa dostanú dolu, na hory padne taká tma, že by ju mohol krájať. Zľava zreteľne počujú zurčanie potoka, ale kam sa podela lada? Márne chodia sem atam, po aute niet ani stopy. Asi zablúdili!
Haďo vduchu preklína celý svet. Potom usúdi, že najlepšie bude, ak ostanú tam, kde sú, lebo keby sa pohli ktorýmkoľvek smerom, mohli by ešte viac zablúdiť. Ráno bude múdrejšie. Pobiede nahmatá vkroví niekoľko suchých halúz azačne ich lámať.
„Čo to robíte, kmotre?“ povie Parenec.
„Musíme založiť oheň,“ povie Haďo pokojne. „Noci sú tu chladné aak by sem prišli náhodou aj vlci – “
„Čože? Tu sú aj vlci?!“
„A čo ste si mysleli? Že sme niekde vmestskom parku?“
„Ale vlkov ste predtým nespomínali. Nazdával som sa, že už dávno vyhynuli!“
„Čerta starého vyhynuli! Špacírujú sa tu ako na korze...“
„Ak v noci zazriete v kroví dva zelené lampáše, je to on!“
„Kto – on?“
„Samotár. Toľký ako teľa. Vlani zahryzol troch pastierov.“
„Pane na nebi!“
Kmotor stále opakuje, že chce ísť domov, ale napokon sa upokojí.
Trasúc sa od chladu, prechodia, prečupia, presedia pri ohni celú noc, vyrovnaní so svojím osudom. Zaspia tesne pred svitaním. Spia asi dve hodiny, akeď otvoria oči, vyskočia ako postrelení. Len na tridsať krokov od nich je portáš, na portáši stojí lada, začudovane na nich hľadí orosenými oknami...
Príbeh skameňom
V Tinkovciach na družstve mali kedysi pár koní, oktoré sa staral Andy Javorský, chudý, vrtký šesťdesiatnik. Ugazdín vo valale bol pečený-varený, lebo nijaký traktor nedokázal poorať záhumienky tak ako on so svojím párom. Jeho pluh nechával za sebou oráčinu nasýtenú kyslíkom do takej miery, že by sa dala do nej zasiať aj bavlna. Apritom Andy nelipol na peniazoch. Stačilo, ak mu do vrecka šuchli päťdesiatku, na stôl postavili fľašku spivom, poldeci vodky, krajec chleba spásikom slaniny, afurman bol spokojný. Sám si naložil na vlečku pluh ibrány, sadol na bak ajeho šťúpla postava sa zľahka knísala nad spotenými konskými chrbtami, pomaly splývajúcimi smäkkým aprílovým šerom...
Kým si môj svokor nekúpil záhradkársky traktor, Andy Javorský chodieval orať aj náš záhumienok amne pripadla úloha pohoniča ičašníka. Vodil som kone, akeď kone oddychovali, bežal som do domu, aby som furmanovi priniesol fľaškové pivo.
Raz sa stalo, že furman zarovnával medzu. Zrazu čosi prenikavo zaškrípalo. Keď som pribehol knemu, pluh bol vyvrátený na bok, Andy kľačal ausiloval sa vytiahnuť zo zeme akýsi kameň. Vraštil čelo, stonal, akeď videl, že je to márne, vstal anohou začal na susedovu roľu nahŕňať zem.
Potom sa zadíval na kostol a riekol, nehľadiac na mňa: „Povedal by si, že tu bol kedysi mlyn?“
„Tu? Tak ďaleko od Udavy? To by som nepovedal.“
„A povedal by si, že tam, kde stojí škola, bol za prvej republiky majer?“
„Tam? To by mi nenapadlo ani vo sne.“
„Krížom cez túto zem tiekol kedysi potok. Pstruhov v ňom bolo ako hadov.“
„To si vôbec neviem predstaviť. A kde je?“
„Odrazili ho družstevníci. O tristo metrov povyše. Mlyn cez vojnu rozbili ruské bomby, malo vňom sídlo nemecké veliteľstvo. Vtedy si Udava tiekla, kade chcela, bola osto metrov bližšie.“
„Počujte, ujec, a to, čo mi hovoríte, je naozaj pravda?“
„Ak mi neveríš, spýtaj sa svokra. Ten mlyn patril jeho dedovi. Ľudia z valala ho prezývali Skuptošom. Keď sa vdvadsiatom druhom vrátil zAmeriky, nikomu nedal ani cent, všetky doláre kamsi ukryl... Ale tento kameň by ste mali vykopať – inak tu bude len na biedu.“
Keď sme doorali, svokra pozvala furmana na pohostenie a ja som sa vrátil na záhumienok. Kameň som obkopával asi hodinu, nakoniec sa ukázalo, že je väčší, ako som si myslel, atak som ho zahádzal vnádeji, že nikomu nebude zavadzať.
Ale keď sme si najbližšie so svokrom vypili, znovu mi prišiel na myseľ azačal som sa vyzvedať, čo to bol za človeka, ten dedo, kedy odišiel do Ameriky aprečo. Keďže som videl, že svokor nemá ani najmenšiu chuť otom hovoriť, tajne som začal chodiť do uličky na pivo atam, keď sme si viac vypili, od chlapov som sa dozvedel, že Skuptoš bol synom starého tinkovského mlynára. Mal mladšieho brata Feriho, ktorého matka vychovala tak zle, že nevedel udržať peniaze vmlyne ani hodinu. Každý deň vysedával vkrčme, hýril vmeste sľahkými ženami, pil do úmoru, takže ho vše museli len priviezť na voze. Keď potom ich otca vlese na poľovačke smrteľne poranil postrelený diviak, Feri tak dlho utápal žiaľ vpálenke, až sa na dvore mlyna objavil exekútor... Starší brat, aby zachránil situáciu, ztajných úspor vyplatil dlhy aaj napriek tomu, že už mal ženu asyna, odišiel cez Poľsko do Ameriky. Domov sa vrátil až po vojne – vyobliekaný ako gróf. Vtedy sa dozvedel, že brat Feri padol na ruskom fronte. Na mieste schátraného dreveného mlyna dal postaviť murovaný akúpil aj nové mlecie zariadenie svalcovou stolicou. Vo valale sa roznieslo, že má vrecká nabité zlatými americkými dolármi. Rodina čakala, že každého obdaruje aspoň tisíckou, ale on nikomu nedal ani cent, márne mu deti chodili po večeroch do mlyna spievať pesničky; všalande na každého čakali čerstvo upečené koláče, nie však peniaze. Tie nedal ani potom, keď ho one prosila vlastná žena. Nedal ich ani vtedy, keď syn prejavil záujem oštúdium na Výtvarnej akadémii vPrahe. Nepomohlo ani orodovanie českého učiteľa, ktorý sa pred ním zaprisahal, že chlapec má mimoriadny talent, akeby študoval vhlavnom meste, bol by zneho veľký maliar.
Podgurážení chlapi mi rozprávali aj otom, ako sa cez druhú svetovú vojnu na ústupe nemeckej divízie SS ubytovalo vmlyne jej veliteľstvo na čele sgenerálom Pittlanzom, napohľad nízkym, ale zato energickým chlapom.
Pittlanz nebol ako iní vojaci. Zaujímali ho staré kukučkové hodiny, navštívil aj kostol aobzrel si obrazy asochy. Oči mal zvlášť prenikavé, zavŕtavali sa do človeka ako nebožiece. Hovoril po česky. Dôkladne sa na mlynára povypytoval vo valale anašli sa ľudia, čo mu informácie radi poskytli. Priam sotcovskou starostlivosťou si prezrel celé mlecie zariadenie, významne klopkal hánkami po stenách aso zjavným výsmechom vmodrých očiach pozoroval, ako Skuptoš nervóznie každou sekundou.
Vten deň, keď sa nad Stavencom ukázali lietadlá, dôstojníci štábu boli vobrannej línii avmlyne sa zdržiaval len Pittlanz aSkuptoš smatkou aženou. Neskôr si nik nevedel vysvetliť, prečo sa nepokúsili oúnik zbudovy, veď zunenie leteckých motorov nemohli nepočuť. Ľudia zočili len generála, ako vybieha saktovkou vruke na podstenie. Potom zazreli nad mlynom dva ohnivé stĺpy, ozvali sa dve detonácie, pri ktorých praskali ušné bubienky. Zem sa triasla, vo vzduchu lietali trámy, škridlice, dosky, tehly, laty, ojnice, ozubené kolesá. Čo nezničila tlaková vlna, dokonali plamene. Ďalšie lietadlá prileteli zbytočne – mlyn bol zrovnaný so zemou. Apotom, keď na trávu avädnúce jablone prestal padať šedý prach, sanitári vytiahli ztlejúcich dosiek tri obhorené telá. Len generálovo telo nikde nebolo, márne rumovisko rozkopávali krompáčmi...
Keď mi to chlapi nad pivom rozprávali, chvel sa im hlas a dedovi Kriakovi tiekli po lícach slzy.
A ja som len počúval, do hĺbky duše ranený tým, že sa o týchto veciach musím dozvedať od cudzích ľudí...
Potom prešlo päť rokov a nestalo sa nič mimoriadne. Až prišiel ten rok, oktorom vám chcem porozprávať...
V tom roku bola tuhá zima, ale v polovici marca zadul južný vietor, na lúkach sa roztopili posledné snehy avŕby pri potokoch ožltli od bahniatok. Na pravom brehu Udavy vychádzali na záhumienky penzisti amrvili vprstoch zem.
V posledný marcový piatok aj môj svokor vyšiel straktorom na záhumienok. Urobil zo šesť brázd, keď zočil na konci role suseda. Mitrovič mal šiltovku stiahnutú až na oči ana perách mu pohrával záhadný úsmev.
„Pánboh pomáhaj, sused!“ zvolal. „Tak čo, orieš, orieš?“
„Pánboh vyslyš!“ zvolal svokor, vyhodil rýchlosť azastavil traktor. „Nuž... oriem, sused, oriem...“
„A nie je zem ešte mokrá?“
„Nie, sused, nie je. Dobre sa orie, chvalabohu. A ty čo? Nevytiahneš traktor?“
„Nuž, aby som povedal pravdu, vieš, že aj vytiahnem? Ale až potom, keď zorieš ty.“
„Počuj, susedko. A nebolo by lepšie, keby sme orali naraz? Veď tak by sa aj medza lepšie vymerala, aj by sme si mohli pomôcť.“
„A načo si máme pomáhať?“ zasmial sa sused. „Ja mám svoj traktorík, ty máš tiež svoj... Ja počkám.“
Keďže sa to opakovalo už piaty rok, môj svokor hodil rýchlosť aroľu dooral. Mitrovič vyčkával, ale potom napršalo akolesá jeho traktora miesili na roli blato. Stroj reval, nie anie sa pohnúť zmiesta, asused nás premeriaval podozrievavým pohľadom.
Jeho žena je prostoreká, atak sa ľudia vobchode dozvedeli, že Mitrovič šmaril na zem čiapku aže po nej poskákal.
„Aby to čert vzal! Zase nás predbehli, zase majú posadené skôr ako my!“ zvolal.
„Skôr začali – skôr sú hotoví,“ odvrkla jeho žena. „Mali sme aj my, aj na našom mohlo byť už posadené.“
„Ale veď bolo ešte mokro. Vari som mal ísť do neistoty?“
„Mokro, ale v tvojom gágore. Čakali sme, a teraz sa to omešká odva týždne.“
Zeme, čo sa ťahali za našimi humnami, neboli ktovieaké. Dolu rástla vysoká, hustá tráva alen hore sa darilo zemiakom azelenine.
A aj v tom roku, keď môj svokor vyrovnával medzu, pluh sa znovu pošmykol na tom kameni, ktorý som ja vtedy nechal tak, azo susedovej role odkrojil poriadny plást. Sused medzu zarovnával motykou, no tak dôkladne, že na našej roli ostala jama. Vtedy sa popri plote mihla moja svokra atvár jej blčala ako oheň.
„Ohohohóóó!“ vykríkla. „Hamuj, chlope, hamuj! Čo to tu stváraš stou motykou – ty sa nehanbíš?!“
„A prečo by som sa mal hanbiť?“ povedal Mitrovič. „Ja nič zlé nerobím.“
„Akože nerobíš?“ zvolala svokra. „Akože nerobíš? Veď aj slepý musí vidieť, že zem znašej role prihŕňaš na svoju. Len sa pozri, aká je tu teraz dolina!“
„No a čo? Ja si beriem len to, čo mi včera odoral tvoj muž.“
„Odoral ako odoral – pluh sa mu šmykol na kameni. Lenže ty celú našu roľu prenášaš na svoju. Či takto robia kresťania?“
Susedovi vošla do tváre krv. Do kostola chodil každú nedeľu, ťahal na chóre mechy apoznámka okresťanoch sa ho dotkla.
„Neziap tu na mňa ako na chlapca!“ zreval. „Ja si len svoju medzu vyrovnávam. Avieš, čo ti ja teraz poviem, moja drahá susedka? Keď sa tomu tvojmu šmýka pluh na kameni, nech ho vykope! To že mu odkazujem.“
V ten deň sme sedeli vkuchyni dlho do noci apremýšľali nad susedovými slovami. Až keď už odišli všetci spať, plesol sa svokor po čele.
„Plot!“ zvolal. „Postavíme plot! Tak sa aj kameň dostane mimo oráčiny aani medzu nebude treba zarovnávať.“
To sa mi pozdávalo.
Hneď na druhý deň sme zavolali Mitrovičovcov apod ich dohľadom sme pomocou špagáta akolíkov vyznačili medzu. Ešte vten istý deň sme zašli na traktore doOndišova akúpili sme vželeziarstve tridsať železných stĺpikov, tri kotúče napínacieho drôtu atri baly drôteného pletiva. Ceny boli mastné asvokor sa musel poriadne udrieť po vrecku.
Hoci nám to svokra pripomínala po celý august, ku kopaniu jám sme sa dostali až pätnásteho septembra. Zem bola suchá, tvrdá, už mesiac nespadla ani kvapka dažďa. Trápili sme sa dva dni, no keď sme sa dostali kvýkopu jamy na šestnásty stĺpik, znovu sme narazili na ten kameň. Márne sme uhýbali dopredu, márne dozadu – čím dlhšie sme kameň obkopávali, tým bol akýsi väčší.
Ráno na tretí deň nám už bolo jasné, že je to žarnov, čo tu zostal zbývalého mlyna. Pravou polovicou presahoval do susedovej role pod hranicou ornice aľavou vyčnieval vnašej roli vtakej výške, že bolo zrejmé, že oň musí zavadiť aj najopatrnejší oráč.
„Tak! A sme tam, kde sme boli na začiatku!“ povedal svokor. „Vari sa nikdy nezbavíme tohto čuda?“
Obišiel kameň aj od humna, aby zhodnotil jeho polohu aj z tej strany.
„No prosím!“ povedal. „Polovica leží u suseda – je to aj jeho vec, nielen naša!“
Išli sme sa naobedovať a potom svokor zašiel po susedov. Aj tí obišli kameň zo všetkých strán, Mitrovič si dokonca čupol arypol doň starým šraubovákom, akoby neveril, že je skutočný. Potom obaja dlho mlčali.
„Tak čo, sused?“ povedal svokor. „Vidíte obaja, leží aj na vašej zemi. A preto je to teraz aj vaša vec, nielen naša.“
„Čo chceš odo mňa, sused, kam mieriš?“ zavrčal Mitrovič.
„Nuž len tam,“ povedal svokor, „že bude treba objednať žeriav. Inak kameň zo zeme nedostaneš.“
Sused sa rozosmial.
„Nedostanem? Ja-a? A prečo by som ho mal dostávať? Polovica síce leží na mojej zemi, ale hlboko. Mne kameň pri oraní nezavadzia.“
„Ale ako ho my dostaneme preč?!“ zvolal svokor. „Treba objednať stroj. Dám na žeriav polovicu, ty dáš druhú akameň bude zo zeme raz-dva von.“
„Ja na žeriav peniaze nedám,“ povedal Mitrovič. „Ja som nemal deda lajdáka, čo tu nechal len tak pohodený kameň, aby cudzím ľuďom narobil kopu starostí.“
Svokor zbledol. „Mŕtvym daj pokoj, ty si im pomník na cinceri nestaval,“ povedal, uprene mu hľadiac do očí.
„Mne žarnov pri oraní nezavadzia,“ povedal Mitrovič zajakavo. „Komu zavadzia – ten nech si sním robí poriadky, ja stýmto kameňom nemám nič!“
Do mojej svokry akoby bol vošiel diabol. „Čo to vravíš?!“ skríkla. „Zase máme znášať všetko len my?! To je už priveľa! Mŕtvych vyťahovať zo zeme... Čo sme komu urobili, že nás Pánboh tak tresce?“
„Prepáčte, susedka,“ zamiešala sa Mitrovička. „Ale my peniaze tiež nezbierame po ceste. Len toť sme museli zaplatiť päťtisíc za plyn.“
„Nuž, ale akože by ste nemuseli, keď je u vás vkaždej izbe ako v parnom kúpeli?“
„Ako to vy môžete vedieť? Veď k nám vôbec nechodíte!“
„Ľudia mi povedali.“
„Akí ľudia vám také niečo mohli povedať?“
„Takí! Čo všade boli a všetko vedia!“
Svokor videl, že zašli priďaleko.
„Tak už dosť!“ zvolal. „Neprišli sme sem pre pletky. A ty, sused, povedz rovno: dáš peniaze na žeriav, alebo nie?“
Mitrovič pozrel kamsi ponad naše hlavy.
„Ja tu nevidím potrebu žeriavu, sused,“ precedil pomedzi zuby. „Zahrabte kameň abudeme si kvit.“
„A to teda nie!“ povedal svokor. „Aby si mi vyhadzoval na oči, že ti odkrojím zo zeme? Aby si môjho deda zhrobu ťahal? Nie, sused, to musí prestať. Apreto sa ťa pýtam naposledy: chceš mi stým pomôcť, alebo nie?“
„Ja som už povedal. Mňa sa to netýka. Rob si s tým čudom, čo chceš, ale nech tu nestraší do Dušičiek – ja soračkou nemienim čakať do Vianoc.“
Na konci nášho valala je priestranstvo s niekoľkými podlhovastými budovami, vktorých kedysi družstevníci uskladňovali umelé hnojivá. Na čelnej stene prístavku snovou plechovou strechou je veľká tabuľa snápisom:
STAVEX JÁN GLEJTA TINKOVCE.
A hneď pod ňou je menšia tabuľa a na nej je napísané červeným písmom:
Možné robíme do troch dní – nemožné ihneď.
Sem zašiel môj svokor – za nízkym zavalitým mužom, čo mal tvár ako húžvu avruke držal šiltovku.
„Mám taký problém, pán staviteľ,“ povedal, „pritrafil sa mi kameň na medzi...“
„Hovorte priamo, pán... pán...“ povedal muž.
„Relich, Ján Relich je moje meno...“
„... pán Relich. Ja som Glejta,“ povedal muž a podal mu ruku. „Hovorte priamo, ja mám rád jasnú reč. Vravíte, že kameň? Aký kameň, čo za kameň?“
„Mlynský, pán Glejta,“ povedal svokor. „Žarnov. Kedysi tam bol mlyn.“
„Dobre, dobre, ale čo mám ja s kameňmi? To by ste mali ísť za kamenármi, anie za mnou.“
„Nuž to,“ povedal svokor. „Že mi ho treba odviezť, pán Glejta. Vybrať ztej medze aodviezť niekam do čerta.“
Muž si preložil šiltovku z pravej ruky do ľavej a prestúpil z nohy na nohu.
„Teda kameň... Mlynský, hovoríte... Hm, hm... No a... aký je ťažký ten kameň? Aký je asi veľký – ukážte tuto nad stolom...“
Svokor pristúpil k stolu – sedela za ním mladá usmiata dievčinka – aukazoval nad ním rukami obrysy žarnova.
„Nuž, takýto... Takýto asi...“ povedal.
Muž prudko prešiel k skrini a urobil čelom vzad.
„Taký? Až taký veľký? Ale veď to je bralo!“ zvolal.
„To je, pán staviteľ,“ povedal svokor, „to je. Sám si s ním neporadím. Ide oto, že jednou polovicou leží na susedovej zemi atou druhou na mojej. Už sme ho so zaťom aj odkopali, lenže... pre nás je priťažký...“
„Ale ako to, že priťažký?“ zvolal staviteľ. „Veď sám vravíte, že jednou polovicou je ususeda – teda je to aj jeho vec. Kde je, prečo neprišiel aj on?“
„Nechce, pán staviteľ,“ povedal svokor. „Hovorí, že on s tým nemá nič. Vraj jemu kameň pri oraní nezavadzia, lebo tá polovica, čo leží na jeho roli, je hlbšie ako tá, čo leží na mojej.“
„Aj-jaj-jaj-jaj-jaj,“ zatiahol muž. „Taká zamotaná vec! No, máte veľké šťastie, že sú dnes voľné stroje – inak by ste čakali aj mesiac. Tak sa pozrite, pán... pán...“
„... Relich, Ján Relich...“
„... pán Relich... My... tam k vám prídeme... My... sa na to pozrieme... My uvidíme amy ... to aj urobíme, lenže vy to zaplatíte...“
„Samozrejme, pán staviteľ, veď ja viem. A... koľko by to tak... asi... stálo?“
Muž zvraštil čelo.
„No... Počítajte autožeriav, jedna hodina roboty, najmenej... Potom tatru na odvoz, réžiu... Ak sa to nejako neskomplikuje, tak vás to vyjde všetko spolu na takých... desaťtisíc...“
Svokor otvoril ústa.
Čo-že? Desaťtisíc?!“ zhíkol.
„Veru desaťtisíc – ak nebudú nijaké komplikácie. Vidí sa vám to veľa?“
„ Nie, pán staviteľ, nie, kdeže,“ vyjachtal svokor. „Ja... súhlasím...“
„Fajn,“ povedal muž anasadil si na hlavu šiltovku. „Tak si u nás sadkajte, aby ste nám neodniesli spánok. Tuto slečna sekretárka vám vypíše objednávku amôžeme ísť.“
V tom roku bol mimoriadne pekný september. Slnko utešene svietilo na lúky predelené trnkovými krami, za ktorými sa už začínali červenieť listy čerešní. Bukové lesy horeli žltkastým plameňom amňa, od rodu dedinského človeka, sa zmocnil pocit večnosti. Ado toho ticha, čo sa vtú hodinu rozhostilo na opustených záhumienkoch, sa ako motorová píla zarezal rev autožeriavu anákladnej tatry, ktoré sa po pokosenom družstevnom kukuričnisku blížili knašej roli. Len čo vozidlá došli až ku mne, ztatry zoskočil staviteľ achvíľami jednou rukou, chvíľami oboma navádzal cúvajúce autá na naše nezorané kapustnisko. Vtej chvíli mi pripomínal generála veliaceho dvom armádam, ktoré meter za metrom nezadržateľne postupujú proti akémusi neviditeľnému nepriateľovi.
V polovici kapustniska autá zastali, ztatry zoskočil môj svokor, šiel kjame aGlejta za ním.
„Nóóó, poriadny kus!“ riekol staviteľ uveličene. „Ešteže má dieru, inak neviem... Poviem vám, pán Relich, nemám rád takéto roboty, ale keď ste si už vypísali túobjednávku...“
Otočil sa k autám a zreval: „Jouži, lano! A Feri – bližšie so žeriavom!“
Skočil do jamy, čupol si k žarnovu, vopchal do otvoru oko lana, nato si kľakol, objal kameň celým telom aprestrkoval lano na druhú stranu kameňa. Keď sa mu to po dlhom ochkaní podarilo, vstal askríkol na žeriavnika vykloneného zkabíny: „Hák, Jouži! Spúšťaj, len spúšťaj, dobre, stop! Čakaj, nech vyjdem, lebo keď ma to tu privalí, ani Mária ma nepozbiera. Dobre. Ateraz dvíhaj! Dvíhaj! Dobre. Atoč! Ešte! Ešte! Stop! Ateraz spúšťaj! Pomaly...“
Lano kvílivo zaškrípalo ažarnov stemným zadunením dosadol na plošinu.
„Ták, pán Relich, už je náš, už nám neujde. Ľahol si tam jak batoliatko. Faktúru ašek vám pošleme poštou.“
Svokor sa otočil k jame a zrazu mal oči na vrchu hlavy.
„Bože!“ vykríkol. „To nie je možné!“
Rozbehol sa k autám.
„Pán Glejta, počkajte! Neodchádzajte, prosím vás!“
Staviteľ mal pravú nohu vyloženú na stúpadle tatry, a keď začul jeho prestrašené volanie, zložil nohu na zem.
„Čo je, čo ešte máte?“ riekol mrzuto.
„Tam, v jame!“ vykríkol svokor a rukou ukázal za seba. „Vráťte sa, preboha, niečo tam je!“
Glejta pribehol k jame a s otvorenými ústami hľadel pod seba. Tam, kde bol predtým kameň, sa vtmavej hline črtala ľudská kostra. Vpravo od nabok vykrútenej hlavy trčalo zhliny čosi ako opálená svinská koža apri nej sa blýskala kopa žltých mincí.
„Čo to tam máte, človeče?“ dutým hlasom povedal staviteľ a posotil si šiltovku do tyla. „Mňa vari klame zrak! Veď je to človek! No, namojveru, dotiahli ste ma do peknej roboty! Ničoho sa nedotýkajte ahneď to hláste na polícii!“
Svokor bol bledý ani vápno. Niekoľko ráz nemo pohýbal perami apotom žalostne riekol: „Ale prečo práve ja? Nech to hlási sused! Mince sú na jeho roli – veď vidíte!“
„Vidím, človeče,“ povedal staviteľ. „Veď vy ste tu vykopali poklad aon otom ani nevie... Lenže... Ohlásiť to musíte vy, lebo vy ste nálezca. Amáte nárok na nálezné, asi... dvadsať percent...“
„Dobre,“ povedal svokor. „Ale vás beriem za svedka.“
„Mňa za svedka? A čoho?“
„Že som sa týchto zlatiakov ani nedotkol. Videli ste. A dúfam... že mi teraz nezdvihnete cenu za odvoz...“
Staviteľ očervenel v tvári, uši mu obelaseli.
„To sa naozaj nemusíte báť, pán Relich,“ odsekol. „My Glejtovci sme sdaným slovom nikdy nekšeftovali. Nijakým činom!“
Prudko sa zvrtol, rýchlo vykročil kautám asvokor bežal za ním.
„Počkajte, pán staviteľ, nehnevajte sa! Ja som to tak nemyslel.“
Glejta zastal, ale neobrátil sa k nemu tvárou.
„Ale mysleli, pán Relich, mysleli,“ povedal. „Ja dobre viem, čo si vy penzisti onás podnikateľoch myslíte. Ešte ste ku mne len šli auž ste boli presvedčený, že vás ogabem. Zbohom!“
Hľadeli sme za odchádzajúcimi autami, nato sme sa vrátili k jame aobzerali sme kostru zo všetkých strán. Potom si svokor vzal občianku, ale skôr ako sa pobral na políciu do Ondišova, prikázal svokre, aby vzala vidly, postavila sa s nimi kjame anikomu za žiadnu cenu nedovolila sniečím hýbať.
A tak som stál pri jame, hľadel som na svokru, ako stojí svidlami vrukách, avidel som, že sa musí veľmi premáhať, aby neskočila dolu anezačala prehrabávať hlinu, na ktorej sa blýskali žlté mince. Vduchu som sa modlil, aby sem teraz nedokvitli Mitrovičovci. Keby sa tu objavili, neviem, čo by urobila, lebo určite by nevedeli udržať na uzde zvedavosť. Mince ležali na ich zemi ato by im mohlo zatemniť mozog. To, ako tuho zvierala rukoväť vidiel, ako ich držala zdvihnuté vo výške pŕs, špicami obrátené smerom kich zemi, potvrdzovalo moje obavy.
Prešiel som na opačnú stranu jamy, takže teraz mierila vidlami rovno na moju hruď, aaž potom, keď jej vidly klesli knohám, moje myšlienky sa mohli vrátiť ktomu, čo mi vuličke rozprávali chlapi, apokúsiť sa predstaviť si, čo sa asi mohlo stať vmlyne tesne pred jeho skazou.
To, že generál SS Pittlanz poslal do obrannej línie všetkých dôstojníkov spríkazom, aby sa auto so samopalníkmi vrátilo po neho najskôr ohodinu, nebola náhoda, ale súčasť vopred pripraveného plánu. Pri jeho vykonaní nepotreboval svedkov. Ani zvlastných radov. Len čo vonku zanikol zvuk vzďaľujúceho sa auta, Pittlanz vytiahol parabelu, namieril ju na mlynára avyzval ho, aby mu okamžite vydal zlaté doláre, lebo inak postrieľa celú rodinu.
Mlynár videl, že nežartuje. Front sa nezadržateľne blížil aesesáci boli mimoriadne podráždení.
Pred dvoma dňami nahnali všetkých mužov istarších chlapcov zTinkoviec kopať protitankové zákopy ajehovistov, ktorí odmietli splniť rozkaz, držali vjarku po krk ponorených vľadovej vode.
Preto teraz iba smutne pokýval hlavou apovedal, možno dúfajúc, že sa mu podarí získať čas aútočníka vo vhodnej chvíli ovaliť lopatou po hlave: „Ja som osem rokov robil vpittsburských majnách, pán veliteľ! Ale dobre! Vy ste generál. Dám vám všetko, len nás nechajte nažive!“
Potom zaviedol Pittlanza do mlynice, kde vľavom dolnom rohu, pol metra nad podlahou, omietka pri klopaní znela. zvlášť duto. Poobíjal ju kladivom, akeď sa pred nimi začernela diera, strčil do nej ruku až po lakeť. Pittlanz spozornel atuhšie zovrel vruke parabelu, lebo si mohol myslieť, že mlynár vytiahne zdiery – pištoľ. Ale keď sa ten vzpriamil, vrukách držal plechovú škatuľu. Odklopil veko agenerál od prekvapenia zdvihol obočie. Zlaté doláre svietili ani mesiac vsplne.
„To je všetko, pán veliteľ,“ povedal mlynár.
Generál otrčil k nemu ruku s aktovkou amykol parabelou. Mlynár vysypal doláre do tašky atá sa znovu ocitla vPittlanzovej ľavej ruke. Avtedy začuli zunenie leteckých motorov. Generál zahnal mlynára do kúta, donútil ho zdvihnúť ruky nad hlavu aotočiť sa tvárou kstene. Potom utekal von.
Prvá bomba dopadla doprostred dvora avyhĺbila kráter. Pittlanz skočil doň, hodil sa na brucho, pustil aktovku arukami si obopol temeno hlavy. Tam ho našiel kameň, opretý ozvýšené podstenie dvadsať rokov, odhodený na dvor tlakovou vlnou druhej bomby, ktorá prerazila strechu ipodlahu poschodia, preletela na prízemie atam detonovala. Pod meter širokým aštyri centy ťažkým mlynským kameňom nemal generál šancu. Kameň dopadol na neho so strašnou silou azlomil mu väzy, takže smrť bola okamžitá. Ostatné dokonali ďalšie bomby, letiace zvyšky múrov, trámy, laty, tehly, tony zeminy aoheň, ktorý zachvátil celý mlyn.
Ale možno to bolo tak, že Pittlanz sám vysnoril skrýšu sdolármi, akeď ho pri tom mlynár prichytil, vytiahol na neho parabelu.
„Pittlanz,“ povedal som svokre a ukázal som na kostru vjame. „To je Pittlanz, mama – kameň pomstil pradeda...“
Hľadela na mňa neprítomne aja som si uvedomil, že oniektorých veciach je lepšie nehovoriť ani pred najbližšími ľuďmi.
Nik, ani policajti nevedeli, akú dostane svokor odmenu. Niekto hovoril odesiatich, niekto odvadsiatich percentách. Pre niektorých Tinkovčanov sme však už teraz boli milionármi. Nálada vobci bola napätá, ľudia sa nevedeli sústrediť na robotu. Zhlukovali sa na rohoch ulíc, posedávali vkrčmách, vzrušene debatovali oSkuptošových dolároch, rozhorčovali sa nad svetskou spravodlivosťou. Mimoriadne vzrušenie vládlo aj unašich susedov. Mitrovička bola od rodu prostoreká, atak sa ľudia vobchode rýchlo dozvedeli, čo sa robilo unich doma vten deň.
„Povedz mi, človeče nešťastný, prečo ty musíš vždy zmeškať každý vlak?!“ zvolala azašermovala mužovi nad hlavou päsťou. Ten bol práve ponorený do alkoholického oparu.
„Okradol ma, olúpil!“ vykríkol Mitrovič. „Do novín ho dám, televíziu naňho pošlem! Na súd ho poženiem, žalobu naňho podám!“
„Žalobu?!“ zvrieskla Mitrovička. „Ža-lo-bu?! Ty-y? A prečo? Načo? Aby sa nám celý svet vysmial?!“
„Zlatiaky boli na mojej zemi – mne patrí odmena!“ udrel si do pŕs Mitrovič päsťou.
„Nálezné patrí nálezcovi, ty trubiroh! Keby si bol dal polovicu na žeriav, aj ty si mohol byť nálezcom adelili by ste sa na polovicu!“
Sused sa zahrozil päsťou oknu. „Veď len počkaj! Ja si cestičky nájdem. Ani sto fiškálov mu nepomôže!“
Potom chodil dva týždne do mesta, minul kopu peňazí na autobus. Niektorí Tinkovčania ho videli, ako sa vážnym krokom prechádza pred budovou súdu, ktosi ho zazrel aj na prokuratúre.
Svokor čakal doručenku, ale tá nešla.
Tak prešla jeseň aj zima aprišla jar. Mitrovič sa nám vyhýbal, akeď si viac vypil, kričal ponad plot, že sme ho okradli, avyhrážal sa, že nás povláči po všetkýchsúdoch, že nás dá do novín apošle na nás televíziu. Svokor sa robil hluchý aslepý, lebo dúfal, že sused po čase dostane rozum.
Hoci nad nami dlho viselo čosi hrozivé, fakt je, že Mitrovič na môjho svokra žalobu nakoniec nepodal anáš život sa mohol vrátiť do normálnych koľají.
Dokončili sme plot, atým sme sa oddelili od susedov. Pittlanzove telesné pozostatky sme po návrate zo súdneho lekárstva, kde sa potvrdil môj predpoklad ozlomených väzoch, uložili na vojenskom cintoríne, no parabela bola taká rozožratá od hrdze, že sme ju museli hodiť do smetí.
A keď prišlo nálezné – päťstotridsaťšesťtisíc korún – moji svokrovci dali tristotisíc na výmenu zhrdzavenej strechy na tinkovskom kostole.
Niektorí ľudia vo valale dodnes hovoria, že mohli dať aj viac.
Pomsta
Poviem vám čistú pravdu, pán sudca, nebudem nič tajiť: to zapálenie chaty si umňa objednal bratanec Haďo, náruživý poľovník, chcel sa pomstiť susednému združeniu za toho krásneho dvanástoráka, ktorému toľko nosil na chrbte jadro iseno, aoni mu ho zastrelili len dva metre od hraničného kameňa.
„Je to výsmech civilizácie,“ povedal mi Haďo toho večera. „To mi urobili naschvál aza to ich trest neminie!“
„A nebolo by lepšie, keby si to nechal na Boha?“ povedal som. „Jeho mlyny síce melú pomaly, ale – “
„Nie,“ povedal. „Urobíš to ešte tejto zimy. Dám ti za to štyri tisícky. Dve teraz adve potom, keď to ľahne popolom.“
„Dobre. Kedy to mám urobiť?“
„V poslednú februárovú sobotu. Budú mať ples, vtedy to bude najlepšie. Bol si tam už niekedy?“
„Nie,“ povedal som abola to pravda.
„To nič. Nájsť ich chatu bude pre teba hračka. Je len dvesto metrov od jedlinky – spoľahlivo ťa tam dovedie cesta.“
Mal som pred sebou celé dva týždne, pán sudca, mohol som sa na to dôkladne pripraviť. Kanistra sbenzínom stála za skriňou všopke, hodil som na ňu koberec, akeď som rúbal triesky, vždy som ju skontroloval. Do plecniaka som si nabalil pásy zo starých košieľ aštyri sviečky apotom už išlo len oto, aby do dvadsiateho piateho nenapadol sneh.
Každé ráno som sa pozrel na teplomer na vonkajších dverách, ale najmä na tlakomer vpredsieni, amodlil som sa, aby neprišla chumelica, lebo aj malé decko vie, že nie je možné ísť po snehu až do jedlinky anezanechať nijaké stopy. Pravda, pri troche dobrej vôle by sa bolo dalo cestovať aj autobusom do susednej dediny adostať sa tam zvážnicou, ale strojlitrovou kanistrou vruke abez píly by to muselo pripadať čudné aj najhlúpejšiemu človeku. Aj keby som kanister vopchal do plecniaka, neznámy muž vterénnom oblečení je vždy podozrivý.
Všetko mi hralo do karát, pán sudca, všetko mi žičilo: štyri tisícky sú vdnešných časoch peniaz nie na zahodenie. Vo vrchoch trešťal mráz, vietor vyl ako lačný vlk, na oblohe ani mráčka. Sneh nebude! Zababušený do svetra avatovaného kabáta, vybral som sa chlievnou dolinou hore hneď po obede, lebo vrátiť som sa chcel ešte za vidna. Sviečky som odskúšal vdielni, naschvál som vybil poistky, aby som ich mohol zažať aodstopovať, ako dlho budú horieť, kým sa plamene knôtov, skôr ako zhasnú, spoľahlivo dotknú flanelových pásov namočených vbenzíne, natiahnutých až ku kôpkam suchého sena, obložených bukovými trieskami. Podľa mojich výpočtov mali plamene vyšľahnúť tesne predtým, ako začnem lúkami zostupovať kpotoku, ktorý ma bezpečne privedie nazad. Kráčal som hore brehom apotil som sa pod ťažkým nákladom ako kôň. Kým som sa dostal kjedlinke, vietor utíchol avšade bolo plno šuchotu.
Z komína chaty sa nedymilo.
Bola celkom nová. Trochu ma zamrzelo, že ju budem musieť zapáliť. Chvíľu som sa na ňu díval zokraja čistinky, potom som vzal skalu nie väčšiu ako päsť ahodil som ju do chaty. Trochu som ešte postál apotom som sa pohol dopredu.
Zámok na petlici som odrazil raz-dva, pán sudca, veď som zámočník.
V chate páchlo senom amyšinou. Teraz len čím prv zapáliť sviečky, vravel som si, nastražiť pásiky arýchlo uháňať preč!
Hoci som robil vrukaviciach, ruky mi páchli benzínom. Budem si ich musieť poriadne vydrhnúť solvinou, vravel som si, keď som sa ponáhľal nazad lesom apotom lúkami. Niekoho náhodou stretnem aon si pri vyšetrovaní potom spomenie, že ma stretol aže som páchol benzínom.
Všetko šlo podľa plánu. Keď som sa na konci lúk obzrel, nad hrebeňom sa začala rozlievať krvavá žiara. Zárobok je vo vrecku! pomyslel som si.
Rýchlo som zišiel do doliny kpotoku astarou lesnou cestou som sa dostal až khumnám. Dedina bola ponorená do modrastého dymu, čo stúpal zkomínov, ale inak nebolo nikde živej duše.
O tri dni dobehol do nášho dvora Haďo.
„Hlavu ti rozkolím, ty somár!“ zasyčal mi do tváre. „Čiu chatu si to zapálil, há!?“
„Predsa ich, nie?“ povedal som.
„Starú belu! Našu! Našu si zapálil, ty hrdlorez, našu novú chatu, čo sme si len vlani postavili pred jedlinkou!“
„Ale veď si vravel, že pred jedlin – “
„Nie pred jedlinkou, ale za, za, tak som vravel, ty hlupák! Dávaj tie groše nazad, lebo – “
Vzal peniaze a odišiel. A ja som sa šiel hneď prihlásiť na políciu. Prosím vás, pán sudca, zavrite ma! Zavrite ma aspoň na päť rokov, lebo Haďo ma inak – ako ho poznám – pri najbližšej príležitosti určite zabije...
Slobodný na Slovensku
Vdeväťdesiatom štvrtom roku som sa priženil do cestovateľskej rodiny.
Moja polovička sa ešte dva dni pred sobášom fotografovala na kolonáde vKarlových Varoch stromi černochmi atá fotografia potom kolovala na svadobnej hostine zruky do ruky; každý obdivoval, ako sa černosi milo usmievajú aaké majú biele zuby.
Môj svokor bol ešte tesne pred našou svadbou na Kanárskych ostrovoch; hral tam lízaný poker sistým arabským šejkom, anebyť smoly, ktorá sa mu vten deň lepila na päty už od rána, možno by sa bol na svadbe svojej jedinej dcéry zúčastnil iba elektronicky – cez internet. Ale keďže vten deň môjmu svokrovi vôbec nešla kocka, niečo pred deviatou sa zjavila nad humnom obria helikoptéra avo výške štyristo metrov sa asi päť minút otáčala okolo vlastnej osi, aby dedinčania mohli dosýta obdivovať jej majestátnosť. Potom sa od nej odlepila čierna bodka, oblohu zakryl žltý padák asvokor sprilbou na hlave svižne dopadol medzi hriadky so skorou kapustou aneskorým bôbom. Onecelú štvrťhodinku už stál vgala na prahu jedálne akuchárkam názorne predvádzal, ako majú nosiť na stôl slepačiu polievku.
Moja žena sa deň po svadbe odobrala na trojmesačné školenie do Trenčína. Tam sa expresne rýchlo zoznámila sistým osamelým rybárom, ktorý jej vtôňach pod železničným mostom názorne predvádzal, ako sa lovia sumce na káčatá. Ženu natoľko zaujal, že nielenže celkom prestala chodiť domov, ale navyše mi riekla, že ak ju chcem už silou-mocou vidieť, aby som chodil ja za ňou nočným rýchlikom. No mne sa už na prvej ceste všetko tak pomotalo vhlave, že vTrenčíne som ani nie po hodine vysvetľovania nevedel pochopiť, kde je sever akde juh, načo rybár zlomil udicu avyhlásil, že keby bol on na mieste mojej ženy, okamžite by sa so mnou rozviedol.
V tom čase začala moja svokra vyvíjať čulú opatrovateľskú činnosť. Vpiatom dome povyše nás bývali dvaja starci-trpaslíci atí sa po celoživotnom príkladnom súžití natoľko znenávideli, že si začali viesť každý vlastnú domácnosť: oddelene si varili, šporili, prali každý vosobitnej práčke, každý mal vlastný záchod ana spestrenie dlhej chvíle sa zavše na cestnom môstiku trepali otcovskými cepmi tak veľmi, že neraz krvička potôčkom vytiekla. Svokra im denne nosila vkastróli obed pozostávajúci ztučného bravčového mäsa, zo smotanovej omáčky azknedličiek presiaknutých prepálenou masťou, tajne dúfajúc, že ak sa aj po takom výdatnom kŕmení navzájom nepohlušia na môstiku, určite, ich trafí šľak na záchodoch anám padne do lona nielen ich tehlový dom, ale aj všetky „cenné papieriky“, ktoré stihli jeden pred druhým poskrývať do škár vmúre.
Keďže som ju viac ráz nachytal, ako stojí sneprikrytým kastrólom vblízkosti tiráka, rovno pri výfuku, kúpil som vmiestnej lekárni niekoľko balení flavobionu aten som potom rozdal znepriateleným bratom-trpaslíkom, aby boli ich pečeňové bunky chránené pred poškodením. Asi po mesiaci tejto svokrinej iniciatívy si istí vzdialení príbuzní zmysleli, že by sa obratov-trpaslíkov mohli starať aj oni. Moju svokru poznali odmalička, apreto usúdili, že ona tam nechodí len tak.
Raz dopoludnia, keď sa tam zjavila sobrovskou misou vrchovato naloženou kapustnými haluškami, schopnými zaťažiť zažívací trakt nad prípustnú mieru, našla tam chlapa ztej konkurenčnej rodiny: vnovinovom papieri vynášal zdomu výkaly jedného zbratov. Chlap širokým oblúkom odhodil balík na hnojisko, nato sa obrátil ksvokre, posmešne fľochol na obrovskú misu smimoriadne mastnými kapustnými haluškami, ktorými by nasýtil aj regiment vojska, ariekol: „Tak to im ty nosíš toto olovo, Gitka? Aja som sa čudoval, od čoho majú moji bratniaci celé týždne také zabetónované črevá...“
„A odkedy sú ti bratniaci?“ riekla moja svokra aprepálila ho zlostným pohľadom. „Pokiaľ sa pamätám, vy ste snimi vrodine nikdy neboli...“
„A ty si snimi vrodine bola?“
„Jasné, že bola. Náš strýko bol vlastný bratniak ich ujca.“
„Tak ako moja mater! Miešaš sa im do života aja im potom musím nosiť preháňadlá, aby sa mohli vyprázdniť.“
„A kto ťa o to prosí, há?“
„Oni ma o to prosia! Kdesi čítali, že ak sa nevyprázdnia aspoň raz vtýždni, umrú na otravu. To by si sa potešila, keby tak otrčili kopy tá, čo?“
Svokra sa s ním ešte chvíľu škriepila anakoniec sa dohodli, že ona im bude nosiť čo najmastnejšie jedlá aon sa zase bude starať oto, aby im zostali včrevách čo najdlhšie; nech len zgebnú čím prv, aby si mohli so svokrou rozdeliť dom ipeniaze na polovicu...
Hoci som mal vtedy iba dvadsaťštyri rokov, stále som mal na pamäti príslovie, že Božie mlyny melú pomaly, ale isto. Varoval som svokru pred odsúdením celou dedinou, prosil som ju, aby opatrovanie bratov prenechala nejakému sociálnemu ústavu, aak sa už chce onich silou-mocou starať, aby im nosila jedlá diétne, lebo osemdesiatroční ľudia nesmú jesť ťažkú stravu, ale ona sa mi vysmiala.
Hrom zjasného neba nedal na seba dlho čakať.
Raz ráno som ju našiel ležať na mostíku pred domom bratov; vedľa jej bezduchého tela ležala prevrátená veľká misa shuspeninou. Svokre nebolo pomoci. Otri dni sme ju uložili do rodinnej hrobky, ktorú si dala postaviť ešte pred piatimi rokmi.
O týždeň nato náhle skonal aj onen chlap zkonkurenčnej rodiny abratov-trpaslíkov sa ujal sociálny ústav, kde potom žili vjednej izbe vpríkladnej zhode aláske ešte celých jedenásť rokov...
Keďže naša rodina bola ustavične na cestách, celé gazdovstvo ostalo na mňa.
Svokor každej jari kúpil tri ružové prasiatka, šesť zádumčivých moriakov, dvadsať sliepok aj skohútom, ktorý bol taký bezočivý, že ma nielenže naháňal po celom dvore, ale ani mi nedovolil, aby som sa vymočil: len čo som sa postavil krohu plevne, hneď bol pri mne; obchádzal ma zo všetkých strán achcel mi ďobnúť do rozkroku...
Okrem toho tu bola aj veľká záhrada slúkou, tú bolo treba dva razy za rok kosiť, ana konci lúky boli ešte tri pásy poľa; na jeden sme vjeseni siali oziminu, na zvyšné dva na jar zeleninu, kukuricu azemiaky.
Moja žena ustavične chodila na všelijaké školenia astáže. Svokor trávil väčšinu času vďalekom zahraničí vspoločnosti texaských naftových magnátov alebo bohatých arabských šejkov, akeď sa dosýta nabažil obchodov, zjavoval sa na dvore ako duch; raz skákal padákom zhelikoptéry, inokedy ho videli pri Ontárovom spáde, zjavil sa na dvore akurát vtedy, keď som si po celodennej drine chcel sadnúť sknihou pod starú vŕbu. Dlho mi triasol rukou avravel: „Tak ako, synu? Svinkám sa darí? Priberajú, priberajú?“
A ja som sa červenal azajakavo som mu odpovedal, že som vsvinskom truse našiel hlísty abude treba privolať zverolekára.
„Ako to privolať zverolekára?“ začudoval sa môj svokor. „Ako to privolať? Keď som tie prasce kúpil, nijaké hlísty nemali.“
„Vtedy možno nemali,“ povedal som ja. „Ale teraz majú.“
„Ako to, že majú?“ povedal svokor, pohadzujúc si vruke pokerovými kockami. „Ako to, že majú? Tie hlísty nemohli dostať len tak! Ty si ich musel kŕmiť zábarom znejakého špinavého šrotu!“
Pozval som ho do garáže, kde stálo zo dvadsať vriec skukuričným ajačmenným šrotom, otvoril som krajný mech aon, naberúc šrot na dlaň, vyšiel na dvor, kde si ho pozorne obzeral lupou, ktorú mal vždy vbočnom vrecku saka, lebo bol sviatočný filatelista asvojim obchodným partnerom rád dával ako pozornosť naše známky. Akeďže vňom nenašiel ani smietku špiny, odkladal lupu do bočného vrecka avravel: „A káva je kde?“
„Aká káva?“ spýtal som sa.
„Aká káva, aká káva. Moja káva! Mal som vkredenci celý balíček – prečo nestojí šálka na obločnej rímse?“
Nikdy som kávu nepil, všetka na svete mi mohla byť ukradnutá, ahoci sa mi nemohlo ani prisniť, že svokor sa vráti zcudziny práve dnes, mlčal som, akoby som bol vinný aj vtomto prípade len ja.
A svokor – okamžite vycítiac moju prevahu – odišiel do marketu, kde pil kávu celý večer, aby dedine ukázal, akého má nepodareného zaťa.
Onedlho som sa dočkal prekvapenia aj vpráci.
Našu dielňu presťahovali zprízemia na štvrté poschodie, na koniec asi päťdesiat metrov dlhej chodby, akeď som sa ráno pri vystupovaní po schodoch náhodou zastavil, aby som si podvihol padajúce nohavice, okamžite bol pri mne niektorý zvedúcich adychtivo sa pýtal: „Čo je, čo sa robí? Nestačíte sdychom? Viete čo, zastavte sa popoludní na osobnom, dajú vám tam taký papier...“
„Ale ja stačím sdychom,“ povedal som.
„Tak prečo ste sa potom zastavili?“
„Padajú mi nohavice, chcem si ich podvihnúť.“
„A prečo vám padajú nohavice? Azda ste len nezačali rapídne chudnúť? Ej, to nie je dobre, ak človek len tak, zničoho nič chudne.“
„Ale veď ja mám stálu váhu...“
„To nič. Nezaškodí, ak si popoludní zájdete na osobné po ten papier...“
A keďže mi to potom zopakoval aj môj majster, popoludní som sa voľky-nevoľky zastavil na osobnom, tam mi vtisli do ruky papier, na ktorom stálo, že na druhý deň sa musím dostaviť na povinnú lekársku prehliadku, očom im mám potom predložiť potvrdenie.
V tom čase sa na poradách začalo vo veľkom hovoriť oprepúšťaní zpráce amne hneď blyslo hlavou, že som medzi tými, ktorých sa zamestnávateľ chce zbaviť ako prvých. Toto je spôsob, ako ma psychicky rozkolísať; veď človek, pre ktorého je problém vyjsť pešo na štvrté poschodie, zrejme do práce nepatrí.
Atmosféra vbudove začala byť dusná.
Takto postupne vyliali piatich ľudí.
Na mňa začali ísť od lesa.
„Chyľajko, Chyľajko,“ oslovila ma raz jedna zo sekretárok, práve tá, od ktorej by som to bol najmenej čakal, azhlboka vzdychla, aby ukázala, ako veľmi jej na mne záleží. „Váš svokor je podnikateľ, manželku vám každú chvíľu ukazujú vtelevízii – avy sa takto trápite! Nebolo by vám lepšie doma...?“
„Ako to myslíte?“ spýtal som sa. „Prepáčte, ale nerozumiem...“
„Tento rok sa ešte dáva odstupné... No či sa bude dávať aj orok – to vie len pánboh...“
„Tak vy mi radíte, aby som sám od seba vystúpil zroboty?“
„A nebolo by to pre vás lepšie? Reorganizácia príde tak či tak. Kto odíde teraz, dostane šesťdesiattisíc, no kto až orok, možno ani halier... Človek nemôže sedieť na dvoch stoličkách naraz.“
„Prepáčte, ale teraz už vôbec nerozumiem...“
„Ale, Chyľajko, len sa nehanbite! Veď aj pri gazdovaní môže mať človek pocit užitočnosti... My ovás vieme všetko.“
„Všetko...? Ale – ako to – všetko?“
„Že máte rád zvieratká... svinky... moriačiky... sliepočky, kohútiky...“
Zrazu som si ju predstavil učupenú za našou plevňou sotrčeným holým zadkom asnaším kohútom bojovne obskakujúcim okolo nej aočervenel som ako túz. Pochopila to celkom opačne.
„Neváhaj, Ďusi!“ zvolala ahodila sa mi okolo krku. „Miluj ma! Som taká osamelá! Uvás vstodole by nám bolo tak dobre! Chodila by som za tebou posledným autobusom, tvoja žena je aj tak stále preč, svokor je tiež viac za hranicami ako doma...“
Keďže som videl, akí by boli všetci nesmierne šťastní, keby som sám od seba odišiel zroboty, ešte vten istý deň som zašiel na osobné apovedal som im, že súhlasím...
Naša budova omladla osto rokov.
Všetci sa na mňa milo usmievali, potľapkávali ma po pleci, kupovali mi vbufete malinovku, obložené chlebíčky avraveli, že som chlap, ako sa patrí.
No prekvapenie ma čakalo aj doma.
Hneď vprvý deň slobody som sa zrádia dozvedel, že na môjho svokra bol vydaný zatykač, lebo svojím podnikaním pripravil openiaze tisíce penzistov... Škoda je niekoľko miliárd... Hlásateľ ešte oznámil, že svokor zostal vzahraničí adobrovoľne sa vydal do rúk tamojšej spravodlivosti. Teraz tam, chudák, sedí vťažkom žalári, hráva sdozorcami lízaný poker acelú väznicu hostí drahými nápojmi, ktoré si dáva dovážať až zParíža...
Keďže postihnutí penzisti celé dni vystávajú pred úradom vlády avykrikujú protištátne heslá, medzi ministerstvami zahraničných vecí prebiehajú úporné rokovania, aby bol môj svokor vydaný našim orgánom. Legislatíva onej krajiny je však veľmi zložitá anie je reálna nádej, že by sa mohol ocitnúť pred našimi vyšetrovateľmi skôr ako osto rokov...
Znova ma ovial vietor slobody.
Znovu som pocítil prílev síl.
Bankové kontá boli pre mňa zablokované už od začiatku.
Moja žena mi poslala mail, vktorom mi schuťou vynadala do škrobov; vraj som egoista, ktorému je absolútne ľahostajný osud našej rodiny, apreto ostáva aj ona za čiarou; musí pomôcť otcovi znášať údery osudu – spomocou istého staršieho advokáta, do ktorého sa náhle zaľúbila...
Konečne som mohol žiť podľa vlastných predstáv.
Rozhodol som sa, že za získané odstupné postavím na lúke za plevňou veľký skleník, budem vňom pestovať ananásy atie potom predávať miestnym penzistom za symbolické ceny – aby som ich aspoň trochu odškodnil za finančnú ujmu, ktorú im spôsobil môj svokor... No najprv musím urobiť generálne upratovanie: domu idvora...
Keď som vo vinkľovej chyži začal skrúcať koberce, všimol som si, že medzi dvierkami nočného stolíka je privrznutý akýsi zelený papier. Vysvitlo, že ide oobal, aký sa používa vúradoch na uloženie spisov. Otvoril som ho.
Oviala ma vôňa tlačiarenskej černe. Kriedový papier sa oslepivo leskol, trvalo hodnú chvíľu, kým som pochopil, že sú to diplomy, ktoré som dostal ako deviatak na zemepisných olympiádach – za umiestnenie na prvom mieste vokresnom, krajskom iceloštátnom kole...
Tie diplomy mi teraz pripadali také neskutočné, že som radšej vyšiel na dvor, kde hundrali moriaky, grúlili svine akohút zvolával sliepky kčerstvo nájdenému zrnu.
Práve som začal vyvážať hnoj od svíň, keď sa na dvore objavil strýko Kunc, ktorý zo zásady nepočúval rádio anepozeral televíziu. Zrejme sa práve vrátil zAfriky, lebo na hlave mal bielu tropickú helmu a vruke držal oštep.
Keď ma zočil takého zababraného, smradľavého od hnoja, prižmúril oči.
„Tak ako? Sedíme, sedíme?“ spýtal sa ma uštipačne.
„Sedíme, sedíme,“ odvetil som. „Nemôžeme všetci len cestovať po svete. Niekto musí aj sedieť doma arobiť...“
ʰčԾ
Jano a Emil sa nevideli tri roky. Kedysi sa poškriepili za slovo les – nevedeli sa dohodnúť, ako sa vyslovuje. Jano tvrdil, že mäkko, Emil zase, že tvrdo, akeď mu to brat nechcel uznať, na smrť sa urazil azpiatka na sobotu odišiel do západných Čiech, kde sa zamestnal ako školník na priemyslovke abýval vslobodárni za mestom.
A zrazu ho po troch rokoch čaká na vrátnici telegram:
PALETA SEDEM ROKOV NASTUP V PONDELOK AK MA CHCES ESTE VIDET PRID OKAMZITE JANO.
Bol máj a v horách sa topil sneh. Nad Děčínom plávali drobné oblaky. Emil okamžite odišiel na stanicu, no keďže práve vypukol štrajk, nemal iné východisko, len nastúpiť na loď, čo začala pred časom premávať na tomto úseku až po Prahu. Až keď sa plavidlo odrazilo od brehu, zistil, že si zabudol kúpiť lístok. Plavčík ho predviedol pred kapitána aten povedal: „Hja, milý-zlatý, nedá sa nič robiť! Ibaže by ste pomohli tuto plavčíkovi spalubou...“
Emil si pomyslel, že peniaze sa mu ešte zídu, asúhlasil.
Na ruzynskom letisku v Prahe bolo rušno. Emil na každom kroku vrážal do nervóznych, náhliacich sa ľudí, akeď sa dostal na rad, slečna spoza okienka mu riekla: „Tak vy by ste chceli letieť na Slovensko? Veľmi ľutujem, ale už je voľná len Ostrava. Napokon, tam môžete prestúpiť na rýchlik – Morava neštrajkuje.“
Čo mal Emil robiť? Kúpil si lístok do Ostravy a o hodinu už hľadel, ako pod desaťmiestnym albatrosom rýchlo ustupujú biele dedinky Vysočiny.
V Ostrave hravo prestúpil na rýchlik, no až od sprievodcu sa dozvedel, že tento rýchlik ide iba do Žiliny, ale že tam môže prestúpiť na ďalší rýchlik, ktorý má odchod už opol hodinu aide až do Košíc.
V Žiline na peróne si Emil kúpil studené párky a teplé pivo aodhodlane nastúpil do rýchlika. Mal pocit, že už sa ničoho nemusí báť. Zjedol mináž, oprel hlavu ooperadlo azaspal...
Prebudil ho škripot bŕzd aúdery na okno, akoby niekto naň búchal kladivom. Emil vyskočil avtedy uvidel, že okolo okna lietajú štrkové kamene. Vlak prudko zastavil ajeho hodilo do náručia statnej blondínky, čo sedela oproti nemu aodovzdane hľadela na tatranské končiare sbielymi čiapočkami na vrcholcoch. Emil sa jej ospravedlnil avyšiel na chodbu.
Popri vlaku bežali smerom krušňu sprievodcovia aakýsi chlap vystrčený polovicou tela zokna, obrátiac sa k vybiehajúcim ľuďom, zvolal: „Prešli sme kravu, videl som to na vlastné oči. Pastier preháňal stádo cez koľajnice ajedna šla pozadu!“
„Chuderka,“ povedala akási žena.
Do Spišskej Novej Vsi sa vliekli krokom, no po výmene rušňa už rýchlik veselo jachal až do Košíc...
Do okresného mesta prišiel prípojný vlak načas – niečo pred polnocou.
Keď sa Emil od starého železničiara dozvedel, že prípojný osobák jeho smerom už dva roky nepremáva, kúpil od neho za päť stovák starý rozheganý bicykel, naskočil na sedadlo adravo zakrútil pedálmi.
Bol len niekoľko metrov od rodnej obce, keď začul tlmené puknutie apredné koleso sadlo na asfalt až po ráf. Emil hodil bicykel do priekopy arozbehol sa do uličky, uprostred ktorej svietil do noci veľký poschodový dom.
Prišiel dobre. Rozlúčková hostina sodsúdencom bola vplnom prúde. Jano sedel za vrchstolom, bratanec Ali hral na gitare adve mladé, pekné sesternice dojemnými hlasmi spievali jeho obľúbenú pieseň.
Bratia si padli do náručia. Potom zhromaždenie stíchlo aJano predniesol prípitok. Vyslovil presvedčenie, že raz určite príde čas, keď iniciatívni aschopní ľudia, ako je on, nebudú musieť trpieť za pravdu vnápravných ústavoch, lebo slobodné podnikanie dostane zelenú bez obmedzenia. Potom odviedol Emila nabok, akeď si štrngli avypili, riekol: „Tak ako, braček? Už uznávaš, že slovo les sa vyslovuje mäkko?“
„Neuznávam,“ povedal Emil avstanúc, zdvihol ruky nad hlavu. „V nijakom prípade! Veď len preto som prišiel, aby som ti to povedal.“
