ղľáԾ
Da Capo al Fine
Leteli sme bez prestávky už druhý deň. Prieskumníci. Za nami leteli ostatní. Priatelia, ktorých sme milovali. Osiris, Isis, Hathor, Shu, Thoth, Maat, Nut, Ptah... Vušiach sme počuli slová, ktoré povedali na rozlúčku. Cítili sme ich dotyky. Ich tiché rozhovory...
A vtedy sa to stalo. Spoza horizontu sa vynorilo svetlo. Ružová žiara. Nový život. Spev vtákov. Vôňa mora. Zhladiny šíreho oceánu vystúpili prvé slnečné lúče.
Leteli sme k slnku. Do našich tiel sa vrátila sila. V diaľke nás čakala krajina, ktorú sme hľadali. Nad hladinou pestrofarebných rýb krúžili nebojácne vtáky. Prieskumníci. Za nami leteli ostatní...
Milujem slnko. Milujem Re. Stúpam stále vyššie a vyššie. Stúpam kpurpurovej guli. Som posadnutý túžbou dotknúť sa ho. Keď sa pozriem dolu, pod sebou vidím malé biele pierko. Hojdá sa vjemnom vánku. Neviem pochopiť, ako sa dostalo do takej výšky.
Prižmúril som oči, aby som tú žiaru vydržal. Videl som muža, ktorý kráča po púšti. Purpurové slnko sa približovalo khorizontu. Muž bol skoro nahý. Okolo bedier mal uviazaný kus látky. Spýtal som sa ho: „Prečo máš rád púšť? Prečo stále rozprávaš omori? Omongolskej puste?“
Muž sa otočil. Prekvapene si ma premeral. Akoby uvažoval, či má odpovedať. Nakoniec pomaly povedal: „Fascinuje ma nekonečno.“
„Čo ťa na ňom fascinuje?“
Muž sa jemne usmial a po chvíli ticho dodal: „Fascinuje ma OOOMMMMMMM...“
Roztiahol ruky a pomaly sa rozbehol po horúcom piesku. Zdalo sa, že ochvíľu vzlietne. Nad jeho hlavou sa vjemnom vánku hojdalo biele pierko.
