ղľáԾ
Eva Lukajelaureátkou 2.ročníka národnej ceny za poéziuZlatá vlna 2020za svoju zbierkuJazver.
Eva Luka: Jazver
Levoča: Modrý Peter, 2019
Hravosť názvov básnických zbierok Evy Luky (1965) sa dá viac-menej očakávať, ale zároveň je to intímna a možno jediná hravosť, ktorú v jej poézii nájdeme. Po Divosestre (1999), Diabloni (2005) a Havranjelovi (2011) prechádzame z autorkiných obľúbených dualít (predovšetkým diabla/anjela) a nenápadných formálnych hier (básne radené podľa abecedy vHavranjelovi) k zbierke Jazver, azda ďalšiemu mýtickému zvieraťu z akýchsi poetkiných snových priestorov, obývaných častočne aj hrdinami jej detského prozaického výletu Pani Kurčaťová 1 (Modrý Peter, 2018).
Z tejto prózy preberá aj istú priznane detskú naivitu v objavovaní sveta slov a ich kombinácií:
Sova / je kubická. Kube a kúbe do noci, vyvoláva / to svoje kú, kú ako krvilačný kuvik. (Sova, s. 37)
Preberá možno aj akúsi hlasovú ľudovú pieseň – možno spomenúť „na kostolnej veži kuvik si kuviká“ alebo na Štrpkov a Ursinyho odkaz... A práve v tejto intencii spoluvznikajú novotvary, ktoré Luka opatrne kladie do zbierky. Pretože slová sú jej istotou a poslednou možnosťou.
Od jazveca cez jazero kjazve?
Aké rozuzlenie novotvaru nám autorka ponúka? Je to len „príbeh rýchleho deja / žil mňa, ako ja-zver požiera ja-ženu, ja-človeka,“ ako píše Luka v básni Ҳéš (s. 19) alebo je to logické (a s Alenkou za zrkadlom ruka v ruke povestne „škatuľkovité“ slovo) jazvec / jazero / jazva…? Najmä keď práve k jazvecom sa niekoľkokrát vo svojej zbierke obracia: s malou odbočkou môžeme hneď pripomenúť kedysi obľúbenú detskú knihu Kennetha Grahama Žabiakove dobrodružstvá (aleboVietor vo vŕbach, ako sa vám páč), kde je práve jazvec jedným z prototypov „múdreho pustovníka“ a protiváhou nezbedného a chaosom nevypočítateľne zmietaného žabiaka.
U Evy Luky ide skôr o súznenie s typom zvieraťa ako takého, v básni Meles meles meles napokon o tom sama veľmi presvedčvo hovorí: pozri s. 29 – 30 zbierky od incipitu „Zistila som, že jazvec je môj priateľ“ cez „V jeseni / si vytvára zásoby tuku na zimu“ až po pohrebný záver: „Ak nejaký jazvec zomrie / v časti nory, ostatné túto časť zahrabú a uzavrú; neskôr / vyhrabú novú. Iné jazvece naopak vynášajú mŕtvych / von a zahrabú ich tam. Ako ja / cítia bolesť bez sĺz; a vracajú sa k povinnostiam.“
Sen amýty bez precitlivenosti
Popritom sú zase v básni Jazver II pre Luku a túto zbierku typické prvky snové (byť v dualite sen/ohrozenie), spomienkové, sebaspytujúce, mytologicko-literárne (zbierka stavia na množstve alúzií od antiky alebo východnej filozofie, v básni Ҳéš, ale i é, cez prírodovedu – latinské názvoslovie typuMeles melesaleboEquus ferus przewalskii– až po populárnu literatúru, napríklad Ewersova úԲ č Frankenstein), avšak bez toho, že by to zaťažovalo chápanie básní. Myslím, že si šťastne určla, pokiaľ je zrozumiteľná a kde už začína byť preintelektualizovaná. Popri tom je vždy citlivá, azda až intímna, ale nikdy nie precitlivená, skôr naopak, ľútosť vie potláčať akousi zvláštnou tvrdosťou, skalitosťou a decentným tónom. Napokon, už v posledných veršoch citovanej básne Meles meles meles vidno zvládnuté sebaovládanie s vidinou cieľa bez ohľadu na všetko okolo.
To už však trochu poznáme z jej skorších „východných“ aakosi zámerne neosobne/osobných veršov a od Evy Luky sme, pravdupovediac, aj trochu očakávali, že sa s nimi vráti – jej nesmierne krehkú, ale zároveň zvláštne pevnú stavbu plnú bolesti a akejsi až húževnatej viery v seba a v život, ktorý žiť musí. Aj keď je to každý deň nový zápas, každý deň nové pochybnosti. „Vodné oko sa na mňa pozerá / Fagoty z katedrály jazera / A samovražda je len povera.“ (báseň Virginia – Woolfová dodajme –, s. 36)
Dualita, ktorá rezonuje
Luka teda pokračuje tak, ako ju už trochu poznáme, avšak v slovenskej poézii zahltenej avantgardou pre avantgardu dnes píše málokto. Je to sebaspytujúca a zároveň spirituálna lyrika, bohatá a plná významov a bez toho, aby zaváňala pánbožkom (slovami Léona Bloya). Je autorkou, ktorú fascinuje dvojdomosť, dualita – je prítomná vo vzťahu intímnom, rovnako ako vo vzťahoch k okoliu a svetu, aby však neprekvapivo a logicky prechádzala do univerzálnejších úvah. Preto sa na začatku zbierky akoby znovu rodí, znovu povstáva, aby zo skúsenosti vedela, že bez rán a bolesti to ďalej nepôjde. Ostáva jej iba „chvíľa nevinnosti, zvieratá a malí ľudia“ (nie však trpaslíci, ale deti, čo jasne odkazuje na myslenie stredoveku), ktorí nesú niečo ideálne, schopné zastaviť čas apodnietiť vznik básne.
Zvyšok sveta iba horí („svet zostarol“), padá, stojí doslova na vzdušných zámkoch („aha, moje choré, neprajúce ruky / ti znova postavia vzdušnú izbu, č izbu, zámok / s podťatou stračou nohou“, báseň Ty a ja v čase kohútieho kriku, s. 34), ktoré treba denne znovu opravovať a stavať, aj keď stále múdrejšia hrdinka všetkého vie, že Júlia na konci príbehu musí vždy zomrieť.
Do nočnej temnoty iz nej
Predošlá zbierkaHavranjelsa končla veršami básne Zmok: „Narodila som sa / ako černe kura; temný zmok.“ VJazveresa opäť vracajú prízraky sebepozorovania a odosobnenia – prítomná je snaha byť niekým iným, kráčať niekam ďalej, až trochu mimotelovo odložiť všetko to temné a bolestivé, noc, ktorá ňou prerastá – „tak dlho som bola húsenicou(…)niečo znútra ma tlačí / zmeniť podstatu“. (báseň Lepidoptera, s. 82) Byť niekým iným, aby sa tak (príznačne dualisticky) dala premôcť hádam už navždy temnota sveta lyričky. „Kým prežijem túto noc, možno sa rozvidní“, čítame v básni Jazver II a máloktorá poetka a sotvaktorý básnik súčasnej slovenskej scény sa dostane až tak hlboko a tak ďaleko v existenciálnom hľadaní – azda Milčák a na druhej strane možno Bielik.
Ak niekto bude jej snahu zľahčovať zdôrazňovaním pátosu, budem oponovať, že iróniou si sem-tam pomôže sama autorka (napríkladveľmi telesná báseň Darvo: „Pozri sa do zrkadla: pavučny / z teba visia ako roztrhané pyžamy, na hlave sa ti / začína plaziť plešina. Bývalá krásavica, možno pre poloslepých!“, s. 58) a že v mnohých prípadoch prichádza Eva Luka až na okraj útesu, asi rovnako ako Vladimír Holan v zbierkeBolest, ktorá však vznikala vpäťdesiatych rokoch. Navyše, keď až v polovici zbierky Luka urobí neľútostnú obrátku a vrhne sa (opäť) do priepasti pro mnohých nepripravených: „Videla som svojho / muža, keď ho zabili. Vrah / pokojne odkráčal preč, kým ja som / tam zostala, po kolená v krvi“ (báseň Zabíjanie dážďovky, s. 48 – 49), resp. „ale smrť neprichádza; ani len zomrieť / neviem slušne“. (báseň Ѳž, s. 54) Áno, čakalo to na nás, to, čo bolo prítomné už v predchádzajúcej zbierke a logicky striehlo. Tam, kde by ktokoľvek z egocentrických a vystrašených autorských narcisov urobil zo seba skoro národnú vdovu, tam, kde by nám neustále bolo opakované, čo sa stalo, ostáva Luka decentne vpoézii avjej bezpečí anedáva sa na cestu „bulváru“. Alebo lepšie – tvorí dielo, ostáva pri dôstojnosti a istej „konečnosti“ všetkého.
Obrana poéziou
Máme tu zbierky o prežívaní materstva, zbierky o čase ochorenia, o psychických chorobách, knihy o umieraní rodičov, ale hlas Evy Luky pôsobí asi najintenzívnejšie, pretože nad skúsenosťou s násilnou smrťou blízkeho človeka je už len málo väčších triumfov, oktorých môžeme ešte písať a čítať. To, že autorka prežila životnú tragédiu, nemusíme čítať na záložke alebo prebale, a to, ako to na nás nevyvráti od prvého písmena zbierky, je niečo na dnešnú dobu úplne unikátne. Ak by sme hľadali paralely, tak možno so Sylviou Plathovou, možno vistej chvíli tichej existenciálnej bolesti, akú azda ani nemožno vysloviť, pretože nás prerastá do nekonečna. Slová potom poetke ostanú ako obrana pred svetom, ktorý bolí a ubližuje, aj obrana pred spomienkami apred samou sebou.
Čo nám však „po tom“ smie ešte ostať, aby to bolo zmysluplné? Klamanie svetu i sebe – vyskúšané: „Klamem, lebo som zvrátená / z toľkých životných zvratov / azvratkov.“ (báseň áDz, s. 73) Telesnosť – pomenovaná. Odpustenie a pokora? Už dávno nehľadanie odpovedí na prečo, ale skôr, čo ďalej. Pravdaže, s neustále prítomnou negáciou: „nechcela som tento život, / neprosila som oň“ (báseň úԲ, s. 77), so záchrannými bójami drobností a možno iba toho, že sa podarí prežiť noc. S tým, že sme svedkami prepadania sa asi donajtemnejších častí, aké v dnešnej poézii čítame: „byť niekým cudzím, / byť niekým úplne cudzím, a niekde inde, / nevedieť, nebyť voyeurom, nebyť vôbec.“ (báseň Byť niekým cudzím, s. 79)
Anapriek tomu zbierka nie je iba temná, navzdory všetkému sa vlastne končí snahou o zmierenie, unavené, pretože „napokon predsa vždy prehráme“ a oná domnelá, apredsa sotva dosiahnuteľná úplnosť a „dokonalosť(…)nás čaká v ďalších kŕčoch, v ďalších kalužiach zvratkov / a v ďalšom zabúdaní“. (báseň šٰ tie márnosti, s. 88)
Ozbierkach, akou jeJazver,sa ťažko píše, pretože v nich zvoní hmlistý zvon od rieky Styx tak hlasno, až nám z toho trochu krvácajú uši. Ak sme z predošlých textov už poznali jeden z kľúčových motívov tejto zbierky Evy Luky, stále nám ho riedila snaha o zmierenie, o určté odosobnenie východného typu:Jazverje – na rozdiel od predošlých, povedzme „japonských“ zbierok – zbierkou nanajvýš európskou, kričacou úplne potichu abolestne ako máloktorá kniha slovenskej poézie. A zároveň iba potvrdzuje starú pravdu, že tie skutočne podstatné veci sú často naozaj veľmi nenápadné.
Publikované 22. 9. 2020 na stránkach Platformy pre literatúru a výskum .
Michal Jareš (1973)
Český básnik, literárny historik, kritik, publicista a editor. Pracuje v Ústave pre českú literatúru AV ČR.
Eva Luka (1965)so Zlatou vlnou. Foto: Juraj Starovecký
