ղľáԾ
Lenin vZürichu Alexandra Isajeviča Solženicyna ,,teda „autorský výber“ z opus magnum Červené koleso, cyklu venovaného uzlovým okamihom ruských dejín (aspolu spredchádzajúcim dielom August 1914 skicou knemu), donedávna ostával zrejme posledným textom spisovateľa čakajúcim na slovenský preklad.
Preklad miestami spestrovaný funkčným, detailným, znemčiny či francúzštiny preberaným miestopisom azároveň jazykom, ktorý pre dobový kontext a spisovateľov naturel núti hľadať aj vo vzdialenejších zákutiach ruského jazyka; pre niekoho opakovane konfrontovaného sautorovou spisbou a profesiou podmieneným záujmom opolitické dejiny Európy 20. storočia však prinášal potešenie znového dobrodružstva.
Konštatovanie o„zrejme“ poslednom Solženicynovom texte vslovenčine sprevádza istý celkom účelový smútok: prirodzene, hľadá sa nielen osvietený, ale najmä bohatý vydavateľ, ktorý by sa nezľakol rozsahu cyklu ako celku. Vspoločenstve, ktorého časť ešte stále žije vgodotovskom čakaní na duchovnú spásu zvýchodu, by mohlo Červené koleso poskytnúť dobrý študijný materiál nielen textom, ale aj ako prípadová štúdia myšlienkovej cesty absolvovanej spisovateľom, ktorého pokladali za svedomie Ruska...
Pri úškrne dejín
Naopak, Lenin vZürichu, rozsahom dnešnej dobe zodpovedajúcejšie dielo, rámcuje úvodný Uľjanovov vynútený odchod zRakúsko-Uhorska (s malou výpomocou rakúskych socialistov, na ktorú krajina neskôr takisto doplatí...) do neutrálneho Švajčiarska po vypuknutí Veľkej vojny a záverečný presun najrevolučnejších elementov emigrácie vracajúcich sa sLeninom na čele docárskeho Ruska cez znepriatelené cisárske Nemecko v „tom“ zapečatenom vozni.
Stručné pristavenie sa pri úškrne dejín: skratka stranzitom cez Nemecko splní taktickú úlohu – povedie keskalácii ruskej revolúcie do jej boľševickej fázy, ktorá vyradí najľudnatejšieho oponenta Berlína držiaceho druhý front zhry.
Strategicky však porážke Nemecka nezabráni,na časovej osi 20. storočia sa krajine vracia ako bumerang as ním dopadne aj reťaziaca sa kliatba: v októbrovom prevrate vPetrohrade nájdu už o poldruha roka inšpiráciu bavorskí boľševici aneskôr ich súkmeňovci viných častiach Weimarskej republiky; natejto hrozbe zľava aj s výdatnou podporou Moskvy vyrastú najreakčnejšie pravicové sily, ktoré nemecký národ strhnú do pekla druhej vojny.
Jej výsledkom po tentoraz už úplnej porážke Nemecka bude pásmi tankov nastolená diktatúra proletariátu vsovietskej okupačnej zóne apotom postupne to najodpudivejšie zpraxe stredoeurópskeho komunizmu, usadeného vٴDzöڱ vládnucich aj ovládaných; za záverečný akord revolúcie vtomto jej nemeckom variante preto možno pokladať až znovuzjednotenie krajiny v roku 1990...
Silnejúce rozpaky
Lenin vZürichu zachytáva nástup esenciálneho zla, besov napokon triumfujúcich vdruhej dekáde 20. storočia azároveň vystríha vnímavých (o tom neskôr). Iný na Slovensku nie všeobecne známy text, Solženicynov kontroverzný prejav na promócii ročníka 1978 Harvardovej univerzity o duchovnej a morálnej kondícii Západu pod názvom Rozpoltený svet znie dnes, vdruhej dekáde 21. storočia, ešte provokujúcejšie, než keď ho šesťdesiatnik so skúsenosťou tak Gulagu, ako aj štvorročného života vo vtedajšíchnajrozvinutejších slobodných spoločnostiach predniesol.
Možno ho totiž čítať aj na pozadí silnejúcich, nie bezdôvodných rozpakov, či nedokonalý, ale najmenej zlý spôsob organizácie spoločnosti, ktorý sa medzičasom viac či menej úspešne usiluje zvládnuť aj tá slovenská, nenarazil na limity svojich možností prispôsobovať sa meniacim podmienkam.
Autor sa Leninom vZürichu venuje psychologizujúcemu portrétu svojho „najobľúbenejšieho nepriateľa“, frustrovaného afrustrujúceho sa neskoršieho nečakaného vodcu ruskej revolúcie – azároveň jej antihrdinu (Uľjanovova postava spája celý červený cyklus). Vracia sa po vlastných stopách,proti prúdu ruských dejín: vokamihu parížskeho vydania Lenina... v roku 1975 už má za sebou zásadné dielo oGulagu a predtým jednodennú skicu knemu.
Ztlakového hrncaemigrantského Zürichu, mesta, ktoré ostalo zlatým štandardom západnej kvality života, nám Solženicyn, včase písania celého cyklu už sám vemigrácii, ba istý čas aj vmeste na Zürchersee, tvorivou metódou „pokusu oumeleckú štúdiu“ odskúšanou už na úDzٰDZí... (vštúdii o Leninovi mohol samozrejme vychádzať už len z korpusu písomných zdrojov) posiela vysvetlenie, ako sa mohli, vlastne museli dejiny východného samoderžavia skončiť úplnou dehumanizáciou, ktorej inštitucionálnym vyjadrením sa stane sieť Frenkelových a Berijových táborov.
Uľjanov sebe ihŕstke súpútnikov vo Švajčiarsku opakuje, že očo je revolučná organizácia smimikrami straníckeho subjektu pôsobiaceho votvorenej súťaži politickou myšlienkou menšinovejšia, oto musí byť pripravená „vykĺbiť dobu zpántov“ bezohľadnejšie, krutejšie, kráčajúc cez hory mŕtvol; uhlovým kameňom projektu, Plánu je od počiatku červený teror aúplné rozrušenie spoločenského tkaniva Ruska.
Nevábne útroby
Pri pohľade do nevábnych útrob 20. storočia zúdajnej morálnej výšky toho nasledujúceho, osobitne zostrednej Európy treba pripomenúť, že popri fanatickej, neľútostnej ajednému mozgu, vodcovi bezvýhradne podriadenej, spočiatku nepočetnej, a preto bagatelizovanej organizácii si bude každý záujemca ozopakovanie tohto sociálneho experimentu (jedno, akého razenia) musieť počkať aj na ingrediencie ako rozvrat spoločenských väzieb, reformná strnulosť, váhavosť a roztrieštenosť demokratických síl, denne ohlupovaná voličská masa, na obdiv vystavované nerovnosti pri rozdeľovaní hodnôt, oligarchizácia výkonu moci, strata dôvery v štát ako vyvažovateľa skupinových záujmov agaranta maximálne možnej miery spravodlivosti...
Že je to čitateľovi povedomé?
Igor Slobodník (1962)
Diplomat aprekladateľ. Vyštudoval rusistiku a anglistiku naFiF UK v Bratislave. Preložil o. i. knihu Orlanda Figesa Ruská revolúcia: 1891–1991(2015), spolu s bratomMartinom Slobodníkom(sinológom a tibetológom) preložil bestsellerKrvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom(2013) amerického historika Timothyho D. Snydera (od rovnakého autora preložil aj dielo Cesta do neslobody, 2018). Podieľal sa na preklade diela Alexandra SolženicynaSúostrovie Gulag: 1918–1956(1991) a pripravil jeho nové vydanie v modernej jazykovej adoplnenej edičnej podobe (2012). Od roku 2017je veľvyslancom Slovenskej republiky vParíži, vrokoch 2010 – 2015 Slovensko zastupoval v Berlíne.
A.I. Solženicyn (11.12. 1918 –3.8. 2008). Foto: wikipedia.org
