ղľáԾ
Martin Kočiš: Nadir
Bratislava: OZ Vlna / Drewo a srd, 2020
Ak nechceme, aby inštitucionálna kritika zostala izolovaná aparalyzovaná ako čosi, čo vzniklo na poli umenia azostáva obmedzené jeho pravidlami, musí sa ďalej meniť a vyvíjať paralelne smeniacou sa spoločnosťou a, čo je najdôležitejšie, spojiť sa sinými podobami kritiky ako vrámci, tak aj mimo umeleckého poľa, a to bez ohľadu na to, či tie kritiky vznikali ako reakcianaexistujúcu situáciu, alebo naopak, boli faktormi, ktoré ju formovali.
Gerald Raunig (2006)
Druhá zbierka poézie Martina Kočiša Nadir vychádza šesť rokov po autorovom debute txt.txt. Poetologicky stavia naapropriácii a nápodobe ačiastkovo aj na rôznych podobách prestupov medzi médiami.
Kompozične pozostáva zvenovania, úvodných mott (od Rolanda Barthesa, Erika Jakuba Grocha aMichela Houellebecqa),dvoch prológov, rozsiahlej prvej časti snázvom Výskumy / Definície & expedície akratšieho oddielu Syndrome: Bureaucratic. Najrozsiahlejšia textová plocha skúma vedeckým inštrumentáriom, privlastneným z geológie, antropológie, ekológie apod., sociologické apsychologické aspekty literárnej tvorby aprevádzky. Tieto básnické výskumy sú vmnohom výstižné avďaka prestupovaniu do fantazijných asci-fi rovín atvrdohlavému trvaniu na kvetnatom vysokom vedeckom štýle svojím vyznením balansujú na hrane medzi empatiou aironickým odstupom. Časť zbierky sa so satirickým zacielením zameriava aj na prevádzku lokálnych bášt byrokracie.
Inštitucionálna kritika
Motivicky Kočišovo písanie vychádza zo zhlukuinšpiračných zdrojov, ktoré dotujú rôzne podoby nekonvenčného písania, vNadire však na najväčšom priestore nadväzuje na tú podobu inštitucionálnej kritiky, ktorú do kontextu našej poézie najvýraznejšie vnášal vdeväťdesiatych rokoch Peter Macsovszky, teda na kritiku smerujúcu dovnútra literárneho poľa. Inštitucionálna kritika je najväčšmi doma vo výtvarnom umení, za ambíciu si kladie pokúšať sa naštrbiť nereflektované hierarchie ausilovať sa vytvoriť istú formu paradigmatického zlomu. Zmedzinárodného hľadiska sa dnes hovorí ojej tretej vlne – tá má rozvíjať produktívne aspekty prvej (dištancovanie sa od inštitúcií – múzeí, akadémií, publikačných priestorov apod.) a druhej vlny (nemožnosť neparticipovať na inštitucionalizácii).
Inštitucionálna kritika má dnes podľa Geralda Rauniga (2006) kombinovať prvky prvej adruhej vlny, byť teda radikálnou spoločenskou kritikou, ktorá si uvedomuje svoje fungovanie vrámci inštitúcií aako inštitúcie, no napriek tomu nerezignuje na radikálne gesto. Jej dôležitým momentom je prepojenie sinými podobami kritiky, predovšetkým s kritikou, ktorá presahuje samotné pole, zktorého vychádza, prestupuje hranice narcistickéhozaujatia bezprostredným okolím anapája sa na ďalšie radikálne kritiky – antropocentrizmu, kapitalizmu apod.
Radikálna poézia dnes
Zatiaľ čo vprvej dekáde po nežnej revolúcii bolo pre to, aby sa literárne pole na Slovensku vymanilo zparalyzujúcej závislosti na ideologicky silne dotovaných inštitúciách (ako pohrobkoch štátneho socializmu, tak aj produktov mečiarizmu), produktívne rozvíjať postupy typické pre prvú vlnu inštitucionálnej kritiky, dnes takéto gesto pôsobí značne obmedzene asamoúčelne. A kým radikálna poézia tých, ktorí do literatúry vstupovali vrokoch deväťdesiatych, reaguje na zmenenú situáciu vliterárnom poli ana internacionalizáciu nášho kultúrneho priestoru (výrazne napríklad vzbierkach ako <-abc-> (2018) Nóry Ružičkovej aMarianny Mlynárčikovej alebo Santa Panica (2014) Petra Macsovszkého), tvorba Martina Kočiša aj napriek sympatickej snahe ovzdor azužitkovanie podnetov nekonvenčného písania je dnes do veľkej miery týmto spôsobom anachronická.
Nadir – pozorovať túto cestu ďalej?
Čiastočne je však únava ztextov Nadiru aj záležitosť miery – ak by bol motív tvorby ajej fungovania vpersonálnych ainštitucionálnych súradniciach rozpracovaný koncíznejšie, rušenie hranice medzi literárnou vedou apoéziou, ktoré pertraktuje a ktoré má svoje čará, by mohlo byť podnetné. Podobne by sa výraznejšie dala interpretovať kompozícia aúpony, ktorými básne vrastajú napríklad do filmových odkazov (úvodný cyklus titulnej časti). Nedá sa však tvrdiť, že by textom celkom chýbal presah – to rozhodne nie, akurát zostávajú zväčša na polceste k zmyselneniu amajú sklon ponárať sa do maniery.
To dnes však ani zďaleka nie je problémom len Kočišovho písania – na rozdiel od neho však väčšina (takejto) produkcie nachádza ukritiky ačitateľskej obce akési automatické požehnanie vďaka tomu, že do centra kladie rôznymi bôľmi zmietaný lyrický subjekt. Vodmietnutí tejto automatickej legitimizácie poézie ako arteterapie acitového výronu je vnašom kontexte Kočišova tvorba radikálna arozhodne bude zaujímavé sledovať jej ďalší vývin, ktorým azda prekročí vlastné obmedzenia.
Mgr. Ivana Hostová, PhD. (1983)
Literárna vedkyňa, VŠ pedagogička aumelecká prekladateľka. Venuje sa reflexiiprekladovej i domácej poézie.
