ղľáԾ
Richard Pupala: ženy aj muži, zvieratá
Bratislava: Lindeni, 2020
Ženy aj muži, zvieratá sú treťou knihou Richarda Pupalu. Jeho predchádzajúce poviedkové zbierky, ášٱ𱹲 (2014) aČierny zošit (2017), boli nominované na cenu Anasoft litera.
Richard Pupala už vtedy zaujal svojím citom pre zobrazovanie postáv vneľahkých životných situáciách, minimalistickým písaním iznepokojivými pointami svojich próz. VČiernom zošite sa pokúsilozvláštniť sociálnu tematiku využívaním postupov hororového žánru, vnajnovšej knihe sa vrátil ktradičnejšej literárnej forme, ktorú uplatnil v debute.
Medzi riadkami...
Trinásť poviedok aktuálneho diela spája už tradičný okruh spisovateľových tém: strata dieťaťa, strata rodiča, narušené partnerské vzťahy, emočná deprivácia, alkoholizmus, životný zlom, eskalácia napätia inásilia.
Všetko sú to ťažké, ťaživé témy, Pupala však onich píše sprekvapivou ľahkosťou. Jeho rozprávač je nenápadný. Vďaka bohatému využívaniu prostriedkov ako polopriama, nepriama inevlastná priama reč sa uneho pásmo rozprávača hladko prepletá spásmom postáv. Okrem toho využíva aj dôraz na detail a priestor medzi riadkami.
Vpoviedke Soňa adeti vykreslenie narastajúcej frustrácie protagonistky dopĺňajú somatické prejavy jej vnútorného stavu – po strate dcéry sa unej rozvinulo chronické kožné ochorenie. Nepokoj počas napätého rozhovoru vreštaurácii sprevádza nervózne poškrabkávanie sa, ktoré sa zosilňuje. Soňa sa snaží bojovať spocitom straty kontroly, úporne sa zameriava na drobnosti interiéru iosadenstva podniku. Tieto „nadbytočné“ opisy nepriamo vyjadrujú Sonine zúfalé pokusy získať nad sebou kontrolu – zachytáva sa aspoň nejakých pevných bodov, aby sa ubránila blížiacej sa katastrofe.
Sila nevypovedaného
Pupala využíva aj medzery vtexte, pozná silu nevypovedaného inedopovedaného, napr. vpoviedke Noc skorytnačkou, vktorej latentne narastá úzkosť otca amalej dcéry zmožnej straty syna abrata:
„,Filip zomrie?´ ,Nie.´ Ockov pohľad vyletel od večere. ,Prečo by mal zomrieť?´ Hľadel na dcéru a krútil hlavou, aby to slovo nad stolom rozptýlil. ,Bude v poriadku, neboj...´ Nedojedol ani jeden z nich.“ (s. 10)
Platí pri nich onen Kukučínov postreh z Čas tratí, čas platí: „Divný tvor ten človek! Vraví sa, že reč má k vyjadreniu myšlienok a citov! Práve naopak, k ich zatajeniu.“
Pupalove prózy majú niečo spoločné s tvorbou Tajovského; aby neskĺzol ksociálnemu sentimentu, tragédie detí, rodičov, alkoholikov podáva vpresne odhadnutých proporciách – píše minimalisticky, striedmo apreniká hlboko pod povrch.
Deziluzívnu situáciu svojich postáv približuje vecne. Nemoralizuje ani nesúdi. Hrdinovia textov sú svojím spôsobom typizovaní. Nezapamätáme si ich síce podľa mien, nestanú sa symbolmi ako Maco Mlieč, Apoliena či Mamka Pôstková. Sú to však zaujímavé variácie traumatizovaných charakterov, ako matka s problematickým prežívaním materstva, opustený starnúci muž, dieťa medzi mlynskými kameňmi, dieťa sledujúce úpadok rodiča. Často využíva aj prelínanie detského aspektu sperspektívou dospelého rozprávača.
Zvieratá nielen vnázve
Otázku vyvoláva názov knihy. Pôsobí akoby vytrhnutý zkontextu nejakej vety (naznačuje to malé začiatočné písmeno). Prozaik doteraz volil pomenovanie zbierky podľa jednej z poviedok, tentoraz je titul vytvorený ako samostatný kľúč načítanie. Okrem žien amužov sa do popredia dostávajú aj zvieratá – nielen vnázve, ale ivtexte. Často sprevádzajú ľudské príbehy ako ich pozorovatelia, no ich prítomnosť je ozvláštnenie, ktoré má v prózach kolísavú funkčnosť.
Vydarenejšie boli použité vpoviedkach ٱľ aDeň letných prázdnin. Vprvej tvorili zvieratá nepriamy, detský plán dospelej spomienky na traumatizujúce obdobie rozvodu rodičov, vdruhej sa hmyz stal prostriedkom charakterizácie mladého protagonistu, ktorý bol tiež vystavenýrozpadu vzťahu rodičov. Hmyz tu funguje aj ako nositeľ sugestívnej evokácie ambivalentnej spomienky na čas hrdinovej mladosti, keď trávil letné dni unevlastného dedka, napr. vpasáži, keď dostal za úlohu pozbierať pásavky zemiakové:
„Mandelínka znelo Adamovi smiešne ahlúpo. Zemiaky rástli všiestich dlhých hriadkach. Listy mali čipkovito deravé, obžraté pásavkami vo všetkých fázach života; nerušene sa kŕmili, netušiac oskaze, ktorú medzi ne prišiel šíriť nemilosrdný obor Adam. Drobné larvy striasal zlistov frčkou rovno do vedra. Dospelé chrobáky aveľké pandravy bral do prstov; mäkké telá mu pripomínali vytlačený kúsok detskej ružovej pasty, akou si umýval zuby, keď bol malý(...) ,Nadnes stačilo,´ vyslobodil Adama dedov hlas, ,Poďme sa najesť!´ Vzal mu vedro a skôr než sa Adam spýtal, čo sa chystá spraviť, obrátil ho hore dnom avykydnutý obsah rozšliapal.“ (s. 107 – 108) Jeden „trestanec vpásikavom mundúre“ (s. 109) unikne astane sa súčasťou Adamovej entomologickej zbierky ako svojská spomienka na zložité životné obdobie.
Neviditeľný avšemocný
Richard Pupala nie je jediným súčasným spisovateľom, ktorý vo svojej tvorbe tematizuje sociálnu problematiku. Naopak, tá je vkurze. Svedčia o tomdiela známych autoriek, ako je Katarína Kucbelová (Č辱) či Alena Sabuchová (Šٳܳ). Pupala je však výnimočný tým, že nevychádza z biografizujúceho základu, za ktorým tušiť autora.
Vtomto akoby postupoval podľa Flaubertovho postulátu, že umelec má byť vo svojom diele ako Boh vtom, čo stvoril: neviditeľný avšemocný. Všade máme tušiť jeho prítomnosť, ale nesmieme ho vidieť.
Tamara Janecová (1988)
Na FiF UK v Bratislave vyštudovala slovenčinu aruštinu. Vsúčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka aliteratúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity. Špecializuje sa na slovenskú literatúru 20. storočia, publikovala viacero vedeckých štúdií.
