ղľáԾ
ONimralovi, stole amori
– Albert, prosím ťa, vypni ten gramofón! – ozval sa znenazdania cudzí, vysoký, pravdepodobne ženský hlas. Na mieste, odkiaľ prichádzal, však deti nevideli nikoho. Albert síce zagánil tým smerom, no nepreriekol ani slovo. Modročiernu hrivu mu ako krídlo ošklbaného havrana šuchoril hravý vánok.
– Kto to má donekonečna počúvať, Albert? – teraz deti na mieste, odkiaľ hlas prichádzal, zbadali klávesnicu adlhý jazyk. Jazyk, podobný veľkému ružovému slimákovi, rozotieral po klávesoch perleťovú slinu.
– Stále dookola: hoboj, harfa, bubon, hoboj, harfa, bubon, hoboj, harfa, bubon, do zblbnutia, dostanem zteba infarkt, Albert. Keby to bol aspoň klavír, bolo by do čoho liznúť. Vypni to, Albert, kým som dobrá.
– Ty sa vypni, Elvíra, – odvrkol Albert avybral si husličky zpapule. – Sama si si gramofón. Líž si na svojom ado cudzieho sa nestaraj!
– Že na svojom, to ma podržte! Ačo som cudzia? My sme tu odjakživa. Oni sú tu cudzí, – teraz to videli už všetky deti jasne. Hlas patril mladej žene. Vružovej nočnej košeli sedela – noha cez nohu – rozvalená na krídle starého klavíra ako renesančná drapéria. Na štíhlom krku sa dáme ježila mačacia hlava sryšavými škvrnkami vcmarovej srsti.
– Nie ste tu odjakživa, – zamiešala sa do sporu Deborka aprísne sa pozrela na Elvíru. – Ste tu odvtedy, čo som vás nakreslila, predsa. Aty si sa mi podarila najmenej.
– Zato ty si sa podarila. Ado toho, čomu nerozumieš, ,sa nemiešaj.
– Ty sa nerozumieš, Elvíra, – riekol Albert unavene. – Svet je oveľa väčší ako táto nedokreslená lúka stým tvojím klavírom uprostred. Si nakreslená, tak je, aj ja som nakreslený, anielen nakreslený, ale aj napísaný. Ato dokonca (ak pripočítam ksebe Toma Bombadila) dvojmo.
– Nefilozofuj, Albert, avypni už, prosím ťa, tú platňu.
– To nie je platňa, Elvíra, to je život. Život, vieš, ale tomu ty nemôžeš rozumieť. Život si robí, čo chce, Elvíra, nepýta si dovolenie. Môžeš vypínať, koľko chceš, on sa bude krútiť podľa seba, nezastane, kým sám nebude chcieť.
– Nehádajte sa, lebo vás vygumujem obidvoch, len čo prídem domov, fakticky, – zahriakla ich Deborka.
– Ako ich chceš vygumovať? – čudoval sa Damian.
– To sú moje kresbičky... už som ti to tuším hovorila. Budem ich musieť doma opraviť.
– Pozri, už zastáva, Elvíra. Anebolo treba nič vypínať.
Anaozaj, čosi sa tu dialo. Deti si až teraz uvedomili, že planina je vlastne velikánsky roztočený disk. Stáli uprostred, takže žiadny pohyb necítili. Dosiaľ im roztočený disk pred očami vytváral súvislú zelenú plochu. Disk začal spomaľovať, spomaľoval, spomaľoval, zastavoval sa, až napokon sveľkým vrzgotom zastal. Planina sa zmenila na obrovský list papiera, počmáraný zelenými pastelkami rôznych odtieňov. Oproti, vkartónovosivom priestore, sa otvorila vysoko klenutá brána zčerveného kameňa. Za bránou voňala rozkvitnutá jarná záhrada, vzáhrade sa belel koník ana koníkovi sa hojdal Jonatan. Veľkými mandľovými očami hľadel priamo na deti.
– Podžte domov, Deborka, podžte uš, džeči! – Deti civeli na Jonatana spootvorenými ústami.
– Choďte, deti, – riekol Albert unavene, spríchuťou smútku vhlase, – cestička si našla bránu. Sme na konci. Budete sa musieť sAlbertom rozlúčiť.
– Rozlúčiť, fakticky? – Deborke do očí vyhŕkli slzy.
– Idete domov, deti, ado toho príbehu ja už nepatrím.
– Aj tak ťa mám doma, – vyhlásila Deborka cez slzy, – všetkých vás mám nakreslených.
– Ačo Tom? – opýtal sa Damian. Chcel namietnuť, že Toma ešte nikto nedokončil, no Tom bol rýchlejší:
– Tom ide svami, – riekol, – však, Zlatenka, veď povedz aj ty niečo.
Neďaleko koňa vo fraku stála už iba jeho (ako sklo priehľadná) silueta. Albert bol znova iba Albertom aTom iba Tomom, alebo presnejšie, predpokladom toho, čím by Tom mohol byť, keby bol úplne tým, čím je.
– Podžte uš domov, –naliehal Jonatan. Deti teda vykročili. Vbráne ich ovanula teplá vôňa jari. Obzreli sa. Zo sveta, ktorým sem priputovali, nezostalo za nimi nič. Albert, Elvíra iscelou planinou zmizli, akoby ich bola Deborka naozaj vygumovala. Spolu splaninou zmizli aj harfa, hoboj abubon. Nástroje, na ktorých deti hrali svoju pieseň, sa im jednoducho rozplynuli vruke. Apredsa, vlesklých mydlových bublinách, ktoré Jonatan, poskakujúc po nekosenej tráve vyfukoval, sa stále ešte odrážali štyri smutné oči. Dve mačacie adve konské.
Deti spolu sBombadilovou siluetou kráčali za Jonatanom popod spletence záhradných korún. Záhrada sa končila práchnivým plotom. Za plotom sa vlnila divoká lúka aunášala do diaľky krehunké člnky májových okvetí. Stáli na temene kopca. Pod nimi dolu sa blyšťala strecha železničnej stanice.
Svižným krokom, no bez náhlenia, zostúpili kstanici.
Na nástupišti stál roztomilý, čerstvo natretý malý vláčik – jeden vagón amalá lokomotíva. Celý žiaril čistotou ajasnými farbami. Akoby to mala byť jeho prvá jazda. Dokonca aj trať vyzerala nová. Koľajnice sa blýskali, skrutky amatice boli natreté zelenou farbou, podvaly vydávali vhorúcom slnku lahodnú vôňu čerstvého dechtu.
– Chem íšť do vlášika, šu šu šu, do vlášku... – zašvitoril Jonatan, keď zastali pri okne lokomotívy. Vokne driemal rušňovodič. Modrú šiltovku so šarlátovou stuhou mal spustenú na očiach.
– Prosím vás, kam ide ten vlak? – opýtal sa Damian.
– Čože, prosím? – zašomral sprievodca, napravil si čiapku azívol.
– Kam cestujete? – zapojila sa Deborka.
– Jaj, cestujeme?
– Myslím, že meno konečnej stanice ešte nebolo vybrané, ale uvidíte, že budete spokojní.
Jonatan sa medzičasom vteperil do vagóna arozvalil sa na čalúnenej lavici. Sklenený Tom sa vyvalil oproti. Deti (keďže im nič zábavnejšie nenapadlo) nasledovali svojich cestovaniachtivých spoločníkov alen čo nastúpili, vlak sa pohol.
Malá lokomotíva si bafkala pozdĺž vysokých zelených úbočí pod klenbou modrej oblohy. O chvíľu vláčik zapískal azastavil. Nebolo tu vidieť nijakú stanicu, ani tabuľu snázvom zastávky, iba rad schodov na vysokom zelenom násype. Hore bol živý plot avňom doštené vrátka. Vystúpili na násyp aotvorili vrátka.
Pred nimi sa rozprestrelo slnkom zaliate údolie. Po úbočí dolu žiarivozelenou trávou fičal cyklista vbelasej baretke. Rozbehli sa za ním. Jonatan padal, robil kotrmelce, vyskakoval, kotúľal sa, občas zastal avyfúkol do belasého neba farebné bubliny. Napriek komediantskym kúskom bol stále včele skupiny. Lúka mala podivuhodnú atmosféru. Keby ste ňou bežali, mali by ste pocit, že bežíte vnútrom majstrovsky namaľovaného obrazu. Damianovi sa zdalo, že uteká pomedzi milióny nežných farebných dotykov štetca, zktorých tu starý pán Monet vytvoril vidinu letnej lúky, živšiu aozajstnejšiu ako všetky ozajstné lúky sveta.
Zbehli do doliny azačali stúpať. Cyklista vmodrej baretke namáhavo šliapal do pedálov. Dobiehali ho. Vtom obrovský zelený tieň zaclonil slnko. Cyklista sa pozrel hore aspadol zbicykla. Deti zastali. Pred nimi stál strom, nie iba strom, ale Strom – Strom stromov. Vňom akoby našli svoje vyjadrenie všetky stromy, čo obrastali abudú obrastať povrch zeme od prvého brieždenia až po posledný súmrak sveta.
Mohutné vetvy, obsypané malými lístkami, sa kolísali vo vetre. Pod stromom, osviežovaný priehľadnými, pomaly tancujúcimi tôňami, sedel za dubovým písacím stolom akýsi starý učenec aso záujmom pozoroval cyklistu. Ten tu stál sotvorenou náručou, vítal sa so stromom ako so starým kamarátom (profesora si nevšimol).
– Môj strom, naozaj, môj strom... – šomral cyklista, – aúplne hotový. Každý list do detailov dokončený. Ach, aten vietor, áno, ten som celý čas tušil, len som ho nevedel namaľovať, – zahľadený do koruny, rozvravenej hlasmi nespočetných listov, cyklista sa habkavo približoval kstolu. Profesor vystúpil spoza stola auväznil nič netušiaceho cyklistu vnáručí.
– Nimral... Môj úbohý Nimral! – zvolal profesor. – Vtom sa na okamih obaja stratili. Keď ich znova uzreli, bol znich iba jeden muž. Profesor aj cyklista zároveň. Na učencovej vážnej hlave teraz ako zlomyseľný žart čupela belasá baretka. Profesor si zamyslene napravil sako, zdvihol spomedzi spisov na stole vyhasnutú fajku, zapálil ju, vyfúkol do koruny stromu zo tri belasé prstence azasadol si krozrobenej práci.
Medzitým sa sTomom diali čudné veci. Ako sa blížili kprofesorovmu stolu, jeho priehľadná silueta sa zakaľovala. Najprv zošedivela, ako keby ste do sklenenej fľaše vdýchli dym, potom postupne nadobudla sýte farby apevné tvary. Kprofesorovmu stolu pristúpil Bombadil už taký, akého ho Marek sDamianom poznali zo Starého hvozdu.
– Tom? – profesor zarazene pozrel na Bombadila avybral si fajku zúst. – Bombadil? Čo ty tu, prosím ťa, robíš? Patríš predsa do iného príbehu. Hej, viem, viem, áno, napísal som ťa príliš bezstarostného... svojhlavého. To sa nerobí, Tom. Pokiaľ ma pamäť neklame, toto sa ešte nestalo žiadnemu spisovateľovi, – riekol učenec skľúčene.
Tom prešľapoval, očividne bol vrozpakoch. Také privítanie od svojho autora nečakal. Deti si zatiaľ fascinovane prezerali obsah profesorovho stola. Popri kope kníh aplechovici svišňovo voňajúcim tabakom sa na tmavom dreve leskli fľaštičky srôznofarebným atramentom, belelo sa husacie pero sčerstvo namočeným hrotom. Pozornosť detí upútali papiere popísané úhľadným písmom. Papier, ako naň hľadeli, spriehľadnieval (podobný srieňu, keď sa naň dýchne) apod povrchom písma sa rozsvecovali rozmazané farby akéhosi sveta.
– Čo mal Tom robiť, keď ste ho nedopísali, pán Tolkien? – pokúsil sa napokon Tom oobranu. – Všetci sú dopísaní, iba ja so Zlatenkou nie.
– Nedopísal? – Tolkien nechápavo pozrel na Bombadila. – Ako nedopísal? Odkiaľ vieš, či je niečo dopísané? Ja to napríklad neviem, asom spisovateľ.
– Som nedokončená literárna postava, – riekol Tom žalostne. – Môj príbeh na nič predchádzajúce nenadväzuje akničomu nasledujúcemu nesmeruje, veď povedz aj ty niečo, Zlatenka.
– Zlatenka tu nie je, – poznamenal profesor stroho. – Tá by mi to nikdy neurobila.
– Každý skutočný príbeh je ako kruh, – pokračoval Tom, nesený vzrastajúcim zápalom (profesorovu poznámku si nevšimol). – Začiatok sa stretá skoncom, dej sa vymaňuje zčasu avpletá do večnosti. Veď povedz aj ty, ako to má byť, Zlatenka, ako venček alebo náhrdelník, kde je každé zrniečko spojené scelkom. Tomov príbeh je však ako nedopletený venček, ako roztrhnutá retiazka...
– Ačo ak je príbeh ako nebo, Tom, – usmial sa na neho profesor avypustil koblohe mráčik dymu. – Nebo bez hraníc. Nebo, po ktorom putujú oblaky ako beduíni púšťou. Oblak je podobný tvojmu venčeku, má začiatok ikoniec, no nebo je do všetkých strán otvorené, bez začiatku, bez konca. Keby nebolo prázdnoty neba, Tom, nemali by oblaky kadiaľ putovať. Netreba nič dopisovať. Aak, tak nech to píšu iní, ado iných príbehov. Veď aj ku mne si prišiel zinej knihy, Tom, zpríbehu, do ktorého som ťa nenapísal.
Tolkien vyklepal hlavičku fajky pod stôl anapchal ju novým tabakom.
– Pozri, ja som napríklad aj autor, aj literárna postava. Všimol si si toho bláznivého cyklistu – Nimrala? – Tom prikývol.
– To som bol ja, Tom, veríš mi... ja ako literárna postava. Sám som sa napísal. Vieš, autor niekedy píše len preto, aby sa vo svojich postavách stretol sám so sebou. Vymyslí osebe príbeh, postaví ho pred seba ako zrkadlo. Vtom zrkadle potom lúšti vlastný život.
Chudák Nimral, celý život maľoval úbohý obraz. Nebol onič lepší maliar ako ja spisovateľ. Napriek tomu si myslel, presne tak hlúpo ako ja, že ten obraz je jediná vec, na ktorej záleží. Maľoval strom, celý život ho maľoval. Acelý život ho vyrušovali samé nezmyselné povinnosti. Keď po neho prišli, mal hotový iba jeden list. Presne ako ja. Odišiel som, amôj „Silmarilion“ zostal nedokončený. Chudák Nimral nevedel, že existuje svet, vktorom jeho strom žije celý adokončený. Ja som to vedel. Vedel som to zrozprávky, ktorú som cez neho osebe napísal. – Tolkien škrtol zápalkou azlatým plamienkom pohladil kučierky na hlavičke fajky.
– Jednej veci nerozumiem, – zapojil sa do rozhovoru Filip, – čo je potom skutočné ačo je vymyslené?
Profesor vylúdil zopár zamyslených prstencov. – Medzi svetom vnás asvetom mimo nás nestojí colnica, ani hraničná stráž, – odvetil. – Naše vnútorné predstavy sa miešajú spredmetmi vonkajšieho sveta, uzatvárajú manželstvá aplodia svoje čarodejné deti. Anad nimi, ako kňaz, ktorý požehnáva tomu spojeniu, bdie úplne iný, nedostupný svet. Svet trvania. Aten nie je ani vo vnútri, ani vonku. Kde sa končí prvé, kde sa začína druhé, kde pokračuje tretie? Čo ztoho je skutočné ačo vymyslené? Chudák Nimral si celý život myslel, že strom, ktorý maľuje, je vymyslený. Myslel si, že existuje iba vjeho hlave. Netušil, že vtemnom jazere predstavivosti sa zrkadlia obrazy neznámeho, no skutočného sveta. Áno, skutočného, skutočnejšieho, ako bol ten umierajúci, vktorom Nimral nestačil dokončiť svoj obraz.
- Poďžme uš domov, džeči! – zakvílil Jonatan. Zčudného rozhovoru nerozumel ani slovo.
– Najmenší mávajú pravdu, – riekol profesor, zložil si zhlavy modrú baretku avstal od stola. – Je čas ísť domov, priatelia. Každý sa nakoniec musí vrátiť, – profesor položil Bombadilovi ruku na rameno, – počkaj ma tu, – usadil ho ksvojmu stolu, – dokiaľ deti neodprevadím kmoru.
