ղľáԾ
DVADSAŤPÄŤ PALÍC
Dva razy do týždňa prikázali tučnému Salovi predviesť vdvojstupe previnilcov na raport kdolnej strážnici pri hlavnom vchode.
V zadných miestnostiach bolo väzenie, vpredných bývali gardisti, strážiaci pri vchode do tábora.
Napriek tomu, že sa Salo zúfalo usiloval zohnať zopár previnilcov na vopred určený raport, prišiel na strážnicu sám, samotný abezradný. Ak teraz natrafí na Sochora, je koniec. Nielenže nebude dozorcom na baraku, ale ho sradosťou zadelí do najsvinskejšej práce apostará sa oto, aby sa jeho meno zjavilo na listine, keď budú zas dávať dokopy desaťvagónový transport do Osvienčima.
Keď sa vo dverách zjavil gardista, postavil sa do pozoru ahrdlo sa mu zovrelo, len čo si uvedomil, že je to Sochor. Mal by hlásiť. pán veliteľ, hlásim to aono aešte raz hlásim, anapokon hlásim počet nastúpených na raport toľko atoľko, spamäti by to aj vo sne odrapotal, ale teraz mu všetky slová ostali trčať vpažeráku.
– Čo je, Salo? – spýtal sa udivený Sochor ajeho sladký hlas neveštil nič, čo Salo neočakával. Obzeral sa, pátral dookola apokračoval: – Alebo si nemáme čo povedať? Ako je to?
– Hlásim príchod, – zachrčal Salo konečne, hoci to bolo hlúpe teraz povedať; bol rád, že sa mu hlas vrátil.
– Sám?
Má sám nad sebou vysloviť ortieľ smrti, radšej sa urobí nemý. Vedel, že so Sochorom nie sú žarty; teraz je beztak všetko posraným navrch ajeho život nestojí za fajku dohánu. Zajtra sa nájde opiatej ráno vkameňolome. Spánombohom.
– Ako je to, že si tu sám, Salo?
– Čo ja viem, pán veliteľ, – udobroval si ho Salo, – nech ma porazí tu na mieste, ak viem, ako sa to stalo, že nik nič nevyviedol.
Gardista vslužbe zúril.
– Všetci sa zrazu stali anjelmi, čo? Všetci sú neviniatka. Aj ty si neviniatko.
Salo bol krutý akaždý vtábore vedel, že vďaka tomu ho určili za dozorcu vbarakoch. Za poskytnutú dôveru mal dodávať na hlavnú strážnicu ľudí, kde ich bičovali, zatvárali apotom aj ženy priväzovali na deň anoc ku kolu hanby.
– Nepovedal som, že je niekto neviniatko, pán dozorca, – začal sa Salo spamätávať zúľaku, – no dnes je taký deň, že nemám koho potrestať.
– Vravím, všetci ste nevinní; amy sme potom nič inšie iba prasce, že vás nevinných tu držíme za ostnatým drôtom.
– Pán dozorca, hlásim, že je dnes taký výnimočný deň. Zato ich môžbyť už zajtra privediem toľko, že pôjdu vosemstupe, – sľuboval Salo.
– A dnes? Dnes sú všetci nevinní. Celý tábor od prvého po tretí objekt, prejde ho človek krížom-krážom, samí nevinne ukrižovaní Ježišovia asamé nepoškvrnené Panenky Márie, – zbiehala sa pena Sochorovi vústach.
– Pravdaže ich je plno, čo by trest zasluhovali aj dnes, pán dozorca, len chytiť sa nedali. Tí sú vám zo dňa na deň prefíkanejší.
Gardista Sochor zamával Salovi pred nosom gumeným obuškom.
– Tie tvoje svinské očká sú slepé, Salo, to ti ja hovorím. Myslím, že veliteľovi tábora navrhnem, aby ťa vymenil.
Salo by bol najradšej padol na kolená, nebyť veľkého bachora, čo mu sťažoval ešte aj obyčajnú chôdzu.
– Pán dozorca, prosím oodpustenie, – povedal pokorne, ako len vedel.
– Dobre, – zamyslel sa Sochor. – Dávam ti polhodiny času. Ale neukáž sa mi na oči stakými bájkami, ako že si nikoho nemohol nájsť na potrestanie.
O polhodiny viedol Salo troch chlapov kdolnej strážnici ahlásil, že sú nastúpení na raport. Sochor si ich poprezeral po jednom azaboril napokon pohľad do posledného.
– Čo je stým?
– Našiel som ho počas zamestnania na ubikácii vbaraku číslo štyri, – hlásil Salo.
– Dobre, – povedal gardista zmierlivo, – dáme mu, dáme mu, Salo, koľko mu dáme?
– Tri.
– Dobre. Tri. Pretože je ztvojho baraku. Nech tam vedia, že si im na osoh.
Ale ten, čo sa mal po raporte hlásiť na strážnici, aby dostal tri údery gumeným obuškom, vytiahol zvrecka akýsi lístok abez slova ho podal Sochorovi.
Ten sa rozkatil.
– Hovädo si, Salo. Ten má voľné popoludnie, pretože štyri nedele za sebou rúbal drevo na strážnici.
– To môže byť podfuk, pán dozorca.
– To nie je podfuk, Salo. Ešte si vari poznám svoj podpis. Čo je stými tuná, – obrátil sa Sochor kdvom mladíkom.
– Tých dvoch, – chvastal sa Salo, – prichytil som pri potoku.
– Je zakázané ísť kpotoku, – zahrmel gardista na staršieho.
– Áno, pán dozorca, – odpovedal obvinený poslušne. – To máme nalepené na dverách vbaraku.
– A vy dvaja ste napriek tomu boli pri potoku.
– Áno, pán dozorca, – priznával obvinený spotláčanou radosťou, že sa podarilo, čo sa podariť malo avyzývavo pozrel na Sala, keď doložil: – Pán veliteľ nás ta poslal.
– Pán veliteľ vás poslal na prechádzku kpotoku? – sfialovel Salo až strach.
– Pán veliteľ nás poslal po vodu.
Teraz sa rozvrieskal Sochor.
– Pán veliteľ nepotrebuje vodu zpotoka.
– Pán veliteľ, – rozvážne vravel obvinený, – potrebuje vodu zpotoka pre pani veliteľovú, lebo ona sa umýva vpotočnej vode.
Gardista odhadol, že ho zaskočili abezmocne šermoval obuškom, sypal na nastúpených oheň asíru, abol hotový roztrhať Sala vzuboch na márne kúsky, keď potom ostatných prepustil.
– Ty stvojimi prasačími očkami ma chceš doviesť do nešťastia? Ty sa nevieš opýtať, na čí rozkaz ľudia idú kpotoku?
Oddýchol si, oblizol si vysušené pery avecne sa opýtal Sala:
– Koľko?
Salovi sa koža na tvári začala scvrkávať ako priškvarená. Malé oči mu úplne zmizli.
– Mám sám sebe určiť? – zaváhal.
– Prečo nie? Svoju vlastnú vinu môžeš oveľa lepšie odhadnúť než vinu iných, ktorým nevidíš do duše. Koľko?
– Päť, – povedal Salo, lebo sa nechcel ukázať zbabelým.
Gardista bez vzrušenia zavolal kstrážnici.
– Salovi päť palíc.
Keď Salo opäť vyšiel zo strážnice, tiekli mu slzy po lícach. Zapínal si opasok, Sochor ho vyzval, aby sa odhlásil vpozore, ako sa patrí.
– Pán dozorca, hlásim trest odpykaný, – povedal zlomeným hlasom achcel sa pobrať stadeto hocikam, kde by nerušene mohol skučať ako pes, ktorého nemilosrdne zmlátili.
Avšak Sochor ho neľutoval. Gumeným obuškom sa zaprel Salovi do poddajného brucha avrtel ním hrozivo, ani čo by sa chcel prevŕtať až kchrbtovej kosti.
– Dávam ti teda ešte raz polhodiny. Aby sme sa rozumeli: ak nedovedieš vinovatého chlapa, sám si to odnesieš. Však vieš, čo ťa čaká. Plná dávka, Salo. Myslím, že je to výsmech nášho nového režimu, postaviť sa pred nás abezstarostne hlásiť, že veru spomedzi tisícov zaistených ani jeden nič nespáchal. To je provokácia. A za provokáciu je koľko palíc?
– Dvadsaťpäť, pán dozorca, – vystrel sa Salo namáhavo do pozoru abol rád, že sa Sochor oň viac nestaral. Svoj prvý úmysel, zvinúť sa niekde vbaraku do klbka anepozorovane si oblizovať rany, musel nechať padnúť. Za tých pár minút, čo mu ostáva do ďalšieho raportu, nestačí ani len obehnúť ubikácie jedného objektu. Okrem toho bude musieť byť obozretnejší pri zisťovaní vinníkov, aby sa nezosmiešnil ako stými od potoka. Najpohodlnejšie by, pravda, bolo prichytiť niekoho pri krádeži alebo pri nedovolenom opustení pracovného miesta, to je tiež najmenej desať palíc, nehovoriac oruvačke, čo by mu hneď umožnilo doviesť najmenej dvoch páchateľov; ale takto, čo si počneš stouto skurvenou rasou, keď nekradne, nezbíja, hašterí sa dosť, ale nepustí sa zaboha do ruvačky, aby naozaj tiekla krv aešte aj bitku prijímajú psovsky pokorne, že ich pomaly nebude čím pobúriť kčinom, čo sú vtábore prísne zakázané.
Ako prechádzal zdruhého na tretí objekt tam, kde stála strážna búdka, vo dne poväčšine opustená, pristavil ho mladík, ktorého nikdy predtým nevidel. Usmieval sa na plné ústa, bol nádherne urastený apohyboval sa pružne ani šelma. Ešte aj cez hrubé šaty bolo poznať, ako sa mu vlnia mohutné svaly.
– Veď vy naozaj plačete, – povedal neznámy apodľa toho usúdil Salo, že to musí byť celkom nový vtábore, keď sním cíti. Neznámy rozprával, že je tu od včera aprišiel dobrovoľne, pretože sem pred vyše polrokom odvliekli jeho otca. Má čosi so srdcom, volá sa Brunner.
Keď sa mu Salo zveril, čo ho očakáva, ak onedlho neprivedie dakoho na raport, ukázal mu Brunner zdravé zuby.
– To je maličkosť, verte mi. Nemusíte nikoho zháňať, odveďte mňa.
– Teba poslal Boh, – jachtal Salo, keď ho odvádzal. – Ale keď im poviem, tento tu sa dobrovoľne prihlásil, hoci nič nevyviedol, odpykám to zase len ja.
– Niečo si už vymyslíme, – chlácholil ho Brunner.
Sochor ich nechal dosť dlho čakať, akeď sa konečne ukázal včiernej uniforme avysokých čižmách, rátal stým, že už výzorom naženie hrôzu. Brunner stál rozkročený, ako kto je pripravený na bitku, ruky skrížené za chrbtom, husté čierne vlasy proti svetlu modrasto svietili.
– Ako sa voláš? – zahrmel gardista, aby ho zastrašil.
– Brunner.
– A ty nevieš stáť po vojensky?
– Nebol som vojak, – poúčal ho Brunner ochotne. – Židia teraz nesmú byť vojakmi.
– Čo je sním? – opýtal sa Sala. – Hlásiť.
– Pán dozorca, hlásim, Brunner nepozdravil strážnu búdku, keď popri nej prešiel. Videl som na vlastné oči.
– Ako sa voláš? – zreval mu rovno do tváre po druhý raz.
– Brunner.
– Salo vraví, že si pri strážnej búdke nepozdravil.
– To je pravda, pán dozorca, – prisvedčil Brunner. – Nepozdravil som. Búdka bola totiž prázdna.
– Ty sa teda ponosuješ, že stráže vtábore nekonajú svoju povinnosť. Je tak?
– Búdka bola prázdna, – opakoval Brunner.
– Búdka bola prázdna, to nemá nič spoločného stým, že ty si nepozdravil.
– Nebolo koho, – zdvihol Brunner obe plecia.
– Ako by nie. Strážna búdka tam stojí nepohnute celý čas. Tú si mal pozdraviť. Je nariadené zdraviť aj prázdnu búdku. Bolo to vdennom rozkaze. Nepočul si otom nič?
– Počul, pán dozorca. Len čo som vkročil do tábora. Vlastne keď sme prechodili okolo strážnej búdky na druhom objekte. Všetci snímali klobúky ačiapky na pozdrav. Ale vbúdke nebolo živej duše. Náročky som do nej nazrel.
– Ostatní zdravili, aty nie, – zabodol doň pohľad.
Brunner ho zachytil, zdržal apotom ho bez stopy vášne vrátil nazad.
– Ostatní zdravili, – uisťoval ho Brunner. – Niektorí dokonca nahlas zvolali čosi ako dobrý deň alebo dobrý večer. Bolo to smiešne.
– Ty si nepozdravil včera anepozdravil si ani dnes.
– Tak je.
– To je všetko, čo uvádzaš na svoju obranu? – zľadovatel Sochorov hlas.
– Ja nemôžem zdraviť prázdnu búdku, pán dozorca, – ostával Brunner zanovito na svojom.
– Prečo nie? Ruky máš zdravé. Zdvihnúť ich vládzeš.
– Mne to nedá. Čosi vnútri mi zabraňuje robiť zo seba opicu. Alebo idiota. Alebo oboje. Ja nemôžem pán dozorca.
– Ty nemôžeš, – pokyvkával Sochor hlavou. – A ja ťa naučím. Salo, koľko navrhuješ?
Salo bol vpomykove. Človeku, čo sa mu dobrovoľne prihlásil, aby ho vytiahol zkaše, napariť bez mrknutia oka dvadsaťpäť palíc, to zrazu nemohol. Šklbala ho bázeň, že by sa mohla otvoriť zem apohltiť ho alebo čosi podobné, tak nevysvetliteľne bol presvedčený, že na strane toho Brunnera je celá príroda, ktorá by sa strašne pomstila.
– Všetci sú tej mienky, že je Salo sviňa, – vysvetľoval Sochor nič netušiacemu Brunnerovi. – Ale ja ti vravím, že on je nie mrcha človek. Hneď sa otom presvedčíš.
– Päť, – povedal Salo nepresvedčivo, keď sa už viac rozhodnutie nedalo odsunúť. – Päť palíc, pán dozorca, pretože je nový.
– Dobre, – súhlasil konečne Sochor, – päť tvojich palíc a ktomu dvadsať, za čo môže mne ďakovať. Dokopy plná dávka. Dobre?
Salo sa zachvel, keď si na to pomyslel. Mal iba jediný podobný prípad, avtedy striekala krv anakoniec chlapec zomrel. Volal sa Frank či Frankel. Jeho mať sa potom načisto pomiatla acelé dni sedela učupená vbaraku číslo sedem. Na ten barak nerád myslí. Potom ju, chvalabohu, dali do transportu.
– Dvadsaťpäť palíc trestancovi Brunnerovi, – zvolal gardista kstrážnici. Niekoľko zvedavých hláv sa zjavilo vokne. To je udalosť. Dvadsaťpäť palíc sa nevidí tak hneď. Brunner sa nehýbal zmiesta.
– Nejdem, – povedal ospravedlňujúc sa, – ešte si vari mám ísť aj po ne. Dvadsaťpäť palíc, dobre. Nech ma bijú tu, pán dozorca. To nie je chlieb, aby som si ho šiel fasovať.
– Bite ho tu vonku pri plote, – rozhodol Sochor asadol si na kamenný schod ako na pozorovateľňu. Potom si zapálil cigaretu napriek tomu, že bol vslužbe.
Ten, čo mal biť, žďuchol ešte Brunnera zdobrej vôle obuškom do žalúdka, aby sa zohol. Vtedy dopadla naň Brunnerova päsť ako kladivo aomráčila ho.
– Rozkaz znel, – bránil sa Brunner pred Sochorom, – že dostanem dvadsaťpäť na zadok, ale ani raz nie do žalúdka. On sa nedržal vášho rozkazu. Je tak, pán dozorca?
Sochor mu dal za pravdu apoveril iného gardistu, aby bil.
Všetko šlo veľmi rýchle, hladko abez kriku. Brunnera nik nedržal, nedovolil to. Aj nohavice si sám spustil. Povedal, že keď on sľúbi nepohnúť sa, tak sa nepohne. Kľakol si, opierajúc sa dlaňami ozem ahlavu držal vzpriamenú, akoby na plote chcel čosi vidieť. Údery boli strašné, poznať bolo na tom, čo bil. Padali rovnomerne avždy, keď gumený obušok narazil na holé telo, bolo počuť slabé písknutie. V tom obušku hniezdilo kdesi malé preľaknuté vtáča. Po štrnástom údere vystrekla cez rozodratú kožu tmavočervená krv akaždý ďalší úder ju rozmazával Brunnerovi po chrbte. Keď sa ukázalo odkryté mäso, ktoré sa ničím neodlišovalo od mäsa umäsiara, Salo sa odvrátil. Prišlo mu zle ako vtedy pri tom Frankovi či Franklovi, čo ho takisto doriadili. Dvadsaťpäť palíc, to je horšie ako pohár potkanieho jedu.
Pri dvadsiatom údere, to už kat strnul, čo už tak vyčerpal svoje sily, sa Brunnerovi prelomil chrbát, kolená sa pošmykli apadol na tvár. Keď ho zdvíhali, povedal:– Je to veľa.
Potom so skrivenou tvárou prijímal každý ďalší úder, prehýbal sa vdrieku ako príliš zaťažený most. Napäté adoráňané telo pukalo aotváralo sa miestami až do kosti.
Keď bolo po všetkom, vstal, natiahol si nohavice, napravil košeľu, zapäl kabát, zaboril prsty do čiernych vlasov, čo už nesvietili modrasto, ale si hnali poslušne, ani čo by ich cepovali po jednom, zdvihol hlavu aopýtal sa, či môže odísť, stáli všetci gardisti pri strážnici vmeravom pozore pred chlapom vcivilnom uhladenom obleku. Ten podišiel kBrunnerovi aspýtal sa ho:– Koľko si dostal?
– Neviem. Nerátal som.
– Vieš, kto som?
– Do toho ma nič.
– Odpoveď je trúfalá, ale správna. Ja som veliteľ tábora.
Toto oznámenie malo očividne Brunnera priviesť krozumu, toľko ešte vyrozumel, ahoci si uvedomil, aké je nezmyselné, čo sa chystal odvetiť, nezdržal sa srkol: – Dobre. Ja som Brunner.
Veliteľ ho vyzval, aby šiel sním aBrunner sa aj odlepil zmiesta, keď mdloba vňom začala studeno rásť zdola ako kvapeľ tak po kvapkách, lenže oveľa rýchlejšie, apo prvom kroku sa zvalil asvet sa nad ním zatvoril odvšadiaľ anehlučne. Keď opäť prišiel ksebe, nechápal spočiatku, že sa medzičasom nič nezmenilo. Veliteľ tábora stál trpezlivo nad ním avyčkával bez vzrušenia ako na niekoho, kto si bol len odskočil vybaviť krátku súkromnú záležitosť, do ktorej ho nič nie je.
– Ideme, – povedal veliteľ apoberal sa pomalým krokom stadeto.
– Áno, pán veliteľ, – sľuboval Brunner na zemi, pokúšajúc sa všemožne pozbierať to rozcepené telo, čo sa síce hlásilo knemu, aj keď odmietlo poslúchať ho.
Podľa akéhosi nepísaného zákona, ktorý si bol istotne vymyslel ako mnohé iné nevysvetliteľné veci, vyzval veliteľ Brunnera, aby nezaostával akráčal zarovno sním.
– Nemám to rád, keď ma niekto predbieha, – doložil súsmevom, – lenže ešte menej, keď sa mi dakto moce za chrbtom. Máš síce držať odstup, ale po mojom boku.
Netrvalo dlho acelý tábor zvedel, že akýsi nový ovalil dozorcu päsťou, že za to dostal dvadsaťpäť, aže je už dlhší čas uveliteľa, čo by mohlo znamenať, že si naň vymýšľa celkom nový druh trestu, taký, aby celý tábor omráčil. V dielni na papierové vrecia predpovedali starci nedobrý koniec aza šijacími strojmi triasli sa už ženy pred následkami, ktoré sa istotne neobmedzia na dajakého Brunnera. Boli naučení zaujímať sa ojedinca iba preto, že jeho priestupok prinášal nešťastie na celý tábor. Podchvíľou si našiel niekto zámienku vojsť do skladišťa alebo čo len prejsť popri ňom azhliadnuť Brunnerovho otca, ktorého tábor dobre poznal. Ešte aj dozorca vskladišti zatiahol starého Brunnera medzi vrecia cementu azačal sa ho vypytovať na syna, keď bol Brunner odmietol ponúkanú cigaretu, ponosujúc sa na slabé srdce.
– Je to naozaj váš syn, čo dostal plnú dávku? – zaujímalo dozorcu, inak murára zpovolania, čo sa dal najať do tábora len cez zimu, keď nebolo zárobku.
– Nezaškodí mu, keď dostal, – povedal starý Brunner.
Dozorca by sa bol ochotne pustil aj do dlhšieho rozhovoru, ale sa strachoval, že by sa otom nejako dozvedel veliteľ tábora. Ten nemal gardistov vláske, preháňal ich, kde len mohol, zdôrazňoval svoju odlišnosť, ukazoval sa najradšej vcivile apri každej príležitosti dával najavo, že nepatrí ktej čvarge, ako sa osvojich dozorcoch vyjadroval. Mal aj inak vyberané spôsoby, staval svoje vzdelanie na obdiv pred nastúpenými pravotármi aprofesormi, keď ich ráno zadeľoval do roboty vkameňolome.
– Každý znás je zajatec, – vravieval významne, – anajslobodnejší je ten, čo nemá nijakú moc.
Nešlo mu oto, vzbudiť súcit, podujímal sa skôr presvedčiť svojich zajatcov, že je im vlastne dobre, pretože sú pozbavení možnosti rozhodovať osebe a odruhých. Očarovala ho predstava, že je vládcom aneúnavne sa zasadzoval, aby jeho tábor zasahovali deportácie čo najmenej, pretože mu hrozili pokaziť jeho dielo. S pýchou ukazoval obrovské dielne, vlastné poľnohospodárstvo apoukazoval na to, že ešte aj osemdesiatroční prinášajú úžitok. V jeho ríši sa nemrhalo pracovnou silou. Nezastieral, že by bol radšej, keby tu nebolo toho ostnatého drôtu adozorcov sgumenými obuškami atí ľudia by pod jeho vedením vytvorili akosi dobrovoľne taký malý nezávislý štátik, vktorom by on kraľoval. S netajenou clivotou myslel na deň, keď bude po vojne abude aj po všetkom, každý si pôjde svojou cestou a zcelého tohto tábora urobia sídlisko pre darmožráčov alebo skladištia.
Hladkal si svoju krásne vyholenú tvár, keď zastal zoči-voči Brunnerovi, mĺkvotou sa usiloval pokoriť jeho odbojný postoj aspurné oči, také tmavé, že vnich bolo možno zablúdiť. Podarilo sa mu za krátky čas vzbudiť Brunnerov obdiv, no on žiadal viac. Chcel, aby bol uctievaný.
– Tak si si predstavoval stretnutie sveliteľom tábora? – spýtal sa nenútene.
– Nie, – povedal Brunner. – Nazdával som sa, že mu pri prvom stretnutí nebodaj skočím na gágor.
– To ťa ctí, – pochválil ho veliteľ. – Mám oko pre ozajstných chlapov. Ty tu nesedíš náhodou. Nie každý, koho Salo privedie na dereš, je mojím hosťom vtomto kresle. Odhliadnuc od všetkého, bol by som od teba očakával, že sa budeš mať pred Salom na pozore. Veď ten smrdí na sto honov proti vetru.
– Salo ma netĺkol, – podotkol Brunner.
– Čo si vyviedol?
– To je jedno. Nepozdravil som prázdnu strážnu búdku. Odo dneška ju budem pozdravovať. Aj sa jej ešte hlboko pokloním, ak to rozkážete.
– Tvoja hrdosť ti nedá.
– Prečo by som sa mal hanbiť za vaše rozkazy? – povedal premýšľavo Brunner.
– Čo by si robil na mojom mieste? – chcel vedieť veliteľ.
– Odviazal by som najsamprv tú ženu od toho stĺpa pred kuchyňou.
– Prečo?
– Toto nie je storočie stĺpov hanby alámania tiel na kolesách, povedal som si.
– Brunner, celá tvoja chyba je, že si hlúpy. Každé storočie je také ako predchádzajúce ato zase presne také ako desať storočí pred ním. My nejdeme dopredu, my sa krútime dokola. Dokola adokolečka dokola. Ľudojedi aderviši tak tancovali amy tak tancujeme dodnes. Ten pohyb má ľudstvo vo svojom krvnom obehu, vravím ti. Vraciame sa vždy na staré miesto, starší okolo amožno aj ukonanejší. Ty si nepriniesol zhola nič dvadsiatemu storočiu, na ktoré si taký pyšný, nič, čo by tu nebolo už predtým. Dávno pred Ježišom. Aj ten už bol ďalej, než si ty. Pokiaľ viem, neprejavoval chuť skákať niekomu na gágor. A toho mali celkom vinakšej paráde. Čo teda máš proti stĺpom hanby? Z počutia viem, že ľudské telá nielenže lámu, ešte ich aj zaživa škvaria vrozpálených peciach, kŕmia ich vlastnými výkalmi, alebo ich odvážajú pochovať kveľkej jame ana tej istej ceste ich pomaly podusia plynom zvýfuku áut, vktorých tí úbožiaci sedia, takže by sa dalo povedať, že účel cesty je zároveň jej príčinou. Nie si natoľko zadubený, aby si nepochopil, že žena priviazaná knejakému stĺpu pred kuchyňou je môj protest proti takémuto storočiu, ktoré by som nazval posratým, keby som nebol vzdelanec.
Odmlčal sa zamyslene, ako keby niečo vymýšľal.
– To je daň, Brunner, – doložil napokon veľmi vážne. – Od všetkého sa platí daň avšade na svete. Nemám bohvieaké potešenie, keď niekoho palicujú, jednako som to neraz prikázal. Platím tú daň, aby som mohol nerušene konať veľké dielo.
– Komu odvádzate tú daň, pán veliteľ? – osmelil sa Brunner vstať.
– Čo ja viem komu? Oddeleniu na ministerstve vnútra, pudom, molochovi, čo žiada krv. Predstav si, že žijeme vrozprávke. V jaskyni za mestom sídli sedemhlavý drak ažiada si každý deň jednu pannu akoniec. Nikdy sa nedozvieme, čo by sa stalo, keby mešťania odmietli odovzdať svoje panenské dcéry, pretože na tú myšlienku ani len neprišli. Daň je taká vec, že sa rozumove nedá pochopiť. Platíš ju na udržiavanie tých, čo ťa za neplatenie majú potrestať. Daň je ľudská odpoveďStvoriteľovi, čo vymyslel život, aby sme pekne zaň platili umieraním.
– Áno, pán veliteľ, – prisvedčil Brunner nepresvedčivo.
– Nie áno, – namietol veliteľ priateľsky. – Dostaneš gumený obušok avysolíš Salovi dvadsaťpäť, aby spravodlivosti bolo učinené zadosť.
– Nie, – vzoprel sa Brunner. – Nepotrebujem platiť nijakú daň, pán veliteľ. Ja ju vlastne ani platiť nemôžem. Ja som daň.
Veliteľovi sa tak zapáčilo, čo počul, že si to niekoľko ráz opakoval pre seba azaumienil si, že sa mu odmení.
– Brunner, topiaci sa nevidí breh. Ja stojím tak vysoko na suchu, že obsiahnem pohľadom celé to more, čo bičuje atrhá, akmáše, aide vás všetkých pochovať vhlbinách.
– Že sa niekto topí, to nie je nič nového, – povedal Brunner, – aani to nie, že sa zbrehu naň dakto pozerá. Ale vy žiadate, pán veliteľ, od topiacich sa, aby zdravili prázdne búdky.
– Brunner – hovoríš, ako kto si nedovidí ďalej od nosa.
– Hovorím, ako kto dostal dvadsaťpäť palíc gumeným obuškom.
– Dostávať bitku je vlastne pohodlnejšie, ako ju nadeľovať, – zašeptal mu veliteľ, ako keby mu prezrádzal tajomstvo, do ktorého ho zasväcoval.
Potom ho vymenoval za veliteľa štvrtého objektu tábora sokamžitou platnosťou.
Na ceste do svojej kancelárie, kde ho očakával gavalec, stôl atelefón, premýšľal Brunner osmiešnosti akejsi okamžitej platnosti, lebo čo ako sa namáhal, nepodarilo sa mu pochytiť za celý ten čas okamžitosť chvíle ani citom ani rozumom aplatnosť bolo preň cudzie slovo, sktorým si nevedel nijako dať rady, hoci vňom vzbudzovalo tiesnivú úctu, ako pôsobia hebrejské či latinské slová pri bohoslužbách na veriacich čo im nerozumeli.
Ale netrvalo dlho aBrunner sa naučil rozumieť reči všetkých modlitieb. Veliteľ tábora, keď si bol sním pobesedoval ako zvyčajne pri obchôdzke, predložil mu listinu smenoslovom.
– Potrebujem stoosemdesiat ľudí pre transport do Poľska, – povedal. – Označ tých, čo navrhuješ.
– Nemôžem, – vydesil sa Brunner.
– Ako by si nemohol, – povzbudzoval ho veliteľ. – Tužku máš vinventári. Mne stačí, keď to bude tužkou. Len taký háčik pri mene, to je všetko.
Brunner preletel pohľadom menoslov. Stoosemdesiat ľudí. – Stoosemdesiat ľudí, – povedal nahlas.
– Veď zas nejdeme brať všetkých ztvojho objektu, – vysvetľoval veliteľ. – Ale dobrú polovicu musíš dať, pretože tu býva najviac starých apráceneschopných. Myslel som si, že tých ľahšie oželieme.
Brunner sa bránil, zdráhal sa prevziať listinu, odmietal urobiť čo len jeden háčik, prosil, aby ho veliteľ pozbavil miesta, ak by to šlo, najradšej sokamžitou platnosťou, bol si však už vopred istý, že veliteľ jeho žiadosti nevyhovie, pretože sním dobre vychodil amal ho svojím spôsobom rád, atak mu nakoniec neostávalo iné, ako postaviť sa do pozoru, keď bol veliteľ nevyčítavo poukázal na to, že to patrí kjeho povinnostiam atie predsa prevzal na seba smnohými právami, čo mu poskytovalo jeho postavenie.
– Máš právo voľne sa pohybovať, – doložil veliteľ. – Máš právo opustiť objekt, adokonca na krátky čas aj tábor. Máš právo brániť záujmy svojich ľudí, navrhovať oslobodenie od ťažkej práce amáš veľa iných práv. Ale nemáš právo uniknúť svojej povinnosti.
Páčilo sa mu, ako to povedal, pozdravil ledabolo azanechal Brunnera smátožne bielou listinou, na ktorej stáli nehybne čierne písmená anetušili, čo ich čaká. Ešte si ani dobre nestihol zrovnať myšlienky apredstaviť si ženu či muža, ktorého meno čítal, už vedel celý objekt, koho určil na odtransportovanie akoho nie. Do večera presedel Brunner vo svojej izbe sám ohlade, hoci inokedy vsúkal do seba veľké kusy slaniny apol chleba. Sám sa pristihol pri tom, že chcel nasilu vystaviť svoje telo veľkej trýzni, keď sa ho už nemohol zbaviť, ako si to podchvíľou vrúcne želal. Keď sa zotmelo, zažiadalo sa mu pohybu, avyhýbajúc sa obyvateľom svojho objektu, prechodil dlhými vláčivými krokmi pozdĺž kľukatej ohrady zostnatého drôtu ako taký zememerač zinej hviezdy, upútaný zvláštnosťou pozemskej slobody, ktorá sa síce dvíha do neba, ibaže celkom do zeme nedosahuje. Začína sa, podľa výšky ohrady súdiac, dva apol metra nad ňou. V tejto súvislosti chápavý, ako sa znezrady stával, preskočili mu myšlienky na vyššiu matematiku, zadržal dlho dych, keď ho chodník viedol kolo žumpy plnej výkalov, nejakým náhlym vnuknutím začínal rozumieť dokonca sférickej trigonometrii, alebo to aspoň veril, práve keď mu neočakávane zastala krysa cestu anevystúpila sa mu, obišiel ju vo veľkom oblúku, ale nezrýchlil krok, pretože sa zdráhal vylúčiť ešte aj ten zápach, tak sa mu žiadalo nechať sa prestúpiť všetkým, čo ho obklopovalo, aby jeho myšlienky ostali človečie avecné. Voľakde, na čomsi stole, musel na papieri stáť stĺpec číslic, napríklad deväťdesiatdeväťtisíc osemsto sedemnásť a zľudskej náchylnosti kzaokrúhleniu chýbalo iba smiešnych jednosto osemdesiattri do rovných stotisíc pre plné využitie kapacity pece dakde vMajdanku či vBirkenau apre túto krásu uceleného čísla ocitol sa Brunner pred jedinou počtovou úlohou, ktorú nevyhnutne musel riešiť telesne; dvoje rúk advoje nôh, ktomu hlava dáva jedno celé, sto ráz to isté aešte osemdesiattrikrát to isté avek nerozhoduje, starších ľahšie oželieme, povedal veliteľ, naozaj koľko trvá výroba jedného človeka, rátal Brunner, keď sa pred ním vynoril barak, obývaný rodinami, dojča sa rovná starej mame, jediné, čo je dôležité, ostane tých pár mesiacov po počatí, keď zárodok zmohutnie natoľko, že vlastnou silou opustí väzenie vmatke azjajčí vnezvyklom prostredí, plnom ostrého vzduchu, potom sa už ráta za tvora, čo má podľa predpisov právo vziať na seba celé číslo. Ostávalo by teda ešte stoosemdesiatdva ato stvorenie istotne nebude ani len tušiť, že zmysel zrodenia je iný ako prísť rovno do vzduchotesnej betónovej komory, kde bez odporu a vúplnej dôvere bude hltať ústami anosom plyn vdomnení, že taký je poriadok tohto života od vekov anaveky, raz vdýchnuť hlboko to, čo páli vpľúcach, že to privádza koživujúcemu výbuchu vplači, hneď zas dačo iné, čo ten plač načisto umlčí, čím by vlastne ani nebolo ďaleko od pravdy, vyvodzoval Brunner. To sa volá skrátená násobilka. Ustavične apravidelne sa opakujúce roky jednoducho hodiť pred zátvorku auž je to, vek je otázka malej násobilky. Stoosemdesiattri dojčiat, ktoré si nedokážu ešte nič vopred predstaviť, to by bolo riešenie, lenže nevládzu samy chodiť, preto musí byť najmenej polovica matiek, alebo ak by nemali dosť síl, prídu na rad ešte otcovia, čo by vyčíslene značilo zo šesťdesiat rodín, prípadne ešte menej, keby sa človeku uľútilo pozostalých príbuzných, delil anásobil vhlave Brunner. A tak prišiel na starých rodičov. Na čo komu potom budú ponechaní iba sami na seba atak vlastne na príťaž. Veliteľ mal pravdu. Veliteľ mal svätú pravdu, opakoval si Brunner a vduchu už horúčkovite zostavoval menoslov starých, lenže sa mu zrazu vynárali samí takí, čo ho snimi pozväzovalo priateľstvo stroškou súcitu. Keď sa ponáhľal nazad ksvojmu stolu, kde ležala nedotknutá listina mien všetkých obyvateľov jeho objektu, aby vypomohol svojej pamäti, stál predo dvermi Salo.
– Pozajtra má ísť transport do Poľska, – povedal skrúšene, – atak som sa teda prišiel kajať. Keď som ťa vtedy odvádzal na dolnú strážnicu, kde ťa zbili, nemal som potuchy, že sa staneš veliteľom štvrtého objektu.
– Ani ja, – odvrkol Brunner anevedel, čomu má pripísať Salovu nečakanú návštevu.
– Stará Némethka, to je moja matka, – pokračoval Salo. – Istotne si ju dal na listinu.
– Ešte som nijakú listinu nerobil, – povedal Brunner. – Ale musíme ochraňovať mládež.
– Pravdaže mládež, – kričal Salo pobúrený. – Ty si tiež mládež. Tak sa len pekne ochraňuj. To mám teraz ztoho, že som ťa priviedol na raport. Ale Boh mi je svedok, že som pre teba nežiadal plnú dávku. Nech na mieste oslepnem, ak je to nie pravda. S tým prišiel Sochor, nie ja. Mojich úbohých päť palíc, to by ti bolo bývalo, ako keď vtáča ďobne alebo uštipne trocha väčší komár, párkrát by ťa bolo šklblo aodbavená vec.
Brunner sa mu vytrhol zrúk, ale ešte zizby jasne počul, ako Salo vyrevúva na plné ústa, že sa tu ide jeden taký ataký vypomstiť na ňom aposiela jeho starú poloslepú matku do plynu. Keď Brunner opäť vyšiel von, že upokojí Sala, aby sa osvoju poloslepú matku už len nestrachoval, predo dvermi sa už zhŕklo veľa ľudí. Ich pohľady neprepúšťala tma, bo nenávisť sa šíri akosi ináč aBrunnera zasiahla ukrutnou silou. Bez vyhnutia mohol tu takto stáť do rána, keby zrazu nebol pochopil, že mu ostáva iba jeden jediný čin, čo mu umožní zajtra apozajtra apo všetky ďalšie dni života nosiť hlavu vzpriamene na šiji.
Podišiel teda kbaraku, kde býval jeho otec, obšmietal sa chvíľu, vypytoval sa ho, ako sa má, nechal si od neho ukazovať nové pilulky, čo mu ich lekár bol zaobstaral, že mu posilnia srdcový sval apotom mu povedal, že nech sa schystá, pretože ho dal na listinu pre zajtrajší transport.
– Myslel som, že ten ide až pozajtra, – začudoval sa starý Brunner.
– Máš pravdu, otec, – odvrátil sa Brunner. – Pozajtra vnoci. Dovtedy sa ešte uvidíme.
*
– Platil si daň, ako ti patrí, – podotkol veliteľ tábora, keď sa otom dozvedel anevyčítal mu ani len to, že proti vyslovenému predpisu zachovať prísne mlčanie vyzradil Brunner meno človeka, čo ho dal do transportu. Podľa zaužívaného postupu mal vlastne každý byť pripravený na odtransportovanie, keď bol hlásený posledný nástup. Noc pred týmto obávaným nástupom meral Brunner dlhými krokmi chodby na ubikáciách apriestory medzi jednotlivými barakmi, kde sa mu nohy beztak už nedvižné zachycovali vhustej burine. Zarážalo ho, že namiesto uslzeného lúčenia atrúchlivosti oddávali sa mnohí skoro zimnične pohlavnému styku. Zabíjajú smrť, pomyslel si, keď sa presvedčil, že to zachvátilo celý tábor ako chytľavá choroba. Podajedni sa ani len nestarali, či ich niekto vidí, takí boli zaujatí touto činnosťou, poslušní pudom, ktoré neodvratný ablízky zánik svojich tiel predvídali skôr, ako to dokáže mozog.
Odrazu sa ztmy vynorila ženská postava, bez zámeru sa priblížili ksebe apotom sa spoločne nechali uchvátiť dvojicou, ktorá sa opodiaľ zmietala vkŕčovitých výpadoch proti sebe, ako keby zápasili na život ana smrť, vklinení do seba všklbavom, protichodnom, ale predsa len doplňujúcom pohybe takej nevídanej prudkosti, že sa zdalo, akoby sa stoj čo stoj chceli odpútať od hladko prebiehajúcej dráhy zemegule, čo ich len snámahou udržala svojou príťažlivosťou.
– Kde máte muža? – spýtal sa Brunner Margity.
– Leží schrípkou už celý týždeň, – povedala aneodvracala oči od mykajúcej sa dvojice, za čo sa vzápätí trocha zahanbila.
– Na to sa slobodno pozerať, – pomáhal jej Brunner ztrápneho položenia. – Veď nerobia nič nemravného. Pokúšajú sa zabiť smrť, čo načahuje za nimi hnáty. Nedarí sa im to, nuž ju aspoň ohlušujú.
Margita nepreriekla ani slova, šla vpredu aBrunner ostával vjej stopách ako priviazaný tenkou oceľovou niťou, čo sa mu zarezávala hlboko do mäsa.
Pri prechode po úzkej aneupevnenej doske, ktorá viedla cez výkop do nedostavanej dielne, stratila Margita na chvíľu rovnováhu. Vtedy sa jej Brunner prvý raz dotkol. Muselo to knemu prenikať cez jej šaty, čo mu nedovoľovalo pustiť ju. Ľahli si medzi poukladané odpadové rúry avodovodné kolená na dve vrecia cementu. Margita ho vybičovala svojou brzdiacou dočkavosťou ahnala to tak ďaleko, kým ju Brunner neprivalil svojím ťažkým ahnevlivým telom, že ju zadusí, keď ustavične odsúvala okamih ukojenia, akoby náročky predlžovala jeho útrapy askracovala čas svojej tupej osamelosti, ktorý zvyčajne nadchádza, keď je po všetkom. Len čo pri opätovnom nápore vlnenia jej telo nanovo zadŕhalo aona vystrela obe nohy, že ako predtým znehybnie, vkradla sa do Brunnerovej hlavy predstava, že leží smŕtvolou, ktorou akiste bude oniekoľko hodín, akeď sa nepodarilo túto myšlienku zapudiť, vyšmykol sa jej, popadnutý strachom, ktorému Margita nerozumela, pretože netušila, že je na listine. Ale Brunner vedel, že je tam ačím menej sa jej odteraz venoval, tým horlivejšie ju pohládzal po vlasoch aj po tvári, nakoniec jej ešte aj šaty stiahol, aby prikryl jej nahé telo, čo sa napodiv nehýbalo.
– Môj muž má chrípku, – pokračovala Margita, ako bola pred dielňou prestala.
– Povedali ste mi.
– Je na listine?
– Nesmiem hovoriť, Margita.
– Hádam len neposielajú chorých na chrípku do Poľska?
– To je hlúpa otázka, – zavrčal Brunner. – Dajte mi stým pokoj.
Keď potom opúšťali nedostavanú dielňu aprekračovali rúry, podal jej ruku. Pritisla sa náhle naň, pohliadla mu do tváre aopýtala sa: – A čo je so mnou?
– Neviem.
– Kto robil listinu. Nie vy?
– Ja.
– Som na nej, či nie som?
– Listina nie je ešte definitívna, – vyhováral sa Brunner.
– Tak som na nej, – povedala uzmierená.
– Ste, – zdôveril sa jej Brunner, sám nevedel prečo. – Ale keby dačo, tak sa vám to prisnilo, alebo vám to vyšlo vkartách. Ja vám to nesmiem povedať.
– Vytiahnite ma ztoho svinstva, – zaprosila úpenlivo.
– Vytiahnite vy mňa, – rozkričal sa Brunner. – Zľutujte sa avytiahnite ma ztoho svinstva.
Nechápavo pred ním stála sovisnutými rukami, akeď sa presvedčila, že jeho zúfalstvo je hlboké, pochytil ju akýsi závrat, preľakla sa jeho blízkosti azmizla vtme, ako sa znej bola predtým vynorila.
Nadišla noc vzdychov aškrípania zubov, ako to Sochor nazýval. Pre zúčastnených to bola noc nekonečná preto, lebo ani najslnečnejšie ráno by na jej trvaní nič nezmenilo. Bola to jednoducho noc, ktorú bolo treba vystáť do čítania menoslovu.
Brunner stál pred nastúpenými ačakal na veliteľa. Rozoznával každú tvár vtom šere aj napriek noci, ani čo by bola každá osve napájaná nejakým vnútorným svetelným zdrojom. Možno, že strach naozaj žiari, premýšľal Brunner. Rátal stým, že bude mučivé, keď hrôza zaľahne na celý ten húf ľudí, ale nazdal sa, že každý sa vyrovná so svojou, čím sa stane azda znesiteľnejšia.
Poznal však čoskoro, že hrôza má takú vlastnosť, čo je proti ľudskému rozumu. Ona sa totiž delením znásobuje. Odstúpil dozadu, aby naň nepreskočila, lenže už bolo neskoro. Pri každom mene, ktoré nahlas vyvolávali, striaslo ho, ani čo by mal stoosemdesiattri krstných mien aj priezvisk.
Neostávalo veľa času na lúčenie ahúf sa začal deliť na dve rozdielne anerovné časti, aplakali usedavo tí, čo tu zostali, amlčali poväčšine tí druhí, čo ich nakladali na nákladné autá. Na stanici blízkej dediny stál pripravený vlak. Nestál vnijakom cestovnom poriadku, apredsa mal voľnú trať. Nad ránom prišiel do Brunnerovej izby veliteľ tábora azvalil sa ako podťatý na gavalec. Chcel dačo piť. Brunner vytiahol fľašu spoza skrine atá putovala od jedného kdruhému, astriedavo znej upíjali veľkými dúškami, kým ju mlčky nevyprázdnili.
– Aj uvás sa robí kar, keď dakoho pochovávajú? – spýtal sa zrazu veliteľ.
– U nás sa sedí sedem dní, – odvetil Brunner, – bez obuvi, snatrhnutým golierom kabáta ana zemi.
Veliteľovi sa pošmykla noha pri pokuse zviezť sa vpodnapitom stave na zem anarazil pritom topánkou očosi, čo sa rozozvučalo.
– Čo je to?
– Gitara, – povedal Brunner. – Ostala tu po Poláčkovi.
– Nech sem teda okamžite príde anech zahrá voľačo také, aby ma naskutku šľak trafil.
– To nejde, pán veliteľ.
– Rozkazujem, Brunner.
– Ale Poláček je už vo vagóne, pán veliteľ, – protirečil Brunner.
– Tak ho zvagóna vytiahneme, – vyskočil veliteľ na nohy, ako keby mu na tom bohvieako záležalo.
– Vypili sme celú fľašu slivovice, – dohováral mu Brunner.
– Brunner, postavte sa do pozoru, – zreval veliteľ.
– Vagóny sú už akiste zaplombované, pán veliteľ.
– To nič. Ja som ich dal zaplombovať, ja ich zasa dám odplombovať. Poláček nech príde zahrať na gitare. Ty nerád gitaru, Brunner?
– Ako by nie. Obzvlášť mexické ašpanielske piesne.
– Nech žije Mexiko, zvolal veliteľ azdvihol slúchadlo telefónu. Na linke bol Sochor.
O hodinu bol Poláček nazad vtábore adržal si gitaru vnáručí. Dobre, že sa nepomiatol. Keď udrel do strún, vytratil sa Brunner nepozorovane zmiestnosti.
Odrazu netrpel acítil sa ako po horúcom, príjemne oslabujúcom kúpeli. Každý sval akaždá šľacha hlásila sa kživotu. Obišiel baraky vo veľkom kruhu anevšímal si krýs, čo ťarbavo prechádzali medzi latrínami aobývacími miestnosťami, vktorých zavládlo ticho.
Zapojil sa sluchom na prírodu, ktorá ho vítala mnohými známymi hlasmi. Blízko ohrady počul žaby. Chodil apostával, predbiehal ten vlak so zaplombovanými dobytčími vagónmi apredstavoval si úchytkom, ako vyliezajú ľudia na rampu kdesi za severnými hranicami, ako ich poháňajú dopredu, ako by aj jemu istotne vydurili jeho vzdorovité myšlienky zhlavy asotili by ho do zástupu, ktorý musí tak dlho čakať, kým nevyprázdnia vzduchotesnú miestnosť od tiel zmárnených plynom.
Natískala sa mu úzkosť, no opanoval ju aumlčal, čo vňom vzdialene skuvíňalo, akeď hlboko vtiahol vzduch, voňal ihličím aživicou. Sledoval chodník vpoli po samú čiaru, kde sa nadeň skláňala obloha, tmavá acelistvá.
Vteľoval sa do kriakov avmiesil sa do hliny, čo sa mu lepila na nohy.
Predieral sa kdiaľke, odkiaľ huhlalo.
Zem bola pustá aprázdna. Chýbal ešte najmenej deň do stvorenia človeka.
VTÁČÍ SPEV
Z brány starého domu vykročil muž opatrne na úzku ulicu azapäl si kabát až po krk, lebo sa domov chystal dôjsť popri rieke. Koncom jesene vysiela rieka chlad, čo prekĺzne nevedno kade azrazu sadne na prsia, azaleje celé vnútro až do kosti.
Rovnomerne hustá hmla sa rozprestierala nad celým mestom, akeď plynové lampy rozhojdal vietor, podchvíľou zamierali, akoby ich niečo škrtilo.
Jednou rukou si pridržal tmavý klobúk, pričom naklonil hlavu dopredu proti rastúcemu vetru. Namáhavo kráčal ahľadel iba pod nohy, ako kto nepozná každý kameň vtýchto uliciach.
Nezabočil, ako mal vobyčaji, na širokú hlavnú ulicu svýkladmi rozsvietenými ako kostol počas sviatkov, radšej sa držal stranou, vyhýbal sa každému hlúčiku ľudí, aj osvetleným miestam. Na brehu rieky je tma apri tomto vetre bude nábrežie istotne ľudoprázdne, iba že by si zaľúbenci po lavičkách vzájomne zohrievali ruky anohy pozapletané do seba ako perzskí zápasníci.
Ak by sa niekto zjavil, ľahko mu zmizne zdohľadu medzi stromami vparku.
Najprv však ešte musí prejsť krížom cez ulicu blízo malého námestia. Vzpriamil sa teda, aby lepšie videl. Na druhej strane ulice, presne tam, kde bude musieť ustúpiť na chodník, ak ihneď nezmení smer vostrom uhle, stála malá skupinka chlapov vuniformách.
Už dlhší čas mu bolo jedno, oakú uniformu šlo. Bolo radno vyhýbať sa všetkým. Zháčil sa apremýšľal, že ho to až zabolelo, ako sa stratiť, aby si ho nik nevšimol. Keď mu za svet nič nechcelo zísť na um, vytiahol pomaly vreckové hodinky. Nevedel však načerpať útechy zich rovnomerného merania času, keď bol zbadal, že sa tí vuniformách nehnú, ba priam akoby ho vyčkávali, ešte aj hlavy obracali nedočkavo za ním. Pohliadol teda ešte raz, teraz už zbližšia na ciferník hodiniek, bruškom palca zaklapol strieborný príklop, tváril sa ako ten, kto si práve spomenul, že sa vlastne veľmi ponáhľa a sbrániacim sa telom, a shlavou, čo vnej hučalo ako rieka, ktorú ešte nedosiahol, aby ju mohol počuť hučať, takto proti celej svojej bytosti blížil sa priamymi krokmi, neuhýbajúc, kuniformovanej skupinke.
Každý, kto si zmyslel, mal právo zastaviť ho avypytovať sa, na čo sa mu zapáčilo, preto nebol prekvapený, keď ho jeden zchlapov vyzval, aby ukázal osobný preukaz. Kým ho vyťahoval zvrecka, pripravoval sa vduchu na to, že ho teraz prinútia vliecť sa domov pokľačiačky alebo štvornožky, čo nebolo také namáhavé telesne, ale nekonečne pokorujúce. Vydržali iní, vydrží aj on; už mu je jedno, ako bude, pripravoval sa na všeličo, čím ho budú chcieť ponížiť či zosmiešniť, no tajne dúfal, že späťdesiatročným šedivejúcim vzdelancom nebudú stvárať to, čo sbárským iným. Držal preukaz vo vystretej ruke aten, čo mu ho vzal, nepokladal za vhodné poďakovať sa ani len posunkom. Možno tiež, že sa mýli abude musieť zametať ulicu holými rukami ako istá žena minulú nedeľu. Najsamprv sa pustí do nakopeného lístia. To bude najrozumnejšie, lebo odrazu pozbiera aj prach pod ním. Ale zvečera by nemalo zmysel zametať popadané lístie, lebo do rána by bol chodník, ako to teraz vnovembri býva, dočista pokrytý, hoci vtejto ulici boli stromy takmer úplne holé. Teraz vnich visel studený šum.
Medzitým putoval osobný preukaz zruky do ruky, až sa našiel vrukách jednému, čo mal uniformu barnavú ani hlina avyzeral strašne spokojný sám so sebou, vrtel sa na opätkoch vyleštených čižiem, do ktorých sa mu ledva zmestili lýtka ausmieval sa tak, že to neveštilo nič dobrého. Mávol preukazom, že hneď vyleteli dva listy avietor od rieky ich odnášal do hmly, takže majiteľ sa cítil povinný vynaložiť všetko úsilie ahľadať vytratené listy jediného úradného papiera, ktorý ho ako-tak oprávňoval pohybovať sa medzi ľuďmi. Ale ten vbarnavej uniforme ho zdrapil avliekol ako zbeha.
– To je vaše, ten preukaz? – spytoval sa náročky tak hlasno, aby to vyvolalo pokiaľ možno veľký záujem okoloidúcich. Páčila sa mu úloha vyšetrujúceho sudcu, či ako sa to volá ten, čo smel skaždým zakrútiť, keď sa mu zachcelo.
– Komu ste ho ukradli? – padla nečakaná tvrdá otázka.
– Neukradol som ho nikomu.
– Tak je predsa len váš.
– Áno prosím.
– Čo prosíte?
– Nič. To je iba vrozhovore vyjadrená úcta; nás to tak učili.
– Nemám čas ísť vás teraz odúčať, ale ja oto nestojím, aby ste ma uctievali, – rozhorčoval sa nasilu ten barnavý, až mu nabehli žily, aby mu hlas schrapľavel, čo by ho potom azda aj priviedlo kzúrivosti. Že sa mu to nepodarilo, tomu bol na vine prekliaty vyšetrovaný, čo sa nezmohol ani len na znak odporu. Povedal jednoducho: – Prepáčte.
– Tento osobný preukaz nie je falošný? – skočil naň avrieskal.
Muž, ktorého mal krik rozmrviť, stál pevne acítil, že nedostane hlas zhrdla.
– Neviem čítať myšlienky. Priznávate teda, že je falošný.
– Nie je, – vydýchol muž anapravil si čierny klobúk, ako keby sa chystal odísť. Barnavému to neušlo.
– Necigánite? – zaujímalo ho ešte.
– Nie. – Mužovi bolo trápne odpovedať na takúto otázku vprítomnosti ľudí, čo sa boli pristavili za chrbtom barnavého.
– Ani ten preukaz necigáni? – neprestal vŕtať.
– Prečo by mal? – nadvihol muž pomaly obe plecia aobzrel sa dookola, hľadajúc podporu, keď už nie výslovnú pomoc.
– Veď ja nič, – pripravoval barnavý prefíkane vrchol výstupu, lebo sa už dosť ľudí zhŕklo naokolo. Potom náročky stíšil hlas, aby si vynútil zvýšenú pozornosť.
– Tak sa vy naozaj voláte Vogel. Doktor Július Vogel.
– Áno, prosím. Vogel, – opakoval po ňom muž ajeho záujem sa sústredil na dvoch susedov, čo ho poznali roky ateraz ich nemo vyzýval, aby mu dosvedčili, že hovorí pravdu. Keď sa ani jeden znich nemal do reči, nevdojak to zneho vybuchlo.
– Však tu stoja páni, čo ma poznajú.
Po krátkom zaváhaní vystúpil jeden zo susedov astal si pred doktora Vogla.
– Ja ho poznám, – povedal. – Ten pán neklame.
Barnavý ho jednoducho nebral na vedomie, obracal malú, pokrčenú páchnucu knižočku ahľadal vnej čosi, čo za celý svet nemohol nájsť.
– Doktor medicíny, – povedal ledabolo. – Uhádol som? – Pritom sa obrátil kobecenstvu aiba cez plece udržiaval styk svypočúvaným.
– Neuhádli ste, sprepáčením, – protirečil priateľsky muž.
– Neverím. Vy ste lekár. Ako by to aj mohlo byť ináč. Všetci Židia sú lekári. To preto, aby sa ľudia nemohli bez nich zaobísť. Aby boli nepostrádateľní.
– Nie som lekár, pán vojak, – prerušil ho Vogel. – Som doktor práv.
Traja uniformovaní vybuchli vsmiech aten barnavý, čo držal preukaz vruke, zahnal sa rozbesnený na Vogla. Nedotkol sa ho však, len mu odovzdal preukaz. Zastal vhrozivej blízkosti, že Vogla na mieste priklincoval strach.
Kolo vytvorené zvedavcami urobilo zVogla zajatca, ako sa postupne zatváralo.
Všetko by ešte dosiaľ nebolo také zlé, rozmýšľal Vogel, nebyť toho kruhu. Zvieral ani obruč. Znemožňoval každé východisko. Vogel pokladal zisťovanie svojej totožnosti za skončené, vykročil kľavo raz jedným, zas iným smerom apokúšal sa odhadnúť, na ktorom mieste by bolo možno najľahšie kruh preraziť. Lenže nik sa mu neodstúpil, nik mu nedovolil prejsť. Mäsiar, uktorého nakupoval, naklonil sa až kuchu svojej ženy ašepkal jej čosi. Voglovi sa videlo, že ho pozdravil kývnutím hlavy.
– Dobrý večer, – odvetil Vogel náročky nahlas, aby rozbil nemé obkolesenie.
Jeho mäsiar stál ani obarený, sťahovalo mu husté čierne obrvy dovedna, ako sa náramne čudoval, obrátil sa na mieste aneuveriteľne rýchlo zmizol vhmle aj so ženou.
Keby táto dobrotivá hmla vedela zhustnúť avtisla by sa medzi neho akruh, čo ho obstával, medzi neho abarnavého, medzi neho avšetkých barnavých, čo by ich bolo koľko na svete, hmla, čo by zakalila ovzdušie, až by bolo ani mútna voda po jarných prietržiach mračien, potom by azda ešte jestvovala možnosť uniknúť. Prichytil sa, že sa aj pri myšlienke na záchranu odvážil myslieť iba na prírodné sily, hoci dobre vedel, že pomoc môže prísť len od ľudí.
– Vy ste teda sudca, – rozkročil sa pred ním barnavý adal tak najavo, že sa všetko len začína. – A ako sudca ste zvyknutý súdiť, čo je trestné ačo nie. Mám pravdu?
Tentoraz nečakal ako obvykle na odpoveď apokračoval, rozveselený novou predstavou.
– V podstate by ste vlastne aj mňa mohli súdiť. Nemáte chuť zasudcovať si?
– To je, prosím, omyl, – ohradzoval sa bez zvláštneho dôrazu skormútený Vogel. – Nie som vonkoncom sudcom. Ja som obyčajný právnik. To je niečo úplne iné. Nemám nič spoločného odsudzovaním. Ja som bol pred rokmi obhajcom.
– Rozumiem. Vy sa viete znamenite obhajovať. Vy ste majster na to, – jasal barnavý avzbudzoval vo Voglovi zlé predtuchy.
– Obhajoval som, ako by som to povedal, – uhýbal asám nevedel kam, – keď sa niekto na mňa obrátil, ujal som sa jeho prípadu abránil som ho pred súdom.
– Tak obhajca.
– Áno, prosím, obhajca.
– Dobrý obhajca?
– Zaujímali ma výlučne prípady, ktoré bolo hodno obhajovať.
– Teda zlý obhajca.
– Moji klienti neboli nespokojní.
– Prípad, ktorý na vás teraz čaká, pán doktor, nie je na môj dušu jednoduchý, – povedal ustarostene barnavý. – Preto som sa podrobne vypytoval.
Nebude zle, pomyslel si Vogel, vymaniť sa zpoloženia vypočúvaného aúctivo sa zaujímal, očo ide.
– Má to znamenať, že mi zamýšľate dať niekoho obhajovať?
– Povedali ste, že je to vaše povolanie, doktor Vogel. Nedáme predsa remeselnému advokátovi zametať rukami ulice.
– Musí to byť hneď? – odvážil sa ešte okrok ďalej. – O tomto čase totiž bývam už doma. Budú si nebodaj podaromnici robiť starosti omňa.
– Nie, – odsekol barnavý, – tento prípad sa vám nepodarí odročiť. Najprv príde obhajoba. Urobte to pre mňa za mňa krátko abude to. Obhajca má všetko vo svojich rukách. Skazu človeka aaj jeho slobodu. Vy to viete lepšie, tie reči kydať. Začnite.
Vogel skrútil tenké pery do nepodareného úsmevu apredsavzal si vynaložiť všetko úsilie na to, aby rozhovor ostal vecný, lebo vtom videl jedinú spásu. Preto začal vysvetľovať.
– Keď mám obhajovať, musím predovšetkým vedieť, koho obhajujem; to je podmienka.
Na tento okamih barnavý dlho čakal. Vychutnával ho.
– Obhajujete seba, – povedal. – To vám nebude ťažko.
Barnavý si vopchal ruky za široký opasok, na ktorom sa hompáľal revolver vkoženom puzdre aobzeral sa tak, ani čo by sa čudoval, že nik netlieska.
Voglovi neostávalo veľa času odhadnúť svoje položenie, ktoré sa zlepšilo otoľko, že sa konečne ocitol na pevnej pôde aobhajovanie mu nebolo nijakým trestom ani pokorením, ale zároveň sa stalo hrozivejším, pretože musel rátať stým, že príde obžaloba apostaví všetko na hlavu, astrachoval sa tejto hry bez pravidiel. Poznal to hneď podľa toho, ako surovo doň barnavý zadrel.
– Vy si teraz namýšľate, že ja som ten hlúpy, avy že ste ten múdry. Myslíte si totiž, že sa vám netreba brániť. Veď vy ste všetci strašne nevinní. A ja vám dokážem, že ste podvodník aklamár, čo je vlastne jedno ato isté, lenže klamať uniformu, to sa vám môže nevyplatiť.
Kruh sa ešte väčšmi zúžil, čo však pri rastúcom počte okolostojacich značilo, že obruč mohutnela anebolo pomaly nijakej nádeje dostať sa cez ňu vlastnou silou.
– Áno, – povedal Vogel neprítomne, hľadajúc slovo, na ktoré by mohol zavesiť svoj súhlas.
– Čo áno, obhajujte sa, do čerta, – zúril barnavý.
– Pošli ho do horúceho pekla, – zamiešal sa jeho kamarát sokrúhlym chrbtom, ako keby bol hrbatý. Dosiaľ neprehovoril slova ateraz ho viditeľne škrelo, že sa barnavý zaplietol do čohosi, na čo nestačí.
– Čo je, čo je? – ohradil sa barnavý. – Čo som urobil?
– Práve, že nič, – naprával si hrbatý uniformu. – Alebo ho pusť, nech človeku zmizne zočí, alebo ho bez dlhých rečí odflákni. Človek musí vedieť, čo chce.
Barnavý chvíľu prešľapoval na mieste, rýchle sa však spamätal aoboril sa na Vogla.
– Dobre ja viem, čo chcem. Chcem, aby ste sa obhajovali. Aby ste obhajovali svoje meno.
Tento náhly zvrat iste nik neočakával anajmenej Vogel. Barnavého zalialo šťastie, že sa mu podarilo tak nádherne vyhrotiť malichernú záležitosť. Nech aj títo mladí zajaci dostanú svoje. Najradšej by hneď strieľali. To je veľmi ľahko. Nemajú za mak kultúry. Jedného dňa im to bude načase vytmaviť. Pre začiatok im dá teraz taký príučok, že naň tak rýchlo nezabudnú.
– Máte nemecké meno, – povedal, aby to počula celá ulica. – Vogel znamená vták, ak by ste to nevedeli. Nedopusťte, aby vaše meno klamalo. Obhajujte ho, pán advokát.
Aj zopár áut sa pristavilo na ulici arušili premávku. Od tejto chvíle Vogel už nerozoznával tváre napriek tomu, že boli knemu na dosah ruky. Cítil, že niet človeka, čo by mu teraz vedel pomôcť. Bol sám aosamelý, samotný ajediný proti celému vesmíru, ako tu meravejúci stál. Niečo podobného jakživ nepoznal.
Chce, aby som obhajoval svoje meno, opakoval si Vogel vduchu ustavične anevládal si pod tým nič predstaviť, zhola nič.
– No čo robí vták? – zahrmel barnavý netrpezlivo.
– Neviem, – počul sám seba vravieť avzápätí otriasol ulicou mohutný výbuch smiechu, že začal slabnúť vkolenách. Barnavý dal pohľadom povel na ticho, lebo nechcel stratiť niť.
– Tak vy neviete, čo robí vták? – čudoval sa nahlas barnavý. – Školený človek, zdalo by sa na prvý pohľad. Doktor práv. Skaza vás brala, tak čo robí vták?
– Aký vták, prosím? – povedal Vogel avedel, že je stratený.
– Vták, – zdvihol barnavý jednu ruku vysoko proti nebu. – Čo ja viem aký. Okrem toho nespytujte sa vy mňa, keď sa vás opytujem ja. Spýtal som sa vás, čo robí vták avy vraj aký vták. Pre mňa za mňa aj vták ohnivák.
– Je mi naozaj ľúto, – zavrtel Vogel hlavou.
– Je vám naozaj ľúto. To je zasa taká advokátska reč, keď sa chcete vykrútiť, aby vás človek nerozumel. Čoho je vám ľúto?
– Nepoznám takého vtáka.
– Vy ste ešte vživote nevideli vtáka?
– Chcel som povedať, že nepoznám vtáka ohniváka – stieral si ztváre pot. Náramne sa potil. Najprv na dlaniach, potom na čele apod očami, pričom popred neho poskakovali malé farbisté kruhy, čo sa hocikde obrátil. Celkom tak ako pred mdlobou. To by bolo azda najlepšie riešenie, pomyslel si, zvaliť sa omdletý na chodník. Barnavý ho chytil za pažerák.
– Pán Vták, povedzte nám konečne, čo robí vták. Viete, či neviete?
– Viem, – cúvol Vogel, aby sa vymanil prstom, čo sa doň zaborili.
– Tak teda pekne od začiatku, – dohováral mu barnavý ako múdry učiteľ hlúpemu žiakovi. – Vták je teda čudný živočích, ktorý čo robí?
– Ktorý lieta, – dokončil Vogel zahanbený do duše.
– Vy teda tvrdíte, že viete lietať? – zhíkol barnavý, aby prekričal smejúcich sa.
Voglov pohľad mimovoľne zablúdil kbudove zánovného hotela naproti. Teraz ma zavedú knemu, blyslo mu hlavou, vyvezú ma výťahom na šieste poschodie alebo až na strechu, kde sa vlete tancuje azhodia ma dolu.
Avšak ukázalo sa, že barnavý je milosrdný. Netrval na tom, aby Vogel lietal. Naopak, sdiabolskou trpezlivosťou vyťahoval zneho odpoveď.
– No tak, odznova, – pomáhal Voglovi. – Moja otázka znela: Čo robí vták? Lieta. Dobre. Ale čo robí vták okrem toho?
Vogel zbadal, že vhlúčku nastal boj olepšie miesta. Každý mu chcel vidieť do tváre, keď bude odpovedať na otázku, čo vták, čo lieta, robí okrem toho. Zábava bola nekalená, pretože znej nešiel strach ani hrôza. Takmer nevinné predstavenie pre mládež prístupné. Malý usoplenec, ktorým sa chcel otec popýšiť, predstúpil znenazdajky pred barnavého azvolal: – Vták sedí na strome aspieva.
Keď sa vlna veselosti rozbila oVoglovu lebku, podišiel barnavý knemu adotkol sa ho, ani čo by ho budil.
– Opakujte to, pán doktor.
Vogel sa narovnal, odkašlal, lebo ho škrtila štipľavá hmla achytal sa ho závrat.
Barnavému sa dokonca videlo, že ten človek plače, nie očami ani ústami, ale akosi celým telom. Cúvol astál chvíľu bezradne. Vtedy mu prišiel na pomoc jeho mladší druh, čo vyzeral ako hrbatý.
– Nech opakuje, čo mu kázali, – porúčal achystal sa ho udrieť po tvári. Prítomní ihneď pobadali náhlu zmenu nálady apodajedni začali sa nenápadne vytrácať do hustej hmly.
– Nech to opakuje, – zaujal hrbatý ešte hrozivejší postoj. – Radil by som to, lebo mu ja pomôžem otvoriť ústa.
– Vták, – kapituloval Vogel, – vták sedí na strome aspieva. Barnavý sa medzičasom vynašiel, odsotil hrbatého nabok apokračoval: – Správne. Vták sedí na strome aspieva. Tak ste to povedali?
– Tak.
– A teraz urobte miesto pri strome. Náš pán doktor nám predvedie, ako vták na tom strome sedí aako spieva.
Vogel sa nepamätal, že by dakedy vživote bol liezol na strom. Pár mocných rúk ho sácalo nedočkavo pod strom. Hlavou narazil pritom proti kmeňu azacítil jeho studenú arapavú kôru. Klobúk sa mu zviezol na zem, akeď sa zohol, že ho zdvihne, zmocnili sa ho odrazu ruky.
Stál teraz celkom blízo vlhkého stromu sholými konármi, stúpal na kopu klzkého lístia, čo mu spod nôh utekalo, ohmatkával si rukami čelo, kde ho ukrutne pálila koža.
– Poďme, poďme, – počul za chrbtom, ale on nevedel, čo začať. Strom bol nevysoký, peň mal dosť objemný, stál tretí vdlhom stromoradí, čo viedlo krieke. Videlo sa mu však, že stromy okolo rieky mali oveľa hladšiu kôru. Aby sa otom presvedčil, dotkol sa Vogel stromu dlaňou.
– Sláva, – zvolal ktosi ahneď nato prehovoril barnavý.
– Postup je správny. Najsamprv treba ruku vystrieť anapnúť svaly, pán doktor. S pomocou rozumu sa ešte nedá liezť na stromy. Vaša nadutá rasa si myslí, že spomocou rozumu možno všetko. A tu to vidíte na vlastné oči, že ani len na takýto poondiaty strom vám rozum nepomôže.
Vogel oblapil peň apritisol knemu líce. Potom odstúpil kúsok, odrazil sa oboma nohami azachytil sa pňa. Ešte niekoľkokrát sa vymrštil nepružnými skokmi, zatínal prsty do ostrej kôry, že mu ich šlo vylomiť, avšak nohami sa nie anie zachytiť apodoprieť, atak sa zakaždým zviezol na zem, dlane atvár pritlačenú na rapavý povrch kmeňa, čo mu do krvi dodriapal astiahol kožu na ľavom líci. Odreniny boleli, že to prenikalo rovno do srdca.
Nahlas zastonal ačupol si, ako keby mal kŕče včrevách. Už mu bolo všetko jedno, len aby nemusel trpieť mučivú bolesť.
Avšak barnavý mu nedožičil oddychu. Zdrapil ho odzadu pod pazuchami apostavil na nohy. Potom pocítil ešte viacero rúk, ktoré ho na povel raz, dva, tri mocne nadvihli vysoko nad zem atam ho držali pritisnutého kstromu, aby im nevykĺzol, kým sa voľky-nevoľky nezachytil konára nad hlavou. Vtedy ho všetky ruky naraz pustili aVogel odvisol celou váhou tela na jedinej ruke, ktorá sa udržala uzlovitej haluze.
Chodidlami sa zapieral do kmeňa, aby po ňom vyliezol, pošmykol sa aškriabal sa nanovo dohora.
– Vták, čo lezie po bruchu, – zvolal hlas zo zástupu azdalo sa mu, že celé mesto sa otriasa rehotom.
– Všetci vieme, ujal sa barnavý zase slova, – že niet takého vtáka, čo by liezol po bruchu. Avšak to nepatrí kveci. Obvinený musí brániť svoje meno tým, že sa usadí na haluz abude spievať ako vták.
Ďalšie slová pohltil vresk asmiech.
Vogel pozbieral všetky sily avyšvihol sa na konár, kde ostal načisto vyčerpaný ležať. Srdce sa mu šlo roztrhnúť, keď si oprel rozpálenú zakrvavenú tvár ochladivý povrch konára. A zdalo sa mu, že bolesť poľavila.
Bolesť zneho sa šírila od pŕs dolu až po členky. V kolenách ho pichalo ako rozpálené ihly. Hanbil sa za svoje telo, ktoré sa dalo ohlušiť obyčajnou bolesťou. Zhlboka vzdychol, lapajúc vzduch, ktorý sa mu zdal čoraz redší apozrel na ulicu. Prekvapil ho pomerne malý počet zvedavcov. Odhadoval ich na dve desiatky alebo ešte menej. Z diaľky ako spoza záclony prerážali hmlou farebné svetlá, najmä žltkasté azelené alámali sa mnohonásobne, zrkadliac sa na vlhkom ahladkom asfalte. Pred divadlom vyčkávali ľudia začiatok večerného predstavenia. Z kaviarne na nábreží doliehala hudba. Vnútri za ťažkými záclonami vteplom oranžovom svetle istotne tancovali.
O chvíľu všetko pominie, chlácholil sa Vogel. Doma nebudú nič tušiť. Žene sa zverí, ale zakáže jej vyrozprávať deťom, čo sa mu stalo. Tvár si človek môže oškrieť aj pri páde zo schodov. Zajtra nepôjde do úradu. Vyhovorí sa na nádchu. Kdekto ju má koncom novembra. Poleží si vteple deň-dva. Azda aj dlhšie. Kým sa rany na líci zahoja, potrvá najmenej dva týždne. Ak len nedostane infekciu. Zranenie od stromovej kôry môže byť nebezpečné. V kôre sa tmolia všelijaké drobné živočíchy, čo ľahko prenášajú špinu do otvorenej rany. Kôra stromu sama je však čistá ako nôž.
– Ozajstný vták, – ukazoval dohora hrbatý, – zamĺkne, keď sa chýli kvečeru aspievať začne zas až na svitaní.
– Zobuďte ho, – navrhoval ktosi sklamane ahodil ohryzok jablka medzi konáre. Vogel, trafený do ucha, sa posadil aoprel sa obozretne chrbtom ospleť konárov. Strom bol nepriateľský, tlačil, bodal aodieral kožu, kde len mohol.
Väčšina divákov sa teraz premiestnila pod strom. Ukazovali naň, vyvracajúc hlavy dohora.
– Nevidieť ho. Nech sa posunie doprava, – kričal hrbatý arozkašlal sa od smiechu, keď si predstavil, čo by sa stalo, keby sa Vogel posunul čo len ojediný centimeter.
Vtedy sa ozval mladý sekáč po druhý raz.
– Nech už spieva, – oboril sa na barnavého ako niekto, koho iba to zaujíma, či Vogel rozkaz splní, ako sa patrí, alebo nie. Sám otom očividne pochyboval.
Barnavý ho zmeral pohľadom plným opovrhnutia pre človeka, čo sa nedokáže nadchnúť priebehom hry atupo vyčkáva iba to, ako sa skončí.
– Čo na mňa okáliš? – strácal rozvahu sekáč aVogel na strome prestal byť na chvíľu stredobodom záujmu.
– Čo je? – chcel sa barnavý vyhnúť otvorenej roztržke.
– Čo je? Vyše polhodiny vedieš tu mudrácke rozhovory, čo nemajú zmysel. Človek musí vedieť, čo chce. Musí poznať svoj cieľ. Keď sa mi zachce, aby niekto nevystával na chodníku anamiesto toho, aby sa škriabal na strom, tak mu jasne poviem: Vylez na tento strom. Keď mám vôľu počuť ho spievať ako vtáka, poviem mu: Spievaj ako vták. A nech mu je bohotec milostivý, ak nebude spievať ako vták. Ale on musí raz dostať jasný rozkaz. A tí, čo sa tu naokolo ponevierajú, nech sa pracú do pekla, keď sú vojaci vakcii. Inak si ešte nebodaj bude to panstvo vcivile namýšľať, že sme tu na to, aby sme ho zabávali.
– Takto so mnou hovoriť nebudeš, zajac, – čertil sa barnavý.
Hrbatý sa pridal na stranu barnavého amladý sekáč bledý vtvári odchádzal zvučnými krokmi, zanechávajúc za sebou skľúčenosť, ktorú sa tak ľahko nepodarí rozptýliť.
Hlas barnavého zvestoval zlo, keď sa obrátil kVoglovi, trčiacemu medzi konármi.
– Spievaj, smrad, lebo ti naskutku vpálim guľku do tela.
Vogel zbadal, že sa ľudia rozchádzajú.
Spočiatku bol presvedčený, že keby tu bol sám, bez svedkov, nebolo by jednoduchšej veci na svete než spievať ako vták. Tak, ako mu to rozkázali. Ale teraz, keď sa zrazu začal vyprázdňovať priestor okolo neho, nevedel sám prečo, vošiel doňho strach, až pocítil blízkosť smrti. Zdalo sa mu, že hrozby práve tak ako posmech zhŕknutých zvedavcov bol by dal predsa len akýsi zmysel jeho vtáčiemu spevu.
– Budeš už konečne spievať? – zahrozil sa revolverom barnavý.
Voglova tvár sa vkŕči úplne premenila. Bláznivo mu trhalo čeľusťami, akeď mu rozdrapilo ústa, vychádzal znich iba sykot. Až potom, keď Vogel už belasel na sluchách aokolo úst, vystrekol zjeho hrdla výkrik, čo trhal srdce.
– Aaaaaa, – znelo tiahle anieslo sa jasne predlžované korunami stromov až po samú rieku.
Ale tu dolu pod stromom prešiel zrazu všetkých smiech. Ešte aj barnavého. Poslední svedkovia sa náhlivo skrývali do hmly.
– Čo je to? – zúril barnavý. – To že je spev? Takto spieva vták?
– Aaaaaa, – zaúpel Vogel ešte raz, len mocnejšie, akoby si želal, aby mu pritom žily pukli.
– Čo bľačíš? – oháňal sa barnavý revolverom.
– Aaaaaa, – jačal Vogel, ani čo by už nechcel nikdy prestať.
– Tak kráka havran, – chripel bezmocne barnavý. – Kázal som ti spievať. Máš spievať ako vták.
– Aaaaaa, – desil sa Vogel vlastného hlasu, čo sa dral zneho, ale akosi nie celkom ľudský. Znel škrekľavo, že šiel zneho strach. Jediná žena nablízku zapchávalasi zúfalo uši.
Z druhého konca ulice vracal sa mladý sekáč ešte sďalším, čo už zďaleka bolo po čiapke poznať, že musí byť dôstojník.
– Aaaaaa, – chrochtal Vogel vakejsi agónii, čo si ju sám privolal.
Po krátkom rozhovore sbarnavým pozrel muž vdôstojníckej čiapke kVoglovi.
– Zlezte dolu azmiznite, – povedal.
Voglovi bolo zrazu jasné, že je tento rozkaz ťažšie splniť, než keby od neho chceli, aby lietal. Slzy mu tiekli proti jeho vôli. Ako má človek teraz ďalej žiť, vírilo mu hlavou. Ako možno po všetkom tom zliezť spomedzi konárov, postaviť sa na obe nohy ažiť ďalej, ako keby na tom strome nikdy nebol býval.
– Zabili ste ma, – kričal Vogel.
– Nebláznite. Nik sa vás ani len nedotkol, – protirečil ten sdôstojníckou čiapkou azrejme dbal na to, aby neporušil svoju dôstojnosť.
– Chladnokrvne ste ma zabili, – opakoval Vogel tichšie, ani čo by mu tak veľmi nezáležalo na tom, či to ten tam dolu počuje, či nie.
Potom vystrel obe ruky ďaleko pred seba, čo ho prevážilo dopredu, stratil rovnováhu, zatrepal rukami, ako keby bol zabudol, že nemá krídla adopadol ťažko hlavou na chodník. Neskoršie, keď ho odnášali domov, prebudilo sa zopár ospanlivých vrabcov vlastovičích hniezdach apustilo sa do strašného vresku.
SALVA
Chlapi zo štvrtej partizánskej brigády boli na nerozoznanie rovnako čierni vtvári. Dym asadze sa im vstrebali až do kože. Ohníky nesmeli horieť plameňom, aby neprilákali nepriateľa, ktorý sa rozliezol už aj po horách. A zima nemala konca.
– Čo ztoho mám, že raz bude aj leto? – odsmrkával Tomáš apokúšal sa nad ohňom zmäkčiť skostnatenú handru na obviazanie topánky sodtrhnutou podošvou.
– Choď stou handrou do pekla, – oboril sa Jozef spomedzi malého kruhu ľudí, čupiacich nad syčiacim ohníkom.
– Mám skántrenú podošvu.
– Zahoď tú handru ďaleko. Smrdí. Veliteľ, povedz Tomášovi, nech zahodí tú handru.
– Ja nie som veliteľ na handry, – odvrkol chlap, uprene hľadiaci do uhlíkov.
– Tak nech stým zmizne niekde do pekla, – zúril Jozef. – Matka božia, to smrdí ako sedem zdochlín.
Veliteľ, srukami roztiahnutými nad ohňom, sa oboril na Tomáša: – Ty vždy robíš nápoky. Ty sa konca vojny nedožiješ.
Tomášom to ani nepohlo. – Jednako sa len pokúsim.
– Nepapuľuj.
– Mám podošvu preč, aha, nezmrznem hádam len preto, že handra komusi smrdí. Mne nesmrdí.
– A mne smrdí, – kričal Jozef.
– A mne nesmrdí.
– Veliteľ, – ozval sa Jozef prosebne, – či som ja otca zabil, že musím za trest toto trpieť stým hovädom.
V tej chvíli vynoril sa ztmy kapitán od protišpionáže. Všetci čupeli, všetci vedeli, že je tu, anik si ho nevšímal. Ten neprináša šťastie.
– Dobre, že som bez topánky, – chechtal sa Tomáš vduchu, aspoň ma nebude môcť poslať na výzvedy. Jozef to mal najlepšie. Vrátil sa pred necelou hodinou zakcie sprestreleným kabátom. Dobre ešte, premýšľal, že som sa vrátil jediný živý ztroch, aspoň mám teraz pokoj. Pavol mal prestrelené prsia, jeho mladší brat odmrznuté obe ruky po lakte.
– V štábe sú dobré správy, – začal kapitán. – Nemci ustupujú všetkými cestami.
Nik sa ani len nepohol. Tomáš schválne smradil handrou, aby ho niekto okríkol aaby potom mohol povedať, že je vlastne bosý aaby teda kapitánovi neprišlo na um posielať ho teraz na akciu. Avšak Jozefovi teraz smrad neprekážal. Pomaly zhrabával uhlíky na kopu ačakal, čo príde.
– Treba zísť khradskej, – vravel kapitán. – Keď budú ustupovať tanky, treba poslať hlásenie. Kyjev im pošle lietadlá na hlavu. – Usmial sa spokojný ana odchode zahundral: – Veliteľ, pošli dvoch ľudí zo svojej roty.
– Z akej roty? Toto je rota? To je lazaret, – odvrkol potichu, aby kapitán nič nezačul. Neodvrátiac ruky atvár od ohňa, zvolal prísne:
– Dvaja chlapi sa pripravia na odchod. – Menom všetkých ozval sa Jozef. Nebál sa hovoriť, bol vbrigáde prv než sám veliteľ jeho roty.
– Nemám dvoch chlapov, – povedal. – Nemáme ani jedného aani len pol chlapa. Pokapali. Pomrzli. Podochli avykašlali sa na nás. Tak je to.
– Bez rečí, – okríkol ho veliteľ, – povedal som, pripraviť sa na odchod, ato značí pripraviť sa na odchod.
Jozef sa rozzúril: – Čo pozeráte na mňa?
– Vezmi automat araz, rukami dva.
– To asi preto, že som prvý otvoril papuľu.
– Nech ti je to jedno. Veliteľ nemusí vysvetľovať.
– Ale čo sme Indiáni? Len Indiáni sa pomstia.
– Vieš čo? – vstal veliteľ. – Poď sem, čupni si na moje miesto: si veliteľom tejto skurvenej brigády, čo znej ostalo šesť ľudí avyber dvoch na akciu. Hýb sa. Koho pošleš? Toho bez rúk, či toho sprestrelenými pľúcami? No, koho, Ježišu ukrižovaný, koho pošleš?
Jozef povytiahol nohavice adrzo zareval: – Veliteľ, hlásim odchod.
Tomáš sa bez slova pustil za ním so sklonenou hlavou, aby nenarážal na vetvy, zktorých sa sypal suchý, prachový sneh za golier apichal ako ihly. Bola jasná noc, ktorá svojím svetlom naháňala Tomášovi hrôzu. Ťahal za sebou pravú nohu aponáhľal sa vJozefových šľapajach.
– Počkaj, – volal. – Podošva mi odpadáva.
Jozef si zatiaľ ľahol na brucho alízal sneh, keď bol najprv odhrnul hornú primrznutú vrstvu. Ale sneh vysušoval hrdlo ešte viac azanechával ostrú horkú chuť vústach, ktoré ešte väčšmi prahli po vode.
– Je to horké ako cholera, – povedal Jozef avstal.
– Treba posoliť.
– Čo?
– Nič. Vravím, že treba posoliť.
– Čo treba posoliť?
– Ak chceš, aby sneh nechutil horko, musíš ho posoliť.
Jozef sa zarazil apodozrievavo si prezrel Tomáša.
– Matka Božia, – zahundral potom sám sebe neúčastne, – ty si sa zbláznil.
– Čo sa nazdávaš, že som si to hádam ja vymyslel? Ja som si to nevymyslel, – bránil sa Tomáš. – Čo chceš odo mňa?
– Nič nechcem. Ide ti to na mozog.
– Ten to rozprával, – ohradzoval sa Tomáš, – ten Rus, ako sa volá, čo nám ukazoval, ako odvšivovať košele nad ohňom. Ty si tam vtedy nebol.
– A kde som bol? – vypytoval sa Jozef ďalej, aby si overil, že sa jeho druh načisto pomiatol.
– Neviem, kde si bol. Ja som bol tam, kde ten Rus bol, čo to rozprával, to viem.
– Čo rozprával?
– Kto?
– Ten Rus.
– Ten od tých kozákov?
– Nie, ten druhý.
– Tam nebol nijaký druhý, Jozef. Ja sa dobre pamätám. Tam bol len ten jeden. Totiž práve vtedy, keď to rozprával.
– Rany božie, čo rozprával?
– Veď som ti to povedal. Že je dobre sneh posoliť, aby nebol horký vústach.
– A kde vezmeš soľ? – nechápal Jozef. – Máš pri sebe soľ?
– Nie.
– Choď ty dopredu, – rozhodol Jozef po chvíli, nepokúšajúc sa zatajiť, že si neželá, aby mu blázon kráčal za chrbtom.
Potom neprehovorili slova. Cesta trvala hodiny, nebola namáhavá amesiac zašiel za oblaky práve vtedy, keď došli klesu. Pri prvom strome oprel sa Tomáš opeň azačal opäť trpezlivo obväzovať handrou topánku sodtrhnutou podošvou.
– A ako vám to povedal, že to treba robiť stým odvšivením? – začal bez prípravy Jozef, ako keby neboli prešli dlhé hodiny od nekonečného rozhovoru.
– S akým odvšivením?
– Čo si povedal, že vám ukazoval ten, čo chcel soliť sneh.
– On nechcel soliť nič, Jozef. Ty si to celé poplietol. On len povedal, že by sa to malo tak robiť. Aby nebol ten sneh taký hovädsky horký.
Rozhovor ustal tak nezmyselne doprázdna, ako sa bezcieľne začal.
Zrazu sa zotmelo ako vizbe, keď sa sťahuje knôt petrolejovej lampy pred zhasnutím, než sa plameň zdúchne. Tak sa začínalo brieždiť za týchto nocí vhorách. Čo doposiaľ vyzeralo ako biele jazerá avodopády, začalo dostávať obrysy apodobu. Čo bolo ďaleko, zase vyzeralo ďaleké.
Pochod dostával zmysel, pretože po každom kroku sa ďaleké začalo približovať. Že bol deň, dávalo im istotu. Šli nekrytí anepripravení.
Zrazu sa Tomáš strhol ahodil sa na zem. Rozčapený ležal vpalebnej polohe amieril na čistinu. Priamo oproti nim šiel chlap, boriaci sa zúfalo do sypkého snehu. Bol ďaleko, apredsa bolo možno počuť jeho dych. Zastukal, keď padol na tvár, aneprestal nahlas vzdychať, kým sa nezdvihol na nohy.
– Vstaň, – obrátil sa Jozef kTomášovi, – to bude náš.
– Náš nie, nemá zbraň.
– Možno, že má odmrznuté ruky, apreto ich tak čudne nesie, – nespúšťal Jozef postavu zočí.
Tomášovi sa nechcelo vstať, keď už raz zaľahol.
– To je nie zbraň, Jozef, – odvrkol. – Tak sa nenosí puška, leda sa brodí cez rieku. Ja ho odfláknem. Dobre?
Keď sa postava priblížila ešte viac, predstúpil Jozef pred ležiaceho Tomáša azvolal: – Stoj. Kto tam?
Oslovený muž na okamih zastal, hneď sa však pustil do ešte rýchlejšej chôdze, ktorá spotrebovala jeho posledné sily.
– Ty chceš nasilu crknúť, človek akýsi, – zvolal Jozef anamieril automat na chlapa.
– Vy ste predsa partizáni, – povedal ten bez dychu, keď sa celkom bol priblížil askákal pohľadom zjedného na druhého, desiac sa možnosti, že sa mýlil.
– Hore ruky! – zvolal Tomáš, ešte stále vpalebnej polohe.
– Pravdaže ste partizáni. Povedali mi, že tu stretnem na každom kroku partizánov, – cúvol nebadateľne chlap.
Jozef nespustil zneho oči.
– Povedal som ti, aby si zdvihol ruky. Počul si? – pokúšal sa hovoriť tvrdo anemilosrdne.
– Počul som.
– Prečo ich teda nezdvihneš?
– Nemôžem, – dusil sa únavou neznámy.
– Odhoď, čo máš vrukách, – zamiešal sa opäť Tomáš. – Lebo strieľam.
Neznámy sa prisilil do úsmevu anemyslel na útek.
– To nemôžete, – povedal. – Nebudete predsa strieľať.
– Neviem, či si otom počul, ale tu na okolí je vojna, – odstúpil dozadu Jozef azdvihol zbraň. – Odhoď, čo máš vrukách, vravím. Budem nahlas rátať do troch.
– Nemôžem, pane. Pozrite sa, – vykríkol chlap aotrčil ruky, vktorých ležalo nemluvňa, zabalené biedne vchlapskej špinavej košeli a vstarom vojenskom svetri. Tvár malo belasú od zimy.
Jozef akoby sa zamyslel, ale popravde bolo tých myšlienok naraz toľko, že sa do nich začal prepadávať hlboko ako do snehu. Zaklial nahlas, zavolal Tomáša apotom bohovali obaja hodnú chvíľu. Avšak nepodarilo sa im toto zbelasené nemluvňa zaradiť medzi prepady, ústupy, pochody aúteky vtýchto krutých horách, kde už aj vysoká zver začala ohryzovať zamrznutú kôru.
– Žije to vôbec? – prerušil tichosť Tomáš anaklonil sa nad nemluvňa vrukách neznámeho.
– Žije, – potvrdzoval otec anadvihol nemluvňa kTomášovej tvári. – Počúvajte.
– Nič nepočujem, – cúvol Tomáš. – Nikdy som nepočúval nemluvňatá, možno preto nič nepočujem. Počúvaj ty, Jozef.
– Daj mi pokoj, – odvrkol Jozef aobrátil sa kmužovi. – Je to tvoje?
– Nemôžem to dokázať, pane, – zajakal sa muž od strachu, – ale kedykoľvek to môžem odprisahať, keď chcete.
– Netreba prisahať. Na to ja kašlem, – odpľul Jozef.
– Ďakujem vám, pane.
– Musím ťa zaistiť, ato je jedno, či máš nemluvňa, či nie. Kto si? Ako sa voláš?
– Volám sa Feldmann, – predstavil sa neznámy azdalo sa, že sa pri tom hanblivo uklonil.
– U nás vjednotke bol tiež jeden, čo sa tak volal, – prerušil mlčanie Tomáš. – Podozrievali ho, že je špión aže špiónuje, ale on ustavične, že je Žid, tak že teda nemôže byť špión, ale veliteľ povedal, že každý môže byť špión, kto má jazyk achceli ho zastreliť. Nakoniec ho nezastrelili, pretože vnoci frkol aveliteľ prisahal, že istotne preto zbehol, lebo bol špión, ale ja si myslím, že sa jednoducho bál, že ho zastrelia. Poslali nás hľadať ho vpekelnej fujavici. Sadli sme si pár krokov od tábora za strom, piekli sme na kameň zmrznuté zemiaky ana druhé ráno sme sa hlásili snegatívnym výsledkom. Feldmann sa volal. Alebo tak nejako, švábsky, to viem celkom iste.
– Kto je teraz zvedavý na tvoje bájky? – oboril sa naň Jozef, zlý sám na seba, že stoľkým záujmom počúval. – Ja sa vypytujem tu tohto človeka, anie teba.
– Idem zHlbokej hory, – začal Feldmann. – Ešte som od včera nezastal. Prepadli nás tam. Bolo tam zo päťdesiat rodín. Skrývali sme sa vpodzemných dierach aakosi nás našli. Strieľali slepo, kým všetkých nepobili. Žena utekala stýmto nemluvňaťom akeď ju trafili, zvalila sa naň. Našťastie. Potom, keď odišli, vytiahol som sa zúkrytu, pochytil som decko aviac som sa neobzrel. Bolo tam toľko mŕtvych, že ma popadol strach. Poznal som každého znich, všetkých, ale keď tak ležali všetci zabití amŕtvi, začal som utekať. A tu som.
– Kam máš namierené? – spýtal sa Jozef teplejšie, než mal v úmysle.
– Nikam vcelku.
Jozef rozhodol, že Tomáš odvedie muža na štáb. Na štábe je dosť hláv, nech tie rozhodnú, čo má byť ďalej. Tam bude azda aj nemluvňaťu najlepšie.
– Sú tam aj ženy vnašej jednotke, – povzbudzoval muža Jozef, keď sa ten vTomášových šľapajach začal od neho vzďaľovať.
Jedna znich naozaj bez dlhých rečí vzala decko Feldmannovi zrúk, len čo stihol dôjsť kjednotke, nastrihala hodvábu zpadáka aovinula ho doň. Veliteľ brigády sa spokojne usmieval, keď hlásil do štábu vKyjeve, že od svitania majú vradoch bojujúcich aj päťmesačné nemluvňa.
Spravodajský kapitán začal práve vyslúchať Feldmanna, keď poplach nečakane postavil celý oddiel na nohy asám štáb, prekvapený mínometnou paľbou, pohol sa pod vedením veliteľa vdlhom zástupe hore príkrym kopcom do mládnika.
Ani nebolo kedy zahasiť tlejúce ohníky vmalých vatrách, také presné boli zásahy nepriateľských granátov.
Keď zástup štábnej jednotky vyčerpaný dosiahol hrebeň hory, padla veľmi blízko mína avybuchla, pridusená hlbokým snehom.
Strach prichádza vždy mocnejšie od chrbta ajednotka otrhaných, hladom ohlušených aranených pozbierala ako na povel posledné sily, aby vykročila rýchlejšie ešte jeden jediný, možno už posledný raz. Ale čelo neočakávane zastalo.
Na úzkom hrebeni nebolo ľahko obísť zástup, ako sa oto podajedni pokúsili vydesení množiacimi sa výbuchmi. Potom od muža kmužovi šiel veliteľov povel stáť nehlučne anehýbať sa. V tichu bolo počuť zdola doliehať nemeckú reč. Ten náš milovaný veliteľ nás teraz nechá všetkých pokapať, klial Tomáš vduchu. Čert mohol radšej dávno vziať to nemluvňa aaj Jozefa, ktorý ho sem poslal.
Zajtra-pozajtra bude možno po vojne ateraz tu má človek na tom holom hrebeni striasť krpcami pre nič za nič pre poondiate nemluvňa.
Feldmann sa obzrel, ani čo by presne uhádol, na čo Tomáš myslí apri každom novom výbuchu privinul dieťa mocnejšie ksebe. Vpredu kohosi zasiahlo, našťastie naplno, takže nemal ani kedy zavzlykať.
A zástup stál primrznutý ačelo sa nehýbalo.
Až oveľa neskoršie, keď sa paľba začala cieľavedome prenášať čoraz viac dopredu, vykľul sa zmysel veliteľovho manévru. Načo by sa nepriateľ púšťal do lesa, kde za každým pňom môže sedieť partizán, keď možno ľahko vyrátať, kde sa na hrebeni vdanej chvíli nachádza pochodujúca jednotka. Lenže jednotka nepochodovala. Stála vstrašidelnej blízkosti nepriateľských mínometov apočúvala tĺcť svoje srdcia.
Zrazu sa bez viditeľnej príčiny rozplakalo nemluvňa. Granát by nebol mohol vyvolať vzástupe väčšie zdesenie. Feldmann ho tisol ksebe, hojdal autišoval. Kľakol si nadeň, keď pišťalo čoraz žalostnejšie aprikryl ho svojím telom.
– Povedz, ty, – priblížil sa knemu Tomáš, – je to naozaj tvoje, alebo si sa ho iba ujal, aby nezahynulo?
– Moje je, – šepkal Feldmann.
– Tak vidíš, – zahundral Tomáš, ako keby ho obviňoval. – Hádam ho odovzdaj, nech putuje zruky do ruky až na čelo zástupu. Takto ho musia tí dolu počuť aj keby boli hluchí.
Keď nemluvňa doputovalo na čelo zástupu, pustilo sa do vresku, ako keby cítilo otcovu neprítomnosť.
Nastala prestávka vpaľbe.
Spravodajský kapitán doniesol dieťa nazad abez slova ho odovzdal Feldmannovi.
– Ďakujem vám, – zakoktal Feldmann akeď sa kapitán nepohol, odvrátil od neho chytro pohľad avenoval sa nemluvňaťu, ktoré sa nechcelo upokojiť.
– Rob sním čosi, pre boha živého, – prosil Tomáš, – lebo ak ho necháš jačať ešte chvíľu, všetkých nás tu skosia.
Štipľavá hmla sa usadila vo Feldmannových očiach. Vždy sa dá nájsť východisko, len treba mať silu pochytiť čísi povzbudzujúci pohľad, čiesi rameno, čísi hlas.
Kapitán stál nehybne, ako keby mu Feldmann bol ostal dlžen odpoveď. Z času na čas pozrel dolu do doliny.
Feldmann držal nemluvňa pevne voboch rukách, potom mu povytiahol prikrývku zpadáka až ktvári azakryl mu ju obozretne. Plač preľaknutého decka rozkrajoval ľadový vzduch, nesúci ho do diaľky.
Tí vpredu aj tí vzadu teraz vúzkosti aprosebne upierali pohľady na Feldmanna. Zrazu vedel, čo si želajú. Obrátil sa neisto ku kapitánovi, avšak aj jeho oči zrkadlili to isté želanie. Neukazoval to na sebe inak, stál anačúval, ako keby vcelom svojom živote nebol počul plakať nemluvňa.
– Kapitán, – chvel sa Feldmannov hlas, – čo treba robiť?
– Ty si otec, nie ja.
– To je strašné.
– Čo je strašné? – povedal celkom pokojne kapitán.
– Ja neviem, čo robiť, – bol by sa Feldmann najradšej rozplakal. – Keby tu bola jeho matka, pri matke nikdy nezavzlykal. Veď ja ani dobre neviem, prečo plače.
– Nik znás nevie, prečo plače, – povedal polohlasne kapitán azapočúval sa do doliny.
Úryvky nepriateľských povelov doliehali odkiaľsi zdola.
– Keby som len vedel, čo robiť, – zúfal Feldmann.
– Čo by si čo chcel robiť, rob to ihneď, – odvetil kapitán prosebne.
– Áno, – povedal Feldmann. – Ihneď.
Oči celej jednotky cítil na seba upreté. Nekrvavo ho prebodávali od chrbta cez pľúca aod boku cez ľadviny. Sklonil sa azabaľoval malú tváričku vždy viac aviac. Je to hodváb zpadáka aazda to tak nebolí, myslel si apoložil dlaň na ústa nemluvniatku, ktoré sa zrazu začalo brániť abojovať osvoj život. Trepalo sa, trhalo tielkom, hádzalo rukami avymykávalo hlavu.
Feldmann čakal, že teraz všetci priskočia knemu avytrhnú mu to bezbranné stvorenie zveľkých žilnatých rúk anedajú mu to urobiť práve teraz, možno iba niekoľko dní pred koncom vojny. Avšak nik sa nehýbal akapitán od protišpionáže stál ako predtým zamyslený aazda aj smutný.
Feldmann teda pritisol dlaň ešte raz anepopustil. Nemluvňa sa prestalo brániť otcovi.
– Bože môj, – začul Feldmann Tomášov hlas, – myslel som, že sa to už nikdy neskončí.
Paľba sa nevrátila, jednotka vydržala a vštábe na čele zástupu vládlo upokojenie nad podareným manévrom.
Potom, keď nebezpečenstvo celkom pominulo, pochoval Feldmann svoje decko vsnehu, pretože kzemi sa nebolo možno dokopať.
Všetci stáli vpozore ahľadeli na tohto cudzieho muža, ako sypal holými rukami sneh na malú kôpku ajeho meno sa ozvalo zrozkazu, ktorý čítal jeden poddôstojník. Feldmann vyrozumel, že jeho dieťa zachránilo jednotku pred strašnými stratami amožno pred zničením.
Nedbajúc na nedostatok munície, vypálili potom salvu zpušiek apohli sa vzástupe na ďalší pochod.
Feldmann šiel pred Tomášom. Niekoľko ráz sa obzrel, aby si zapamätal to miesto, kde vykopal hrob. Vrýval si ho do pamäti, päsťami si ho chcel vtisnúť do očí, hoci vedel, že to miesto už nikdy viac nenájde.
