ղľáԾ
Kjersti A. Skomsvold: հťٰ
Preklad: Miroslav Zumrík
Bratislava: Premedia, 2020
Nórska spisovateľka Kjersti A. Skomsvold možno nepatrí knajzvučnejším menám severskej literatúry, rozhodne však stojí za čitateľovu pozornosť. Melanchólia, ponurosť, snovosť, ale tiež určitá surovosť, sakou autorka pristupuje kvypovedaniu vnútorných právd, jednoznačne korešpondujú scharakteristickými prvkami škandinávskej prózy. Vprípade Kjersti Skomsvoldovej tieto umelecké elementy dopĺňa aj autorkin osobitý výraz – humor, úprimnosť aschopnosť prepojiť sa sčitateľom.
Všetky spomenuté danosti Kjersti preukázala ešte vdebutovom románe snázvom Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia, ktorý vyšiel vroku 2009 adočkal sa viacerých prekladov aliterárnych ocenení. Nasledovali viaceré kritikmi ospevované tituly, pričom jedným znich je aj román հťٰ, ktorý nedávno vyšiel vslovenskom preklade – komorný príbeh ožene, ktorá stratila lásku ateraz ju hľadá...
հťٰ je útla kniha. Jej sila nespočíva vpríbehu, ale vcelkovom pocite – v atmosfére smútku, nádeje, smrti anachádzania. Hlavnou postavou je tridsaťtriročná žena. Jej súčasný duševný stav definujú štyri veci – smrť jej partnera Ferdinanda, láska kistému Samuelovi, čakanie na transplantáciu pľúc – pretože jej vlastné pľúca pomaly vypovedajú funkciu, atúžba po dieťati. Tieto štyri oblaky striedavo zatemňujú oblohu nad hlavnou hrdinkou anedovoľujú jej dovidieť za obzor ani slobodne žiť. Nijaká zoblastí totiž nie je vyriešená adostatočne pochopená auchopená. Mladá učiteľka matematiky sa preto upína na svojich žiakov asnaží sa zas aznova zorientovať vlabyrinte vnútorných myšlienok aciest, na ktoré ju zvádzajú.
Ferdinand je mŕtvy, ale jeho existencia ešte neopustila pole hrdinkinej mysle. Vedie sním dennodenné rozhovory, žaluje sa mu, premýšľa sním aj nad ním, až sa miestami zdá, že sú jedna atá istá osoba. Kniha tieto vnútorné monológy – dialógy sprostredkúva vierohodne aautenticky, až má čitateľ pocit, že vlastne nie sú ani príliš patologické. Ony však vskutočnosti patologické tak trocha sú, čo sa prejavuje na istej neschopnosti hrdinky vziať život ajeho smerovanie do vlastných rúk.
Samuel, ktorý je živý azdravý – akurát až príliš prepadol láske ku kriketu, reprezentuje nový vietor. Akoby bol brehom, na ktorý sa možno dostať po namáhavej plavbe cez bahná zármutku. Hlavná postava sa sem-tam knovému územiu priblíži, no vzápätí ju od neho odtiahne silný „Ferdinandov prúd“. Človek by si pomyslel, že taký mohutný živel musí byť nevyhnutne desivý, hlavná hrdinka sa sním však evidentne stotožnila. Dokonca sa zdá, že jeho neutíšiteľnosť prijala avlastne proti nemu už ani nebojuje. Túžba po dieťati sa vtakto nastavených kartách javí ako prirodzené východisko – snaha ozaplnenie prázdnoty, ktorá bujnie apožiera všetko naokolo.
Ani sama bezmenná hrdinka sa takémuto vysvetleniu nebráni: „Chcem, aby mi niekto pomohol dieťa nájsť, adúfam, že dieťa bude, tak ako ja, zakaždým na nesprávnom mieste vnesprávnom čase. Viem, že nech by mi na dieťati akokoľvek záležalo, nepomôže to, celé je to iba pokus vyplniť si život ešte väčšou obavou než strachom zvlastnej smrti, obavou, že stvorenie, ktoré mnou je azároveň nikdy nebude, umrie.“
Vprípade knihy հťٰ nie je na mieste napísať, že nakoniec to všetko dobre dopadne. Próza Kjersi A. Skomsvoldovej nemá ambíciu obsiahnuť „úvod, jadro, záver“. Unáša ju rytmus hrdinkinho vnútorného sveta, voľný prúd jej vedomia adokonca isnov askrytých pohnútok. Prerozprávanie vprvej osobe dodáva textu hlbší rozmer amiestami až magnetickú autenticitu. Je to román ovyrovnávaní sa so smrťou, oexistenciálnej kríze, osile tikotu biologických hodín (nech to vyznie akokoľvek gýčovo), ohľadaní lásky aj ozúfalom smútku. Symbolickým katarzným momentom sa stáva samotná transplantácia, ktorá azda hrdinke prinesie možnosť konečne sa znova nadýchnuť.
