ղľáԾ
Svetozár Olovrant: Juraj Jánošík aparný chrám
Bratislava: Marenčin PT, 2020
Črevom druhého steampunkového fantasy príbehu oJánošíkovi zčisto záhadného pera prechádza dobrodružné hľadanie aktérov medzinárodného sprisahania proti Márii Terézii. Aopäť veľmi hladko, ako sme to zažili už vprvom diele tejto (DÚFAJME, aspoň štvordielnej) série – Juraj Jánošík proti Dračiemu rádu. Dej si tu ozaj plynie hladunko, nezadŕha ho kvantum alchýmie amechanizmov, práve naopak, vyparuje sa vperfektne znesiteľných dávkach informácií azvratov.
Svetozár Olovrant (pseudonym, ktorý máme chuť rozhryznúť) pracuje s úchvatnými vedomosťami. Vlna vynálezcov za vlnou vynálezov sa valí – doslova. Vynálezy, ktoré skutočne dýchali v18. storočí, sa tu objavujú vo svojej najdivokejšej verzii. Sú úžasné azároveň úžasne nápadito zne/využité. Autorova fantázia vyplavuje tony brilantne pokrútených charakterov, boschovských vizuálností či geografických pikošiek. Alternatívne slovenské dejiny vrukách Svetozára Olovranta chutia, bavia, prekvapujú. Jánošík, nadprirodzene obdarený jedinec, je najbližším priateľom Juraja Turza, palatínovho syna, aspolu sgrófkou Kounicovou amajstrom trikov Moliwdom pátrajú po vražednej zbrani – umelom šachovom Turkovi, zostrojenom Johannom Wolfgangom von Kempelenom (čo je číro-číra historická pravda) apo autorovi jeho preprogramovania zhráča šachu na vraha (čo už je číro-číra „vytuningovaná“ autorská jazda). Národnostná zmeska Slováka, Maďara, Češky a Poliaka prikladá do kotla autenticity dobového Uhorska, ale aj dnešnej perspektívy na spoločnú minulosť týchto štátov. „Každý pochádzal ziného národa (...),takže sa spolu, prirodzene, bavili po francúzsky.“ (s. 20)
Autorove alchymistické vedomosti preliate do detektívneho fantasy románu vybuchujú vždy na správnom mieste. Akcia, napätie, pointa, akcia, nová pointa. Olovrant mieša množstvo informácií spríťažlivým dejom anaozaj nápaditými rozuzleniami. Nechýba tu nič, čo vžánrovke typu filmového Van Helsinga (kladný silák proti monštrám, vtomto prípade mechanickým, za ktorými stoja nekalé mozgové závity) nesmie chýbať. Prehnaná fyzická sila hlavného hrdinu (u nás korenisto vychádzajúca znárodnej rozprávkovej identity ajánošíkovského obrazu), sexi ženské bojovníčky, vizuálne zaujímavé prostredia ascény (obradnosť vparnom chráme), bizarné situácie (naši štyria hrdinovia na fakulte de mendicité – vyučovanie siedmich klasických vagantských umení). Avšetko aj tak dostatočne inovatívne! Avšetko aj vatraktívne originálnom jazyku! „Už to nebola stará dobrá Európa chleba adreva, ale Vapeurópa – Európa opojená parou, Európa vyparujúca sa asparená. Síce nepokorená Turkami, zato však dobytá aznásilnená hordami priemyselného džihádu.“ (s. 46)
Portréty Jánošíka, resp. dobráckeho zbojníka, sa nás dotýkajú od kolísky. Niektoré krvavo asurovo, iné shumorom apodaktoré sveľmi špecifickým nadhľadom. Aj keď z knihy Juraj Jánošík aparný chrám na nás vyskakuje zase nová verzia populárneho hrdinu ana jeho hyperbolizovanú heroickosť, proti ktorej postavili už Lasica aSatinský svojho dengľavého Pacha, sme zvyknutí – tu sa dejú také monumentálne dejové saltá, že chceme takéhoto Jánošíka viac! Málokedy príde na pulty knižníc podobná divoká jazda či krásne vystavané napätie a pointa – „zaparená“ až do konca. Jednoducho, krochkanie blahom.
Svetozár, fakt sa neodtajíš? Ani za chutný olovrant?
