ղľáԾ
Dana Podracká: Hlbiny slovenskej identity
Bratislava: Marenčin PT, 2020
Vosobe Dany Podrackej sa koherentne snúbi tvorkyňa rozprávkových príbehov pre deti, poetka avneposlednom rade esejistka.
Psychologicko-filozofický ponor, neopomínajúci metafyzické aspekty života, sa tentoraz dotýka nepoznaných (či málo poznaných) zákutí slovenskej identity.
Hlbinné otázniky
Apráve otázku sebaidentifikácie možno považovať za jednu zkľúčových vPodrackej tvorbe. Vosvojej najnovšej knihe esejí Hlbiny slovenskej identity mení však jej kulisy, kuchopeniu témy, kukotveniu vlastných myšlienok ainterpretácií si „pomáha“ odkazmi na rozprávky, Bibliu či mytológiu. Anapriek prvotnému pocitu pomerne „tvrdého orieška“ sa kniha vprocese čítania plynule rozvinie do pestrej azmysluplnej skladačky, do ktorej svojím dielikom zapadne azda každý jej čitateľ.
Ako sa prenášajú mentálne obrazy zgenerácie na generáciu, uchovávajú sa vedomé či nevedomé informácie vjednotlivcovi aj komunite? Akú rolu zohráva identita vľudských dejinách? Čo definuje tú našu, slovenskú – včom sa uchovala pre nás anašich potomkov, aké veľké sú jej zranenia?
To sú Podrackej hlboké otázky tvoriace kostru jej zamyslení nad hlbinnými témami, zrkadliacimi sa iv príkladoch hĺbavých spisovateľských ikon našej národnej literatúry (Tatarka, Hviezdoslav, Dobšinský). Opodstatnenosť adôležitosť zmienených otáznikov treba vyzdvihnúť aj (a možno práve najmä!) vsúčasnej pohnutej dobe: „Ak vnej (v prítomnosti – pozn. M. P.) prevažuje duch spriaznenosti, empatie avzájomného porozumenia, identita ako transcendentálna hodnota sa upevňuje, má potencialitu rozvíjať sa do vyšších dimenzií, do obsiahlejších štruktúr. Ak vnej však prevláda duch upodozrievania, nezdravej kritickosti anegatívneho vnímania spoločnosti, spoločenstvo sa dvojí, triešti sa jedno anegativita dosahuje taký stupeň, že už nie je konzumovateľná.“ (s. 166)
Duchovné dedičstvo
Spoločnosť sa identifikuje cez skúsenostnú množinu, do nej patria tradície, zvyky, rituály, duchovné vzostupy aj zranenia a vneposlednom rade jazyk. Ten vnašom prípade úzko súvisí svierou – základ slovenskej identity podľa Podrackej slov položili Konštantín aMetod svojím príchodom na Veľkú Moravu, keď sa viera ajazyk stali neoddeliteľnými.
Prebúdzajúca sa identita však „doplatila“ na zranenie spôsobené núteným odchodom solúnskych bratov aopakovane doplácala aj omnoho storočí neskôr, ato práve skrz jazyk znehodnocovaný ponemčovaním, maďarizáciou, degradovaný ideologickou propagandou. Každá zgenerácií sa musí vyrovnávať so zraňujúcoutrýznivou skúsenosťou – udalosťou, ktorá je „nástrojom verejných isúkromných zranení, miestom spojenia životov jedincov sdejinami“ (takýmto zranením bol napr. pre Dominika Tatarku rok 1968, zktorého sa opár rokov nato spovedá Sám proti noci).
Rovnako intenzívne zarezonuje pasáž knihy nazvaná Evanjelium podľa Hviezdoslava, vktorej Podracká interpretuje Básne biblické (Kain, 1892; Agar, 1882; Sen Šalamúnov, 1900; Ráchel, 1891; Vianoce, 1897), Hviezdoslavom do starogréckej drámy prepísaný biblický príbeh bratovraždy – prijatia nezákonného syna – rozpojenia eroticko-mystického páru – vraždy neviniatok – príchodu Božieho dieťaťa.
V hlbinách Hviezdoslavovej identity autorka odhaľuje ranu spôsobenú vymieraním duchovného života: „Básnik, obklopený spletitými kruhmi duchovného meštiactva ľudí, neschopných vidieť hĺbku kvôli priemernosti vlastných životov, zraňovaný tým, že sa kladie čoraz väčší dôraz na narastanie hmotného blahobytu, zatiaľ čo sa zabezpečovaním dostatku pohodlia pozemského života stráca príťažlivosť nadpozemského, neprestával sbásnením.“ (s. 134) Naopak, prostredníctvom svojich slov lieči, nimi sa čoraz hlbšie zakoreňuje do našej slovenskej, národnej identity.
Rozprávky, symboly a súčasnosť
Prostriedkom rozpoznávania seba, sveta či druhých sú vautorkinom ponímaní archetypy. Ich takmer bezodným zdrojom sú pre Podrackú prostonárodné rozprávky, na ktorých celý život pracoval Pavol Dobšinský. Archetypy Dobšinského rozprávkových postáv tvoria hlbinu nášho sveta, sú sondou do kolektívnej duše: „Rozprávková postava, záporná či kladná, je psychický segment opakujúcich sa životných situácií, úskalí, úloh azážitkov človeka, ktoré vytvorili typ (archetyp) vzorca prežitia.“ (s. 70) Po ňom ako po pomôcke siahame v (zdanlivo) bezvýchodiskových situáciách vlastného bytia, pri pocitoch neistoty, nevedomosti, ohrozenia. Aj vďaka Zlatej priadke či najdúchovi Plavčíkovi nachádzame liek na vlastné zranenia, vyrovnávame sa spolaritou sveta, ktorým sme obklopení.
Podracká tiež číta znaky na krasliciach zPolichna, odhaľuje ich kozmológiu ainterpretuje jednotlivé symboly reprezentujúce kozmický, duchovný iľudský svet – pritom neopomína práve archetypy, tradície či vieru našich predkov. Naproti tomu poodkrýva aj fenomén súčasnosti, akým je virtuálny priestor spolu sjeho maskami, ktoré „poskytujú ochranu pred zraneniami vonkajšieho sveta, umožňujú však zároveň zraňovať tých druhých bez konfrontácie tvárou vtvár“.
Napriek anonymite aničím neobmedzovanej slobode snasadenou virtuálnou maskou je podľa autorky už len krok kpovrchnosti, konzumu, komerčnosti kultúry. Pôsobí na naše vnútro abráni vprirodzenom azdravom hľadaní identity (individuálnej či tej kolektívnej), ktorá je jednou zo základných hodnôt spoločenského významu: „Bez identity niet legitimity jednotlivca ani spoločenstva, niet legitimity národa, kultúry aštátu.“ (s. 145)
Mária Pavligová (1986)
Novinárka aredaktorka. Vyštudovala slovakistiku na FiF UK vBratislave, ďalej sa štúdiu modernej slovenskej poézie venovala vrámci doktorského štúdia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity vPrahe. Okrem poézie sa cíti doma tiež vrozprávkových knižkách. Žije vo Vysokých Tatrách, kde aj vedieperiodikum Tatranský dvojtýždenník.
