ղľáԾ
7
Ráno Aničku zobudil budík. Za oknom riedka tma. Prvá myšlienka jej hlavou preletela ako projektil hneď, ako otvorila oči ahrudník jej stiahla úzkosť. Dnes je školská besiedka. Predstavenie, šaty, večer, už dnes večer, tato. Pomrvila sa auvedomila si, že má pod perinou holé nohy, ateda namiesto pyžama stále oblečený divadelný kostým. Vyšla po schodoch anazrela do tatovej izby. Tato spal, oblečený, zafúľaný. Vrátila sa do kuchyne, vzala kľúčik, vybehla opäť po schodoch, zatiahla závesy, zavrela dvere, zamkla. Postála pred dverami, pozrela cez kľúčovú dierku dnu azase zbehla dolu, do kúpeľne. Za dverami kúpeľne stál kôš na bielizeň, vedľa koša pračka, za pračkou záchod, medzi pračkou azáchodom boli natlačené káble a vodovodnéhadice. Bubon pračky bol plný špinavého oblečenia, oblečenie bolo aj na pračke apod ňou, niečo mokré ležalo vumývadle naproti. Anička všetku bielizeň pozbierala anatlačila do bubna, práčku zavrela. Pred dverami, ktoré viedli zkotolne do záhrady si našuchla tatove, pri členkoch zrezané gumáky aodšuchtala sa do záhrady, kde na špagáte medzi hruškami viselo niekoľko čistých kusov tatovho oblečenia. Cestou rozkopla dva čerstvé krtince. Organzová sukňa sa vlnila vrannom vetre. Pod hruškou ležali napadané tvrdé červenkasté listy a medzi dvoma konármi zostal zakliesnený mäkký žltý plod. Jedny nohavice zvesila, rovnako košeľu asveter, otriasla znich smietky avzala ich do kotolne. Vkotolni pred kotlom stála stolička, na ňu prevesila vlhké veci, aby preschli. Potom šla do kuchyne, vybrala zchladničky jogurt, pustila vodu apočkala, kým potrubím pritečie teplá. Chvíľu jogurt podržala pod horúcim prúdom.
Potom jej začalo byť zima, tak si šaty vyzliekla a opatrne ich vložila do vrecka. Obliekla si menčestráky, sveter aj bundu, umyla si zuby, skontrolovala a zatiahla vodovodné kohútiky, aby nekvapkali, vzala školskú tašku, do tašky nožnice, nite aihly vplechovici od čaju, pozrela oknom na cestu – za záclonou deti vskupinkách pochodovali proti vetru do školy - stiahla si kapucňu do čela, vyšla azamkla vchodové dvere. Chvíľu počkala pod strieškou, či nezbadá niekoho ztriedy, potom prebehla cez parkovisko avnorila sa medzi deti šuštiace vnepremokavých bundách.
Deti sa dolu kopcom valili ako kŕdeľ škorcov, preskupovali sa, delili na skupinky, občas niekto zaostal askrčený si zaväzoval šnúrky, občas vyletelo vrecko spapučami adopadlo na cestu, do kaluže alebo niekomu na hlavu. Kráčali vpredklone, popruhy školských tašiek aruksakov uvoľnené, atak ich ťažké tašky ťahali kzemi.
Anička sa niesla skŕdľom, no čo sa okolo nej deje, veľmi nevnímala, len kráčala askackala podľa toho, ako drobčili ostatné deti. Cestou sa pridávali ku skupinke ďalšie aďalšie, cestičky sa zliali do jednej rieky. Vpolovici svojej zvyčajnej trasy sa však Anička zrazu zastavila azostala stáť, ruky hlboko vo vreckách bundy, vlasy prilepené na čele. Mala by sa vrátiť anachystať otcovi ešte nejaké jedlo, napadlo ju. Môže mu pri jedle nechať lístok, aby sa nenahneval, keď sa zobudí anájde dvere zamknuté. Pozrela na deti bežiace dolu kopcom - len Barbora sa obzrela, vbehu zakričala - No čo stojíš? - Nezastavila sa, bežala ďalej aopäť skokov si na Aničku už nespomenula, bolo treba prejsť po drevených fošniach, ktoré cez rozkopaný chodník nakládli cestári. Kto spadol, spadol do rozmočeného blata. Tri deti sa sklátili, blato vystreklo, ostatné srehotom bežali ďalej. Anička počula vzďaľujúci sa krik ačakala, či sa ešte niekto obzrie, no deti sa jedno po druhom stratili za tehlovým múrom.
Zkončeka nosa jej kvapla kvapka. Utrela ju prstom, smrkla. Ponad tehlový múr sa knej sklonili konáre mohutného dubu aAničke sa prikrčila, zdalo sa jej, že sú konáre akosi nižšie ako zvyčajne, kôra rozvŕtaná larvami nasiakla vodou, žalude sa naliali a oťaželi. Keď zafúkalo, listy sa zablyšťali aniekoľko veľkých kvapiek znich spŕchlo na chodník. Začula, ako za ňou niekto beží, ešte dvaja chlapci, čo boli fajčiť za trafostanicou alebo len neskoro vstali alebo sa im lenzažiadalo bežať. Ona už takéto náhle záchvevy radosti apotrebu zbaviť sa prebytkov energie nepociťovala avšetky deti, ktoré si nevedeli ustrážiť vlastnú motoriku, jej pripadali krpaté aopovrhnutiahodné. Jeden taký do nej vrazil taškou, no ani sa nezastavil, letel ďalej kľučkujúc pomedzi kaluže. Na rohu tehlového múr chlapcovi nevyšiel krok aspadol aj on. Tak ti treba, povedala si, otočila sa aodkráčala opačným smerom. Obišla osamelo stojacu ženu, no videla len jej topánky, kráčala pomaly očami skackajúc po štrku rozsypanom na chodníku.
8
Pred dverami nájdem umelohmotný kýblik zfasádnej farby av ňom akési korienky. Vpapierovom zámotku zo desať cibuliek. Ponáhľame sa do školy atak kýblik šupnem za dvere, cez víkned to všetko spolu posadíme. Pri sadení cibuliek sa môžeme porozprávať osmrti a znovuzrodení, bude to aj snázornou ukážkou.
Jakuba kus cesty odprevadím. Keď stretneme prvé deti, ktorých cesta sa križuje snašou, dám mu na plecia tašku aako každé ráno, aj teraz poviem, že ju má akúsi ťažkú, že čo vnej nosí, chúďa dieťa, krivý chrbát, vyskočená platnička. On ma už aj tak nevníma, je jedno, čo mi zúst vypadne, Jakub už vduchu preskakuje skamarátmi kaluže, už sa odo mňa odlupuje ako šupka aja preto zvnútra vysychám. Poskočí, aby mu taška lepšie dosadla medzi lopatky. - Stihneš? - Spýta sa. - Stihnem čo? - Prísť do práce alebo poňho? - Pravdaže. Uvidíme sa poobede, neboj, - poviem mu adám mu pusu na ucho. - Nezabudni. Opiatej vtelocvični. - Nezabudnem, - vravím trochu urazene, nikdy nezabudnem, on je ten, kto zabúda. Napravím mu ešte čiapku, šatku anechám ho ísť. Dva razy sa otočí azamáva mi. Potom sa spolu stromi deťmi od skupiny odpojí a rozbehne auž preskakuje tie svoje kaluže, uteká dolu kopcom popri múre letného kina, taška sa mu na chrbte natriasa, voda fŕka spod čižmičiek. Ostatné deti sa šuchtajú ďalej pomalým krokom, len jedno dievča sa rozhodne vrátiť späť. Jakub sa už neobzrie, a ja ho sledujem, kým jeho postavu ešte rozoznám medzi ostatnými deťmi arodičmi na parkovisku pred školou. Zafúka, zo stromu, ktorý sa nakláňa ponad múr, spŕchne niekoľko listov aveľkých kvapiek aja mám chvíľu pocit, akoby sa zrýchlil čas.
Vtej banálnej, každé ráno sa opakujúcej chvíli stojím vsamom strede času, ktorý sa krúti okolo svojej osi ako detský vĺčik apráve ja jediná som jeho osou, stojacou srukami vo vreckách kabáta na kraji mokrého chodníka. Vĺčik hvízda, okolo mňa krúži lístie aobaly od čokoládok zdesiatových balíčkov, ktoré deti zjedli skôr, ako dorazili do školy. Som olúpaná, obnažená ako dužina plodu, každý list, ktorý sa omňa obtrie mi spôsobí trhlinu, každý kamienok vystrelený spod kolies okoloidúcich áut zostane zavŕtaný hlboko vmäse. Smútok amelanchólia kvapkajú ztrhlín von, no nenasleduje úľava, len ďalšia zmäť protichodných pocitov, náhly stud ahnev. Prekrížim ruky apošúcham si ramená, rany sa zalejú rýchloschnúcou miazgou, aby som nevykrvácala aja sa pohnem. Hore kopcom sa približuje dievča, čo sa rozhodlo vrátiť domov, dvaja chlapci staškami prehodenými cez plece zas trielia dolu kopcom.
Bežím na stanicu, ledva stihnem kúpiť lístok. Vlak je špinavý aprekúrený, no je mi to celkom jedno, už sa nesťažujem, len konštatujem. Prechádzam uličkou, sledujem tváre apostavy ľudí a hľadám kupé, v ktorom je viac voľných miest ako tých obsadených, no také sa vtomto vlaku nenachádza. Odhadujem, kto zpasažierov by mohol byť mojím potenciálnym klientom, teda kto je podľa výšky mesačného príjmu sociálny prípad alebo občan vhmotnej núdzi akto skôr či neskôr navštívi kanceláriu bezplatnej právnej pomoci, on sám alebo príbuzní po jeho smrti. Tak ako vždy, aj dnes dúfam, že ma žiaden z bývalých klientov nespozná a nebude mi vpriechode medzi dvoma vŕzgajúcimi vagónmi vykladať, akým smerom sa uberá jeho život, nebude nadávať ani na mňa, ani na štát, ani na cigáňov, kapitalistov, či krízu anebude prosiť opomoc. Dúfam, že dnes nestretnem nikoho známeho. Dúfam, že sa vagón neodpojí alebo sa za jazdy nerozletia prastaré dvere rozheganej súpravy amňa neodhodí víchor medzi haldy stavebného odpadu pod železničným násypom. Každá cesta ranným vlakom je plná nástrah anebezpečenstiev, cítiť, ako sa ľudia chúlia do seba, vnárajú do svojich mobilov, ako sa obávajú kontaktu, otázky, mimovoľného dotyku cudzej nohy.
Nájdem kupé sjediným voľným miestom, no je to prémiové miesto pri okne, vedľa chlapca smodrým čírom. Kožený vybíjaný krivák pôsobí nedobytne, no chlapec na mňa pozrie povzbudivo. Predsa zaváham – prečo je prázdne práve to exkluzívne miesto? Preletím tváre. Pri dverách sedí staršia pani, oproti otrávená mladá žena, otrávený muž, zrejme otec, adievčatko zktorého priam srší radosť zcestovania medzimestskou hromadnou dopravou. Žiadni adepti z úseku sociálnej pomoci. Všetci okrem dievčatka mlčia, všetci vyzerajú dokonale nezúčastnene, akoby tam ani neboli, akoby sa ich táto útrpná cesta netýkala, všetci vrátane mňa sa snažia zrásť spreglejkovým obložením vozňa druhej triedy. Staršia pani je trochu vydesená, zjavne necestuje často. Mladý otec civie do stropu, mladá matka sa zaoberá nitkou trčiacou zjej fairtrade-bio-eko šiat neurčitej farby aobludného strihu, pozošívaných zfarebných kúskov, pod šatami úspešne skrýva svoj éterický pôvab, zktorého by iná žena vyžmýkala vizuálne pomerne atraktívny kapitál. Chlapec sčírom napriek svojmu punkovému oblečeniu dráždivo vonia, akeď žuje žuvačku, sánka sa mu pekne vykrojí a zchlapca je hneď muž, na ktorého sa dobre aspoň pozerá. O dva tri roky ho uzemní stabilná práca, hypotéka zneho zoškrabe všetky tie zbytočné krikľavé naplaveniny abude po punku.
Opriem si čelo osklo. Vlak sa pohne. Za oknom sivá krajina. Vpravidelných intervaloch rozmazaný obraz pretínajú stĺpy lemujúce trať. Novembrové polia nasiaknuté vodou, vmlákach sa mihajú koruny stromov, čierne čiary, konáre, kamene, stopy vblate, popri trati chvíľu mastí pes, brechá na rachotiacu súpravu. Spadnuté lístie odkrýva čierne skládky, vrecia so stavebným odpadom, chladničky, práčky, matrace, celé kusy domácností vydedené vstruhách akanáloch medzi násypom acestou, ktorá niekoľko kilometrov beží paralelne so železničnou traťou. Rozprší sa, krížom cez okno, takmer súbežne sobzorom šľahajú kvapky vody aštiepia už aj tak dosť skreslený obraz na malé ostré úlomky. Dievčatko sa začne mrviť, otec svoj zrak bezpečne zasekne do medzery medzi hlavami spolutrpiacich, mamička trpezlivo vyťahuje po milimetroch nitku zo svojich šiat anamotáva ju na ukazovák. Šaty sa párajú, rozpadávajú na malé farebné dieliky, žene vypadne prsník. Mohol by, bolo by veselšie. Chlapec sčírom sústredene hladká telefón. Jeho nezúčastnenosť nie je kŕčovitá anihraná, jeho vnímanie je vtej chvíli kompletne presmerované mimo vlakovú súpravu, stou ho spája jedine služba bezplatného wifi pripojenia.
Dievčatko začne impulzívne kopať nohami a pani sediaca naproti sa nebadane pohne. Všetko vidím čiastočne periférne, čiastočne vodrazoch na mokrom okne, obrázky sa miešajú. Na mužovej hlave sa kníšu parohy zkonárov, žena má na tvári masku zo sčernetých slnečnicových hlavičiek, hnijúcich na poli, ktoré sa rozťahuje okolo trate. Dievčatko kope nohami čoraz razantnejšie, vzduch vuzavretom priestore hustne miesený rytmickými pohybmi svetlomodrých pančušiek. Pani sa celá scvrkne, stiahne svoje nohy pod sedačku a pevnejšie oboma rukami zovrie čiernu kabelu, ktorú má celý čas položenú na kolenách. Odkašle si. Dievča zdvihne oči apremeria si pani pohľadom, ten sa vúrovni kabely zmení zo zvedavého na vyzývavý. Posunie sa dopredu, pančušky sa blysnú vdvoch rýchlych švihoch, pani ťažko vzdychne apozrie na matku. Tej už modrie konček ukazováka stiahnutý niťou aoto, čo sa deje vedľa nej, nemá záujem, vyzerá akoby si priškrtila aj prívod krvi do mozgu. Pani si odkašle ešte raz, dievča sa ostentatívne odvráti azahrá nezáujem, no ochvíľu už nožičky kmitajú zas. - Mohli by ste svojej dcérke povedať, aby ma nekopala? - Spýta sa pani, tón jej hlasu aj vkrátkej vete stihne preskočiť od hnevu kospravedlňujúcemu porozumeniu. Matka prekvapene mykne rukou, nitka sa skrátkym lupnutím pretrhne, jej interné potrubia sa uvoľnia, zlomok sekundy zmätene hľadá vpriestore pevný bod. Nájde ho. Koniec nite sa hompáľa nad jej kolenom ato ju nahnevá, kým vystúpia, ešte mohla vytiahnuť niekoľko centimetrov, ešte mala rezervu. - Viete, my naše dieťa vychovávame tak nejako... slobodnejšie. Rozumiete, nech sama príde na to, čo sa patrí ačo nie. Hádam jej nebudem niečo prikazovať! - Pani sa pozrie na otca dievčaťa. Otec však nie je prítomný a aj keď matka vraví my, on nie je my, on sa stal pre tú chvíľu súčasťou materiálneho vybavenia kupé. Dievčatko sa zachichoce, nožičky sa opäť rozkmitajú, ukončia tento krátky rozhovor. Pani si sadne bokom, kolená pritisne ku dverám, čiernu kabelu postaví pred seba ako štít aschúli sa do svojej bezbrannosti. Skrčená v medzigeneračných úvahách prečká posledných päť minút cesty.
Krajina za oknom sa mení. Pribúdajú budovy, ploty, stĺpy, koľaje sa štiepia arozvetvujú, niektoré podlezú vráta areálu fabriky, niektoré končia zatavené vkuse betónu. Nefunkčné haly svytlčenými oknami, dažďom vymyté nečitateľné nápisy na múroch astrechách. Ošarpané fasády budov prekrývajú veľkoplošné reklamy a ako farebné leukoplasty pre deti nalepené na tele mesta odvádzajú pozornosť od otvorených povrchových zranení. Vlak vchádza do mesta nekonečných nákupov, zábavy, perspektív aprosperity, radosť zvyslobodenia cítiť aj vkupé. Pani sa opatrne postaví, svoj čierny štít položí na sedadlo apustí sa uväzovať zložitý uzol na šatke. Tatko je opäť prítomný, kontroluje telefón. Matka niekde schovala vzácnu nitku, pátram po nej na zemi, na prázdnom sedadle, no nitky niet. Tŕpne mi noha, postavím sa na ňu, opriem o okno azatnem zuby. Vlak stojí, ľudia sa sunú uličkou.
Chlapec sčírom vstane tiež, pretiahne sa a prehodí si cez plece remeň tašky. Pri dverách sa pristaví, obráti tvárou knám, vytiahne zúst žuvačku aprilepí ju dievčatku do vlasov, do rovno zastrihnutej ofinky nad prekvapenými očkami. - Aj my sme mali doma takú slobodnejšiu výchovu, - povie avyjde zkupé. Slnko prerazí klenbu sivých oblakov.
9
Anička cestou domov stretla ešte niekoľko spolužiakov aprvákov, ktorých nasupení rodičia poháňali buchnátmi. Za trafostanicou fajčili dve ôsmačky. Anička kráčala známou cestou aoči odlepila od zeme, len keď prechádzala cez frekventovanú cestu. Kým sa priblížila kdomu, ulica vychladla, všetci niekam zaliezli.
Susedný dom mal udržiavanú oplotenú predzáhradku, vktorej kvitli kvety po celý rok. Vysadené umne astarostlivo, scitom pre farbu listov, kvetov, objem aj čas kvitnutia. Výhonky psieho vína zakrývali ošumelú fasádu atak starý dom susedov pôsobil skôr romanticky ako neudržiavane abol osamelou roztomilou oázou nabetónovej planine okrajovej časti mesta. Keď Anička prichádzala domov, zaostrila na farebný fľak anechala sa ním pritiahnuť ako navijakom, nepozerala napravo ani naľavo. Občas ju lákalo vybočiť zcesty apotúlať sa, no navijak ju vždy bezpečne dotiahol domov.
Pred ich domom bola len hŕba štrku aplechom prikrytá nefunkčná cirkulárka, už zo tri roky čakajúca na to, že sa sňou niečo udeje. Dom bol veľký, dvojposchodový, príliš veľký pre dvoch ľudí. Na prízemí bola kuchyňa, kotolňa, Aničkina izba akúpeľňa, na poschodí otcova izba aďalšie dve malé prázdne dutiny, zktorých šiel strach. Pod strechou bola povala, do ktorej sa dalo vyliezť po prudkých drevených schodoch, ak človek dokázal udvihnúť ťažký drevený poklop aoprieť ho oštít strechy. Na povale hvízdal vietor, vŕzgali trámy krovu acez škáry medzi poklopom apodlahou padali myšacie hovienka. Aby tato ušetril za kúrenie, dve prázdne izby zavrel, on sám si nechal jednu studenú podlhovastú izbu na poschodí aAničke tú, vktorej bolo vzime najteplejšie, lebo susedila skotolňou. Mala vnej veľký stôl, na ňom množstvo papiera, farby, nožnice, lepidlá, ústrižky látok, vškatuliach od topánok kamene, listy, pierka aďalšie prírodniny, zktorých si vytvárala obrázky ahračky. Rada sa preberala ústrižkami avšetkými tými nazbieranými drobnosťami, kládla ich vedľa seba askúšala, ktorá si sktorou rozumie.
Tato občas rozprával opredaji domu, no ona dobre vedela, že sdomom to dopadne rovnako ako scirkulárkou vpredzáhradke. Ak sa sama cirkulárka oseba nepostará (aona sa nepostará), ak ju niekto neukradne, tak tam bude stáť až do konca sveta. Oceľový kotúč sa bude každý deň zubiť na študentov autoškoly astrašiť malé deti, čo sa na parkovisku učia bicyklovať, aju samotnú iritovať rovnako ako všetky ostatné odporné schránky pokazených strojov, ktoré otec získal za výhodných podmienok (bol by som somár, keby som to tam nechal) dovliekol domov anechal vzáhrade. Brúsky, čerpadlá, píly, sústruhy, generátory, chladiče, časti najrôznejších mechanizmov plánoval prepojiť, opraviť, zletovať, vyčistiť, zachrániť avyužiť v domácnosti, no nikdy si nenašiel čas adôvod amožno mu chýbali aj schopnosti. Aešte stavebný materiál, ktorý podonášal zo stavieb aktorý sa môže zísť pri opravách domu. Vzáhrade za domom sa vyzývavo rozvaľovali obdĺžniky vlnitého plechu a baly zrolovaného linolea, úlomky dlaždíc, parkety, tvrdé vrecia cementu, kusy roxoru. Na konci záhrady medzi kríkmi železný šrot žrala hrdza, drolila sa do pôdy, no trvalo by veky, kým by všetok ten sajrajt hrdza zomlela astrávila.
Dom síce stál vširšom centre mesta, no nebol to ani mestský dom aani dedinský, zostal niekde medzi. V noci do záhrady za domom cez susedný pozemok prichádzali zvieratá zvinohradov aosikových hájov, vlete sa na parkovisku pred domom konali improvizované závody vytúnovaných áut, mladíci púšťali hudbu zautorádií, díleri si cez spustené okienka podávali ruky adievčatá sa fotili pred múrom amfiteátra postriekaným farebnými grafitmi.
Tato stále ležal na posteli, ťažký atvrdý ako vrece nevylúpanej kukurice, samý hrbolček, trčiace vlasy. Ruka sa dotýkala podlahy, paplón spadol na zem. Až na padnutý paplón sa nič nezmenilo. Jeleň na obraze strihol ušami apozrel Aničke priamo do očí. Vočiach mal otázku, no Anička neodpovedala, zavrela dvere azbehla dolu do kuchyne.
Na tanier položila tri rožky, tresku vmajonéze, nakrájala zelenú papriku. Do pohára naliala sirup, zriedila ho svodou. Tato mal rád veľa sirupu, naliala teda ešte jednu zvyčajnú dávku navyše. Na stole vedľa soľničky bola porcelánová miska sdrobnosťami, vnej býval kľúč smotúzom prevlečeným cez uško. Vzala kľúč, tanier apohár, pred dverami tatovej izby to všetko opatrne položila na podlahu. Napadlo ju, či sa už skončila prvá hodina, no odkedy sa odpojila od skupiny detí aodkráčala hore kopčekom, ubehlo len necelých dvadsať minút. Myšlienky jej bežali ulicou až ku škole, vbudove sa rozbehli všetkými smermi, roztrúsené blúdili širokými chodbami, šatňami akabinetmi, až sa zase stretli pred dverami telocvične.
Predchádzajúci deň namiesto telocviku prenášali do telocvične kulisy na veľkú besiedku, ktorá začne oštvrtej popoludní. Kartónové škatule, plechovice sfarbou, kusy starého školského nábytku, krepové papiere, polienka, masky, girlandy. Všetko to vyrobili na hodinách výtvarnej ahudobnej výchovy avškolskom klube. Každá trieda prvého stupňa mala na starosti jednu časť programu, spolu asi stovka detí, každá trieda pracovala samostatne. Divadelný krúžok - aAnička ako hlavná protagonistka - mali vcelom tom kolotoči zvláštne postavenie adôležitú úlohu. Prekryť všetky nedostatky, chyby, zaváhania azakopnutia, zabudnuté texty, pokrkvané kostýmy, všetky tie amatérske výkony strémovaných žiačikov bezchybným dvadsaťminútovým predstavením, ktoré nacvičovali oveľa dlhšie než len týždeň pred besiedkou. Anička si veľmi dobre uvedomovala, že nebude zašitá za polystyrénovou maskou snehuliaka medzi ďalšími tridsiatimi snehuliakmi, nebude pri zhasnutom svetle držať sviečku arobiť krovie niekomu talentovanejšiemu. Jej budú robiť krovie ostatní. Vjednej scéne bude dokonca na pódiu celkom sama, bude hovoriť avšetci ostatní budú musieť byť ticho. Aj tato bude ticho. Bude sedieť medzi rodičmi, ktorí vtej tme nenájdu očami svoje deti a ani ich nebudú hľadať, lebo budú spolu statom pozerať na Aničku vorganzových šatách, na jej sólo.
Vo chvíli, keď sa hladina vody vpohári nebezpečne rozhojdala aAničke na predlaktie kvaplo niekoľko kvapiek lepkavej vody, vtej chvíli tato ešte nevedel, že dostala hlavnú úlohu, nepovedala mu to. Niežeby sa pýtal, nepýtal sa na nič, no itak to dokázala mesiac držať vsebe anepochváliť sa. Keď ju tam tak uvidí, odpadne.
Odomkla, otvorila. Opatrne vošla dnu, dlhé kroky merajú izbu, dlhé kroky, aby ich bolo čo najmenej, vruke tanierik sjedlom, pohár, po predlaktí jej steká pramienok. Tanierik položila na stoličku, narovnala papriku. Pohár pod stoličku. Odstúpila apozrela sa na zátišie, ktoré práve vytvorila. Pohár pod stoličkou pôsobil akosi nepatrične, akoby tam bol už týždeň zabudnutý aAničke sa vtej chvíli zdalo byť dôležité to, čo tato uvidí, keď otvorí oči. Posunula kelímok streskou avtesnala pohár medzi papriku achlieb. Keď poodstúpila ešte trochu, pohár svodou preťal pruh matného svetla, škára medzi závesmi sa rozžiarila, voda sa svetlom rozkmitala azátišie nadobudlo novú kvalitu. Neveľká zmena prekryla nedokonalosť a nepatričnú neútulnosť priestoru, ktorý spolu obývali, aj okolnosti, ktoré nepriali jemnosti akráse.
Tato zachrčal, pohol sa, prevalil sa na bok, tvár pri stene, chrbát arameno zaborené do matraca ako balvan, čo sa zrútil dolu svahom do mäkkej hliny. Krátke vlasy mal šedivé, na zátylku presvitala pokrčená pokožka. Zlatohnedým telom jeleňa vúľaku inštinktívne mykol kŕč, šľachy sa napli avzápätí uvoľnili, jeleň otca predsa dobre poznal avedel, že je celkom neškodný. Rovnako to vedela aj Anička, otec nikdy nikomu neublížil, na nikoho sa nezahnal, nekričal, nemal rád krik, mal rád ticho. Ešte tak monotónne pradenie nejakého stroja, šumenie potoka, pukanie polien pod kotlom. Žiadne dlhé debaty, vysvetľovania, konfrontácie. Jeleň môže ďalej pokojne hľadieť do krajiny aprežúvať, tato ponorený vetanole sa nanajvýš prevráti na druhý bok alebo spadne zpostele, Anička môže zavrieť dvere, zamknúť avrátiť sa do školy. Predtým, ako zavrie, skontroluje či nemá tato niekde vizbe pod posteľou, za závesom, za skriňou alebo na skrini schované zásoby alkoholu.
10
Prvá klientka mi zdvihne náladu, ikeď zjej pohľadu mi ju musela zákonite svojim povýšeneckým chovaním pokaziť. Vkancelárii právnej pomoci pracujem tri roky aza tie roky odhadnem niektorých klientov, ešte kým vojdú do dverí, najmä dámy, ktorých dôrazné staccato vyklopkané do dlaždíc spojovacej chodby oznamuje, že sa budú osvoje práva biť do krvi aj napriek - alebo spomocou - vysokých podpätkov agélovej manikúre. Za tie roky som si zvykla odpovedať pokojne, nezvyšovať hlas, meniť hlas aj prízvuk podľa kraja zktorého klienti prichádzajú, naučila som sa nepočúvať aj odčítavať zpier. Naučila som sa vnímať jemné odtiene vhlase areč tela keď klamú, keď zavádzajú, keď sa boja hovoriť, keď potrebujú, aby som im pomohla otázkami. Popri tom všetkom som sa však nenaučila byť rezistentná voči osobným urážkam ahrubosti, ani voči zlu, ktoré mi ľudia vylievajú na stôl vobrovských množstvách a variáciách. Všetka špina sa na mňa lepí aja som vďačná, že mi cesta domov trvá viac ako polhodinu, pretože za ten čas si dokážem ako tak prepláchnuť postihnuté vnútorné orgány sledovaním meniacej sa krajiny za oknom vlaku apozeraním videí na youtube.
- Vy ste právnička, alebo ste len taká nejaká... - začne hneď od dverí pestovaná žena, no jej pohľad, ktorým ma preskenuje od hlavy až po špičky mojich pracovných korkových drevákov (pri ktorých posmešne nadvihne kútiky úst) dokončí vetu aj bez slov. Ja som tu len taká nejaká pomocná sila astakou sa ona vybavovať nebude, ona sa bude baviť len sgenerálnym riaditeľom zemegule. - Právnici sú momentálne zaneprázdnení, dnes máme klientov, ktorí sa objednali, - zaklamem. - Je mi ľúto, - doložím, nomoja ľútosť dnes zostala vinej doline, svoje ortopedické korkové dreváčiky si ubránim aj za cenu straty jednej klientky, ktorá, mimochodom, už na prvý pohľad nespĺňa parametre poberateľa sociálnych dávok, pretože za ne by si nekúpila ani len kabelku, ktorú má prehodenú cez predlaktie. Usmejem sa najúslužnejšie ako len viem, dreváčikom zahanbene pošúcham kancelársky koberec, aby som ju uistila otom, že si veľmi dobre uvedomujem, aké miesto vhierarchii služieb prislúcha klientovi aaké pracovnej sile. Dáma aj napriek tomu zaváha, moja odpoveď ju mierne vykoľají. Zrejme si nie je istá, či si dobre prečítala na vchodových dverách alebo na webe stránkové hodiny anevšimla si, že je možné objednať sa na konkrétny termín atým pádom som vpráve ja. Vo vedľajšej miestnosti za odchýlenými dverami horúčkovito pracujú právnici adáma sa snaží zaujať ich pozornosť prudkými pohybmi. Právnici ju však nevidia aani ich nezaujíma, pokiaľ im ju nepridelím ja ako relevantný prípad. To je moja úloha akeďže táto dáma nevie, že aj taká nejaká môže mať vnašej internej hierarchii vysoké miesto, nevie ani to, že po svojej úvodnej vete sa dnes cezo mňa k právnikom nedostane.
- Môžem vám ešte nejako pomôcť? - Usmejem sa apozriem na ňu povzbudivo. Síce ste chodili nadarmo anijako inak vám pomôcť nemôžem aani nechcem, no vyprevadím vás von všetkými formulkami, ktoré patria do repertoáru dobre vyškolenej pracovníčky prvého kontaktu vakomkoľvek zariadení.
- Ale ja potrebujem hovoriť správnikom! To vy nemôžete pocho... - nedá sa odbiť dáma aurobí krok kodchýleným dverám. Svojich právnikov si ubránim atak urobím krok aj ja, dreváčiky dosadnú na koberec mäkko, ale dôrazne. - Je mi ľúto, ale právnici dnes riešia pridelené prípady. Príďte zajtra, stránkové hodiny sú od deviatej do tretej, obedová prestávka medzi dvanástou apol jednou, inak sme vám kslužbám, - vychrlím ausmievam sa. Ak splníte podmienky, ktoré som si nevymyslela ani ja ani právnici, pomyslím si, vymysleli ich anonymní úradníci na anonymnom odbore niektorého zministerstiev, pod ktoré patríme atak sa milá pani nemáte ani kde posťažovať. Aako tak pozerám, vy tie podmienky určite nesplníte, tie spĺňajú len tí najväčší zúfalci. Gratulujem.
Prebieha medzi nami nezvyčajne dlhý vnútorný dialóg. Pani si pravdepodobne myslí, že som upratovačka alebo asistentka asistentky bez maturity anemám šancu pochopiť jej problémy. Právnici za mojím chrbtom ševelia, telefón na mojom stole bzučí, no dáma sa zmiesta nehýbe. - Kto je váš nadriadený? Môžete ho zavolať? - Spýta sa auž snová plán, ako ma pripraviť omiesto pre moju nedostatočnú flexibilitu aasertivitu. - Ako si želáte, - poviem avytočím číslo mojej priamej nadriadenej, ktorá sedí za dverami aak chce, počuje všetko, čo sa deje vkancelárii prvého kontaktu. Podám dáme telefón akým stihne čokoľvek povedať, vedúca odrapoce to, čo som povedala ja, presne tými istými slovami atým istým tónom, máme to už nacvičené aradi sa na tom pri obede pobavíme. - Je mi ľúto, ale právnici dnes riešia pridelené prípady. Príďte zajtra, stránkové hodiny sú od deviatej do tretej, obedová prestávka medzi dvanástou apol jednou, inak sme vám kslužbám. - Vtedy ma zachráni pán Jendek, ktorý najskôr len vopchá do dverí hlavu avojde, až keď mu kývnem.
- Ste presný, pán Jendek! - Poviem veselo apán Jendek sa trochu preľakne, pretože na dnešný deň objednaný nie je, svoj objednaný termín prešvihol azjeho výrazu mi je jasné, že otom vie aže sa za to hanbí. Dáma sa na pána Jendeka pozrie sneskrývaným dešpektom, položí telefón na stôl abez rozlúčky sa pokúsi odísť. Pán Jendek je zmätený, zavadzia vo dverách kancelárie, nevie, či má vojsť alebo vyjsť, čo sa sluší ačo sa očakáva.
Pán Jendek má päťdesiat amaličkú dcéru, oktorú sa stará sám. Vozí ju po dedine vkočíku, perie miniatúrne kúsky oblečenia, kŕmi ju nutrilonom apokrokom je, že ju už nevozí opustenou cestičkou medzi družstvom azadnými dvormi, ale odváži sa aj na hlavnú vyasfaltovanú cestu, okolo krčmy apošty. Príbuzní jeho príliš mladej ženy aani ona samotná mu pred sobášom neprezradili, že mladá žena trpí schizofréniou, akeď po narodení dcéry ušla, nezostalo mu nič iné, len sa odcéru postarať, nechať prácu stavbyvedúceho aodísť na tri roky na rodičovskú dovolenku. Pretrpieť posmech celej dediny anaučiť sa narábať smalým krehkým stvorením. Pán Jendek bojuje svlastným egom anemotornosťou, speniazmi, ktoré mu chýbajú, snedostatkom skúseností aešte aj schlapmi, ktorým prednedávnom ešte rozdeľoval na stavbách úlohy ateraz sa mu nepokryte vysmievajú, lebo taká plienka vrukách razom zporiadneho chlapa spraví akéhosi kripla. Aspoň tam, vdoline, kde žije. Radím mu, aby sa presťahoval azačal nový život, aby sa vykašlal na všetkých tých pokrytcov askladám mu poklonu za odvahu. Dieťa mohlo skončiť vdomove. Radiť by som klientom nemala, to nie je mojou úlohou, no keď stretnem pána Jendeka na ulici, alebo za ním vybehnem na chodbu, tak sa môžem zúradníka zmeniť na človeka apovedať mu úprimne, čo si myslím.
Pán Jendek, veľký zhrbený chlap, ochádza sopečiatkovanými papiermi za právnikom. Vybavím niekoľko telefonátov, pretriedim poštu avybavím ďalších klientov. Mladý otec by chcel do opatery deti, ktoré súd pridelil starým rodičom, matka pracuje dlhodobo v zahraničí. Otec však nemá trvalé bydlisko askôr, ako ho získa, deti naň svýdatnou pomocou starých rodičou zabudnú apred stretnutím radšej ujdú do lesa. Inej rodine chýba plot achýbajúci plot - ako možný zdroj ohrozenia maloletých - môže byť dôvodom pre ich odobratie. Zpozostalej dcéry amanželky, ktoré vynakladajú ohromnú energiu na získanie časti dôchodku po mŕtvom, sa mi zahmlí zrak, no zatnem zuby aza pomoci právnika im osvetlím naše aj ich možnosti. Opúšťa ma nálada aj energia.
Namiesto poriadneho obeda si kúpim vpodchode bagetu azjem ju cestou do sanatória. Mám pol hodinu času na obed, do sanatória je to svižným krokom menej ako desať minút, desať tam, desať späť adesať minút úzkosti. Uvedomujem si, že tento časový plán je ústretový najmä voči mne samej. Urobím, čo urobiť mám.
Pred sanatóriom je malý parčík svypustenou zdevastovanou fontánou, zktorej zostal len polkruhový bazén aniekoľko trčiacich rúrok. Do rúrok niekto zastrčil konáre, do bazéna nahádzal odpadky. Pamätám sa, ako zrúrok voľakedy voblúkoch cvrkotala voda adeti knej ponad múrik naťahovali ruky. Múrik sa vtedy zdal neprekonateľne vysoký, dno bazéna pokrývali svetlomodré dlaždice, vzáhonoch kvitli kvety, rozložitá smutná vŕba smútila za všetkých chudákov ležiacich vnemocnici apark býval plný ľudí. Sanatórium bolo vtedy okresnou nemocnicou ana poloprázdnom parkovisku deti hrali futbal.
Tato vtedy sedel na lavičke aotŕčal tvár slnku, mĺkvy asám ako vždy. Vystreté nohy natiahnuté cez celý chodník, ruky prekrížené na hrudi, dlhé nohy aveľké ruky. Mal mohutný chrbát shrubou kožou, pod ktorou sa nerysovali ani hrebienky chrbtice ani lopatky, bol to len jeden zaoblený nepriestrelný masív mäsa.
Ja som mala štyri či päť rokov abola som príliš malá na to, aby som dočiahla koblúkom striekajúcej vody achytila kvapky do dlane. Kvapky sa ako vspomalenom zábere vo vzduchu krútili apreskupovali akaždá, ktorá dopadla, odrazila zhladiny ďalšiu kvapku. Tato ma nenadvihol, lebo ho to nenapadlo, alebo ma nevidel, alebo to vtej chvíli nepovažoval za podstatné aja som bez neho bola celkom bezmocná. Amožno ma aj nadvihol, no ja si pamätám len moje ruky natiahnuté cez okraj fontány. Ruky, ktoré prosia, no nič nedostanú. Nelez tam, spadneš.
Teraz je mi múrik nízky, opriem si oň topánku azoškrabnem kus blata z podrážky. Cítim ako sa vo mne zrazu hromadí čudný hnev, ako kysne aklokoce. Kráčam po chodbe, stúpam po schodoch na poschodie aurputne premýšľam. Tato môže ešte niekoľko mesiacov ležať v sanatóriu, alebo vdoliečováku alebo doma, ešte je čas, no moje odhodlanie sa pomaly míňa, každý deň jednu otázku odhodím ako zbytočnú. No otázky niekde zostanú azas sa vrátia, to viem, aj tu platí zákom zachovania energie. Vrátia sa vtedy, keď to budem najmenej čakať.
Chcela by som, aby si ešte niekedy spomenul na tú dávnu spoločnú chvíľu pri fontáne. Prečo by si mal však tato pamätať práve túto krátku banálnu situáciu, jednu zmilióna, aké sme dennodenne spolu zažívali. Ničím výnimočná, skôr príjemná, svietilo slnko, kvitli kvety, boli sme spolu, objektívne bolo všetko vporiadku. No mne záleží na tom, aby vedel, že nebolo. Mnohé veci neboli vporiadku apráve tieto banality sa vynárajú vnajnemožnejších chvíľach atlačia ma, reťazia sa aznásobujú.
Dnes by som si mohla sadnúť vedľa neho na posteľ a rozprávať. Rad za radom spomenúť všetky sporné situácie, popísať mu, ako som ich vnímala ja aakú úlohu vnich zohrával on. Povedať mu, že sama nikdy tú reťaz nepreseknem a naďalej vo mne zostane pocit akejsi ukrivdenosti a strachu ajnutkanie stále niekomu dokazovať, že som dobrá ašikovná, že sa za mňa nemusí nikto hanbiť, že stojím za to, aby som bola milovaná, že by ma cez ten idiotský múrik mohol niekto nadvihnúť, alebo aspoň stáť blízko apodoprieť ma, ak by som po páde nedokázala sama vstať. Teraz by som sa mohla ktomu bezvládnemu anemému telu nakloniť abez prerušenia hovoriť asekať do živého a roztvárať trhliny vpopraskanej suchej koži. Nemohol by pred otázkami odísť, nemohol by sa brániť ani oponovať, ani vysvetľovať, ani sa mi otočiť chrbtom. Mohol by len zavrieť oči, no uši by si zakryť nemohol.
Uvedomujem si, že sama vsebe živím neopodstatnený hnev, hnev vyvolaný dávnou spomienkou auvedomujem si, že práve ten hnev mi dnes dodá odvahu, ktorú potrebujem na to, aby som vôbec bola schopná otvoriť dvere nemocničnej izby. Som vďaka hnevu trúfalá aodhodlaná, no vskutočnosti som zbabelá aneúprimná voči sebe samej. Mala som veľa príležitostí pýtať sa, no nikdy som to neurobila. Nikto by mi pravdaže odpoveď nezaručil, no ja som to nikdy ani len neskúsila.
Pred dverami izby hnev opadne, akoby ho niekto zo mňa oprášil. Cítim únavu ahlavou mi prebleskne otázka, čí pokoj a čia duša je vtejto chvíli dôležitejšia - moja alebo toho, kto to má už naisto zrátané? Nechať ho odísť pokojného alebo tú jeho nevedomú dušu rozrýpať apomliaždiť atou kašou si ponatierať na znak víťazstva čelo? Urobiť si pleťovú masku, ktorá odstráni všetky vrásky, čo spôsobil? Uľaví sa mi? Nie je tu už nikto iný, kto by ho mohol zastúpiť a nikdy tu nikto iný nebol, boli sme vždy len my dvaja.
Nie je celkom pravda, že sme tu boli vždy len my dvaja. Sedem rokov je tu aj môj syn. Nikdy sme však neboli trojica. Vždy som tu bola len ja amôj syn, ja amôj otec, alebo otec asyn bezo mňa.
Sestričky otca preložili do izby svýhľadom na parčík. Keby dokázal nadvihnúť hlavu, videl by ma, ako postávam pri fontáne. Hlavu však sám nenadvihne atak knemu podídem, vložím jednu ruku pod jeho chrbát adruhou pod neho vsuniem iný vankúš. Hlava mu padne nabok apoloha, vktorej teraz leží, vyzerá neprirodzene anepohodlne. Poposúvam vankúše, hlava sa prevalí na druhý bok a vyrovná.
Vo dverách stojí sestrička aako zvyčajne len ticho pozoruje, pripravená diskrétne abez zbytočných otázok pomôcť. Kývnem hlavou, ona tiež, dokázala som to bez pomoci. Na to som predsa zvyknutá atak viem, že aj najťažšie úlohy dokáže človek zvládnuť sám. Sestrička spokojným úsmevom prilepeným ktvári odíde azavrie dvere.
Tato pozerá do okna. Zohnem sa, aby som videla to, čo vidí zo svojej pozície on. Konáriky napichané vrúrkach fontány splývajú skríkmi azmúrika vidím len horný okraj, ktorý by mohol byť aj obrubníkom. Konáre ešte vždy zeleného smrekovca sa kníšu zo strany na stranu, do guľata zastrihnuté okrasné čerešne, ktoré na jar zakvitnú hustými ružovými kvetmi, sú už bez listov, lístie sa povaľuje po chodníkoch a medzi kríkmi. Sivé nebo je akosi nízko, akoby sa prehýbalo pod ťarchou vody nahromadenej voblakoch. Paplón má zase vytiahnutý až po bradu aruku, ktorá mu visí zpostele, mu zodvihnem apoložím späť na matrac. Nechty má zničené od práce sdrevom, pokožka fľakatá avyžratá od vápna afarieb. Celý život robil na stavbách, nahadzoval omietky, rezal roxorové tyče adrevo na krovy. Chvíľu ruku podržím, stisnem. Vdlani mám tvrdý pokrčený papier. Tato takým prikuroval pod kotlom, odtŕhal zveľkého hnedého balu pásy, tie zroloval do trubičky, na jednom konci ju zohol ana druhom pripálil. Vkotli praskalo ahučalo aja som sa bála, že raz kotol vybuchne acelý dom sa vznesie do vzduchu.
- Tato, vidíš tú fontánu? - začnem. Hlas sa mi zadŕha, sama seba ledva počujem, tak ticho rozprávam. Po hneve už ani pamiatka, zostala len zbabelosť. Nie som neschopná povedať súvislú vetu. Otec nemo pozerá von oknom, na tvári žiadna emócia, oči celkom prázdne. Polkruhový pôdorys fontány, vŕba azakrivené cestičky sú jediné, čo pripomína vzdialenú chvíľu, všetko ostatné sa zmenilo. Otec pozrie na mňa, späť do okna, na mňa, nerozumie. Prepadol sa do prázdna ajeho pohľad je beznádejne tupý. Okolnosti sa zmenili, no mnou opäť lomcuje rovnaká bezmocnosť ako vtedy.
Po chvíli do izby vojde ďalšia sestrička, neznáma mladá aenergická, možno ešte študentka, vruke má notes. Zakričí, - stolica bola? - Otcove oči spozornejú, je vnich zrazu niečo ostražité, akoby práve táto osoba bola tým ohrozením, ktoré vňom dokáže prebudiť základné inštinkty a reakcie. Na chvíľu ma prepadne úplne absurdná žiarlivosť na sestričku, ktorá jednou stupídnou vetou dokázala votcovi vzbudiť nejakú emóciu. - Stolica bola? - Spýta sa ešte raz hlasno atato tuhšie stisne viečka. Sestrička, naučená čítať aj takéto subtílne náznaky, si píše. - Koľkokrát? Čúrali ste? - Kričí apíše si. - Koľko ste vypili? Jednu malú fľašu? Nonono, mali by ste viac, - hučí naňho ako na dieťa, priblblým maznavým tónom atato sa krčí pod paplónom. Snaží sa odvrátiť, ale podarí sa mu len nepatrne myknúť hlavou. Aj ja som naučená čítať subtílne náznaky, vdomácnosti s tichým mužom sa dieťa stane citlivejším aobozretnejším. Tato trpí.
Tato je samotár, jednoduchý priamočiary stavbár so základným vzdelaním. Všetko, čo vie, sa naučil sám, ovšetko sastaral sám, snikým sa neradil, nikoho sa nepýtal, či môže, nikdy nikoho opomoc nepoprosil azakladal si na tom, že všetko zvládne. Keď potreboval zdomu vyniesť zrolovaný koberec, radšej nechal trápiť sa sním mňa, akoby mal zavolať suseda odvedľa. Len veľmi zriedka som ho zažila vrozhovore sinými ľuďmi. Neviem, či mal niekoho rád, ani či mal nepriateľov, či sa na niekoho hneval, neviem, ako sa choval vprítomnosti žien. Nedokážem si ho predstaviť inak ako tata, ktorý si po návrate zo stavby drhne prsty solvinou apotom mi veľkým nožom ostrí špičky ceruziek. Najlepšie ho poznám od chrbta. Tvárou kpráčke, chrbtom ku mne. Tvárou kcirkulárke, chrbtom ku mne. Tvárou ku kuchynskému drezu, chrbtom ku mne. Sedadlo predo mnou vautobuse. Dva kroky predo mnou na ulici.
Bol vždy samostatnou jednotkou ateraz zrazu potrebuje nepretržitú pomoc, sám nedôjde ani na záchod. Dva či trikrát sa pokúsil sám vstať adošuchtať sa na záchod, no vždy spadol azostal vyzlečený ležať na studenej dlažbe medzi verajami. Skúšal sa plaziť, skúšal nepiť, aby na záchod nemusel chodiť vôbec, no potom doňho tekutiny vpravili nasilu infúziou ato bolo ešte horšie, lebo hadička infúzie bola ako reťaz atekutina ním pretekala prúdom rovno do plienok.
Do plienok. Personál nemá čas vodiť pacientov na záchod, aj keby im to zdravotný stav dovoľoval, lebo každá cesta na záchod je komplikovanou expedíciou, keď treba prekonať gravitáciu, strach aj ostych atrvá najmenej pol hodinu za aktívnej asistencie druhej osoby. Otec je korba, môj pokus pomôcť mu zpostele do barlí aďalej na záchod skončil pádom, viac som si netrúfla ani ja ani nikto iný. Ťažko povedať, či je viac ponižujúca prítomnosť iného človeka pri vyprázňovaní, či plienka pripomínajúca nemohúcnosť raného detstva.
- Ukážte? - Zakričí sestra anadvihne tatov paplón. Má na sebe len dlhú nemocničnú košeľu, žiadne nohavice. Na holých nohách mu visí suchá matná koža, ochabnutý penis a modrina veľká ako dve dlane rozliata na stehne. Svaly sa mu stiahnu studom. - Už je to menšie, - konštatuje sestrička, díva sa zvýšky, z odstupu na telo pacienta. - Zase padol zpostele, viete, ateraz sa mu robia takéto modriny, - povie oveľa tichšie, to asi hovorí mne, takto sa rozpráva sdospelými. Akoby tam otec ani nebol. Akoby bol hluchý alebo celkom dementný. No ja som si istá, že počuje avníma všetko, čo sa okolo neho deje. Vidieť jemné zášklby svalov na tvári. - Dedo! Nesmiete sám vstávať zpostele, nesmiete nám to robiť! - povie sestra zase nahlas akáravo, prštek jej zakmitá, sterilný vzduch sa zvlní výčitkou. Potom pustí paplón, zvrtne sa aodíde.
Tato po jej odchode zostane úplne paralyzovaný, ponížený. Ešte stále ho držím za ruku, ruku má tvrdú, svaly stuhnuté. Ja mám hlavu zrazu vykradnutú, pohľad na otcove odkryté zranené telo ma celkom vyviedol zmiery. Tak tam spolu bez pohnutia sedíme, spolu sa topíme vhanbe azmätku. Po chvíli sa mi vhlave začne rozvidnievať aja si spomeniem, že som sa sotcom chcela oniečom dôležitom rozprávať. Spomeniem si na park afontánu, no zrazu sa vtej situácii neviem zorientovať anájsť ten veľký problém, ktorý som tam predtým videla. Situácia zminulosti je opäť banálnou epizódou.
- Tato... - poviem stále držiac jeho ruku.
To je však všetko, na čo sa zmôžem, no ito málo ma stojí veľa síl, hrdlo mám stiahnuté, slová zostávajú uväznené vozubenej nemej pasci aja cítim neurčité sklamanie. Zo seba, zneho, zo sestričky, ktorá takto surovo narušila krehkú rovnováhu chvíle. Zobojstrannej neschopnosti, zo vzialenosti, ktorá sa neskracuje. Skracuje sa jeho čas, no nie vzdialenosť medzi nami. Vtomto vzťahu niet žiadnej rovnováhy. Vzdialenosť sa teraz meria slovami, ktoré neboli vyrieknuté. Čas odkvapkáva, preteká popod dvere izby na chodbu sanatória. A vonku za oknom, za dverami, plynie iný čas, menej hustý, menej napätý.
Otec po chvíli pohne očami. Tmavá lesklá guľa zakliesnená medzi viečkami sa prevalí smerom ku mne, oprie sa omoju tvár aja mám pocit, akoby sa otec na mňa celou svojou váhou zvalil. Chce mi niečo povedať, no nevie pohnúť perami. Zľaknem sa, čo ak naozaj prevraví?
Dvere sa opäť otvoria. Vo dverách hlava sestry, ktorá ma doviedla. Pokojná atrpezlivá, vlasy zastrčené pod čepcom ana noháchplstené papučky, vďaka ktorým sa zdá, že sa nad chodbou vznáša. Kývne hlavou, je čas ísť, treba ho šetriť, konzílium čaká vo vedľajšej izbe.
- Zavolajte si, - povie sestra. Zavolajte si? Zarazím sa vduchu nad touto formuláciou. Zavolajte si aodpovedzte si?
Stisnem mu ruku ešte raz, stisnem mu aj rameno, vyhladím záhyb na paplóne, vyjdem zizby, prebehnem po chodbe, moje opätky narážajú na svetlomodré linoleum asestrička nesúca podnos spohármi sa za mnou obzrie. Nadýchnem sa až vonku, až keď sa za mnou zaklapnú dvere sanatória.
