ղľáԾ
Robert Pospiš: پ
Bratislava: Real Music House, 2020
Hudobník, producent, spoluzakladateľ hudobného vydavateľstva Real Music House atextár Robert Pospiš prichádza sďalšou básnickou zbierkou – V tichu.
Väčšinou sa vsúvislosti sjeho autorskou tvorbou zvykne uvažovať ohudobných inšpiráciách či literárnych vzoroch, ozveny ktorých sa zreteľne zračia napríklad vjeho skladateľských aprekladateľských aktivitách (zreteľný je najmä odkaz na Walta Whitmana), ale iv básnických dielach (spomeňme aspoň básnicko-výtvarnú zbierku svýtvarníkom Romanom Havranom Ukazuješ do tmy, vidím svetlo, 2018). Najnovšou zbierku پ však pokojne môžeme čítať aj nezávisle od vyššie uvedených skutočností, bez vedomosti o autorskom subjekte, mimo kontextu iných prototextov.
Ponorenie, spočinutie
Najdôležitejšie je vtomto prípade ticho, resp. jeho „lokácia“, na ktorú upozorňuje už názov zbierky – t. j. akési ponorenie do neho či spočinutie v ňom. Ticho tu možno vnímať ako stav, na jednej strane synonymný smlčaním, na strane druhej ako jav, ktorý plynie aj nezávisle od človeka ajeho prítomnej (reči). Zároveň môže spočinutie v tichu evokovať stav meditácie, rozjímania, ale i premýšľania. Kontrastne znie gramatické množné číslo použité už vprvej básni – „Ticho, ktoré nám dáva čas“ (I.), ktoré posúva výpoveď kvšeobecným výrokom: „Pozerať sa dozadu / Neznamená pochybovať oceste.“ (I.) Na druhej strane sa vytvára dojem akéhosi kolektívneho „ducha“, spoločnej snahy opričinenie sa na „chode“ sveta, čo vnáša do zbierky istý druh angažovanosti.
Ahoci vprvom prípade subjekt dospieva kelementárnym aznámym poznaniam, napríklad, že dôležitejšie než výsledok je samotné hľadanie (cesta), nejavia sa dané pravdy ako recyklácia, ale ako poctivo nadobudnuté zistenie. Použitý motív svetla je aj tu symbolom hľadania (môžeme asociovať iďalej: spásy? poznania? východiska? smeru?), ktorý je dôležitý už samotnou existenciou, tým, že si ho uvedomujeme. K už citovaným veršom možno pridať ďalšie vtomto znení: „Hľadáme svetlo. / Len pre to, aby sme sa / Presvedčili otom, / Že bude svietiť aj naďalej.“ (III.)
Príznak gnómickosti takýchto výpovedí núti rozjímať, ale zároveň na niektorých miestach smeruje kprílišnej abstrakcii. Tenký ľad medzi jednoduchou pravdou amoralizovaním je nápor, ktorý čitateľ nie vždy vydrží, najmä ak je takýchto obrazných sentencií na jednom mieste viac, prípadne tvoria celú báseň: „Čo prikrýva ticho? / Noc ktorá trvá kratšie / Ako let malej ryby? / Naše sny? / Alebo svetlo mesiaca? // Počúvajme, keď sa láme kôra / Riečnych stromov / Aprichádza príliv“ (XXIII.)
Haiku ,,elementy"
Dôležité je tu spojenie sprírodou. Jednotlivé básne sa často blížia kžánru haiku, ato práve svojou zakorenenosťou vprírode ajprízvukovaním prítomného okamihu, momentálneho poznania. Objavujú sa aj ďalšie haiku „elementy“, napríklad odkazy na detský svet („Ako hlas bezpečia / Zhlbokého detstva.“, XI.) či skôr na detský spôsob objavovania sveta („Samozrejmé aneúnavné.“, III.). Príroda tu (rovnako ako vhaiku) nie je len miestom hĺbania, ale je zdrojom absolútnej dôvery. Zo strany subjektu dochádza až kjej adorácii. Dôvod je zrejmý, príroda pulzuje jednoznačne, je čistá, nie je ľudská, t. j. nedopúšťa sa chýb: „Kolibrík sa vracia kjazeru. / Anezávidí“ (II.). Možno ju obdivovať aučiť sa zjej prirodzenosti, samozrejmosti jej ciest vdoslovnom imetaforickom význame, ako vjednej znajvydarenejších básní: „Včely sa vracajú / Naspäť ku kvetom. // Je to ich cesta, / Nie naša. / Ten, kto stavia / é, / Nemôže oslavovať / Spojenia. / Ani tie dojímavé / Atakmer vyhynuté. // Pozerám do slnka, / Zakrývam si tvár / Avčely sa vracajú / Naspäť ku kvetom.“ (XIII.) پ prírody sa človek javí ako cudzorodý prvok: „Noc na zemi, / Ktorá nám nepatrí.“ (XV), napriek tomu je jeho jediná možnosť nasledovať ju: „Príroda sa zmieruje / Snespravodlivosťou. / Pozerajme sa rovnakým smerom.“ (XVI)
Jednoduchosť básní vzbierke پ je ich najsilnejšia zbraň. Pôsobivé sú totiž práve tam, kde sa neusilujú byť akýmsi prorokom, kde neprerastajú kpodobenstvám: „Ako pastier / Strateného stáda oviec. // Zožrali ich vlaky, / Áno, vlky.“ (XII.) alebo inde: „Skúsme byť milosrdný kčasu, / Ktorý nám nikdy nepatril. / Prichádza Hosť sveľkou lampou. / Pobalíme nábytok azakryjeme hodiny.“ (XXIV.), ale naopak, kde sa spoliehajú na jednoduchú (občas inaivnú, ale vdobrom slova zmysle) pravdu, zachytávajúcu sa ocelkom konkrétne udalosti. Takéto záblesky situácií (a výjavov zo sna či podvedomia) pripomínajúcich tisíce podobných, inami zažitých, „nesú“ atmosféru vjednoduchom dotyku dieťaťa, „Ktoré ma chytí za ruku / Aukáže na vás“, v dávnej vôni („Utekám za tvojou vôňou“) či v účinne vyvolanej spomienke: „Stará mama / Sa prechádza po priedomí / Akýva ti.“ (všetky zbásne XII.)
Dôležitý refrén našich dní
Prvotná definícia ticha, akési zámerné nevyslovenie poznaného – „vieme ahladujeme“ (I.), prípadne explicitnejšie „Veriť vslovo / Anehovoriť.“ (VI.) – sa postupne navrstvuje či skôr transformuje kopačnej potrebe artikulácie: „Ticho nie je múdrosť / Vyklopáva drozd (...) Ja adrozd sme na rovnakej strane. / Nechceme mlčať“ (IX.). Jemná obraznosť sa preklápa ku každodenným problémom jednotlivca aplanéty. Veľmi efektne napríklad vľúbostnej básni, v ktorej prostredníctvom intímneho vzťahu dvoch ľudí pripomína i všeľudské problémy: „Zastavené globálne otepľovanie / Vnašich rukách. (...) Dnes ti dám / Veľkolepé teplo, / Ktoré ničí planétu.“ (X.) Sympatická je najmä odľahčenosť vspracovaní tejto témy: „Započul som niečo / Oklimatickej kríze.“ (X.) Následný presah kpominuteľnosti (za všetky spomeniem aspoň trojriadkovú báseň pod rímskym číslom XXX., ktorá je zveršovaním biblického „prach si ana prach sa obrátiš“), kuvažovaniu osmrti, kolobehu života apod., potom nepôsobí natoľko pateticky, ale iba ako čosi „pomimo“, bežný, ale dôležitý „refrén“ našich dní: „Nebudeme. // Apredsa áno.“ (XXII.) Celá zbierka sa končí vtomto duchu, vtichu – „Zanechávame zlomené / Aj celé. / Pre seba, / Bez nás.“ (XXXI.) –, ktoré predznamenáva „pád“ človeka, ale azda i zrod nového života: „Kvitne nový život. / Nepozorovane. / پ“ (XXXI.).
Eva Urbanová (1986)
Literárna kritička. Špecializuje sa na reflektovanie súčasnej slovenskej a svetovej poézie. Literárno-kritické texty uverejňujevzborníkoch a časopisoch (njamäVertigo,Vlna,Platforma,Knižná revue,ұDzDZá,Fraktál a iné). Pracuje ako odborná asistentka na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Aktívne sa zapája do literárneho diania na Slovensku (Literárny kvocient, Medziriadky, Akademický Prešov,ǰdzٰň Zlatej vlnyv roku 2019 a iné). Píše a časopisecky uverejňuje svoju poéziu. Jeautorkou detskej knihyJeleňatý a Kravatý (2019), ktorá získala Cenu čitateľov Knižnej revue v kategórii Debut roka 2019.
Robert Pospiš a Martin Sillay. Foto: Real music house
