ղľáԾ
ѴDzԴDzھDebris CompanyԲíDáša Čiripováako príbeh kultového divadelného zoskupenia, ktorý sa začal odvíjať pred tridsiatimi rokmi atrvá až dodnes.
Dáša Čiripová: Debris company
Bratislava: Debris Company aAsociácia Corpus, 2020
Je zároveň príbehom silnej generácie, ktorá sa združovala okolo hudobníka, režiséra, performera avizionára Jozefa Vlka, a po páde železnej opony výrazne prispela k rozmachu súčasného tanca apohybového divadla na Slovensku. Je tak trochu príbehom mnohých, ktorí si pamätajú na katarzné okamihy vopustenom bazéne či očarenie ztela asvetla v katakombách bratislavského starého mesta.
Kniha zaznamenáva tri desaťročia existencie divadla vchronológii jednotlivých tvorivých etáp azlomových momentov, mapuje najvýznamnejšie inscenácie aspolupráce, vývoj atendencie vdramaturgii, krízy aj vrcholy. Stopy vedú od vzniku pohybového divadla Hubris Company, ktoré založil vroku 1990 Jozef Vlk spolu sMartinom Ondriskom. Vroku 1995 sa transformovalo na Debris Company, svojou tvorbou nadviazalo na poetiku Hubrisu apostupne smerovalo čoraz väčšmi ktancu – zásluhou tanečnice, performerky achoreografky Stanislavy Vlčekovej, autorky choreografie kľúčových inscenácií. Kniha sumarizuje rozsiahlu tvorbu Debris Company azároveň Jozefa Vlka ako performera, autora hudby, námetov, režiséra adramaturga.
„Jozef Vlk spolu sWilsonom veril, že najdôležitejšou zložkou divadla je svetlo. Alebo je to hudba? Pohyb?“ (s. 11) pýta sa vúvode knihy teaotrologička Anna Grusková. Jozefa Vlka vníma od 90. rokov ako kozmopolitného umelca, ktorý sa témami aspôsobom vyjadrenia vymedzoval zdomáceho priestoru ahľadal spojenia sdivadelným svetom, reprezentovaným Wilsonom, Samuelom Beckettom, Jamesom Joyceom, Alfredom Jarrym, Franzom Kafkom, Brechtom aďalšími.
Autorka Dáša Čiripová zvolila formu koláže fragmentov zrôznych textov, recenzií, útržky zrozhovorov, štúdií, bulletinov atď. z pera viacerých autorov – teatrológov, dramaturgov, spolutvorcov, divadelníkov. Tie prepája svlastným textom so zámerom získať čo najširší pohľad na tvorbu divadla vmeniacom sa čase, využíva fragmentárnosť, typickú pre tvorbu Debrisu. Analýzy vyše dvadsiatich inscenácií tvoria základný obsah jednotlivých kapitol, vktorých je Čiripová vúlohe teatrologičky a zároveň dramaturgičky, podpísanej pod niektorými ich projektmi. Vjednotlivých kapitolách sa detailne venuje kompozičným postupom, práci spriestorom, svetlom, choreografiou, hudbou atextom. Dôležitou líniou knihy sú ľudia – osobnosti z hudobnej, tanečnej, výtvarnej scény, ktorí časť cesty prešli sdivadlom a zanechali svoju stopu vpodobe inscenácií, inšpirovaných najmä literatúrou afilozofiou.
Tvorivá sloboda
Kniha je rozčlenená do dvoch častí (Hubris company, Debris company) adesiatich kapitol. Vúvodnej kapitole Svojvoľná tvorivá sloboda autorka píše ogenéze vzniku divadla, ako aj o okolnostiach, ktoré mu predchádzali, na pozadí spoločenských apolitických premien. O začiatku éry nezávislých divadelných zoskupení, akými boli Stoka, Gunagu aHubris, nadväzujúcimi na avantgardné smery, predstaviteľov novej vlny v90. rokoch s menami Peter Martinček, Marek Piaček, Ľubo Burgr, Ivan Csudai, Eduard Krekovič, Vladimír Bokes, Jozef Bán aďalší. „Debris Company, hľadajúca, riskujúca aneustále prekračujúca vlastné hranice, sa vydala na cestu neľahkú, vmnohom priekopnícku, aby nakoniec zakotvila vsúčasnom niveau stabile, kde je transpozícia jednou zo súčasných znakov akéhokoľvek umeleckého jazyka.“ (s. 16)
Kapitola Proti tradícii – performancia afyzické divadlo: Rewind, edit, play – prináša pohľad na ikonické diela zobdobia Hubris Company, akými boli Ulysses (podľa J. Joyca), Ubu celzia krona (na motívy hry A. Jarryho), Murphy (podľa S. Becketta). Analyzuje inscenácie, ktoré boli vposlednom desaťročí 20. storočia doslova manifestom mladých divadelníkov. Vlka Piterku aOndrisku si pamätáme ako skvelých performerov – vchoreografii Marty Polákovej, ktorá spolu stanečnicou Monikou Čertezni priniesla novú tanečnú reč, využívajúcu civilné gestá, prirodzený pohyb, improvizáciu. Definuje smerovanie divadla, ktoré významne ovplyvnilo spojenie sprvým profesionálnym súborom súčasného tanca – skupinou adato. „K štylizovanej hudbe, pohybu, mimickému výrazu agestu pribudla vHubris Company súčasná choreografia.“ (s. 23)
Kapitola Dramaturgia priestoru nás zavedie na netradičné miesta, kde hrávalo Hubris Company aktoré definovali ich diela. Zväčša to boli nedivadelné priestory – ako prvý krok na ceste ksite specific projektom, vktorých bolo toto divadlo priekopníkom. Autorka cituje Viliama Klimáčka: „Toto divadlo nepatrí kzoskupeniam, ktoré môžu hrať areprízovať kdekoľvek. Je to divadlo starých fabričiek, vodných veží, opustených teplární. Vdivadelnej sále iba prezimujú aspríhodnejšou temperatúrou sa vrátia do svojho bazénu, medzi vyhasnuté kotly nad tunel pod bratislavským hradom.“ (s. 41)
Zásadný posun
Druhá časť knihy o Debris Company sa začína kapitolou snázvom Experiment otvorenosti ako normatív, vktorej charakterizuje ich nasledujúcu tvorbu. Tá sa odvíja od 1995, keď Debris company „vzniklo na troskách Hubrisu“ v staronovej zostave Jozef Vlk, Martin Piterka, Monika Horná-Čertezni, Martin Burlas. Na základe analýz inscenácií je zrejmé, že aj napriek existenčným problémom Debris uviedol pozoruhodné projekty – Code QUTNXZ84/8Y, Nobody Knows, Biology of an obstacle, Cosmidiot, ktoré Jozef Vlk charakterizoval ako diela medzi performanciou ainštaláciou. „Podobne ako inscenácie Hubrisu využívali princíp repetitívnosti, fragmentárnosti, dramaturgických svetelných strihov či montáže.“ (s. 52)
Vkapitole Myslieť telom vpohybe aobraze zaznamenáva autorka obraz Debrisu po šesťročnej odmlke, spôsobenej existenčnou krízoudivadla. Rok 2006 prináša zásadný posun vtvorbe súboru. „Kooptácia režiséra snovou inšpiráciou, tanečnicou Stanislavou Vlčekovou, sa stala nielen pre Debris Company „osudovou“. Stanislava Vlčeková sa na dlhé roky, až dodnes, stala umeleckou aj životnou partnerkou Jozefa Vlka. Vlk sa ako performer sťahuje na režisérsku stoličku, aby mohla vyniknúť choreografka Vlčeková, ktorá preberá pozíciu fyzického mediátora režisérovho intelektuálneho divadelného odkazu.“ (s. 58) Vréžii Jozefa Vlka av spolupráci sďalšími tanečníkmi znezávislej scény vznikajú inscenácie, posúvajúce hranice ľudského tela, prinášajúce nové témy anové prístupy kpohybu, využívajúce nové technológie, sofistikovaný svetelný dizajn, progresívnu scénografiu – Soliloquy aDolcissime Sirene, Hexen, Mono, Epic, Clear Znamenali posun nielen ktancu atelu, ale aj kúplnej profesionalizácii divadla. Vkapitole Príbeh, ktorý má dva konce azavedie ťa tam, kam on chce venuje autorka najväčší priestor inscenácii Epic, ktorá bezpochyby patrila kprelomovým. Vznikla ako pocta Bertoltovi Brechtovi, kladúc otázky „Aké je dnešné divadlo aaký má vlastne spoločenský význam? Môže ešte vôbec tlmočiť spoločenskú kritiku? Môže byť hlasom utláčanej väčšiny voči elitnej menšine?“ (s. 79) Tvorcovia Vlk aLomnický sa vEpicu pokúsili o „epické divadlo v21. storočí – čo povedia slová, dopovie svetlo avysvetlí pohyb.“ (s. 80) Ten bol vysoko štylizovaný, expresívny vakejsi biomechanickej geometrickej pohybovej štruktúre, vinterpretácii Stanislavy Vlčekovej, Nikolety Rafaelisovej aDana Račeka na scéne Toma Cillera.
Návrat knajlepšiemu
Finálna kapitola The World on Stage prináša niekoľko pohľadov na vrcholné dielo Debrisu – trilógiu Únos Európy, WOW aó, prezentované ako zavŕšenie ich doterajšej tvorby, zpohľadu témy, pohybu, výtvarnej stránky atechnológií príklad ich novátorstva avizionárstva. Predstavuje Debris ako angažované divadlo shumanistickým posolstvom. „Svoj opus nazvali Trilogy – trilógiou, sériou troch obrazov osvete asúčasnej hodnotovej kríze človeka. Apokalyptické (ale aj iné) vízie ztroch rôznych pohľadov akoby boli predzvesťou aktuálneho diania vspoločnosti – ekologická krátkozrakosť, ničivé vírusy nielen na biologickej úrovni, vojnové konflikty, konflikty betónu splastom, konzumizmu shumanizmom, harmónie sdisharmóniou, potupou. Za touto kataklizmatickou dejinnou zápletkou však tvorcovia vidia predovšetkým človeka ajeho vzťah kplanéte ak sebe samému.“ (s. 92) Posledná kapitola Keeping the distance, venovaná sólovému predstaveniu Stanislavy Vlčekovej Glitch, je podľa autorky návratom kinštalácii aknedivadelným priestorom, podľa Jozefa Vlka „inváziou divadelného do galerijného – ako logický moment návratu.“ (s. 115) Pre mňa je to návrat výnimočnej tanečnice aperformerky ktomu najlepšiemu, čo počas kariéry na slovenskej scéne vytvorila.
Vepilógu ձǰé Čiripová zhrnula význam Debris Company pre slovenské divadlo, ktorý „nie je vtom, že boli prvými, ktorí na Slovensku etablovali prvky fyzického divadla, ani nie vtom, že ako prví použili filmové či digitálne technológie vdivadle, adokonca ani vtom, že sa ako prví pohrávali so súčasným tancom či brechtovským efektom odcudzenia srešpektom azároveň nadhľadom. Ich prínos pre slovenskú aeurópsku kultúru je vtom, že po tridsiatich rokoch sú ešte vždy aktívni. Stále opakované postupy umeleckej formy sú dôkazom jej transgresie.“ (s. 120)
Texty umocňujú fotografie, litografie, návrhy kostýmov avizuály kinscenáciám, dokumentujúce jednotlivé obdobia. Autor dizajnu agrafickej úpravy knihy je Matúš Hnát, jeho koncept akoby odrážal poetiku, výtvarnosť avyhranenú divadelnú estetiku Debrisu. Vduchu ich charakteristickej divadelnej mystiky sa kniha začína niekoľkými čiernymi stranami, ktoré sa postupne zapĺňajú textom, až ich napokon pretnú biele strany. Riešenie textov aobrazovej časti využíva v duchu divadelnej dramaturgie gradáciu (od čiernobielych fotografii k farebným), kontrast (čierna – biela), dynamiku, pauzu, napätie. Výber fotografií je dôsledný, upriamuje pozornosť najmä na ikonické diela a zlomové body vjednotlivých etapách. Obálka sfotografiou zinscenácie WOW fotografky Orsi Varga je vďaka silnej atmosfére avýraznej grafike atypografii neprehliadnuteľná. Kniha je dvojjazyčná, sambíciou osloviť aj čitateľov vzahraničí. Autorkou prekladušpecifického textu smnožstvom teatrologických pojmov je Lucia Faltínová.
Publikáciu uzatvára súpis všetkých inscenácií ztvorby Hubris aj Debris Company a súpis mien – sú medzi nimi tanečníci, performeri, scénografi, hudobníci, dramaturgovia, výtvarníci, svetelní dizajnéri aďalší. V úlohe protagonistov, tvorcov, spolutvorcov či podporovateľov sa zaslúžili orozvoj divadla, ktoré sa stalo na našej divadelnej scéne fenoménom. Martina Vannayová, ktorá istý čas spolupracovala sdivadlom ako dramaturgička, napísala: „ Je to divadlo, vktorom sa dejú podivuhodné veci. Či skôr, vktorom funguje podivuhodná energia.“ Kniha Debris Company je nielen len záznamom výnimočného divadla, ale aj skvelou ukážkou podôb písania otanci adivadle.
Eva Gajdošová (1964)
Absolvovala tanečnú vedu na Vysokej škole múzických umení vBratislave. Bola šéfredaktorkou prvého odborného časopisu zameraného na pohybové umenie Tanec (neskôr Salto). Pôsobila na edičnom oddelení Divadelného ústavu, kde autorsky realizovala edičné a výstavné projekty v oblasti tanca. V rokoch 2004 – 2010 viedla edičné oddelenie Centra marketingu v SND. Od roku 2012 je dramaturgičkou Baletu SND a píše o tanci.
Debris Company, ó [Job], M. Potokárová &M. Noga
FOTO: Katarína Križanovičová
