ղľáԾ
„Ladislav Ballek bol mojím priateľom, jeden znajbližších, čiže, chtiac-nechtiac, som zaujatý. Najmä vtomto veku," píše Rudolf Chmel.
Sú texty, ktoré sa človeku zviacerých príčin píšu ťažšie. Keď som sa podujal na túto reflexiu pri príležitosti nedožitých osemdesiatych narodenín Ladislava Balleka, uvedomil som si – odva roky od neho starší –, že sa nevyhnem subjektívnemu, ba jednostrannému generačnému pohľadu, ktorý už nemusí byť nasledujúcim pokoleniam celkom zrozumiteľný. Nedá sa však asi inak. Ladislav Ballek bol mojím priateľom, jeden znajbližších, čiže, chtiac-nectiac, som zaujatý. Najmä vtomto veku.
Ale možno som bol zaujatý aj vtedy, pred desaťročiami, keď som písal ojeho prózach. Zrejme ma oslovovali väčšmi ako iné. Mal som pre ne, najmä pre tie palánske, vyvinutejšie čutie, nielen pre slovensko-maďarskú tému. Istým zadosťučinením mojej vtedajšej zaujatosti, lepšie povedané náklonnosti kjeho románovému konceptu zo sedemdesiatych aosemdesiatych rokov, hádam predsa je, že tie diela sa stali neodmysliteľnou súčasťou toho, čomu hovoríme kánon slovenskej literatúry 20. storočia.
Románu nespochybniteľne, teda toho, čo prešlo riečicou času azostalo na nej nielen ako historický dokument, ale predovšetkým ako hodnota živá, aktuálna. Prinajmenšom od Živého biča, Cesty životom, Jozefa Maka, Života bez konca aešte zopár zapamätateľných románov sa do tohto kánonu iste radia ʴdzdzí a áٲ, ktoré dokážu čitateľa zaujať príbehom aj jeho myšlienkovým posolstvom. Sudca dejín, ten najprísnejší, ich prepustil ido 21. storočia, na začiatku ktorého sme sa pred siedmimi rokmi, v apríli 2014, sich sedemdesiattriročným autorom lúčili.
Pohľad do zrkadla
Boli sme sLadislavom Ballekom, vravím, nielen blízki priatelia, vlastne vrstovníci; ja odva roky starší, ale to sa vtedy nerátalo, až vstarobe sa už roky počítajú dvojmo. Vysielali sme zväčša na rovnakej vlne, mali sme podobnú sociokultúrnu generačnú bázu, na ktorej sa stretávali naše zážitky, skúsenosti, hoci nás vdetstve amladosti formovali vzdanlivo odlišných prostrediach.
Prežili sme koniec vojny, povojnový čas sprvu limitovanej, akejsi spomienkovej demokracie, potom represívneho aj tzv. reálneho socializmu, medzitým na chvíľu liberalizovaného, museli sme prehltnúť potupu po auguste 1968, aby sme sa aj vtom nasledujúcom dvadsaťročí nečasu či bezčasia pokúšali roztláčať priestory pre slobodnejšie myslenie.
Po polstoročí života sme sa dočkali demokracie bez pridaných nálepiek, ktorá je dnes už pomaly nielen vstrednej Európe ohrozený druh. Vtakomto oblúku nám prišlo prežiť život a prostredníctvom slova, pamäti ho rekonštruovať aj konštruovať tak, aby sme sa mohli pozrieť do zrkadla. I do toho zrkadla dejín – boli sme ich objektom, ale aj subjektom. Chceli sme ich, vrámci svojich možností, nielen trpne prežiť, ale i ovplyvniť, ak už nie napraviť lepším smerom. Čo sa, pravdaže, málokomu podarí.
Spisovateľ má výhodu, že to môže robiť zdanlivo nepriamo, prostredníctvom svojho diela. Ladislav Ballek svojmu údelu hovorieval, že je „pisár dlhých zápiskov“, či dlhého, pomalého času. Teda rozprávač, epik.
To zdanlivo archaické slovo pisár, ktoré rád používal pre sebaidentifikáciu, malo jemné ironické sfarbenie, vyjadrovalo však zároveň i čosi, čo súviselo sfyzickou prácou, ktorú musel pisár, nielen vstredoveku, pri spisovaní svojich príbehov vynaložiť. Lebo ten jeho pisár, „jeden človek, ktorý píše sto adresátom odrazu“, ako vravieval, sa na svojich textoch iste aj narobil. Zároveň však chcel byť aj intelektuál, ktorý sa nemôže nevysloviť kveciam verejným. Napríklad vžánri eseje alebo dokonca i vstupom do verejného priestoru, do politiky, ktorá, ako vieme, má nielen platónsky, ale aj macchiavelistický rozmer.
Poctivo zaplatená vstupenka
Zostaňme pri pisárovi, ten je súčasťou spomínaného kánonu slovenskej prózy 20. storočia, ktorý verifikoval čas. Na jeho začiatku boli koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia trochu už zabudnuté tzv. farebné novely Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia akrátky román Biely vrabec, hľadajúce riešenia konfliktov mladých hrdinov so spoločnosťou, ktorá sa práve pokúšala o východiská zmorálneho marazmu predchádzajúcich rokov.
Premena, ktorú spoločnosť absolvovala po roku 1968, bola veľká anemohla nezanechať na nej, rovnako ako na literatúre, stopy. Každý zgenerácie, ktorý vtých šesťdesiatych rokoch prichádzal, si musel svoju vstupenku poctivo zaplatiť sám. Ladislav Ballek tak urobil paradoxne vpoliticky asi vnajnepriaznivejšom čase novelistickou Južnou poštou arománmi ʴdzdzí aáٲ, ktoré na prelome sedemdesiatych aosemdesiatych rokov znamenajú nielen vrchol jeho diela, ale nespochybniteľne sa radia aj kvrcholom slovenskej prózy 20. storočia vôbec.
Včase, keď vtedajšia moc deklaratívne žiadala od spisovateľov tzv. angažovanú, jej pritakávajúcu literatúru zo súčasnosti, sa Ladislav Ballek (na svoj spôsob aj Vincent Šikula, Peter Jaroš, Ivan Habaj aniektorí ďalší autori jeho generácie) obrátil kminulosti nie tak dávnej, ale prinajmenšom tej zkľúčových dejinných období spred roku 1948. Urobil tak spôsobom, ktorému sa hovorí aj intimizácia dejín, so snahou ooslobodenie sa od všadeprítomnej ideológie.
Príbehy spomínaných Ballekových próz, ale čiastočne aj nasledujúce romány zkonca osemdesiatych rokov Lesné divadlo aČudný spáč, sa odohrávajú vprostredí ʲá, teda vŠahách, meste autorovej mladosti, meste na slovensko-maďarskej hranici, vpriestore, ktorý slovenská próza dovtedy vôbec neobsadzovala. Navyše, pristúpil knemu scelkom novým konceptom. Ten prostredie viacnárodného prihraničného mesta ajeho okolia, prostredie, vktorom žili oddávna Slováci aj Maďari aďalšie etniká, zobrazil vslovenskej próze netradičným spôsobom: oetnickom prostredí hovoril neetnicky.
Hovoril oľuďoch vnárodnostne zmiešanom prostredí, nevyzdvihujúc, nezdôrazňujúc mimoriadne ich národnú príslušnosť avpodstate tým oveľa autentickejšie vystihujúc multikultúrne farebné južanské prostredie. Nenacionalizoval, neideologizoval, nemytologizoval, nenadužíval pátos. Aj preto nemýtizoval jednotu, pracovitosť, plebejskosť Slovákov, ako to po roku 1948 viacerí horlivci spojili sodsudzovaním všetkého neľudového, meštianskeho, buržoázneho aod polovice šesťdesiatych rokov ešte nástojčivejšie potvrdili apritvrdili „odrážaním“ – raz od Maďarov, inokedy od Čechov, Židov, pričom to odrážanie neznačilo napojenie sa na európsky kontext, ale jeho opak.
Na dreň identity
Ibaže, odrážaním, vylučovaním, mýtizovaním nemožno vysvetliť nielen veľké dejiny, ale ani osud jednotlivca. To dobre vedel Ladislav Ballek, ktorého otec – strážca hraníc, ho viedol k úcte kdomovu, mestu, štátu aktorý, ako spomínal vtom „pisárovom dlhom zápise“, až do smrti smútil za republikou rozbitou vmarci 1939.
Ačo ešte pisárova mama, spišská Nemka, ktorá, ako spomínal, „sa do smrti bude hlásiť kNemcom“. Ako stakouto anamnézou môžete nemať ten najvyvinutejší zmysel pre empatiu, toleranciu imultietnicitu? Nielen vprípade lekára Vargu z románu áٲ, ktorého syn, ako sám hovoril, je Maďar, vnuk Slovák aon „sa cíti ničím“. Ajtaké boli totiž individuálne dejiny. Vtedy, po druhej svetovej vojne, ale aj neskôr. Práve romány ʴdzdzí, aešte väčšmi áٲ sa pokúšajú dopátrať podstaty človeka vôbec, podstaty, ktorá ho ukázala rovnako vhistorickej ako existenciálnej podobe, cez skúsenosť individuálnu, ale aj spoločenskú anárodnú, idúcu na dreň jeho identity.
Strochou zveličenia by sa dalo povedať, že vtom malomestskom ʲá našiel Ladislav Ballek svoj Lὕbeck, mesto, oktorom Thomas Mann vsúvislosti sBudenbrookovcami hovoril, že ten román vlastne celý žije zo spomienok amladosti, ktorú vňom strávil. Aj Thomas Mann ho písal tak, že chcel podať to najosobnejšie, abol prekvapený, že postihol národné, akeď si myslel, že podal najviac nacionálne, postihol univerzálne, ľudské.
Nie inak náš pisár zʲá, ktorý svoj malý Lὕbeck na slovensko-maďarskej hranici budoval včase, keď oideologické intervencie nielen do umenia nebola núdza, azobrazil ho netradičným spôsobom, tým spomínaným, že oetnickom prostredí hovoril neetnicky, jazykom harmónie, zmierenia. Vtradične bojovnom slovensko-maďarskom vzťahu nehľadal konflikty, naopak, hľadal mier azmier, pochopenie aznášanlivosť. Ato išlo oobraz najkritickejšieho obdobia tesne po druhej svetovej vojne, ktoré dodnes – nielen politici ahistorici, slovenskí rovnako ako maďarskí – nestrávili aponechávajú ho radšej vstereotypných nacionalistických konfrontačných rámoch.
Strastiplné napĺňanie túžby
Nevdojak mi prichádza na myseľ čerstvý čitateľský zážitok skritikou ičitateľmi oceňovaným románom českej spisovateľky Karin Lednickej Šikmý kostel. Aj ona sa pokúša vprihraničnom regióne zmáhanom zdanlivo premlčaným česko-poľským historickým konfliktom, vo vyprázdňujúcich sa priestoroch těšínskeho „strateného mesta“ Karviná ukázať, ako nezmieriteľnosť avypätý nacionalizmus nikde nevedú, ako sa to končí, keď národnosť je postavená nad človeka.
Robí tak možno naliehavejšie ako náš pisár, ale otváraním tabuizovanej témy historicky zaťažených česko-poľských vzťahov vprvej polovici minulého storočia srovnakým zámerom – otvoriť ju, lebo pridlho, takmer storočie ležala prikrytá, resp. mala avlastne dodnes má prinajmenšom dve protichodné interpretácie – českú alebo poľskú. Nie náhodou sa témy tohto typu otvárajú včeskom literárnom prostredí častejšie, vposlednom čase aj zásluhou filmov zčesko-rakúskeho či česko-nemeckého pomedzia, kontroverzného, pokiaľ ide opamäť, dodnes. Je to totiž extrémne nedopovedaná minulosť apamäť ju otvára nie vždy prívetivo.
Keď som sLadislavom Ballekom vpolovici roku 1988 pripravoval rozhovor pre Slovenské pohľady, sformuloval svoje krédo na tie časy nedvojzmyselne: „Vždy ma na ľuďoch atým, prirodzene, aj na mojich postavách, zaujímal ich stupeň vedomia slobody, uvedomenie si akladenie napohľad jednoduchej otázky, ako ju dosiahnuť. Akosi mi nič nezabraňuje veriť, že celý náš pokrok je vlastne strastiplné napĺňanie túžby ľudských bytostí po slobode,“ dodával pisár.
Možno vtedy takisto ako dnes by sa chcelo podčiarknuť ten prívlastok – strastiplné, keď sloboda arovnosť, piliere demokracie sa akosi stále nevedia spojiť. (Inak – ten rozhovor, bez zmeny čo ilen čiarky, by som uverejnil napriek enormnému rozsahu aj dnes; prípadní záujemcovia si ho môžu prečítať vdesiatom čísle Slovenských pohľadov 1988.)
Vzlatom fonde
Literárna veda, opakujem, sa už dávnejšie zhodla na tom, že vrcholné diela Ladislava Balleka patria do zlatého fondu slovenskej literatúry, do toho kánonu, čo už možno považovať za hodnotenie preverené dostatočným časom. Vdávnejších dobách, staromilsky vraviac, by si autor takého významu zaslúžil čosi ako Zobrané či Vybrané spisy. To sa však už dnes nenosí.
Skutočnosť, že boli prózy Ladislava Balleka aj zdrojom viacerých divadelných afilmových spracovaní (Južná pošta, ʴdzdzí aj áٲ), ich síce udržiava včitateľskom vedomí, svedčí oich pridanej hodnote, determinovanej umeleckou presvedčivosťou zobrazovaných vnútorných konfliktov takisto, ako tým pestrým, zmyselným, farebným, citovo aj myšlienkovo bohatým prostredím.
Hodno pripomenúť, že ono neskôr inšpirovalo kzaujímavému, ironickejšiemu, ba neraz grotesknejšiemu, dalo by sa povedať, že paralelnému románu Hraničný prípad aj odesaťročie mladšieho maďarského spisovateľa, rodáka zʲá, teda zo Šiah, Pétera Hunčíka. Prinajmenšom to dokumentuje, že nejde len o svet včerajška...
Väčšmi ako na iných...
Dalo by sa pri takejto, iste pre mňa trochu nostalgickej príležitosti, hovoriť omnohom, čo som tu možno ani nenaznačil. Odomove, hranici, pamäti, detstve, o štáte, česko-slovenskosti, kontinuite, kultúre akultúrnosti, urbánnosti, stredoeurópskosti, o stavovskej zodpovednosti za pisárov, sociálnej role spisovateľov, o humanistickej ľavici, priateľstve, politike aintelektuáloch vnej, ale to by si zaslúžilo iný priestor amožno aj čas.
Na Ladislava Balleka platia asi väčšmi ako na iných pisárov nášho moderného písomníctva slová F. X. Šaldu otom, že spisovateľ sa stáva politickým činiteľom práve tým, že nevyslovuje javovú skutočnosť, ale priania, sny atúžby svoje asvojich najlepších vrstovníkov po ich zlepšení, proti jednostrannému politikárčeniu zdôrazňuje požiadavky ľudstva avnútornej kultúrnosti, univerzálnosti ľudského ducha.
Taký je údel skutočného pisára.
Rudolf Chmel (1939)
Literárny vedec, vysokoškolský pedagóg, esejista, publicista, politik, diplomat. Zaslúžil sa o založenie odboru slovakistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej vPrahe, kde je dodnes emeritným členom jej akademickej obce. Je zostavovateľom i autorom radu publikácií, o.i. Romantizmus v globalizme: malé národy – veľké mýty(2009),Slovenský komplex(2010), Úvod do pamäti (2019).
Ladislav Ballek (2. apríl 1941 – 15. apríl 2014)
Foto: LIC
