ղľáԾ
DZTri príbehyprinášajú množstvo zaujímavých aaktuálnych podnetov (otázok, problémov), zaodetých do lyricko-metaforickej podoby.
Umberto Eco – Eugenio Carmi: Tri príbehy
Preklad: Stanislav Vallo
Bratislava: Ikar, 2021
Umberto Eco bol známy ako semiotik, teoretik umenia amasových médií, autor esejí arománov, zktorých sa stali bestsellery. Vknihe Tri príbehy sa však predstavil čitateľovi aj ako rozprávkar, hoci pomenovanie „rozprávka“ pre tieto Ecove texty asi nie je najpresnejšie.
Napriek tomu, že sa všetky tri príbehy začínajú slovami „Kde bolo, tam bolo...“, že sa vnich objavujú fantastické motívy aže sa viac-menej končia šťastne, majú Ecove rozprávky bližšie ktextom metaforám, ktoré rozprávkovú štruktúru akompozíciu využívajú, aby vypovedali oetických problémoch súčasnosti.
Zaujímavá je aj samotná podoba príbehov, ktoré akoby väčšmi pripomínali poetickú než prozaickú formu stvárnenia textu, deliac ho na kratšie riadky evokujúce báseň. Vkombinácii sabstraktnými kolážami Eugenia Carmi kniha ponúka zaujímavú, no pre deti možno nie celkom tradičnú lektúru. Na druhej strane Tri príbehy sprostredkúvajú úvahy oproblémoch dnešnej doby, nad ktorými by sa nemali zamýšľať len deti, ale najmä dospelí.
Otázka zla v človeku
Prvý príbeh, Bomba agenerál, pracuje spersonifikáciou nešťastných atómov, ktoré sú uväznené vatómovej bombe. Zatiaľ čo ostatné atómy svet vytvárajú, tieto sú určené na to, aby svet zničili. Atómy sa proti tejto svojej úlohe vzbúria azbômb sa presťahujú do pivnice, čím ničivé zbrane zmenia na úplne neškodné. Neživé a „nemysliace“ atómy de facto zachránia zem, ktorú chce človek generál voviesť do vojny.
Generál ajeho pomocníci vystupujú vpríbehu ako pars pro toto skupiny ľudí, ktorí nemyslia na konzekvencie svojho konania, lebo ich egoisticky zaujíma len vlastná kariéra (generál sa obáva, že bez vojny kariéru neurobí), resp. zlo konajú pre peniaze (ak do výroby bômb vynaložili toľko peňazí, mali by ich použiť), prípadne sú zlí apriori, len tak, pre zábavu: „rozpútam nejakú náááádherrrrnúúúú vojničku!“ (s. 16)
Aby autor vtexte zmiernil obraz predpokladanej kataklizmy, keď sa celý svet po výbuchu bômb zmení na čiernu dieru, vyvažuje tragickú situáciu komicko-absurdným obrazom generála, ktorý si bomby zhromažďuje na pôjde, čím sa vytvára kontrast vysokého a nízkeho, tragického akomického.
Ako som už naznačil, rozprávka sa končí šťastne, prázdne bomby nevybuchnú asvet funguje ďalej, generála prepustia astáva sa zneho nevrlý hotelový vrátnik.
Okrem ústrednej myšlienky atómovej hrozby, resp. celosvetovej ničivej vojny, je vpríbehu dôležitá otázka samotného zla včloveku. Vtexte sa objavuje úvaha, či je nám zlo dané alebo ho vnás vyvolávajú okolnosti apríležitosti: „Môže človek zostať dobrý, / ak má na dosah ruky toľké bomby?“ (s. 16)
Len porozumenie aspolupráca...
Druhý príbeh, Traja kozmonauti, je otolerancii avzájomnom poznávaní sa. Po tom, ako ľudstvo poslalo do vesmíru prvé družice, raketu so psom ičlovekom, rozhodlo sa, že by bolo dobré pozrieť sa aj na vzdialenú planétu Mars. Zo Zeme teda naraz vyštartovali tri rakety – americká, ruská ačínska. Vkontexte desaťročného napätia medzi týmito krajinami sa ani kozmonauti nemajú vláske: „Američan nemal rád Rusa / aRus nemal rád Američana / aČíňan ani jednému, ani druhému / vôbec nedôveroval.“ (s. 52) Vzájomná nedôvera anenávisť vyplývala zodlišnosti, ktorú Eco metaforicky zobrazuje na symbole rozdielneho jazyka, keďže pozdrav každého znich znel inak.
Paradoxné je, že napriek tejto formálnej odlišnosti boli všetci traja veľmi podobní – pri lete do vesmíru si rovnako pospevovali, akeď uprostred marťanskej noci osameli, pocítili podobný smútok aopustenosť avtme zavolali na svoje mamy: „Mommy, Mama, Ma-ma“. Rovnaké pocity ich odrazu spojili a oni pochopili, že sa vlastne vničom nelíšia: spoločne sa prestali báť, začali sa rozprávať apostupne sa lepšie spoznali. Tu sa objavuje prvé „posolstvo“ Ecovho textu – len vzájomné poznanie nás môže zblížiť. Autor však vo vytváraní opozícií pokračuje, keď ľudskú posádku konfrontuje so zeleným šesťrukým Marťanom.
Kvzájomnému medzidruhovému nedorozumeniu neprispieva len neobvyklý vzhľad (navzájom si pripadajú škaredí), ale aj zlyhávajúca komunikácia – kozmonauti Marťanovo Vrrrr vnímajú ako prejav agresie achcú ho zabiť. „Zoči-voči tomuto netvorovi / sa ich drobné rozdiely celkom strácali. / Čo je na tom, že každý hovorí iným jazykom? / Pochopili, že všetci traja sú ľudské bytosti.“ (s. 64)
Myšlienka zjednotenia a vzájomnej spolupráce sa na jednej strane ukazuje ako pozitívna, ak by však nebola vybudovaná na chybných premisách. Kozmonauti sa totiž nazdávajú, že Marťan je zlý (všetko škaredé musí byť zlé). Našťastie, včas zistia, že aj Marťan má podobné city ako oni (aj on má rád zvieratá, aj on je citlivý, má srdce amozog), atak sa aj tento príbeh končí šťastne. Pozemšťania aMarťania sa spriatelia aplánujú vytvoriť medziplanetárnu kozmickú republiku. Na konci textu autor ešte raz a pomerne explicitne zdôrazňuje hlavnú myšlienku príbehu: „... tak na Zemi, / ako aj na iných planétach / má každý svoje vlastné chute / avšetko je len otázkou vzájomného porozumenia.“ (s. 74)
Otvorený koniec
Tretí príbeh, Gnómovia zplanéty Gnú, je najepickejší, ale zhľadiska symbolickosti a metaforickosti asi najjednoduchší. Mocný cisár sa rozhodne, že chce obsadiť nové územie, ktoré by mu mohlo patriť akam by mohol priniesť civilizáciu. Na Zemi však už nie je jediného miesta, ktoré by bolo necivilizované, atak vyšle do vesmíru kozmonauta, aby tam preňho objavil vhodnú planétu.
Galaktický prieskumník po dlhom hľadaní konečne pristane na nádhernej zelenej planéte Gnú. Žijú na nej šťastní gnómovia. Kozmonaut okamžite prehlási planétu za cisárov majetok, pretože on ju objavil, ahneď začne gnómom núkať pozemskú civilizáciu. Vtejto časti príbehu možno nájsť paralelu shistorickou situáciou kolonizovania tzv. necivilizovaných oblastí, ako aj výsmech z europocentrického vnímania seba ako stredu kultúry acivilizácie. Vtexte je postulovaná otázka, či a ako možno objaviť niečo, čo vlastne nebolo neobjavené, resp. kto koho objavil: kozmonaut gnómov alebo gnómovia kozmonauta? „No, nebudeme sa škriepiť / pre takú maličkosť, bola by škoda pokaziť si deň. / Radšej nám povedzte, čo je to... tá civilizácia, / ktorú nám chcete priniesť,“ (s. 88)
Kozmonaut začne vychvaľovať všetky moderné vynálezy, dokonca ich gnómom cez ďalekohľad aj ukáže. No pri pohľade zvesmíru sa odrazu zdá, že to, čo ľudia považujú za civilizačný pokrok, ich vlastne brzdí – autá, ktoré ich mali prevážať, stoja vzápchach, nemocnice liečia ľudí, ktorí sú chorí zo znečistenia životného prostredia azlého spôsobu života, ktorý im prináša civilizácia, moria sú vinou civilizácie špinavé, aj vzduch a lesy sa strácajú...
Gnómovia takúto civilizáciu svďakou odmietnu a,naopak, kozmonautovi ponúknu, že oni pomôžu Zemi aupracú ju. Nápad je to dobrý, lenže vcisárstve sa akosi nestretol spochopením apre administratívne prekážky sa gnómovia na Zem nedostanú (nemajú pas, povolenie na pobyt, nezaplatili prisťahovaleckú daň...). Prvý minister, ktorý si tieto prekážky vymýšľa, vystupuje ako hyperbola nezmyselnej administratívy, ktorá bráni dobrej veci, no ako to vrozprávkach býva, zlo je na konci potrestané aminister doslova skončí na smetisku.
Na rozdiel od predchádzajúcich dvoch textov, ktoré sa končili uspokojivo, záver príbehu Gnómovia zplanéty Gnú zostáva otvorený, pričom autor v závere opäť postuluje dôležitú myšlienku – onašu Zem sa musíme postarať hlavne my sami: „Tu sa zatiaľ náš príbeh / končí anemôžeme, žiaľ, / povedať, že odvtedy / všetci žili šťastne, až kým nepomreli. / Aktovie, či niekedy dovolia, / aby knám gnómovia zplanéty Gnú prišli. / Lenže aj keby neprišli, / prečo si tu my sami nemôžeme urobiť / všetko, čo by nám tu spravili gnómovia zGnú.“ (s. 110)
Ako som vúvode konštatoval, Ecove Tri príbehy prinášajú množstvo zaujímavých aaktuálnych podnetov (otázok, problémov), zaodetých do lyricko-metaforickej podoby. Možno detský čitateľ na prvýkrát neodhalí všetky nuansy textu, ale itak kniha ponúka deťom idospelým veľmi zaujímavú ainšpiratívnu lektúru.
Ilustrácie: Ikar / Eugenio Carmi ©
Peter Karpinský (1971)
Pracuje na Inštitúte slovakistiky amediálnych štúdií FF PU vPrešove. Vedecky sa venuje vývinu adejinám slovenského jazyka, dejinám ateórii komiksu ateórii detskej literatúry. Napísal knihy pre dospelých a vsúčasnosti sa dominantne venuje tvorbe pre deti amládež.
