ղľáԾ
ľ岹Ծ
Hľadal som liek na smutné pocity
no najlepším si bola vnoci ty
Chcel som sa dotknúť večnosti
aspoň končekom prsta
no potme som nahmatal iba tvoje ústa
Skúšal som navždy zastaviť
každé tajomné ráno
no obraz vzrkadle zostarol sDorianom
Atak som robil výber básní zo storočia
no najkrajšiu znich som zbadal vtvojich
č
Chcel som ňou ďakovať
za zázrak tohto sveta
no žiadne verše znej som si nepamätal
Amožno tú báseň objavím niekde znova
na mieste
kde sa už nezmestili slová
Plán náhod
Žijeme v úlomkoch časového plánu
zoradených zvláštnou chybou podsystému
keď sa všetky veci podľa plánu stanú
len vnich ktosi zmení miesto čas a tému
atak sa nám bozky na starnúcich perách
zmenia na hľadanie vkoži Ahasvera
z cestičky čo hľadá kvapka dolu tvárou
je iba blúdenie v loďke pre rybárov
zuplakanej básne
čo čas neodvanie
je iba hluchota na jej počúvanie
ztajnej smelej túžby
čo sa nepriznáva
je len vôňa vetra v odkvitnutých trávach
az objatia láska
čo sa volá bolesť
keď jej ostré zvyšky nevládzeme dojesť
aona len stvárou takmer žensky krutou
čaká na nás znova niekde za zákrutou
vždy na správnom mieste
vždy vtej správnej chvíli
chirurgicky presná
aj keď sa vnás mýli
akto by si všimol
že má úsmev tenký
keď na krásnych prstoch
ukazuje lienky
náhodou sa pridá
auž zostane
sosou miesto lienky
skrytou do dlane
Žijeme vúlomkoch
časového plánu
pozliepaných znáhod
za zdedené viny
ktoré sa nám všetkým
bohvie prečo stanú
hoci ich mal možno
prežiť niekto iný
Zázrak plný vecí
Každé ráno nosí poštár veľký balík
nechce ani podpis či sme si už vzali
mačku vďalšom vreci – zázrak plný vecí
čo hreje apáli...
v radosti ažiali...
Akeď príde láska ktorá príliš bolí
ajej srdce bije proti našej vôli
vrátime jej zvyšky do nebeskej výšky
vmalých kvapkách soli...
že sme tu tiež boli...
Smutný dážď
Ešte raz mať v ústach
jazyk od malín
tajnesrdcom rátať
hnedé podvaly
starecky pokorne
amožno len skromne
vo vlakoch pradávno
prehučaných vo mne
vtopánkach skúskami
starej letnej hliny
na tvári rozsudok
asi trocha vinný
za ruku čo mávne
na staniciach v dávne
každej zvlášť
kým vietor nezistí
pre ktorú na lístí
hrajú dážď
Vstarnúcom meste
Chlad ticho vlieza do topánok
na čiernych mrežiach sa už leskne kov
astromy ledva premáhajú spánok
uväznené do záhrad bez kvetov
Amožno aj ony majú pamäť vôní
keď si tam stoja ako sochy zdreva
abránu pri ktorej nik nezazvoní
amožno aj im sa už rýchlo zosmutnieva
vstarnúcom meste plnom spomienok
keď mnohé vybledli atakmer splynuli
a horí na nich iba malý plamienok
aké horia na pamiatku zosnulých
Noniektoré sa vôbec nikdy nezmenia
pečené gaštany
zvonenie zvončeka
avôňa pálenia
keď hmlistý večer pomaličky padá na dvory
aiba vy viete kto vám vspomienkach otvorí
... Vdesaťtisícoch vecí ktoré sa neustále tvoria
pozorujem jav prinavracania sa...
Lao c‘
Tanec večerných vločiek
Tie stopy chlapca čo ho iba vedú
prekryjú stopy detí po škole
apo nich skoky bežca ponad výmole
ana nich kratšie
na starosť a biedu
Avietor znova všetko uprace
ado tmy znova bežia mesiace
prázdnymi chodníkmi
čo sa už nikdy neotočia
aby nemuseli rátať desaťročia
Aiba tenký večný potôčik
sa tu sám do seba otočí
asám vsebe vprítmí priteká
nech je zpramienka života veľrieka
čo sama vsebe beží
asama vsebe počká
kým na ňu nesadne aj posledná vločka
avšetky krásne hluchonemé noty
tancujú bez hudby cestou do jednoty
od prvej bodky po poslednú čiarku
vhustnúcom prítmí osamelého parku
