ղľáԾ
Zvony odbíjajú poludnie.
Ležím na lavičke vlesnom parku.
Hľadím do neba cez zelený trblet stromov.
Evolúcia na mňa zabudla:
Ešte vo mne zostali zreteľné zvyšky raja.
Nad zimný, na juh naklonený horizont
sa vygúľalo živé slnko faraónov.
Vo windowsovsky modrých výšinách neba
lietadlo kreslí krehkú bielu linku.
Tekutým výlučkom svojho tela, ako brat vlk,
označujem vsnehu prejdenú cestu.
Vtejto chvíli, ó, zhovievavá večnosť,
som nesmrteľný.
Zostane po mne
nezabudnuteľná báseň?
Rozplyniem sa
na čísi modrý sen?
Svätá márnosť.
Nezostane nič: to
je pokoj.
Keď jediným výsledkom
je prejdená cesta,
únava vnohách,
vietor, ten nepokoj krajiny,
obloha nad tým: ešte jeden svet.
Život je možný.
Buď pokojný:
život si nepodrobíš,
spása nepríde;
ale zomrieť
môžeš šťastný.
