ղľáԾ
Tomáš Hučko, František Malík (eds.): Rozhovory sosobnosťami literatúry 60. rokov (The Paris Review)
Preklad: Vladislav Gális, Tomáš Hučko, Terézia Klasová, Petra Pančíková
Bratislava: BRAK, 2020
Vydavateľstvo Brak ponúklo čitateľom už druhý slovenský výberrozhovorov s autorkami a autormi, ktoré časopis The Paris Review uverejňuje od svojho vzniku vroku 1953 až podnes.
Kým prvý slovenský výber zroku 2018 priniesol desať rozhovorov, ktoré sa včasopise zjavili v päťdesiatych rokoch (T. Capote, T. S. Eliot, W. Faulkner, E. M. Forster, G. Greene, E. Hemingway, F. Mauriac, A. Moravia, D. Parker aF. Sagan), aktuálny výber siaha do rokov šesťdesiatych apredstavuje jednu autorku advanásť autorov (S. Bellow, J. L. Borges, W. S. Burroughs, L.-F. Céline, J. Cocteau, S. De Beauvoir, A. Huxley, J. Kerouac, H. Miller, V. Nabokov, B. Pasternak, E. Pound, I. B. Singer).
Interview s nostalgiou
Rozhovor so známou osobnosťou je čitateľsky veľmi obľúbený žáner. Čitateľov môžu zaujímať najrozličnejšie veci z jej života: politické názory, obľúbené jedlo, značka auta, vierovyznanie... Závisí to od toho, pre aké publikum sú rozhovory určené aaký je spoločenský status respondenta. Je to osoba súkromná, verejná, reprezentuje väčšiu skupinu, politický názor alebo len samu seba? Tieto otázky sa vynárajú aj pri čítaní rozhovorov so spisovateľmi: Kto je to ten spisovateľ aprečo by sme sa ho vôbec chceli niečo pýtať? Otázky, ktoré redaktori aredaktorky časopisu The Paris Review autorom aautorkám vtýchto dvoch zväzkoch kladú, sa vdosť veľkej miere opakujú: zaujíma ich spisovateľské remeslo – proces písania, technika, padnú žiadosti orady začínajúcim autorom, pýtajú sa, kto ich ovplyvnil, ako vsebe spoznali talent, čo čítajú, či ich zaujíma literárna kritika, ako vznikali niektoré texty. Spisovateľ ztakto vedeného rozhovoru vychádza ako génius, umelecká autorita, vzor pre nádejných spisovateľov, celebrita, oktorej chceme vedieť všetko.
Dnes sa môže takto riadený rozhovor zdať prekvapujúci: po tom, ako sme kedysi akceptovali smrť autora,začali analyzovať skôr literárny text ako taký aporovnávanie diela so životnými peripetiami jeho autora sme zamietli ako nekorektné, sa takto koncipovaná kniha javí trochu nostalgicky. Viedla editorov ktomuto počinu len láska kliteratúre alebo napríklad aj chuť vrátiť sa na chvíľu od textov späť kautorovi – autorite? Pociťovali editori akúsi potrebu stráviť aspoň krátky čas čítania s osobnosťou, ktorá nemusí byť ani morálnym vzorom (morálka L.-F. Célina alebo E. Pounda oprávnene vzbudzuje pochybnosti), ale pôsobí ako skutočný ačasom overený pilier nášho sveta (umenia)? Sledovať Kerouacovo rozšafné, málo informatívne, no oto zábavnejšie táranie alebo si predstavovať, ako sa Borges chichoce na nejakom svojom žartíku, je naozaj trochu staromódne, novistom zmysle upokojujúce.
Celkový dojem zrozprávania umocňujú aj vstupné texty redaktorov, ktorí pred každým rozhovorom opíšu okolnosti stretnutia, oblečenie či bývanie respondenta aj náladu a špecifiká jeho verbálneho ineverbálneho prejavu. Pred čitateľmi teda vzniká plastický, hoci prekladom do istej miery ochudobnený obraz rozprávajúceho človeka, ktorý predstavuje bytosť prekračujúcu hranice všednosti smerom kživotu, kde práca, zábava, umenie, všednosť, duchovno itelesno splývajú do jedinečného, napĺňajúceho prúdu času. Pretože spoločným poznaním, ktoré opakujú všetci respondenti bez ohľadu na to, či ide o predstaviteľov modernizmu, medzivojnovej alebo povojnovej avantgardy, realizmu alebo existencializmu, je fakt, že písanie je činnosť, ktorá ich nadovšetko baví aprináša im všestranné uspokojenie. „Keď to ide správne, eufória z týchto chvíľ bola jednou z najintenzívnejších a najradostnejších skúseností môjho života,“ píše J. Cocteau.
Avantgardná koncepcia?
Pri ďalšom uvažovaní ozmysle akoncepcii tejto knihy (keďže komentovať jednotlivé výpovede respondentov nie je cieľom recenzie) sa musíme zastaviť pri tvrdení jej zostavovateľov, že pri vyberaní jednotlivých rozhovorov chceli „slovenskému čitateľovi postupne predstaviť každú literárnu dekádu zrkadlom jej najdôležitejších spisovateľov,“ ako vysvetľuje Tomáš Hučko vúvode kprvému výberu. Za pozornosť stoja hneď dve veci: Naozaj práve títo autori aautorka reprezentujú kultúru päťdesiatych alebo šesťdesiatych rokov? Ezra Pound aleboJean Cocteau? Samozrejme, je nemožné presne určiť kľúčové desaťročie, vktorom jednotliví spisovatelia najvýraznejšie zasiahli do podoby „svetovej literatúry“ (ak máme pocit, že také niečo vôbec existuje). Ale tvrdenie, že isté mená reprezentujú isté desaťročie len preto, že redaktori časopisu The Paris Review chceli stihnúť vyspovedať ich ešte pred smrťou, je zavádzajúce.
Možno by sme koncepciu knihy mohli nazvať jednoducho avantgardnou: abecedné susedstvo Borroughsa soCélinom môže byť prekvapivé, apreto aj vtipné či podnetné atakéto náhodné kritérium výberu autorov by mohlo generovať nové poznanie obdobia, vktorom by sa títo autori teoreticky mohli stretnúť. Avšak suma rozhovorov usporiadaných do knihy nie je viac ako ich prostý súčet: stretnutie realistov, modernistov, existencialistov či bítnikov vjednom celku prináša len poznanie, ktoré by vyplynulo aj zakokoľvek ináč koncipovaného výberu: „Je toľko druhov studní, koľko je druhov spisovateľov. Dôležité je mať vstudni dobrú vodu...“ (E. Hemingway)
Druhý problém je otázka „literárneho kánonu“, ktorý má táto kniha ambíciu reprezentovať. Má však zmysel tváriť sa, že práve títo autori sú „najdôležitejší“, ako tvrdí editor? T. Hučko dokonca na základe mien, ktoré dostali priestor vThe Paris Review, usudzuje, že vpäťdesiatych rokoch prevládla „v literárnom svete“ anglofónna literatúra „na úkor literatúr ziných krajín“, akoby práve redakcia tohto časopisu, sídliaca najskôr vParíži apotom v New Yorku, bola autoritatívnou inštanciou určujúcou podobu, členov a reprezentantov „literárneho sveta“. Obávam sa, že zameranie sa redakcie päťdesiatych ašesťdesiatych rokov prevažne na anglofónnych mužských autorov svedčí najmä oich osobných preferenciách či jazykových schopnostiach (a podľa vyjadrenia T. Hučka vrádiu Devín si nevyváženosť, ktorú slovenský výber naplno ukázal, uvedomuje aj súčasné vedenie časopisu, ktoré vraj preto zdržiavalo proces vybavovania autorských práv.)
Stratené vpreklade a redakcii
Kým predchádzajúce úvahy sa týkali koncepcie, ktorá samotným rozhovorom na príťažlivosti nijako neubrala, problémom, ktorý naozaj komplikuje potešenie zčítania, je nezvládnutý preklad (kvalita sa líši vjednotlivých rozhovoroch, keďže na preklade knihy participovali štyria prekladatelia) anajmä redakcia (J. Vicenovej aI. Gibovej). Kým vprvom zväzku text zadrháva len sporadicky (čo nechce znieť ospravedlňujúco), vnajnovšom výbere sa zdá, že redaktorky na svoju úlohu úplne rezignovali. Spod slovenského textu priam kričí anglický originál, akeď vezmeme do úvahy, že niektoré anglické pôvodiny sú zrejme prekladané zfrancúzštiny (Louis-Ferdinand Céline) či ruštiny (Boris Pasternak), vynára sa znepokojujúca otázka, koľko zpôvodného významu sa vlastne k slovenskému publiku dostalo. Zostáva len dúfať, že vprípade dotlače či druhého vydania bude výsledok primeranejší kvalite autorov, ktorí si takýto nedbanlivý prístup rozhodne nezaslúžia.
Hoci žáner rozhovorov vlastne odporuje viackrát prezentovanému názoru, že „autor by mal zmiznúť“ (Céline) a chuť nazerať do remesla iživota obľúbeným autorom je presne tým, čo Cocteau sopovrhnutím komentuje slovami „Toto je čosi, čo sa páči publiku. Všetko, čo chcú, sú mená“, milovníkom literatúry prinášajú tieto publikácie príjemné, inšpirujúce apútavé čítanie.
