ղľáԾ
Karol Horák, Roman Polák: Horák – Polák
Bratislava: Slovart, 2020
Zvuková zhoda na konci mien Horák – Polák je náhoda, ale špecifický racionálny, odborný súzvuk v dialógu (a výber názvu titulu) už rozhodne nie. Kniha Horák – Polák spodtitulom Hovory odivadle prináša zrkadlenie dvoch významných predstaviteľov slovenského divadelníctva. Vysokoškolský pedagóg, teoretik apriekopník slovenského alternatívneho divadla spovedá osobitého divadelníka, činoherného, operného, filmového režiséra arovnako vysokoškolského pedagóga Romana Poláka.
Text knihy nadobúda polohu medzi odborným textom ajedinečnou autorskou skúsenosťou. Tomu zodpovedá aj kompozične. Titulu dominujú dve hlavné časti. Prvá ponúka esejistický analyticko-synteticky ladený text Karola Horáka mapujúci biografiu Romana Poláka, jeho rodinné, kultúrno-spoločenské zázemie, ako aj osobnostné charakteristiky. Súčasne prináša genézu talentovaného režiséra a zároveň sa cielene sústreďuje na jej prvotnú fázu, poznačenú poetikou amatérskeho divadla.
Druhá, najrozsiahlejšia časť, predstavuje dialóg, vktorom Karol Horák spovedá Romana Poláka, pričom vo veľkej miere necháva komunikačný priestor spovedanému. Kompozičné jadro dopĺňa Horákov úvod, záverečné slovo Romana Poláka asúpis jeho divadelných réžií, ocenení, publikáciu uzatvárajú autori azdroje fotografií.
Tvorbu Romana Poláka autor knihy sleduje od konca 70. rokov až do dnešných čias. Divadelníkov spojila pôda študentského divadla Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika vPrešove, konkrétne divadelné predstavenie, na ktoré sa Roman Polák ako mladý gymnazista prišiel pozrieť. Opätovne sa stretli ako porotca aautor apostupne nachádzajú ksebe profesionálnu, ale aj súkromnú cestu. Polák uviedol na profesionálne aamatérske scény doposiaľ sedem Horákových divadelných hier, čo vypovedá oosobnom vzťahu založenom na živom tvorivom dialógu.
Karol Horák (Hľadanie divadelného jazyka) podáva precíznu „štúdiu“ divadelnej tvorby svojho dialogického partnera. Sústreďuje sa najmä na konjunkciu amatérskeho alternatívneho divadla prvotných Polákových réžií vprofesionálnom divadle. Analyticky sa venuje predovšetkým obdobiu prvého režisérovho desaťročia po skončení VŠMU. Podrobne sleduje režisérske dozrievanie rozborom ainterpretáciou divadelných hier, rekonštruuje Polákove metamorfózy pri koncipovaní vlastnej ideovo-umeleckej koncepcie. Opiera sa odobové kritiky, odborné štúdie, prináša vlastné postuláty, pričom čitateľovi abstrahuje základné aosobité znaky Polákovej režijnej tvorby. Zároveň prostredníctvom svojho poznania a skúsenosti „oživuje“ jednotlivé divadelné predstavenia, zákulisie inscenačného procesu avnímanie divadelného výsledku.
Vdialogickom texte (Rozhovory sRomanom Polákom) Horák ustupuje do pozadia. Plní úlohu sprievodcu, je tým, kto udáva smer dialógu, ale neuzurpuje si vlastnú plochu rozhovoru. Priamo, miestami až lakonicky kladie otázky spovedanému. Otázku predkladá ako impulz, ktorý podnecuje krozprávaniu. R. Polák je priamočiary rozprávač, otvorený ksebe aj čitateľovi. Nepatetizuje, nesentimentalizuje, racionálne, ale nie bez subjektivity, uvoľnene, prirodzene konverzuje. Jeho spomienkové rozprávanie smeruje kpointe.
Obaja dialogickí partneri hľadajú extrakt divadelnej tvorby, atak rozhovor nekĺže k„zábavným príhodám zrežírovania“.
Karol Horák je výnimočne skúsený autor na to, aby zaostal za svojím vytýčeným cieľom. Maľuje portrét začínajúceho mladého autora, zaujatého alternatívnym, experimentálnym divadlom, ktorý sa prepracuje na jedného zčelných režisérov súčasného slovenského divadelníctva. Kontúry činorodej osobnosti Romana Poláka knihou Horák – Polák – Hovory odivadle dostali svoju reálnu apríťažlivú podobu. Trojuholník Horák – Polák – divadlo mimoriadne funguje.
