ղľáԾ
Veronika Šikulová: Radosti adni
Bratislava: LIC, 2021
Tvorivo plodná avo viacerých sférach aktívna Veronika Šikulová ponúka čitateľom rozsiahlu knižku esejistických útvarov pod neveľmi intenčným názvom Radosti adni.
Veronika Šikulová je zručná rozprávačka ajej texty sa čítajú vcelku dobre. Čitateľovi vlastne nekladú žiadny interpretačný odpor. Texty sú tematicky veľmi rôznorodé, takže si iste každý čitateľ medzi nimi nájde niektoré, ktoré ho zaujmú.
Neviem, čo podnietilo autorku vydať texty ako celok. Myslím si, že pri ich zverejnení by bolo dobré, aby bola naznačila, či,kde apri akej príležitosti boli texty uverejňované. Neverím, že Veronika Šikulová písala texty so zámerom vytvoriť ucelenú knižku. Skôr mám dojem, že majú príležitostný charakter, čo však nie je chyba. Možno sa mýlim, ale nedokázal som identifikovať autorskú koncepciu svýraznejším myšlienkovým zámerom.
Texty majú rôznorodú žánrovú podobu, ale asi sa všetky dajú zakryť pojmom esej. Sú spomienkami na blízkych rodinných príslušníkov autorky, najmä na jej otca Vincenta Šikulu, ale aj spomienkami na mnohých priateľov zumeleckého sveta, sktorými sa počas rokov stretávala aktorí ovplyvňovali jej osobnosť, ale aj autorské myslenie, najmä vprostredí domovskej Modry, Pezinka, ale aj vBratislave ainde. Veronika Šikulová pracuje vMalokarpatskej knižnici vPezinku s mladými čitateľmi askúsenosti s týmito čitateľmi občas zverejní vo svojich esejach tiež.
Zaujímavé sú aj jej spomienky na prvé čitateľské skúsenosti, ktoré získavala celkom logicky vrodine (Čitateľský ainé poriadky, Rozprávky nosia mamine šaty...).
Trošku iný nádych majú texty opisujúce priestor, oktorom píše. Vniektorých textoch sa dokonca nachádzajú akési lyrické poetické úvody, po ktorých nasledujú vecnejšie pasáže, ktorými sa pokúsila evokovať svojskú senzuálne evokovanú atmosféru.
Viaceré príspevky majú podobu stručných autorských portrétov zameraných na niektoré črty tvorby spomínaného autora ajeho diela (Pokušenie (takmer) svätého Pinocchia ...). Pritom sa občas stretneme aj stextami interpretačného charakteru. Tieto texty majú taktiež najmä propagačnú úlohu, vžiadnom prípadne nejde otexty orientované príliš odborne či didakticky.
Viaceré eseje sú spomienkami na priateľov spisovateľov, výtvarníkov či hudobníkov (maliar Štefan Cpin, prozaici Dušan Dušek, Rudolf Sloboda, maliar Ľudo Hološka, hudobný skladateľ Ján Cikker amnohí ďalší). Načiera však aj do dávnejšej minulosti, spomína na špecifický charakter tvorby B. S. Timravy či na pôsobenie Ľ. Štúra, ktorého život bol zviazaný sModrou, kde aj zomrel.
Šikulovej eseje majú intímny charakter; sú vlastne neustále zaznamenávaním jej zážitkov apostrehov. Spomína dokonca na to, ako pravidelne cestovala autobusom zModry do Pezinka, prípadne zriedkavejšie do Bratislavy. Jej eseje nemajú vžiadnom prípade konfrontačný charakter, sú bezproblémové aautorka nimi nehovorí dokonca ani o problémoch svojej rozsiahlej prozaickej tvorby. Prípadne ocharaktere čitateľského prijatia jej textov verejnosťou.
Texty takmer neobsahujú evokáciu dobovej kultúrnej atmosféry či literárneho života, ktorého je Šikulová už mnoho rokov súčasťou.
Oficiálne je jej tvorba od začiatku prijímaná kladne. Za debutovú zbierku Odtiene získala Cenu Ivana Krasku aocenenie Debut roka dvojtýždenníka Knižná revue. Viaceré jej knižky postúpili do finálovej desiatky Ceny Anasoft Litera, vroku 2015 sa stala laureátkou Ceny Anasoft Litera za dielo Medzerový plod.
Verím, že intímne ladené atematicky rôznorodé eseje Veroniky Šikulovej si nájdu svojho čitateľa.
