ղľáԾ
8. novembra 2021 uplynulo sto rokov od smrti Pavla Országha Hviezdoslava
Dnešná literárna historiografia vníma Pavla Országha Hviezdoslava (1849 – 1921) ako kultovú osobnosť slovenskej poézie. Už za života bol uctievanou autoritou, pričom postupné utváranie jeho kultu bolo silne prepojené spredstavou básnika ako predstaviteľa národa.
Aktuálny výskum túto jeho pozíciu definuje ako status kultúrnej ikony – ako konštatovala Anna Zelenková vštúdii ofázach kanonizačného procesu vrámci modelu cultural saint, P. O. Hviezdoslav ideálne napĺňal obraz básnika laureáta, národnej ikony či kultúrneho svätca. Jeho pozícia barda je zreteľná od začiatku 20. storočia aešte väčšmi zosilnela najmä po jeho šesťdesiatych narodeninách vroku 1909. Hoci vrovnakom „bardovskom“ postavení bol aj Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916), Hviezdoslav nepôsobil tak konfrontačne ako jeho básnický druh: Hviezdoslavovu literárnu tvorbu, na rozdiel od diela Vajanského, uznávali napríklad aj hlasisti ako vyhranení názoroví oponenti staršej generácie. Pre mnohých vtedajších mladých básnikov predstavoval Hviezdoslav východiskovú tvorivú inšpiráciu, Juraj Slávik-Neresnický otom v roku 1914 včasopise ʰú vstati Hviezdoslav amladí napísal: „Nebolo by ťažko poukázať na to, že mladí naši básnici (Krasko, Havran, Rázus atď.) ľnuli aľnú kHviezdoslavovi detinskou láskou, obdivovali vňom veľkosť avdlhých nociach pri žriedlach jeho poézie napájali svoje smädné duše.“
Básnické pozdravy
Iným príkladom skutočnosti, že Hviezdoslav sa tešil všeobecnej úcte literárnej komunity, je značný počet básní, ktoré mu boli adresované avenované. Ztých, ktorí vstupovali do literatúry začiatkom 20. storočia, ho poeticky oslovoval napríklad Ivan Krasko (Hviezdoslavovi, 1906; Kritikovi, asi 1909 – 1910) či Vladimír Roy, ktorý Hviezdoslava pozdravoval opakovane vrámci žánru príležitostnej poézie, vbásňach sprvkami oslavného pátosu, keďže dôvodom pre napísanie mu boli Hviezdoslavove meniny vroku 1908 či jeho narodeniny vrokoch 1909, 1914 a 1919. Oslávencovo meno Roy významovo zvýraznil jednak použitím vnázve básní, ale Hviezdoslavovu osobnosť ajeho význam pre národ tematizoval aj viných textoch, napríklad vnedatovanej básni ʴé (pravdepodobne zpríležitosti jeho šesťdesiatych narodenín), kde ho označil za „skvúcu perlu krížnych dňov“ (avroku 1919 aj prednáškou, ktorú predniesol vpúchovskom čítacom spolku anásledne vydal knižne vTrenčíne). Sám Hviezdoslav podobné oslavné postoje slovenskej kultúrnej verejnosti ksebe básnicky komentoval vcykle Dozvuky (1910) veršami:
„Mňa vzal si národ za predmet
oslavy, pôvod umilenia;
bo potreboval v tiesni bied
na oddych aspoň roztúženia,
deň sviatočného vytešenia
stred trampôt, ktorým konca niet.“
Ďalším príkladom básnikovho výnimočného statusu vdobovej slovenskej spoločnosti môžu byť kolektívne publikačné aktivity na jeho počesť. Kjeho 50. narodeninám vroku 1899 pripravili hlasisti samostatné hviezdoslavovské číslo, pričom im nešlo iba ooslavu, ale tiež ovyslovenie kritického náhľadu, keďže sa do istej miery usilovali básnikov obraz odidealizovať, hoci aj upozornením na to, že jeho slovník je často nezrozumiteľný aštýl ťažký akomplikovaný. Na výhrady tohto druhu, ktoré vpodstate pretrvávajú dodnes, zareagoval už vroku 1903 S. H. Vajanský článkom vNárodných novinách spríznačným názvom Dôkazy, že Hviezdoslav nie je „ťažký“. Pri príležitosti Hviezdoslavových 60. narodenín vroku 1909 pripravoval František Votruba podobné jubilejné číslo Dennice, ktorú vtedy redigoval, no tento zámer sa pre prerušenie vydávania časopisu nerealizoval. Zato opäť rokov neskôr, na začiatku roku 1914, vyšlo monotematické dvojčíslo časopisu ʰú venované Hviezdoslavovi pri príležitosti jeho 65. narodenín.
Keď vypukla vojna, čas na oslavy nebol. Až vlete 1918 mali byť vDolnom Kubíne jubilejné slávnosti na Hviezdoslavovu počesť. Uhorské úrady slávnosť síce povolili, ale spodmienkou cenzurovania programu, úplného vylúčenia prítomnosti Čechov a svojenskou účasťou na zaistenie pokoja abezpečnosti. Za týchto okolností, teda scenzúrou abodákmi, organizátori od svojich plánov upustili.
Pamätné 70. narodeniny
Hviezdoslavove 70. narodeniny vroku 1919 sa už slávili vcelkom zmenenej situácii. Hoci aj predchádzajúce básnikove okrúhle jubileá boli predmetom verejného záujmu, vnových spoločensko-politických podmienkach, po vzniku Československej republiky, dostal súkromný sviatok ďalší rozmer – prepojil sa soslavou národného oslobodenia.
Ako sa vyslovil Štefan Krčméry, „národ, ktorý porodil takého pevca – hodným sa stal vykúpenia“. Pátos sa prejavil aj vdobových charakteristikách Hviezdoslava a vjeho rétorických osloveniach. „Náš pevec“ bol označovaný ako žalmista aprorok, velebný kmeť národa, veľký slovenský mysliteľ, vodca atešiteľ, pevec národnej jednoty azhody, mohutný kriesiteľ vdobách poroby, básnik buditeľ...
Deň jeho 70. narodenín bol vNárodných novinách prezentovaný ako pamätný deň, a hoci oslavy mali byť pôvodne celonárodné, vplyvom okolností sa rozdrobili na miestne pozdravné akcie. Centrálne oslavy boli pre nepriazeň zimného počasia odložené na leto apresunulo sa aj vydanie vedeckej monografie Pavla Bujnáka odiele P. O. Hviezdoslava. Hlavné oslavy sa konali vbásnikovom bydlisku – vDolnom Kubíne, kde mu predstavitelia mesta zároveň udelili čestné občianstvo a pomenovali po ňom námestie, asúbežne alebo oniečo neskôr aj na iných miestach, napríklad vTurčianskom Sv. Martine alebo v Púchove. Do Dolného Kubína prišla zo Žiliny osobitným vlakom pozdraviť jubilanta vládna delegácia vedená ministrom Vavrom Šrobárom, ktorý básnikovi oznámil, že vláda, ktorej básnik prepustil celú svoju literárnu tvorbu, sa rozhodla udeliť mu doživotnú finančnú odmenu vpodobe ročného honorára vo výške 24 000 československých korún.
Architekt Dušan Jurkovič, ktorý sa vroku 1919 stal vládnym komisárom pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku, navrhol, aby bol pre Hviezdoslava zakúpený abaffyovský kaštieľ v Mokradi pri Dolnom Kubíne, očom informovala aj dobová tlač. V Slovenskom denníku vyšiel 10. septembra 1919 článok Pocta Hviezdoslavovi, kde sa písalo: „Hviezdoslav žije dnes v podnájme v hlavnom mestečku Oravskej stolice v Dolnom Kubíne. Zámoček mokradský dal by sa prestavbou a vnútornou úpravou zriadiť za dôstojné obydlie pre Hviezdoslava. Po rokoch zostal by zámoček ako verné Hviezdoslavovo múzeum, časť budov slúžila by potom za útulok pre spisovateľov a umelcov slovenských. Náklad na zakúpenie a prebudovanie nepresahoval by medze obetí, ktorými je slovenský národ povinný svojmu básnikovi. [...] Hviezdoslavovi by sa tým dostalo uznania národa.“
Uctievaný klasik
Plán sa však nerealizoval. Keď Hviezdoslav 8. novembra 1921 vo veku 72 rokov zomrel, bola to udalosť, ktorá zasiahla celú spoločnosť. Návrh, aby bol Hviezdoslav pochovaný vPrahe na Vyšehrade, vdova po básnikovi odmietla. Pohreb bol vDolnom Kubíne aboli naň vypravené špeciálne vlaky, pretože sa počítalo smimoriadnou účasťou smútočných hostí. D. Jurkovič už vdecembri 1921 predstavil vSlovenskom denníku návrh na monumentálny Hviezdoslavov pamätník vtvare egyptskej pyramídy, ktorý mal byť umiestnený na básnikovom obľúbenom prírodnom mieste, medzi Ostrou aTupou skalou, ktoré sa vypínajú nad obcami Leštiny, Vyšný Kubín amestom Dolný Kubín. Ani ztohto projektu však nič nebolo.
Hviezdoslav je dnes síce uctievaným klasikom, no čítanie jeho diel nie je až také samozrejmé. Odkazuje sa na vysokú artistnosť aestetickú náročnosť jeho poézie, ale pritom akoby sa zabúdalo, že cesta kbásnikovi vedie cez jedinečnú čitateľskú skúsenosť aestetické vcítenie sa.
Dana Hučková (1965)
Literárna historička, pracuje vÚstave slovenskej literatúry SAV vBratislave. Venuje sa výskumu slovenskej literatúry na prelome 19. a20. storočia, ťažiskovo problematike slovenskej literárnej moderny.
